Kuša sa zaraďuje medzi mechanické strelné zbrane. Do tejto skupiny patrí aj prak a luk. Strela sa z nich vymrštila uvoľnením nahromadenej sily. Princíp je pri luku aj pri kuši podobný. Najčastejším strelivom do kuše boli šípy, v menšej miere sa používali aj kamene alebo gule. Synonymom pre kušu je archaický výraz samostrel, nemecky Armbrust, latinsky balista (používané v písomných záznamoch v strednej Európe).
Zbrane podobné kuši sú známe od antiky, často ich používali Číňania a tak isto Rimania mali obliehacie zbrane založené na podobnom princípe. Nie je zrejmé, ktorý národ kušu vynašiel. V každom prípade sa kuša používala od staroveku až po súčasnosť. Dnes sa používa najmä na športové účely, v menšej miere na lov, ba dokonca existujú aj zmienky o bojovom použití u špeciálnych jednotiek, najmä vďaka minimálnemu hluku, ktorý kuša vydáva. Tento článok však bude hovoriť o kuši v dobe jej najväčšieho rozkvetu – v stredoveku.
Cirkevné zákazy
Ako som uviedol, počiatky stredovekej kuše sú zahalené tajomstvom. V západnej Európe sa zrejme dochovala od antických čias, bola však na pokraji záujmu vtedajších vojvodcov a bojovníkov. Jej význam narastal od 12.storočia, čo dokazujú cirkevné zákazy týkajúce sa jej používania (1139 a 1215). Cirkev považovala kušu za zákerný nástroj diabla. Použitie kuše bolo povolené len proti neveriacim. Do strednej Európy sa zrejme dostala už v 13. storočí. Na vrchole bola kuša v 14. a 15.storočí. Od 16. storočia kušu pomaly vytlačili palné zbrane.
Stredoveká kuša sa skladala z niekoľkých častí. Telo kuše sa nazýva socha. Na začiatok sochy je upevnený strmeň. So strmeňom je na sochu viazaním pripevnené lučište. Ide v podstate o krátky luk horizontálne upevnený na sochu. Mechanizmus kuše tvorí orech a spúšť, ktoré sú čapmi umiestnené do sochy. V strede sochy býva drážka na šíp. Tetiva lučišťa sa natiahne a zaistí sa orechom, do drážky sa vloží šíp. Spúšť sa stlačí a nahromadená energia v lučišti vymrští (vystrelí) šíp. Stredoveká kuša sa dala rozobrať a opraviť. Bola to drahá zbraň, náročná na výrobu.
Strmeň býval vždy zo železa. Socha bola drevená, ale mohla byť bohato zdobená, napr. kostenou intarziou. Lučiste bývalo spočiatku z lepenej zmesi dreva a kosti, od 2. polovice 15. storočia sa objavuje lučište kovové. Orech bol spočiatku kostený, od novoveku ho nahradilo železo. Spúšť bola od počiatku železná.
Kuše mali rôzne veľkosti. Podľa ikonografie boli lovecké kuše menšie, najväčšie boli kuše na obliehanie. Na jednom vyobrazení strelec nabíja kušu, ktorá siaha od zeme po mužov pás. Priemerná dĺžka kuše bola približne 80 cm. V 16. storočí sa používali aj malé kuše, ktoré mohol mať strelec v jednej ruke. Bola to ideálna zbraň pre nájomných vrahov.
Šípy
Najčastejším strelivom do kuše bol šíp. Šíp do kuše bol výrazne kratší ako do luku. Podľa dochovaných nálezov mal šíp do kuše priemernú dĺžku okolo 30 cm. Pri archeologickom výskume v strednej Európe sa zvyknú nájsť výhradne hroty šípov. Niekedy je problematické odlíšiť hrot šípu kuše a luku. Hrot šípu do kuše mal obyčajne romboidný alebo trojuholníkový prierez. Dĺžka hrotu bola od 5 do 10 cm. Priemer šípu bol od 1 do 2 cm, obdobná bola aj šírka strelky. Strelka bola uchytená tŕňom alebo tuľajkou.
Telo šípu bolo drevené a malo aj letky z pier vtákov. Takéto strelky výrazne dominujú v stredovekých nálezoch hrotov šípov. Hrot šípu do kuše je aj najčastejší prejav stredovekého vojenstva. Zriedkavým typom boli zápalné šípy. Zo stredoveku je ich známych málo, ale vyskytovali sa. Šíp bol ukončený akýmsi železným košom alebo klietkou s hrotom. Vyskytujú sa aj lovecké hroty, sú však pomerne zriedkavé. Podľa loveckej príručky od Petrusa de Crescentii (1233 – 1321) existovali rôzne druhy šípov na rôzne druhy zvierat.
Inú muníciu ako kamene alebo gule vyžívali kuše s dvojitou tetivou a odlišného tvaru. Takéto kuše sú však vzácne a pochádzajú z renesancie a z mladšieho obdobia.
Šípy sa, samozrejme, nosili v tulci pripevnenom na opasku. Bol vyrobený z organických materiálov – koža, drevo, látka.
Natiahnutím lučišťa sa naakumulovala energia potrebná pre výstrel, ale natiahnutie vyžadovalo viac energie, ako bol človek schopný vynaložiť iba silou rúk. Tento problém sa vyriešil vynálezmi rôznych napínacích mechanizmov. Najjednoduchším bol hák, ktorý bol zavesený na opasku. Tetiva sa zavesila na hák, strelec vložil nohu do strmeňa a silou celého tela sa tetiva natiahla. Iným naťahovacím mechanizmom bola tzv. kozia nôžka. Bol to páka oblúkového tvaru, kde sa hákom a následným zatiahnutím tetiva natiahla do orecha. Náročnejší mechanizmus bol tzv. anglický hever. Na konci sochy bol upevnený mechanizmus s použitými ozubenými kolieskami, ktorý napínal tetivu točením dvoch ramien. Mechanizmus mal podobný princíp ako rumpál. Najzložitejším naťahovacím mechanizmom bol tzv. nemecký hever. Bola to akási zubatá koľajnica ukončená hákmi, pripevnená o sochu. Na nej bol nasadený valec s ozubenými kolieskami, ktorý sa posúval a napínal tetivu. Tento mechanizmus pripomína ručný mlynček na kávu (vyskytol sa aj v televíznom seriáli Hra o tróny, kde ním v jednom z dielov kráľ Jeoffrey napínal kušu).
Dokladov o použití kuše v stredoveku je množstvo. Najčastejšie sú archeologické nálezy. Hroty striel do kuše sú najčastejším prejavom stredovekého vojenstva. Z Európy pochádzajú tisícky hrotov šípov, najmä z hradov. Zo Slovenska možno uviesť dva príklady. Hrad Devín a Pustý hrad pri Zvolene sú skúmané desiatky rokov a počas výskumov sa našli veľké množstvá hrotov šípov.
Z hradu Devín pochádza približne 500 hrotov šípov, z tohto počtu je väčšina do kuše. Z archeologických výskumov poznáme aj iné doklady používania kuše. Bohaté sú nálezy kosteného orecha, ktorý sa zvykol lámať a následne vyhadzovať. Obdobne sa môže nájsť aj obloženie kuše. Občas sa nájde aj spúšť alebo hák z napínacieho mechanizmu. V niektorých muzeálnych zbierkach sa nachádzajú kuše datované do 15. storočia, ktoré neboli zničené. Väčšina z nich sa zachovala preto, lebo sú honosne zdobené kosťou alebo kovom. Boli to kuše lovecké a svojou estetickou hodnotou vzbudzovali záujem zberateľov. Príkladom je kuša uložená v Metropolitan Museum v New Yorku, ktorá je označovaná ako kuša Mateja Korvína.
Kuša sa spomína aj v stredovekých písomnostiach; pred polovicou 15. storočia ako samostrel, konkrétne v samotných cirkevných zákazoch, daňových súpisoch, opisoch bitiek a pod. Daňové súpisy vymenúvajú platcov daní súvisiacich s výrobou kuší – napr. Peter Armbruster bol špecializovaný remeselník-výrobca. Kuša sa uvádza aj vo vojenských príručkách, napr. v Bellifortis z 15.storočia.
Kuša je známa aj z dobových vyobrazení. Vyskytuje sa na knižných miniatúrach ukazujúcich obliehanie miest – v rukách útočníkov aj obrancov. Ikonografia z anglického prostredia ukazuje obliehateľov, ktorí ostreľujú obrancov kušami aj lukmi súčasne. Stredoveké vyobrazenia ukazujú aj lovecké scény, pri ktorých bola kuša používaná, či už pri love na vtáky alebo na veľké zvieratá, ako napr. na jelene. Motív lovca s kušou sa zachoval na hracej karte horník v sedmových kartách.
Na vrchole obľúbenosti
Kuša bola vo vrcholnom stredoveku v obrovskej obľube takmer po celej Európe. Na rozdiel od luku nebola taká náročná na výrobu ani na výcvik. Strelca z kuše bolo možné vycvičiť za niekoľko týždňov, kým výcvik s lukom trval nepomerne dlhšie. Kuša sa jednoduchšie ovládala, ale nemala takú kadenciu ako luk. Samotný dostrel vojenskej kuše sa udáva 280 – 500 metrov.
Rozšírenie kuše v strednej Európe súvisí s celkovým hospodárskym rozvojom. V strednej Európe nastal v 13. storočí rozvoj miest, masívna výstavba hradov a od 14. storočia aj zmena politickej klímy. Panovníci podporovali rozvoj miest. S mestskými právami taktiež súvisela aj obrana miest. Mestá sa museli brániť samé. Každý cech musel brániť časť mestského opevnenia na vlastné náklady. Za týchto podmienok začali vznikať mestské milície, zbrojnice atď., a, samozrejme, kuša sa začala hojne rozširovať. Kuša nie je tak náročná na materiál ako luk a vznikom cechov v mestách nastali vhodné podmienky na masovú výrobu kuší, ktorá kulminovala v 15. storočí. Podľa spomínaných daňových súpisov existovali špecializovaní výrobcovia, zrejme v každom väčšom európskom meste. Ostatne obrovské množstvo nálezov hrotov šípov je toho dôkazom. Proces vyzbrojovania mestských milícií, ktoré používali kuše, sa začal zrejme v 12. storočí v severnom Taliansku. V neskoršom období boli talianski kušostrelci rovnako obávaní ako anglickí lukostrelci.
Príchod kuše na bojisko zmenil aj vojenskú taktiku. Lukom sa dalo zamieriť na cieľ, ale primárne sa lukom strieľalo pod uhlom do výšky a následne do vymedzeného priestoru, kam dopadalo veľké množstvo šípov. Kuša strieľala horizontálne, teda sa mierilo na cieľ a streľba sa zefektívnila. Šíp z kuše bol schopný preraziť aj plátové brnenie.
Strelec z kuše bol na bojovom poli zraniteľný počas nabíjania. Preto vznikol nový druh vojaka – pavéznik. Pavéza bola masívny štít zosilnený stredovým vypuklým rebrom. Bol vyrobený z dreva a mohol byť potiahnutý kožou. Jeho predná strana bola bohato maľovaná, hojne ich používali husiti.
Kušu používali aj husitskí bojovníci, ktorí tvorili posádku bojového voza. Obľubovali ju aj obrancovia hradov, pretože pri nabíjaní sa mohli skryť a následne cez strieľňu vystreliť. Kušu mohli používať aj jazdci, ba dokonca bola dlho populárna u námorníkov, pretože prvé palné zbrane boli náchylné na zlyhanie v dôsledku vlhkosti. Vhodná bola aj pre zbojníkov a iných zločincov, pre partizánske hnutia, a možnosť, že by neurodzený muž mohol zabiť rytiera v zbroji prispela k pokusom o cirkevné zákazy používania kuše.
Streľba z kuše ako športová a lovecká disciplína prežila až do dnešných dní. V niektorých krajinách je taktiež povolený lov s kušou. S vlastnej skúsenosti viem, že streľba z kuše je jednoduchšia ako streľba z luku a je ľahšie sa presne trafiť.
Použitá literatúra
- Bashford, D.: A Crossbow of Matthias Corvinus, 1489. The Metropilitan Museum of Art Bulletin 20/6, 1925.
- Italian Militiaman 1260-1392. London 1999.
- Kruczek, J.: Arma ofensiva. Český Těšín 1994.
- Křížek, L./Čech, Z.: Encyklopedie zbraní a zbroje. Praha 1997.
- Zimmermann, B.: Mittelalterliche Geschossspitzen. Basel 1999.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Momentálne pracuje na dizertačnej práci v odbore archeológia. Objektom jeho štúdia je stredoveké vojenstvo. Ako archeológ sa zaujíma aj o materiálnu kultúru stredoveku. Jeho vedľajším (skôr amatérskym) záujmom je folkloristika, konkrétne vampirizmus, mágia, strašidlá a pod. Má skúsenosti s historickým šermom.