Pri príležitosti 75. výročia vzniku Izraela vám prinášame exkluzívny text izraelského historika, spisovateľa a aktivistu Yossiho Kleina Haleviho z Inštitútu Shaloma Hartmana v Jeruzaleme. Venuje sa v ňom súčasnej politickej situácii v krajine v kontexte jej dejín a zamýšľa sa nad identitou národa a jeho ďalším smerovaním.

Oficiálny ceremoniál pri príležitosti Dňa pamiatky padlých izraelských vojakov – najslávnostnejší dátum v civilnom kalendári – je pre vedúcich predstaviteľov národa príležitosťou potvrdiť svoju nezlomnosť voči vonkajšej hrozbe. Na minuloročnej slávnosti však vtedajší premiér Naftali Bennett, naopak, obrátil pozornosť na vnútornú hrozbu. S odkazom na dve obdobia židovskej zvrchovanosti v staroveku varoval:

„Bratia a sestry, ďalšia šanca už nebude. Nachádzame sa v ôsmom desaťročí štátu, v desaťročí, po ktorom sa nám nikdy doteraz nepodarilo zostať jednotným národom. Dostali sme príležitosť napraviť hriech našich predkov, prekonať nenávisť medzi bratmi a vymaniť sa k rozkolu, ktorý zničil náš národ.“

So vznikom terajšej krajne pravicovej a ultraortodoxnej koalície premiéra Benjamina Netanjahua sa Bennettovo varovanie zdá byť prorocké. Verejná diskusia, ktorá býva v našom obliehanom národe často vášnivá, a kde sa každá hrozba môže javiť ako existenčná, sa zmenila na apokalyptickú a čoraz častejšie sa hovorí o občianskej vojne. „Izrael je na okraji priepasti,“ varoval národ v nedávnom televíznom prejave prezident Jicchak Herzog. Odporcovia Netanjahuovej vlády ju obviňujú, že sa snaží zničiť izraelskú demokraciu a premeniť židovský štát na ďalšie Maďarsko alebo Poľsko, a hrozia masovými prejavmi občianskej neposlušnosti. Niektorí jeho vládu nazývajú „koalíciou churban“ – slovom, ktoré znamená „zničenie“ a odvoláva sa na osud starovekého Izraela.

Protestujúci blokujú Diaľnicu 20, známu ako Ajalonská diaľnica, počas protivládnych protestov v Tel Avive 26. marca 2023.

Netanjahuovi prívrženci obviňujú opozíciu z podnecovania anarchie a snahy zvrátiť výsledky demokratických volieb. Jeden z krajne pravicových poslancov Knesetu obvinil z vlastizrady a vyzval na zatknutie lídrov parlamentnej opozície – vrátane dvoch bývalých náčelníkov generálneho štábu Izraelských ozbrojených síl. Netanjahu tento jeho komentár odsúdil, ale skutočný hnev namieril proti opozícii, ktorú obvinil z podnecovania vzbury.

V čase, keď sa národ v máji blíži k 75. výročiu svojho vzniku, prenasleduje Izraelčanov dávna otázka: Dokážeme zostať jednotní?

Rozdelený národ

Strach z rozkolu je hlboký. V židovských dejinách predchádzal strate národnej suverenity vždy vnútorný rozpad. Na vrchole moci starovekého Izraela, hneď po smrti kráľa Šalamúna, sa národ rozdelil na dve časti, čo oslabilo oba celky a viedlo k zničeniu severného izraelského kráľovstva Asýriou v roku 722 pred n. l. a južného judského kráľovstva Babylóniou v roku 586 pred n. l. Obnovenú Judeu zničil Rím v roku 70 n. l. Počas obliehania Jeruzalema, keď mesto hladovalo, si súperiace frakcie navzájom pálili sýpky.

Strach zo zopakovania smrteľnej rany, ktorú si sami spôsobili, stále rezonuje vo verejnej diskusii. Dokazuje to aj prekvapivý úspech filmu Legend of Destruction (Legenda o zničení), ktorý rozpráva príbeh obliehania Jeruzalema prostredníctvom statických ilustrácii.

Momentálne je situácia obzvlášť napätá, pretože po prvýkrát v histórii Izraela sa vládnuca koalícia pokúša súčasne zmeniť význam dvoch základných identít národa – ako židovského, tak aj demokratického štátu. Výsledkom je spoločnosť rozdelená viac než kedykoľvek predtým, viac ako počas trpkej diskusie v priebehu mierových rokovaní v Osle na začiatku 90. rokov, ktorá vyvrcholila vraždou premiéra Jicchaka Rabina židovským krajne pravicovým extrémistom.

To všetko sa deje na pozadí stupňujúceho sa palestínsko-izraelského napätia. Dňa 26. februára palestínsky terorista zastrelil dvoch izraelských bratov, keď prechádzali cez dedinu Hawara na Západnom brehu Jordánu. V tú noc stovky Židov z neďalekých osád podpálili desiatky domov v Haware.

26. februára 2023 zastrelil palestínsky útočník dvoch Izraelcov v ich aute. Na fotografii miesto činu v Haware.

Aj napriek stupňujúcemu sa násiliu pokračuje vášnivá diskusia o budúcnosti izraelskej demokracie, pričom každú sobotu večer v celej krajine demonštrujú proti vláde státisíce ľudí.

Bezprostredným spúšťačom nepokojov je plán Netanjahuovej vlády drasticky obmedziť právomoci súdov vrátane „práva veta“ Najvyššieho súdu, ktorý by umožnil jednoduchou parlamentnou väčšinou zrušiť rozhodnutia súdu, pričom by vláda získala aj právomoc menovať sudcov. V závislosti od politického názoru, ktorý človek zastáva, je tento plán buď veľmi potrebným nápravným mechanizmom voči azda najproaktívnejšiemu súdu na svete, alebo koncom krehkého izraelského systému kontrol a protiváh.

Aj keď niektorí obhajcovia Najvyššieho súdu uznávajú, že jeho aktivizmus zašiel priďaleko a odcudzil si pre to veľkú časť izraelskej spoločnosti, obávajú sa, že navrhovaný liek bude oveľa horší ako samotná „choroba“. Vláda ignoruje početné otvorené listy podpísané tisíckami ekonómov, právnych expertov a bývalých vysoko postavených odborníkov na bezpečnosť, v ktorých Netanjahua žiadajú, aby s opozíciou rokoval o kompromisnom pláne. Naopak, urýchlene presadzuje najrozsiahlejšie zmeny v súdnictve v histórii Izraela. Vzhľadom na to, že v Izraeli neexistuje ústava a jedinú zákonodarnú komoru parlamentu ovláda koaličná väčšina, tieto zmeny by v skutočnosti poskytli výlučnú kontrolu nad riadením štátu premiérovi.

To, že revíziu súdnictva iniciuje premiér, ktorý je súdený za tri prípady korupcie, je obzvlášť iritujúce pre opozíciu, ktorá poukazuje na to, že Netanjahu prijal práve tie zmeny, ktoré v minulosti odmietal, aby sa dostal zo svojich problémov so zákonom. V prejave z roku 2012 Netanjahu povedal:

„Som presvedčený, že silný a nezávislý súd umožňuje existenciu všetkých ostatných inštitúcií v demokracii. Žiadam vás, aby ste mi ukázali jedinú diktatúru, jedinú nedemokratickú spoločnosť, kde existuje silný, nezávislý súd. Nič také neexistuje.“

V poradí 37. vláda Izraela sa sformovala 29. decembra 2022. Aby si Benjamin Netanjahu zabezpečil väčšinu v Knessete, spojil sa s aj ultrapravicovými stranami.

V eseji uverejnenej v pravicových novinách Makor Rišon vyzval spisovateľ a politický filozof Micah Goodman vládu, aby hľadala konsenzus: „Existujú dva princípy reformy, aby bola nacionalistická a konzervatívna: Uskutočňuje sa prostredníctvom dohody a uskutočňuje sa opatrne.“ Varoval však, že vláda trieštením národa a unáhleným presadzovaním justičných zmien premrháva príležitosť vyvážiť kompetenčný presah súdnictva vlastným neprimeraným zásahom: „Opozícia je taká široká a veľká, že takmer garantuje, že zmeny budú zrušené budúcou vládou.“

Národ, ktorý sa definuje nanovo

Pre Netanjahuovu koalíciu je zmena súdnictva len časťou programu. Popri redefinovaní kľúčových prvkov izraelskej demokracie vláda plánuje aj zásadné zmeny v židovskej identite štátu.

Izraelčania sú rozdelení v názore na význam židovského štátu. Pre mnohých tradicionalistických Židov môže byť autenticky židovský len Izrael riadiaci sa rabínskym právom – teda štát judaizmu. Sionizmus však zamýšľal Izrael ako štát židovského národa: uznával, že spoločná viera, ktorá kedysi Židov počas stáročí v diaspóre spájala, sa v modernej ére stala hlavným zdrojom ich rozdelenia. Sionizmus teda ponúkol zásadnejšiu identitu, ktorá by Židov držala pohromade – príslušnosť k židovskému národu.

Napriek tomu boli hranice medzi „štátom judaizmu“ a „štátom židovského národa“ vždy priepustné. Politický systém, ktorý čiastočne reagoval na koaličné tlaky, už zašiel priďaleko, keď sa príliš prispôsobil prvému z nich. Prejavuje sa to predovšetkým tým, že ortodoxný hlavný rabinát kontroluje otázky osobnej identity. Ale aj predchádzajúce vlády vrátane tých, na čele ktorých stál Benjamin Netanjahu, podporovali identitu Izraela ako štátu Židov.

V roku 1996, počas Netanjahuovho prvého funkčného obdobia na poste premiéra, vláda vytvorila mechanizmus – tzv. Ne’emanovu komisiu –, ktorý reformným a konzervatívnym rabínom umožnil určitý zásah do procesu konverzie. A v roku 2016, počas Netanjahuovho štvrtého funkčného obdobia, vláda udelila neortodoxným denomináciám kontrolu nad časťou Múru nárekov. Hoci boli oba ústupky po nátlaku ortodoxných predstaviteľov zrušené, potvrdili princíp sionistickej inklúzie.

Protestujúci v Tel Avive s transparentmi zobrazujúcimi Benjamina Netanjahua ako Iulia Caesara.

Netanjahuova koalícia aktuálne zavádza prísne ortodoxné normy pre prejavy židovskej identity mimo dosahu hlavného rabinátu – ruší alternatívny kóšer dohľad nad reštauráciami a financovanie sekulárnych kultúrnych programov počas šabatu. Koalícia pravdepodobne zakáže organizované ženské modlitby pri Múre nárekov, ktoré sú v rozpore s ultraortodoxnými normami. Niektorí ministri sa usilujú obmedziť úlohu žien v armáde a presadzujú vzdelávanie namierené proti LGBTIQ+ komunite na sekulárnych školách.

Ich konečným cieľom je zrušenie tzv. Zákona o návrate (Law of Return), ktorý udeľuje automatické občianstvo každému Židovi z diaspóry, ktorý sa chce stať Izraelčanom. Ide o najsilnejšie vyjadrenie identity Izraela ako štátu židovského národa, a nie judaizmu. Je dôležité, že zákon definuje nárok na občianstvo nielen pre tých, ktorí sú Židmi podľa halachy alebo rabínskeho práva, ale pre každého, kto má jedného židovského starého rodiča alebo konvertoval na judaizmus prostredníctvom akejkoľvek židovskej denominácie vrátane neortodoxných prúdov. Na základe takzvanej „klauzuly pre vnúčatá“ sa v súčasnosti do Izraela prisťahovali desaťtisíce ľudí čiastočne židovského pôvodu z Ukrajiny a Ruska.

Ultraortodoxné a ultranacionalistické strany majú v úmysle zrušiť „klauzulu pre vnúčatá“, ktorej skutočný význam je skôr symbolický. Zákon bol prijatý ako reakcia na nacistické rasové zákony, ktoré prenasledovali každého, kto mal jedného židovského starého rodiča. Prísľubom občianstva ľuďom, ktorí by mohli byť prenasledovaní ako Židia, Izrael rozšíril princíp židovskej solidarity aj na tých, ktorých rabínske právo vylúčilo.

Zmena zákona by nielenže zablokovala budúcich prisťahovalcov so statusom „vnúčat“, ale spôsobila by aj hlbokú roztržku medzi Izraelom a diaspórou. A hoci by navrhovaná zmena pravdepodobne stále umožňovala udeliť občianstvo osobám, ktoré majú iba židovského otca – ktorého rabínske právo neuznáva za Žida –, odkaz by bol jednoznačný. Ešte viac by to vychýlilo krehkú rovnováhu židovskej identity Izraela smerom od štátu Židov k štátu ortodoxného judaizmu.

Pestovanie spoločnej identity

Návrat Židov na Sion od začiatku sprevádzali hlboké rozpory. Sionistické hnutie pred vznikom štátu Izrael bolo rozpoltené v otázke, či budovať domov pre národ v duchu socializmu alebo kapitalizmu, či vyhnať Britov z Palestíny prostredníctvom terorizmu alebo diplomacie, či sa postaviť proti územnému kompromisu alebo prijať návrh OSN na minimalistické hranice židovského štátu.

Niekedy viedol vnútorný konflikt k násiliu – ako keď v roku 1948 prvý izraelský premiér David Ben Gurion nariadil izraelskej armáde, aby ostreľovala Altalenu, loď vezúcu zbrane pravicového Irgunu (ozbrojená sionistická organizácia, ktorá pôsobila v rokoch 1931 až 1948 v britskej mandátnej Palestíne, pozn. prekl.) kotviacu pri pobreží Tel Avivu, pričom zabila šestnásť členov Irgunu, z ktorých mnohí boli preživší holokaustu. Táto nevyliečená historická rana sa opäť spomína v pravicových polemikách proti liberálnemu táboru, rovnako ako liberáli oživujú atentát na Jicchaka Rabina proti pravici. V Izraeli majú traumy tendenciu pretrvávať, čo je cena, ktorú Židia platia za svoju vernosť historickej pamäti.

Horiaca loď Altalena, na ktorej palube sa nachádzali zbrane pre Irgun, a na ktorú v júni 1948 strieľali na príkaz Davida Ben Guriona.

S masovým prisťahovalectvom Židov z celého sveta sa etnické a náboženské napätie v Izraeli prekrývalo s tým, ktoré v židovských komunitách existovalo pred vznikom štátu. Prisťahovalci si so sebou priniesli rozdielne vnímanie vyplývajúce z ich rozmanitých skúseností – od stredovekej zbožnosti jemenských Židov až po skepticizmus nemeckých Židov 19. storočia. Nevyhnutne vnucovali tomuto malému, obliehanému kúsku zeme svoje ambiciózne a protichodné predstavy o židovstve. Stane sa Izrael výnimočnou spoločnosťou, „svetlým vzorom pre národy“, ako si to predstavovali socialistickí kibucníci, alebo bude „normálnym“ národom medzi národmi, ako sa o to usilovali ľudia v Tel Avive? Vzkriesi moderný štát náboženskú slávu starovekého Izraela, alebo bude jeho sláva spočívať v udržiavaní sekulárnej demokracie v podmienkach vojny, terorizmu a obliehania?

Izraelský koaličný systém je pokusom o zosúladenie vyššie spomenutých protichodných snáh o zvládnutie zložitých zásadných kompromisov, ktoré definujú život nášho národa. Niektoré kompromisy – ako napríklad uplatňovanie obmedzení týkajúcich sa šabatu na obchody, ale nie na zábavu, pravdepodobne odrážajú náladu väčšiny. Iné – ako napríklad zákaz uzatvárania civilných sobášov v rámci štátu a zároveň uznávanie sobášov uzavretých na Cypre pol hodiny letu z Izraela – sa môžu zdať absurdné.

Čiastočne vďaka tomuto kompromisnému duchu sa izraelskej spoločnosti podarilo pozoruhodne efektívne vytvoriť spoločnú národnú identitu. Okrem toho kľúčovú úlohu pri zbližovaní Židov rôzneho pôvodu zohráva aj naďalej vojenská služba. Kedysi výnimočné manželstvá medzi Židmi európskeho a blízkovýchodného pôvodu sa stali bežnými. Izraelská kultúra, ktorej predtým dominovala sekulárna európska elita, je teraz miestom stretávania sa Východu a Západu – od rôznorodej izraelskej kuchyne až po spojenie rockovej hudby s modlitbami Židov z Maroka a Iraku.

Centrum sa nedá udržať

Mimo okruhu tejto spoločnej identity zostávajú dve komunity: arabskí Izraelčania a ultraortodoxní Židia, ktorí sú buď ľahostajní, alebo sa stavajú proti sionistickému étosu, ktorý definuje Izrael ako židovský a demokratický štát. Podľa ultraortodoxných Židov demokracia ohrozuje židovskú identitu Izraela, zatiaľ čo pre arabských občanov židovská identita štátu podkopáva jeho demokratický prísľub. Až na niekoľko výnimiek sa ani jedna z týchto komunít nezúčastňuje vojenskej služby. Tieto rýchlo rastúce skupiny obyvateľstva – spolu takmer 35 % spoločnosti – predstavujú najväčšiu dlhodobú výzvu pre súdržnosť Izraela.

Protivládne protesty v blízkosti Azrieliho centra v Tel Avive. Fotografia z 3. marca 2023.

Pri riešení tejto výzvy si Izrael musí zachovať úlohu sprostredkovateľa medzi protichodnými ašpiráciami rôznych skupín Židov. A musí vyjsť v ústrety arabskej menšine, v ktorej mnohí považujú samotné založenie štátu za historickú nespravodlivosť a ohrozenie vlastnej národnej identity. Každá z týchto výziev by bola náročná; spolu však zaťažujú izraelskú schopnosť inklúzie až na hranicu únosnosti.

Priblíženie Arabov a ultraortodoxných Židov k strednému prúdu si vyžaduje kombináciu pevnej ruky a veľkorysosti. Masívne štátne dotácie ultraortodoxným treba nahradiť stimulmi pre mladých mužov z tejto skupiny, aby zanechali denné štúdium náboženstva a začali pracovať. Zároveň musia Izraelčania hlavného prúdu uznať idealizmus ultraortodoxných, ktorí znášajú dobrovoľnú chudobu kvôli štúdiu Tóry. Medzitým je potrebné zrovnoprávniť štátne príspevky pre arabský sektor s rozpočtami pre židovské obce a školy. A to aj napriek tomu, že protisionistické výroky arabských izraelských politikov – vrátane podpory útokov na izraelských vojakov – sa považujú za niečo, čo je cez čiaru.

Predchádzajúca koalícia bola prvou v histórii Izraela, ktorá zahŕňala aj arabskú politickú stranu, konkrétne stranu Ra’am, a začala proces spoločného riešenia nerovností v spoločnosti. Nikto nemohol predvídať, že prvá strana, ktorá prelomí arabské tabu voči vstupu do „sionistickej“ vlády, bude islamistická. Líder strany Mansúr Abbás zašiel ešte ďalej –  vyhlásil právo židovskej väčšiny definovať Izrael ako židovský štát a bol tak prvým popredným arabským izraelským politikom, ktorý uznal legitímnosť identity krajiny. Tým, že bývalá vláda považovala arabskú stranu za partnera, podporovala reciprocitu.

David Ben Gurion číta 14. mája 1948 Deklaráciu nezávislosti Izraela pod portrétom Theodora Herzla, otca moderného sionizmu.

Politika Netanjahuovho kabinetu voči Arabom a ultraortodoxným podkopáva proces zbližovania týchto dvoch okrajových komunít k mainstreamu. Vláda dramaticky zvýšila dotácie pre ultraortodoxných, čím posilnila ich separatistický „štát v štáte“ a zrušila pokusy predchádzajúcej koalície prinútiť ultraortodoxné školy, aby vyučovali predmety ako matematika a angličtina, a aby tak pripravili študentov na súčasný trh práce.

Netanjahuova koalícia tiež odmietla historický prelom predchádzajúcej vlády, ktorý spočíval v prijatí arabskej strany za rokovací stôl. Pravicoví politici považujú Mansúra Abbása za vyvrheľa a neprávom ho obviňujú z podpory terorizmu. Namiesto toho, aby uznali odvahu tohto lídra, dávajú arabskej komunite najavo, že gestá dobrej vôle sú zbytočné.

„Vyhnanci vo vlastnej krajine“

Vzhľadom na ťažkosti so zaradením Arabov a ultraortodoxných Židov do hlavného prúdu, závisí zachovanie celistvosti národa od posilnenia minimálneho konsenzu v rámci sionistickej väčšiny, od umiernenej ľavice po umiernenú pravicu. Avšak práve toto jadro obyvateľstva Netanjahu rozdelil. Namiesto toho, aby podporoval dialóg o protichodných interpretáciách židovskej a demokratickej identity Izraela, podnecuje rozkol. Táto najhomogénnejšia koalícia v histórii Izraela má len minimálny záujem podporovať kompromisy, ktoré sú pre súdržnosť Izraela nevyhnutné.

Demonštranti symbolicky podpisujú kópiu Deklarácie nezávislosti v meste Ra’anana 22. apríla 2023.

Niektorí trvajú na tom, že široký politický konsenzus v definovaní židovskej a demokratickej identity Izraela je stále životaschopný. V minulosti sa centristické strany spojili so stranou Likud premiéra Netanjahua a vytvorili koalíciu, ktorá vylúčila krajnú pravicu. Antipatie voči Netanjahuovi sú však v centristickej opozícii také hlboké, že pokiaľ zostane pri moci, je nepravdepodobné, že by sa pripojila ku koalícii so stranou Likud. Proces ozdravenia teda musí počkať na obdobie po Netanjahuovi.

Medzitým sa po celej krajine šíria protesty: „Štát Izrael vznikol preto, aby na svete existovalo jedno miesto, kde sa Židia a židovský národ budú cítiť doma,“ povedal na nedávnej demonštrácii spisovateľ David Grossman. „Ale ak sa toľko Izraelčanov cíti byť vyhnancami vo vlastnej krajine, potom je zjavne niečo zle.“

Tento článok bol prvýkrát publikovaný na stránke www.abc.net.au, autorovi ďakujeme za možnosť zverejniť ho na HistoryLab.sk.

Obrazová príloha: Wikimedia Commons

Vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, ďalej študoval na European Institute for Jewish Studies in Sweden (Európsky inštitút pre židovské štúdiá vo Švédsku) aj na International School for Holocaust Studies (Medzinárodná škola pre výskum holokaustu) pri Jad Vašem v Jeruzaleme. V roku 2019 obhájil titul M.A. na Hochschule für Jüdische Studien (Vysoká škola pre židovské štúdiá) v nemeckom Heidelbergu. Doktorát obhájil na Historickom ústave SAV, kde sa zameral na Československo-Izraelské vzťahy po druhej svetovej vojne.