Jazyková situácia Nórska je na európske pomery unikátny fenomén. Nórčina, severogermánsky jazyk, ktorým hovorí približne 5 miliónov ľudí, má dva varianty spisovného jazyka: bokmål a nynorsk. Čo viedlo k tejto špecifickej situácii?
Píše sa rok 1349. Na viacerých miestach Európy zúri morová epidémia. Čierna smrť prichádza cez prístavné mesto Bergen aj na územie Nórska a rýchlo preniká všetkými smermi do vnútrozemia. Nákaza je mimoriadne ničivá, o život prichádza polovica až dve tretiny miestnych obyvateľov, pričom morová rana neobchádza ani duchovenstvo a šľachtu, ktoré sa pričinili o rozmach staronorského písomníctva v predošlom storočí. Dosah epidémie je ďalekosiahly, okrem iného zanechá stopy aj na vývoji nórskeho jazyka.
Od epidémie k reformácii
Zatiaľ čo v čase vypuknutia moru sa na území Nórska používala v písomnom styku stará nórčina (nórsky norrønt, zriedkavejšie gammelnorsk), o storočie neskôr už prevládala dánčina. Dôvodov je viacero. Ako sme vyššie uviedli, čierna smrť tvrdo zasiahla duchovný a šľachtický stav, ktorý bol nositeľom písomnej kultúry. Napríklad arcibiskup nidaroský a všetci členovia kapituly zomreli v priebehu jedného dňa. Epidémia oba stavy výrazne zredukovala a rozkvet literatúry písanej starou nórčinou sa náhle skončil. Veľký význam mal i vznik Kalmarskej únie, personálnej únie dánskeho, nórskeho a švédskeho kráľovstva v roku 1397. Oslabené Nórsko, nielen politicky, ale aj kultúrne, nedokázalo vzdorovať vplyvu švédskeho a neskôr dánskeho jazyka a stará nórčina sa ako písomný jazyk postupne vytrácala.
Dôležitým medzníkom bola i reformácia v roku 1536, ktorá sa pričinila o to, že sa na území Nórska začal používať dánsky preklad Biblie. Významnú úlohu v procese presadzovania dánčiny zohralo aj vynájdenie kníhtlače. Zatiaľ čo Dánsko a Švédsko získali prvé kníhtlače už na konci 15. storočia, na území Nórska sa kníhtlačiarstvo začalo rozvíjať až od roku 1643. Nóri si museli dlhé roky vystačiť s dánskymi knihami vytlačenými v Dánsku, a keď získali vlastnú kníhtlač, dánsky jazyk v písomnom styku už dávno vytlačil nórčinu.
Nórčina však naďalej existovala v hovorenej forme, v podobe mnohých nárečí, hoci aj v tomto prípade dochádzalo k zmenám. Ľudia z vyšších vrstiev spoločnosti sa postupne začali prispôsobovať dánčine i v ústnom prejave. Táto forma jazyka získala pomenovanie „vzdelaná reč“ (nórsky dannet dagligtale). Fenomén sa rozširoval predovšetkým vo väčších mestách a v zámožných rodinách. Nové generácie pochádzajúce z týchto pomerov už používali dánčinu nielen v písomnom, ale aj ústnom styku. Pre budúci jazykový vývoj v Nórsku to bolo veľmi dôležité. O Nóroch, ktorí upravili svoj prejav podľa dánčiny, sa dokonca občas hovorilo, že rozprávajú lepšie po dánsky ako samotní Dáni.
Rozvoj nórskeho spisovného jazyka
Impulz k rozvoju vlastného, nórskeho spisovného jazyka sa začal objavovať na začiatku 19. storočia. Ako prvý nastolil túto tému Gregers Fougner Lundh, v tom čase dôstojník a neskôr prvý profesor ekonómie v Nórsku, ktorý sa zamýšľal, prečo Nóri nemajú svoj vlastný národný jazyk. Lundh dúfal, že „niekto s potrebnými znalosťami a odvahou musí povstať a prelomiť ľady“. Založenie univerzity v Kristiánii (dnes Oslo) v roku 1811 a udalosti roku 1814 túto snahu len zintenzívnili.
Obraz sa považuje za národný a historický symbol, je umiestnený v parlamentnej sále.
Rok 1814 bol pre Nórsko zlomový. Viac než štyri storočia trvajúca únia s Dánskom sa zavŕšila a Nórsko obnovilo, hoci len na krátky čas, svoju nezávislosť. 17. mája sa na zámku v meste Eidsvoll schválila ústava, ktorá v modifikovanej forme platí dodnes, a deň jej schválenia patrí medzi najvýznamnejšie nórske sviatky. Na konci turbulentného roka sa síce Nórsko opäť ocitlo v personálnej únii, tentoraz so Švédskom, no s vlastným zákonodarstvom a parlamentom (nórsky Stortinget).
V prvých desaťročiach po roku 1814 bola dánčina naďalej dominantným spisovným jazykom a jej postavenie sa, napriek snahe spoločnosti hľadať to „pravé“ nórske, paradoxne, upevnila. Dôvodom bola zvyšujúca sa úroveň školstva. Keďže všetok materiál bol len v dánčine, zvyšovala sa i znalosť dánskeho jazyka, hoci nie vždy bez problémov. Jazyk, ktorý používali žiaci doma, bol spravidla vzdialený forme, s ktorou sa stretávali v škole. Ideálom však bolo držať sa dánskeho pravopisu. Osobité nórske slová a tvary sa považovali za chybu.
Tento postoj sa uplatňoval aj v hovorenom prejave. Forma, ktorá bola typická pre vyššiu vrstvu, teda úsilie nielen písať, ale aj hovoriť dánsky, sa považovala za správnu a peknú, zatiaľ čo nórske dialekty sa stretávali na oficiálnej úrovni s negatívnymi reakciami. Napriek tomu je nutné podotknúť, že obe formy boli vo svojej podstate nórske. Aj tí Nóri, ktorí hovorili dánsky, si zväčšia uchovávali špecifické nórske rysy, ako nórsku intonáciu či takzvané „tvrdé“ spoluhlásky (p, t, k miesto b, d, g v niektorých slovách).
Diskusia o vlastnom spisovnom jazyku sa naplno rozprúdila v 30. rokoch 19. storočia. Jej iniciátorom bol spisovateľ a básnik Henrik Wergeland, ktorý navrhoval, aby sa dánsky pravopis prispôsobil nórskym špecifikám. Napokon on sám vo svojej tvorbe používal osobité nórske slová a obraty. Wergelandov návrh sa však nestretol s pochopením. Najostrejšie sa voči nemu ohradil profesor histórie Peter Andreas Munch, ktorý tvrdil, že existujú len dve riešenia. Buď sa bude naďalej používať dánčina bez nórskych prvkov, alebo sa vytvorí nový jazyk na základe jedného z dialektov, ktorý sa najviac podobá starej nórčine. Umiernená požiadavka postupného „ponórčovania“ dánčiny na jednej strane a radikálny program vytvorenia nového nórskeho jazyka na druhej strane napokon položili koncepčný základ pre súčasnú jazykovú situáciu Nórska – koexistenciu dvoch jazykových foriem bokmål a nynorsk.
Ako si poradiť s dvoma formami jazyka?
Jednou z kľúčových postáv neskoršieho vývoja bol jazykovedec Ivar Aasen. Aasen voľne nadviazal na Munchovu ideu vytvoriť nový nórsky jazyk, no nesúhlasil, aby vychádzal len z jedného konkrétneho nárečia. Namiesto toho chcel utvoriť reč, ktorá by kombinovala znaky viacerých nórskych dialektov. V priebehu štyroch rokov, od 1842 do 1846, preto precestoval veľkú časť Nórska s výnimkou veľkých miest a juhovýchodnej časti krajiny (tieto oblasti považoval za príliš „dánske“). Výsledkom expedície boli dve jazykovedné diela – gramatika a slovník nórskych nárečí, ktoré položili základy nového spisovného jazyka, dnes známeho ako nynorsk, doslova „nová nórčina“.
Nynorsk, do roku 1929 nazývaný landsmål, si rýchlo našiel stúpencov medzi roľníkmi a nacionalistickými skupinami. Naopak, ľudia z miest a vyšších vrstiev sa s ním nedokázali stotožniť. Jedným z jeho odporcov bol aj učiteľ Knud Knudsen.
Knudsen považoval Aasenov projekt za príliš radikálny. Namiesto úplne nového jazyka uprednostňoval postupnú implementáciu nórskych znakov do dánčiny, teda zámer, ktorý kedysi predstavil Wergeland. Knudsen nevychádzal z nórskych nárečí, ale z jazyka, ktorý používala skupina ľudí s vysokým postavením, už spomínaná „vzdelaná reč“ (nórsky dannet dagligtale). Tento prístup sa však v počiatkoch nestretol s pochopením, a to ani vo vlastných radoch. Podporovatelia dánčiny Knudsena obviňovali, že vytvára jazyk, ktorý nie je ani dánsky, ani nórsky. No vplyvom narastajúcej popularity nynorsku a strachu, že by mohol v budúcnosti dominovať, napokon v kritike poľavili. Vznikla tak forma, ktorú dnes poznáme ako bokmål, doslovne „knižný jazyk“.
Čo však robiť s dvomi formami nórčiny? Ktorá z nich má byť hlavná a ktorá vedľajšia? Dohoda sa nerodila ľahko a problém sa postupne preniesol aj do politiky. Keďže ani tu si strany nedokázali zabezpečiť dostatočnú podporu, uchýlil sa nórsky parlament v roku 1885 ku kompromisnému návrhu. Rozhodnutie známe ako „jamstillingsvedtaket“ zrovnoprávnilo obe formy – nynorsk i bokmål – a toto uznesenie platí do dnešných dní.
Je však nutné podotknúť, že v 20. storočí sa úrady usilovne snažili oba varianty nórčiny zjednotiť. Projekt získal názov samnorsk, v preklade „spoločná nórčina“. Hoci sa uskutočnili reformy, ktoré sa o zblíženie skutočne pokúšali, narazili na veľký odpor spoločnosti. V druhej polovici minulého storočia sa preto od návrhu upustilo a úrady sa zmierili s tým, že v Nórsku budú aj naďalej existovať dve rovnoprávne formy spisovného jazyka. V praxi to okrem iného znamená, že žiaci sa musia na škole naučiť obe normy a každá z nich, bokmål a nynorsk, sa musí najmenej z 25 % objavovať v administratíve, vo verejnoprávnom rozhlase a televízii.
Ak sa pozrieme na čísla, v súčasnosti je dominantnou formou bokmål, ktorú preferuje približne 85 až 90 % populácie, predovšetkým vo veľkých mestách a na východe krajiny. Nynorsk je, naopak, rozšírený najmä v málo obývaných oblastiach západnej časti Nórska a používa ho okolo 10 až 15 % obyvateľstva, pričom podiel používateľov novej nórčiny postupne klesá. Je preto možné, že jedného dňa bude špecifická jazyková situácia patriť minulosti.
Použitá literatúra
- BERG, Ivar, 2019. Språket som vart norsk: Språkhistorie frå urnordisk til 1800-talet. Oslo: Universitetsforlaget. ISBN 9788215033723.
- HROCH, Miroslav, Helena KADEČKOVÁ a Elisabeth BAKKE, 2005. Dějiny Norska. Praha: Lidové noviny. ISBN 80-7106-407-6.
- NESSE, Agnete, 2013. Innføring i norsk språkhistorie. Oslo: Cappelen Damm Akademisk. ISBN 9788202400484.
- OTNES, Hildegunn a Bente AAMOTSBAKKEN, 1999. Tekst i tid og rom: Norsk språkhistorie. 3. utgåva. Oslo: Det Norske Samlaget. ISBN 82-521-6896-5.
- TORP, Arne a Lars S. VIKØR, 1993. Hovuddrag i norsk språkhistorie. 2. utgåve. Oslo: Ad Notam Gyldendal. ISBN 82-417-0444-5.
Obrazová príloha: Wikimedia Commons, DigitalMuseum.no, Norgehistorie.no
Je absolvent Masarykovej univerzity. V rámci doktorského štúdia sa venoval jazykovému kontaktu medzi nórčinou a severnou sámčinou. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre germanistiky, nordistiky a nederlandistiky MU v Brne.