Howard Carter – čestný idealista či zlodej? 

Howard Carter – čestný idealista či prefíkaný zlodej?

Spolu s Heinrichom Schliemannom, objaviteľom bájnej Tróje a zlatých Mykén, je Howard Carter asi najznámejším archeológom na svete. Hoci ani jeden z nich archeológiu neštudoval, sú to práve objavy dych berúcich pokladov, ktoré im priniesli svetovú slávu.

Doslova mytológia, ktorá sa okolo objavu Tutanchamonovej hrobky vytvorila, dodnes fascinuje ľudí na celom svete. Fotografia neporušených zapečatených dverí, Carterov notoricky známy výrok o „úžasných veciach“, panovníkova majestátna zlatá posmrtná maska, doteraz nevyjasnená príčina jeho smrti a takzvaná „faraónova kliatba“ v nás stále vyvolávajú vzrušenie z tohto neskutočného objavu. Ako to už v podobných prípadoch býva, ruka v ruke s obdivom a úžasom prichádzajú často pochybnosti a podozrenia. Hoci býva Carter na rozdiel od Schliemanna vyzdvihovaný za príkladnú svedomitosť pri svojich archeologických metódach a dokumentácii nálezov, ani on sa nevyhol mnohým obvineniam z nie úplne najčistejších praktík, podvodov či dokonca krádeže. Kto vlastne bol objaviteľ Tutanchamona a ako sa objav naozaj odohral?

Howard Carter a egyptológia

Howard Carter sa narodil ako najmladší z jedenástich detí v Londýne, ale väčšiu časť detstva prežil v Swaffhame v Norfolku. Po otcovi, známom maliarovi zvierat a ilustrátorovi, zdedil umelecké nadanie a aj on sa spočiatku venoval práve zobrazovaniu živej prírody.

S egyptským umením sa prvýkrát stretol v neďalekom sídle lorda Amhersta, v Didlington Hall, v ktorom jeho majiteľ zhromaždil veľkú zbierku artefaktov. Carter sa pre staroveký Egypt okamžite nadchol a jeho túžba navštíviť krajinu na Níle sa splnila, keď bol ako talentovaný kreslič odporučený britskému archeológovi Percymu E. Newberrymu. Už v roku 1891 sa s ním ako 17-ročný vydal na výskum do stredného Egypta. Popri dokumentovaní a kopírovaní nápisov a vyobrazení v hrobkách a chrámoch sa postupne priučil archeológii na ďalších výskumoch  u Williama Flindersa Petrieho v Amarne či neskôr pri práci pre Egypt Exploration Fund v Deir el-Bahri.

V roku 1900 sa stáva hlavným inšpektorom pre staroveké pamiatky v Hornom Egypte a neskôr začína v spolupráci s americkým bankárom Theodorom Davisom výskum vo vysnívanom Údolí kráľov.

V službách egyptskej pamiatkovej správy

Už v týchto rokoch žne obrovské úspechy objavmi hrobiek nikoho menšieho ako Siptaha, Horemheba, kráľovnej Hatšepsut či Thutmosseho IV.. Jeho šťastie na nečakané nálezy potvrdzuje aj objav tzv. „Konskej brány “ (Bab el-Hosan), keď pri jazde na koni v Deir el-Bahri doslova zakopol o vchod do symbolického Osirisovho hrobu panovníka 11. dynastie Mentuhotepa II..

Carter sa nadšene angažuje nielen pri výskume a dokumentácii egyptským pamiatok po celej krajine, ale aj pri ich údržbe a ochrane. Známe je napríklad jeho pátranie po lupičoch, ktorí sa vlámali do hrobky Amenhotepa II., kde ho doslova detektívna práca (napr. porovnávanie odtlačkov topánok lupičov a pod.) priviedla na stopu nechvalne známej rodiny El Rasúlovcov, majúcich na svedomí už iné zločiny v údolí.

Na svoju horlivosť pri výkone služby však nakoniec dopláca, keď sa v roku 1905 pri incidente so skupinou opitých francúzskych turistov v Sakkáre zastal miestnych pracovníkov. Aj napriek tlaku rôznych diplomatov či kolegov sa odmietol verejne ospravedlniť a bol nútený na svoj post rezignovať.

Hľadá sa Tutanchamon

Po rokoch stagnácie, keď sa nezamestnaný Carter musí živiť predajom svojich malieb či výpomocou iným kolegom-archeológom, prichádza zlom v podobe stretnutia s Georgom Herbertom, 5. lordom z Carnarvonu. Jeho zámožné aristokratické zázemie a nadšenie pre staroveký Egypt z neho robia dokonalého mecenáša. S výskumom najprv začína sám, no neskôr sa rozhodne nájsť si odborného pomocníka, pričom mu odporučia práve Cartera. Hoci sú nálezy z ich výskumov na thébskom pohrebisku v Asasife skvelé, obaja stále dúfajú v niečo významnejšie. Okrem samotného bádania sa Carter začína vo väčšom venovať aj obchodu so starožitnosťami, ktoré skupuje v Egypte a predáva európskym a americkým múzeám a zberateľom, čím vylepšuje vlastný výskumný rozpočet. Carter s Carnarvonom neskôr skúšajú šťastie i v nílskej delte na lokalitách Sachá a Tell el-Balamun, ale bez väčších úspechov.

Keď sa Carnarvonovi konečne podarí získať licenciu na prácu v Údolí kráľov, je ich činnosť na istý čas obmedzená zúriacou svetovou vojnou a pokračovať  môžu až tesne pred jej skončením. Hoci sa údolie považuje za absolútne preskúmané, pár medzier v zozname objavených hrobiek stále existuje. A jednou z nich je práve málo známy panovník Tutanchamon. V tom, že bol v údolí naozaj pochovaný, Cartera utvrdzujú predovšetkým nálezy z hrobky KV 54, objavenej Theodorom Davisom, kde sa našli predmety slúžiace pri balzamovaní a pohrebe panovníka, nesúce jeho meno. A tak sa Carter s pomocou obrovského množstva pracovníkov (v jednom liste Carnarvonovi spomína približne 180 mužov a chlapcov) prekopáva všetkými zákutiami danej časti údolia. Keď už Carnarvonovi dochádzajú spolu s finančnými prostriedkami aj nervy, prichádza osudná posledná sezóna.

Veľký objav

4. novembra 1922 hlási egyptský robotník nález schodu pod provizórnymi príbytkami robotníkov v blízkosti hrobky Ramesseho VI. Po objavení zapečateného koridoru sa musí počkať na príchod lorda Carnarvona a až 26. novembra sa hrobka (KV 62) prvýkrát otvára a Carter spolu s lordom, jeho dcérou Evelyn, asistentom Arthurom Callenderom a skupinkou egyptských robotníkov vstupuje do prvej miestnosti – predsiene.

Hoci bola Carterova odpoveď na otázku, či niečo vidí za prebúraným otvorom, o niečo prozaickejšia ako známe „Áno, úžasné veci!“ (vo svojom opise udalostí uvádza proste „Áno, je to úžasné!“), na jedinečnosti tohto momentu to nič nemení. Úžas zúčastnených pri pohľade na objavené predmety si napriek tomu, že je nespočetnekrát zachytený v rôznych opisoch a dokumentoch, vieme len ťažko predstaviť.

K oficiálnemu otvoreniu za prítomnosti egyptských úradov a tlače dochádza 29. novembra. Množstvo a nádhera predmetov v kombinácii s faktom, že ide o jedinú nájdenú neporušenú hrobku egyptského panovníka, vyvoláva celosvetovú senzáciu. Aby sa mohlo pokračovať s otvorením ďalších miestností, musí byť najprv predsieň vyprázdnená a každý jeden predmet zdokumentovaný. Toto zaberie Carterovi a jeho tímu pri neustálom vyrušovaní zo strany tlače a húfov turistov takmer dva mesiace.

K otvoreniu pohrebnej komory s panovníkovým sarkofágom a pokladnice dochádza až 16. februára 1923. Celkový priebeh dokumentovania hrobky naruší nečakaná smrť lorda Carnarvona len niekoľko týždňov po tejto udalosti.

Zmena politickej situácie, narastajúca nevraživosť zo strany egyptskej vlády a úradov, problémy s tlačou, rôzne intrigy a Carterov nedostatok diplomacie vedú k tomu, že je licencia, ktorá prešla na lady Carnarvonovú zrušená a hrobka uzatvorená. Vody sa utíšia až v roku 1925, keď sa Carter môže vrátiť do práce pričom svoj veľký objav spracováva ďalších sedem rokov. S podlomeným zdravím sa vracia do Anglicka, kde sa venuje jeho publikovaniu a prezentovaniu až do svojej smrti v roku 1939.

Starovekí či moderní lupiči?

Toto je oficiálna verzia, ktorú Howard Carter a jeho kolegovia prezentovali svetu. Už tesne po otvorení hrobky sa však začali vynárať špekulácie, ústiace neskôr do prehnaných konšpiračných teórií, že hrobka bola objavená, resp. otvorená skôr a že niektoré predmety z nej skončili v Carterových a Carnarvonových vreckách. Tieto domnienky sú podporené rôznymi faktmi, ktoré naznačujú, že sa obaja objavitelia s verejnosťou nepodelili úplne o všetko. Či Carter poznal polohu hrobky už pred oficiálnym odhalením prvého schodu, alebo či do nej vstúpil už pred prvým oficiálnym otvorením, sa nedá dokázať. Je nepravdepodobné, že by skupinka stihla vstúpiť do pohrebnej komory a pokladnice už pri prvom otvorení 26. novembra, pretože otvory boli príliš malé a nebolo by možné ich nepozorovane zväčšiť už v ten deň.

No k vstupu do pohrebnej komory došlo ešte pred jej oficiálnym februárovým otvorením. Jasne to vyplýva zo zachovanej súkromnej korešpondencie samotného Carnarvona, Carterovho asistenta Alfreda Lucasa či lady Evelyn, ktorá vo viacerých listoch zmieňuje vďaku, že jej bolo umožnené vstúpiť na to „najposvätnejšie miesto“ ešte pred februárom 1923. Zatajenie tejto skutočnosti bolo logické aj z toho dôvodu, že objavitelia nechceli potvrdením faktu, že naozaj ide o nevykradnutú hrobku, vzbudzovať ešte väčšiu pozornosť a dopriať si viac času na vyprázdnenie a zdokumentovanie predsiene.

Dôkazy o tajných vstupoch do hrobky, znovu zapečatenie a opätovné zakrytie vstupu Carterom viedli k ďalšiemu podozreniu, či chaotický stav, ktorý Carter hneď na začiatku pripísal starovekým lupičom, nespôsobil sám. Niektorí sa dokonca domnievajú, že odtlačky nôh, ktoré mali patriť lupičom, sa skôr zhodujú s modernými topánkami, aké nosili objavitelia. Dôvodom tohto postupu mala byť snaha presvedčiť egyptské úrady, že hrob už nebol neporušený, a preto podľa vtedajších zákonov mali objavitelia získať jeho polovicu. To sa však nakoniec v dôsledku zmeny legislatívy nepodarilo.

Ukradnuté predmety?

Podľa ďalších indícií boli z hrobky niektoré predmety neoficiálne vynesené. Keďže nevieme, v akom stave bola hrobka naozaj pred prvým Carterovým vstupom, nikdy sa presne nedozvieme, či a ktoré predmety chýbajú. Isté však je, že už v priebehu jej vyberania a hlavne po smrti oboch hlavných protagonistov sa začali v amerických a európskych zbierkach objavovať predmety, ktoré z nej mali pochádzať.

Súbor artefaktov v Metropolitnom múzeu v New Yorku viedol jeho bývalého riaditeľa T. Hovinga k napísaniu knihy, kde tieto teórie dôkladne rozvinul. Podľa nemeckých egyptológov Ch. Loebena a R. Kraussa ide o niekoľko predmetov v parížskom Louvri, nemeckom Hannoveri, v Brooklyne či v Kansas City. Jedným z dôkazov nie úplne jasného narábania s nálezmi je tzv. socha Nefertema – hlava panovníka vyrastajúca z lotosového kvetu. Táto nebola pôvodne registrovaná a bola nájdená egyptskými inšpektormi v sklade  v škatuli od vína.

Niektoré predmety mali skončiť v súkromnej zbierke lorda Carnarvona v jeho sídle Highclere Castle (známa dejisko populárneho historického seriálu Downton Abbey). Jeho egyptskú zbierku však krátko po jeho smrti lady Carnarvonová s Carterovou pomocou predala práve newyorskému Metropolitnému múzeu, pričom žiaden z týchto predmetov nenesie Tutanchamonovo meno a ich pôvod z hrobky preto nie je úplne istý. Súčasný majiteľ Highclere Castle, 8. lord z Carnarvonu, vlastníctvo iných predmetov poprel.

Carter určite vlastnil niekoľko artefaktov, ktoré mohol získať sám, alebo mohli pochádzať od Carnarvona. Je taktiež pravdepodobné, že jeden z nich alebo obaja pár drobností darovali niekoľkým známym krátko po objavení. Carter sa však nikdy predmety z hrobky nepokúsil predať, resp. nejakým iným spôsobom na nich zarobiť, a preto ho ťažko možno označovať za zlodeja. Zbierka v jeho pozostalosti bola pričinením jeho netere Phyllis Walkerovej vrátená do Egypta a cestu naspäť do Káhiry našli aj viaceré predmety z Metropolitného múzea.

Carterov a Tutanchamonov odkaz

Objav Tutanchamonovej hrobky nikdy neprestane fascinovať. Neustále v nás vzbudzuje romantické a dobrodružné predstavy, motivuje študentov archeológie k výberu ich budúceho povolania či nasledovníkov pri ďalšom bádaní. Tutanchamon sa počas svojej kratučkej vlády nestihol výraznejšie zaslúžiť o rozvoj svojej krajiny. Jeho úloha v dejinách, na konci turbulentného amarnského obdobia, však bola významná a je Carterovou zásluhou, že o nej vieme viac a že jeho meno žije večne, presne tak, ako si to egyptskí panovníci vždy priali. Za toto by určite faraón nemal mať dôvod sa svojím objaviteľom pomstiť. Či im však priniesol šťastie, je otázne.

Hoci bolo Carterovi v momente objavu jasné, že ho čaká svetová sláva, už vtedy si musel jasne uvedomiť všetky riziká a množstvo práce, ktoré s ním budú spojené. Tým, že nebol vyštudovaný archeológ, bol naňho zo strany kolegov vyvíjaný obrovský tlak, s ktorým sa musel vyrovnávať do konca života. Zdokumentovať každý jeden predmet čo najprofesionálnejšie a uchrániť si svoju reputáciu čestného archeológa. Túto neľahkú úlohu však zvládol na vtedajšie pomery výborne a modernej archeológii udal nový smer. Carterov objav ukončuje celú éru egyptológov priekopníkov, keď honba za pokladmi a ich hromadný vývoz z Egypta boli úplne bežné. Ak aj počas objavu niečo zatajil, resp. si pár vecí ponechal, jeho obetavá práca a jej výsledky sú tým najlepším ospravedlnením.

Carter strávil posledné roky života v osamotení a jeho pohreb sa za účasti len malého počtu známych odohral bez akejkoľvek väčšej pocty. Jeho náhrobok bol zrenovovaný až dodatočne v roku 1992. Dá sa práve toto nazvať „faraónovou kliatbou“? Jeho život je krásnou ukážkou toho, že nie každý splnený sen znamená automaticky šťastie, ale práve cesta k jeho splneniu je to, čo dáva nášmu snaženiu zmysel.

Použitá literatúra:

• Semmelmann, D. (ed.): Tutanchamon. Jeho hrobka a poklady. Katalóg výstavy. Bratislava 2014.
• Reeves, N.: The complete Tutankhamun. The king, the tomb, the royal treasure.London 1990.
• Reeves, N./Taylor, J. H.: Howard Carter before Tutankhamun. London 1992.
• James T. G. H.: Howard Carter. The Path to Tutankhamun. London/New York 1992.
• Málek J.: Tutankhamun. The Secrets of the Tomb and the life of the pharaohs. London 2007.

Internetové odkazy

• a) http://www.abendblatt.de/kultur-live/article1350061/Experte-rehabilitiert-Tutanchamuns-Entdecker.html
• b) http://www.dailymail.co.uk/news/article-2227290/Downton-Abbey-Great-Grave-Robbery.html
• c) http://www.spiegel.de/international/world/the-legacy-of-howard-carter-did-king-tut-s-discoverer-steal-from-the-tomb-a-671993-3.html
• d) http://www.griffith.ox.ac.uk/gri/4sea1not.html
• e) http://archive.archaeology.org/online/features/tutwatch/carter.html

Obrazová príloha: www.tut-vystava.sk, www.cgsociety.org, Wojciech Ostrycharz, M. Lacika, www.wikipedia.org