Pre rozvoj ľudských spoločností má obrovský význam ich umiestnenie v priestore. Geografia priamo vplývala aj na rozvoj starovekých a stredovekých civilizácií. Zároveň ovplyvnila expanziu veľkých impérií, ako boli Mongolská a Rímska ríša.
V historických prácach sa geografii často nevenuje pozornosť. Pritom geografická poloha patrí medzi základne faktory, ktoré vplývajú na vývoj ľudskej spoločnosti. Možno nie je jediným podmieňujúcim faktorom, ale nepochybne tým najprehliadanejším. Už osvietenskí myslitelia, ako Charles de S. Montesquieu alebo Edward Gibbon, nezabúdali na fakt, že pre rozvoj dôležitých historických civilizácií a spoločností je rozhodujúca ich poloha v priestore. Na geografickú polohu sú naviazané aj ďalšie faktory – napríklad prírodné prostredie alebo schopnosť riešiť logistiku.
Príkladom vplyvu geografie a prírodného prostredia na vývoj historický územia môžu byť dnešné štáty Čína a India. Ide o obrovské krajiny s ohromným počtom obyvateľov, ktoré majú dlhú spoločnú hranicu. Vôbec nie sú politicky, etnicky či kultúrne príbuzné. Nebolo by prekvapením, keby medzi týmito dvoma obrami došlo v histórii k vojenským konfliktom. V skutočnosti sa tak s výnimkou jedného mesačného boja v roku 1962 nikdy nestalo. Prečo je to tak? Prečo medzi starovekou Rímskou a Partskou ríšou s oveľa menšou hranicou prebiehali konflikty skoro neustále? Indiu a Čínu oddeľuje najvyššie pohorie na svete – Himaláje – ktoré neumožňujú postup veľkých vojenských kolón. Isteže, s vývojom sofistikovanejších technológií sa objavujú spôsoby, ako túto prekážku prekonať, ale fyzická bariéra zostáva nedotknutá. Obe krajiny preto zameriavali(-jú) svoju zahraničnú politiku na iné regióny, aj keď sa veľmi pozorne sledujú.
Geografia a Európa
Známy americký bádateľ Jared Diamond rozpracoval teóriu, ako geografia pomohla obyvateľom Európy. Materský kontinent západnej civilizácie – Európa – ležal mimo centier vzniku prvých poľnohospodárskych civilizácii (Blízky východ, Čína, India, Mezoamerika). Napriek tomu sa naša civilizácia stala v 20. storočí dominantnou a v koloniálnom období de facto ovládla svet. Téme sme sa už na HistoryWeb.sk venovali v článku – Prečo je západ bohatý a východ chudobný?
Možno hlavnou príčinou nášho úspechu je geografická poloha. Obyvatelia Európy v podstate vyhrali hlavnú cenu v súťaži o úspešný život – nevznikli tu síce prvé vyspelé civilizácie, ale Európania tisícročia pomalými krokmi, aj keď skôr nevedome, žali výhody svojej polohy. Už v mladšej dobe kamennej sa prejavila blízkosť dvoch centier neolitickej revolúcie – jedného z najhlavnejších Blízkeho východu a jedného menšieho, ale s dôležitým druhom zvierat – s koňmi – Pričiernomorie. Európania využívali podnety z obidvoch strán pre svoj vlastný rozvoj.
Výdobytky neolitickej revolúcie sa zo svojich centier mohli šíriť aj inam – napríklad do Afriky. Európsky kontinent sa však tiahne od východu na západ (prípadne naopak), zatiaľ čo Afrika má severojužnú orientáciu. Keď sa napríklad začalo šíriť pestovanie rastlín, do Európy sa idea a samotné pestované druhy dostávali rýchlejšie, pretože smerom od východu na západ bolo treba prekonať menej klimatických pásiem, než v severojužne orientovanej Afrike. Stačí nám len letmý pohľad na mapu, aby sme pochopili, že v Európe bude šírenie poľnohospodárstva rýchlejšie ako v Afrike. Kým do niektorých oblastí Afriky ešte len prenikalo pestovanie rastlín a chov dobytka, Európa sa už zoznamovala s pušným prachom. Možno práve preto neosedlali africkí panovníci nosorožce a žirafy a nevyrazili na dobyvačné výpravy na sever. Možno práve preto s výnimkou Hannibala „slonie tanky“ nedrvili európske vojská.
Geografia a najväčšie ríše
Hypotézu o výhodách východozápadnej orientácie kontinentov rozvinul spomínaný americký bádateľ Jared Diamond. Svoje myšlienky aplikoval hlavne na šírenie výdobytkov neolitickej revolúcie, ako bolo pestovanie rastlín a chov zvierat. Progresívny americký historik Peter Turchin spolu s kolegami Jonathanom M. Adamsom a Thomasom D. Hallom sa pokúsili Diamondovu hypotézu aplikovať ďalej. Dokázali, že geografická orientácia má vplyv aj na rozvoj a rozsah historických ríš.
Jasným príkladom môže byť Mongolská ríša, ktorú založil Džingischán. Po svojom zjednotení predviedli mongolskí jazdci veľmi úspešnú a rýchlu expanziu, až vzniklo obrovské impérium, ktoré sa rozkladalo od Číny na východe až ku Karpatom na západe. Mongoli boli nomádske a stepné etnikum, preto jadro ich ríše tvorili eurázijské stepi. Pričom je zrejmé, že rýchlejšie obsadili stepné prostredie než susedné oblasti s rozdielnym prírodným prostredím. Typickým príkladom môžu byť ruské kniežatstvá, ktoré boli síce Mongolmi porazené počas bitky na rieke Kalke, ale de facto neboli priamo okupované, ale platili veľký tribút. Mongolská ríša bola viac dlhá ako široká. Expanzia ríše v rovnakej environmentálnej zóne s podobnými ľudskými spoločnosťami je jednoduchšie ako v rozdielnych. Vzájomná integrácia a symbióza prebiehajú rýchlejšie, a to napriek tomu, že nomádske spoločnosti, ako môžeme vidieť na Maďaroch a čiastočne na Avaroch v Karpatskej kotline, sa dokážu dobre a rýchlo prispôsobiť rozličným prostrediam.
Peter Turchin spolu s kolegami si položili otázku, či environmentálne a geografické faktory majú nejaký dopad na vojenskú alebo politickú silu. Hypotézu sa rozhodli overiť na najväčších historických ríšach. Skúmali ríše, ktorých rozloha v čase ich vrcholu sa rovnala alebo bola väčšia ako 1 000 000 km2.
Štáty do zoznamu vybrali na základe prác Reina Taagepera (pozri literatúru) a aktuálnych historických atlasov. Okrem rozlohy stanovili ešte jednu podmienku – žiadna ríša v zozname nemohla dosiahnuť svoj vrchol pred rokom 1900. Z analýzy tak boli vylúčené európske námorné veľmoci, ako Británia, Francúzska, Španielsko atď., pretože nešlo o ríše so súvislým územím. V prípade Číny zaradili do zoznamu všetky hlavné dynastie (napríklad Chan, Tchang alebo Ming).
Vedci získali súbor dát (rozloha ríše, najväčšia šírka, najväčšia dĺžka), ktoré spracovali štatistickou metódou logaritmickej transformácie a získali šírkový index. Ak bola ríša dlhšia v severojužnom než vo východozápadnom smere, hodnota výsledku bola záporná. Naopak, ak bola väčšia zemepisná šírka, mal štát hodnotu indexu kladnú.
Analýza vzorky 62 historických impérií ukázala, že skoro 80 % ríš rozširovalo svoje územia západným alebo východným smerom. Najväčší záporný šírkový index mali tri štáty: Nová ríša v Egypte, ríše Inkov a Kmérov (pozri priložený graf). Staroveký Egypt sa viazal na údolie rieky Níl, preto sa jeho expanzia realizovala severným a hlavne južným smerom. Ríša Inkov sa nachádzala na západnom pobreží Južnej Ameriky na úpätí pohoria Andy. Na pomerne úzkom páse územia sa nachádzajú rozdielne typy prírodných prostredí, ale ide o veľmi malé vzdialenosti, preto ich prekonanie nemuselo spôsobovať ťažkosti. Ríšu ovplyvňovalo hlavne vysoké pohorie Andy, ktoré spôsobilo, že sa rozširovala severným a južným smerom. Kmérska ríša sa nachádzala v tropickom lese, čo ovplyvnilo aj jej expanziu. Na základe analýzy môžeme tvrdiť, že ríše sa naviac šírili v príbuzných environmentálnych prostrediach.
Všetky najväčšie ríše (Mongolská ríša, Dynastia Čching, Rusko v 19. storočí, Arabský kalifát), ktoré mali rozlohu väčšiu ako 10 000 000 km2, expandovali v smere východ – západ. Možno to pozorovať pri spomínanej Mongolskej ríši, platí to však napríklad aj pre Arabský kalifát. Rozširovanie štátov viac východným a západným smerom je dobre vidieť aj na dejinách Ruského štátu. Keď sa v 16. storočí začal rozvoj Moskovského kniežatstva, rozširovalo sa najskôr v tom istom environmentálnom prostredí na hranici stepi a lesa (tajgy). V polovici 17. storočia dosiahli Rusi Tichý oceán. Naopak, južným smerom to išlo oveľa pomalšie. Obsadenie stepí a polopúští Strednej Ázie im trvalo až do konca 19. storočia. Podobne sa rozširovala aj Rímska ríša, ktorá svoju expanziu najskôr viazala na Stredozemné more. Tento stav prelomil až Gaius Iulius Caesar dobytím celej Galie.
Ako sme už uviedli, šírenie ríše východným alebo západným smerom je ovplyvnené environmentom a geografiou. Ľudia sa lepšie aklimatizujú v rovnakej ekologickej zóne. Neznamená to, že impériá sa nemôžu šíriť naprieč viacerými prírodnými prostrediami, ale ide to pomalšie a s komplikáciami. Príkladom môžu byť historické čínske dynastie, ktoré museli neustále riešiť odstredivé tendencie vo svojich okrajových častiach (Vnútorné Mongolsko, Tibet, Východný/Čínsky Turkestan, Vietnam).
Potvrdená hypotéza?
Na základe opísanej analýzy by sme mohli tvrdiť, že najväčšie ríše histórie až do doby námorných veľmocí mali tendenciu šíriť sa východným alebo západným smerom. Expanzia na juh alebo sever bola pomalšia a komplikovanejšia. Analýza nám pomohla pochopiť dynamiku dejín. Na dejiny štátov vplývalo ich umiestnenie v geografickom priestore (v prírodnom prostredí). Štúdia však aj tak vyvoláva nové otázky – napríklad ako to bolo s námornými veľmocami? Ako expandovali staroveké Atény? Platí táto dynamika aj pre mestské štáty, ako boli ríše Aztékov a Mayov?
Zároveň si musíme uvedomiť, že pre rozvoj štátov nie je dôležitá len poloha a prírodné prostredie, aj keď ide o dôležitý faktor. Je napríklad komplikované odpovedať na otázku, prečo Nová Guinea „zatuhla“ na mnoho tisícročí v štádiu doby kamennej a celá krajina „sa rozbila“ na tisícky jazykov a desaťtisíce samostatných dedín, zatiaľ čo podobne veľký, v rovnakom prírodnom prostredí nachádzajúci sa Madagaskar uskutočnil vlastnými silami zjednotenie ostrova a okolo roku 1800 tu vznikla tzv. Merinská ríša, ktorú môžeme v pohode porovnávať napríklad s našou Veľkou Moravou. Každopádne analýza expanzie najväčších ríš určite dokázala, že dejiny majú svoju dynamiku, na ktorú má vplyv geografická poloha a prírodné prostredie.
Zoznam najväčších ríš môžete stiahnuť tu
Literatúra
- Bárta, M./Kovář, M./Foltýn, O.: Na rozhraní. Krize a proměny současného světa. Praha 2016.
- Diamond, J.: Osudy lidských společností: Střelné zbraně, choroboplodné zárodky a ocel v historii. Praha 2000.
- Komárek, S.: Historický proces a polarita lidské percepce světa. In: M. Bárta /M. Kovář/O. Foltýn: Na rozhraní. Krize a proměny současného světa. Praha 2016, 24 – 25.
- Marshall, T.: V zajatí geografie. Bratislava 2017.
- Taagepera, R.: Size and Duration of Empires: Systematics of Size. Social Science Research 7, 1978, 108 – 127.
- Taagepera, R.: Size and Duration of Empires: Growth-decline Curves, 3000 to 600 B.C. Social Science Research 7, 1978, 180 – 196.
- Taagepera, R.: Size and Duration of Empires: Growth Decline Curves, 600 B. C. to 600 A. D. Social Science History 3, 1979, 115 – 138.
- Turchin, P./Adams, J. M./Hall, T. D.: East-West Orientation of Historical Empires and Modern States. Journal of World-Systems Research 12, 2006, 219 – 229.
Internetové odkazy
Obrazová príloha: www.artstation.com, ISOTX, deviantart, wikipedia.org
Autor textu ďakuje Ing. Tiborovi Lieskovskému, PhD. a Mgr. Marošovi Trnkovi za vysvetlenie logaritmickej transformácie. Mgr. Jaroslavovi Drobnému, PhD., Mgr. Michalovi Holeščákovi, PhD. a Prof. Mgr. Martinovi Slobodníkovi, PhD. za kontrolu prepisov názvov historických impérií.
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.