Delostrelecká batéria Duchoň je príkladom fungujúcej jednotky nasadenej do ťažkých bojov. Bojovala počas celého povstania, a to so cťou. Dokázala efektívne likvidovať nemecké jednotky a svoju bojaschopnosť si zachovala aj po ústupe do hôr. Jej veliteľ Fedor Duchoň vydal rozkaz na zakopanie diel a rozpustenie batérie až 11. novembra 1944, čim sa zrejme stala poslednou jednotkou povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku.
Povstalecká – 1. čs. armáda na Slovensku ukončila svoju činnosť 28. októbra 1944. Neznamenalo to však koniec bojov. Mnohé jednotky sa pretransformovali na partizánske, respektíve sa ich príslušníci k partizánom pridali. Nemecké očisťovacie akcie prebiehali až do decembra 1944. Niekoľko jednotiek pokračovalo vo svojej činnosti aj po oficiálnom ukončení povstania. Jednou z týchto posledných jednotiek a pravdepodobne poslednou organizovanou povstaleckou jednotkou vôbec bola delostrelecká batéria Duchoň.
Ťažké boje Skupiny Žilina
Delostrelecká batéria Duchoň vznikla vo Zvolene na začiatku septembra 1944 z mobilizovaných záložníkov. Materiál, delá a výstroj dodala Odbočka Zbrojnice I vo Zvolene. V prípade diel išlo o štyri 7,5 cm horské kanóny vz.15 vyrobené v Škode Plzeň ešte v časoch 1. sv. vojny. Spoľahlivé a stále pomerne výkonné delá slúžili v rôznych armádach až do konca 2. sv. vojny a dokonca aj po nej. Batéria bola postavená ako motorizovaná s tým, že delá boli vozené na korbách mobilizovaných civilných nákladných automobilov. Archívne materiály sú na vznik batérie pomerne skúpe. Uvádza sa, že jej na začiatku velil por.del. Bednárik. Veliteľ delostrelectva vo Zvolene stot.del. Boris Horváth uvádza batériu bez veliteľa.
Faktom ostáva že batériu po jej zostavení pridelili ku Skupine Žilina, teda jednotkám pod velením mjr.del. Ľudovíta Dobrovodského, ktoré bránili postupu nemeckých jednotiek od Žiliny na Turčiansky Svätý Martin (dnes Martin). Po príchode batérie do Turč. Sv. Martina bola jednotka 1. septembra 1944 nasadená pri obci Priekopa s palebným postavením v priestore poľnej cesty severne od obce. Dopoludnia 3. septembra zaútočili nemecké jednotky na Priekopu a zároveň uskutočnili silné letecké bombardovanie a delostrelecké ostreľovanie povstaleckých delostreleckých batérií. Batéria 7,5 cm horských kanónov vz.15 vykonala palebný prepad smerom na Vrútky podľa rozkazu prítomného veliteľa delostrelectva skupiny kpt.del. Samuela Šimoviča.
Po niekoľkých ranách bolo postavenie batérie zasiahnuté delostreleckou paľbou a jeden kanón vz.15 bol priamym zásahom zničený. Obsluha sa zachránila v neďalekej priehlbine, len dvaja vojaci boli ranení. Ostreľovanie batérie pokračovalo až do večera. Delá boli na rozkaz kpt.del. Samuela Šimoviča rozobraté a na nákladných autách prevezené k prameňu minerálnej vody Fatra. Pri tomto ústupe zmizol veliteľ batérie por.del. Bednárik. V rámci chaosu, ktorý spôsobil postup nemeckých jednotiek batéria ustúpila až do Štubnianskych Teplíc (dnes Turčianske Teplice).
Po obede 4. septembra 1944 bol za veliteľa batérie určený záložný dôstojník por.del. v zál. JUDr. Fedor Duchoň. Zároveň bola doplnená ďalšími záložníkmi a personálom zo stavu Štátnej slovenskej vojenskej reálky, spolu asi 10 mužov. Doplnený bol aj veliteľský personál, 1. dôstojníkom sa stal por.del. v zál. Alexander Baláž a dôstojníkom pátračom bol por.del. v zál. Fedor Klimáček. Veliteľom trénu batérie bol por.del. v zál. Plevka.
Späť v palebnom postavení
Batéria sa 5. septembra 1944 vrátila späť do palebného postavenia, tentoraz v záhradách západne od cesty Vrútky – Turč. Sv. Martin cca 200 m od mostu cez riečku Jordán. Jej úlohou bola paľba na cestu od Dubnej Skaly. Po páde Priekopy sa batéria presunula 7. septembra 1944 do nového postavenia pri obci Košúty, kde pokračovala v paľbe. Už na druhý deň, 8. septembra dostala rozkaz na presun do Turč. Sv. Martina, kde pri objektoch Mannesmann zaujala nové postavenie so smerom paľby: križovatka ciest v Priekope a svahy západne a juhozápadne od Vrútok. K ďalšej zmene došlo 10. septembra 1944, nakoľko batéria dostala rozkaz na presun do obce Tomčany, pričom smer palieb ostal rovnaký. V tento deň došlo k vytvoreniu V. taktickej skupiny (pplk.del. Emil Perko), pričom batéria Duchoň podliehala veliteľovi delostrelectva skupiny mjr.del. Ľudovítovi Dobrovodskému. Vývoj situácie na povstaleckom fronte si vyžiadal ďalšie zmenu. 12. septembra 1944 batériu presunuli späť do Turč. Sv. Martina, kde z postavenia pri tehelni strieľala smerom na Vrútky, Priekopu a svahy západne od uvedených obcí.
K podstatnej zmene pri nasadení došlo 15. septembra 1944, kedy bola batéria Duchoň pridelená k II. slovenskej partizánskej brigáde M. R. Štefánika pod velením Viliama Žingora. Zaujala palebné postavenie Pod Stráňami nad mestom Martin a podporovala jednotky partizánskej brigády a armády v smere na Vrútky. Ako strážna jednotka bol batérii pridelený VI. oddiel Žingorovej brigády pod velením por.del. v zál. JUDr. Viliama Záthureckého. Polovica oddielu strážila bojové postavenie batérie, druhá polovica delostreleckú pozorovateľňu.
Od 17. septembra 1944 pôsobila batéria na tzv. hodinovej prestávke na serpentínach na Martinské Hole. Strieľala smerom na Vrútky, Dubnú Skalu a komunikácie smerom na Sučany a Lipovec. V novom postavení bola batéria výborne maskovaná, no prezradilo ju nevojenské chovanie st.serž. Konstantina K. Popova. V snahe pochváliť príslušníkov batérie doniesol do palebného postavenia liehoviny a svojou prítomnosťou narušil maskovanie postavenia. Nemecké jednotky tak batériu objavili a spustili mínometnú paľbu.
„Samo, prosím Ťa dojem ešte tú slaninu, kým to padne na nás?“
Por. F. Duchoň musel opustiť vynikajúce palebné postavenie a presunúť batériu večer 19. septembra 1944 na Podstráne, pričom delostrelecká pozorovateľňa ostala na Martinských Holiach. Nasledujúce dni podnikala batéria palebné prepady na nemecké pozície a autokolóny v priestore Lipovca a Kľačian pomerne s veľkým úspechom. K týmto dňom sa viažu aj spomienky už spomínaného kpt. S. Šimoviča zachované v Archíve Múzea SNP:
„Batéria horských kanónov vz.15 na žiadosť Žingora a Veličku bola daná k dispozícii partizánskym jednotkám na Martinských Holiach. Zaujala palebné postavenie v priestore serpentín cesty, vedúcej na Martinské Hole. Z tohto palebného postavenia mohli kanóny priamou streľbou pôsobiť do ulíc Vrútok a Priekopy. Obsluha kanónov mala uložené kanóny skryť, čo terén v danom priestore veľmi dobre umožňoval a len čo bude spozorovaný vhodný cieľ, kanón vysunúť, cieľ zničiť a zase kanón hneď skryť. Toto sa darilo. Z dobre umiestnených pozorovateľní bolo sledované celé postavenie Nemcov a podľa pozorovania umlčovaný pohyb Nemcov a palebné prostriedky. Činnosť tejto batérie mala veľkú zásluhu na udržaní obranného postavenia severne od Martina do noci 20. septembra 1944.
Uvediem príklad z tejto činnosti. Z pozorovateľne tejto batérie bolo možné dobre pozorovať činnosť v celom nemeckom bojovom postavení, preto pre získavanie správ o činnosti Nemcov som denne chodil na túto pozorovateľňu. Pri jednej návšteve okolo 16. septembra 1944 odpoludnia som sa zastavil v palebnom postavení. Bolo spozorované nemecké nákladné auto, plné nemeckých vojakov, ktoré zastalo medzi domami v Priekope. Ihneď bol z úkrytu vysunutý kanón, zamierené, vystrelený granát, priamy zásah v spozorovanom aute. Z auta lietali kusy, za chvíľu bolo možné pozorovať, ako sú zbieraní ranení. Obsluha kanóna mala radosť z priameho zásahu a nestiahla včas kanón do krytu. V dôsledku toho Nemci palebné postavenie dela spozorovali a zahájili ihneď streľbu na naše palebné postavenie. Zastrieľali sa na plošinku asi 300 m pred postavenie dela a zahájili palebný prepad, rany ich prepadu dopadali 200 až 300 m pred nás na plošinku v rovnakej výške…
…na túto akciu si často spomínam pri spomienkach na priebeh bojov v Turci preto, lebo 1. dôstojník (správne dôstojník pátrač, poznám. MU) tejto batérie, akademický maliar por. Fedor Klimáček, ako spozoroval spomenuté auto, prerušil jedenie, vydal povel k streľbe. Po zasiahnutí cieľa sa dal Fedor ďalej do jedenia. Ako si ukrajoval slaniny, pred palebné postavenie začali padať nemecké delostrelecké strely. Rád si zajedol a preto sa ma spýtal: „Samo, prosím Ťa dojem ešte tú slaninu, kým to padne na nás?“, „Neboj sa, Nemec sa zastrieľal na plošinku pred nami, nie je horský delostrelec“, bolo mu povedané. Nemci do priestoru vystrelili asi 60 delostreleckých striel.“
Ústup povstaleckej armády z Turca
Ráno 21. septembra 1944 dostal veliteľ batérie rozkaz okamžite zrušiť palebné postavenie a presunúť sa urýchlene do priestoru Čremošné. Stalo sa tak v dôsledku všeobecného ústupu povstaleckej armády z Turca. Na pridelené autá boli naložené zbrane, spojovací materiál a najnutnejšia obsluha. Pre zvyšok vojakov nebolo na autách miesto a tak sa presunuli pod velením 1. dôstojníka por.del. Fedora Klimáčka peším pochodom horskými cestami.
Ešte 21. septembra 1944 batéria zaujala palebné postavenie nad obcou Čremošné a zastrieľala sa na určené ciele. Krátko na to dostala nový rozkaz na presun do Ulmanky (dnes Uľanka) a následne do Svätého Kríža nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom), kde bola podriadená III. taktickej skupine (plk.pech. Pavol Kuna). Podliehala veliteľovi delostrelectva kpt.del. Borisovi Horváthovi, respektíve veliteľovi I. oddielu kpt.del. Júliusovi Kleskeňovi. V tomto čase dostala tiež organizačné číslo a tak jej názov znel 1. batéria Duchoň.
Spočiatku bola nasadená na úseku Sv. Kríž nad Hronom – Handlová, kde napriek niekoľkým zábavným excesom batéria vynikajúco vykonávala zverenú činnosť. Palebné postavenie bolo pri cestnom mostíku medzi Novou Lehotou a mlynom, respektíve postupne aj pri Janovej Lehote. V týchto dňoch podporovala peší prápor kpt. Jána Orolína. Keď sa pri nemeckom útoku dostala batéria do priamej paľby pechotných zbraní ustúpila a 26. septembra 1944 zaujala postavenie pri majeri Kupča a neskôr pri píle za cestnou križovatkou v Šášovskom Podhradí. Pri svojej činnosti podporovala paľbou peší prápor Dunaj kpt.pech. Andreja Benku-Rybára a Podskupinu Volga mjr.gšt. Štefana Murgaša.
Po presune na štiavnický úsek III. taktickej skupiny pôsobila batéria najprv pri Kopaniciach, kde však nestrieľala. Rýchlo sa presunula do lesíka medzi Kozelníkom a Dubovým, kde od 6. októbra 1944 podporovala akcie 2. čs. paradesantnej brigády, respektíve jednotku npor.pech. Alexandra Kováča a npor.pech. Juraja Pivolusku. V tomto čase bola batéria zároveň reorganizovaná. V okolitých obciach armáda zrekvirovala kone a pridelili ich batérii, ktorej zároveň odobrali autá. Stala sa tak hipomobilnou, čo bola pre horskú batériu istá výhoda.
Od 20. októbra 1944 po presune niektorých jednotiek 2. čs. paradesantnej brigády do priestoru Detva pôsobila batéria Duchoň v postavení Detva – Iviny. Odkiaľ paľbou podporovala pôsobenie 2. čs. paradesantnej brigády a pešej roty Javor pôsobiacej v smere Detva – Očová.
Delá zakopať, batériu rozpustiť
Po ústupe III. taktickej skupiny do masívu Poľany ustúpila batéria Duchoň do obce Hrochoť kam dorazila 27. októbra 1944. Na druhý deň sa presunula hlbšie do lesov, kde opäť zaujala palebné postavenie s výstrelom na Hrochotskú dolinu. Jej činnosť mala podporovať obranu jednotiek mjr.pech. Štefana Želinského, ktoré však obranu nezaujali a rozpadli sa. Batéria vydržala v palebnom postavení do 8. novembra 1944, kedy hrozil útok nemeckých jednotiek priamo na postavenie. Delá boli rozobraté a zakopané, jednotka však ostala pokope pod velením Fedora Duchoňa. Napokon 11. novembra 1944 svoju batériu rozpustil. Spolu s časťou personálu sa veliteľ pridal k partizánom. Časť vojakov padla do zajatia a zvyšku sa podarilo dostať domov. Fedor Duchoň prešiel z Poľany do Malej Fatry, kde od 19. novembra 1944 pôsobil v rámci II. slovenskej partizánskej brigády M. R. Štefánika pod velením Viliama Žingora.
Po oslobodení Turč. Sv. Martina 12. apríla 1945 nastúpil Fedor Duchoň mimoriadnu vojenskú službu v čs. armáde pri Delostreleckom pluku 10 v Liptovskom Svätom Mikuláši (dnes Liptovský Mikuláš), kde pôsobil do konca roka 1945. Po vojne sa vrátil k profesii právnika a pôsobil na rôznych štátnych úradoch. Po nástupe komunizmu k moci bol perzekvovaný v rámci tzv. Žingoriády a od novembra 1949 do februára 1951 bol zaistený. Podpísal spoluprácu s ŠTB, avšak o svojej činnosti informoval aj svojich priateľov na ktorých mal vlastne donášať.
Po skončení vojny boli kanóny batérie Duchoň vykopané a presunuté do posádky Brezno nad Hronom (dnes Brezno). Či ich používala povojnová čs. armáda nevieme, avšak jeden z kanónov sa dostal priamo z breznianskych kasární do zbierok vznikajúceho Múzea Slovenského národného povstania. 7,5 cm horský kanón vz.15 výrobného čísla 372 z roku 1916 sa tak stal jedným z prvých zbierkových predmetov Múzea SNP. Návštevníci ho môžu dodnes vidieť v stálej expozícii. V zbierkach Múzea SNP sa zachovalo aj niekoľko fotografií dokumentujúcich činnosť batérie počas SNP a tiež osobné predmety výtvarníka Fedora Klimáčka – dôstojníka pátrača batérie Duchoň.
Delostrelecká batéria Duchoň absolvovala boje počas celého povstania a to so cťou. Jej nasadenie je zaujímavým príkladom fungujúcej jednotky nasadenej do ťažkých bojov V. a III. taktickej skupiny. Aj po ústupe do hôr si zachovala bojaschopnosť a Fedor Duchoň svoju jednotku rozpustil až 11. novembra 1944, čim sa zdá sa stala poslednou jednotkou povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku.
Pramene a literatúra:
Bosák, P.: Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava 1979.
Cséfalvay, F. (ed.): Pamäť ľudu 3, Vojaci v SNP. Bratislava 1989.
Gajdoš, M.: Bojová činnosť 3. taktickej skupiny Gerlach 1. čs. armády na Slovensku za Slovenského národného povstania. In: Sborník Múzea SNP I. Banská Bystrica, 1966, s. 7-200.
Lobík, J.: Spomienky na SNP v Turci. Neografia 1994.
Uhrin, M. a kol.: II. slovenská partizánska brigáda gen. M. R. Štefánika a Turiec. Banská Bystrica, 2009.
Žingor, V. a kol.: Príspevky k dejinám SNP v Turci. Martin, 1947.
Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Múzeum SNP, František Hříbal©
Je absolventom Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Od roku 2005 pracuje v Múzeu Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Venuje sa problematike výzbroje a techniky slovenskej, povstaleckej armády a tiež partizánskym jednotkám. K uvedenej problematike publikoval viacero vedeckých štúdií a odborných článkov. Je autorom a spoluautorom monografií II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika a Turiec, Slovenské národné povstanie 1944, či Pluk útočnej vozby 1944.