V Japonsku existuje niekoľko náboženských tradícií, ktoré v priebehu dejín spolunažívali bok po boku a inak to nie je ani dnes. Japonskú religiozitu primárne definujú dominantné náboženské smery, akými sú šintó a buddhizmus, sekundárne tu pôsobia tiež konfucianizmus a taoizmus. V článku by som chcela predstaviť prvú zo spomínaných náboženských tradícií – šintó.
Šintó je pôvodné japonské náboženstvo uctievajúce prírodné sily, ktoré obklopovali jednoduchého starovekého človeka. Na tomto mieste zámerne nepoužívam pojmy šintoizmus či správnejšie azda šintóizmus, ktoré môžu byť v našich zemepisných šírkach rozšírenejšie než označenie šintó, pretože popisujú inú náboženskú aj historickú realitu, odlišnú od šintó, ktorému sa, naopak, mienim venovať. Zatiaľ čo šintó je najstaršie a pôvodné japonské náboženstvo, šintoizmus je politicky zmanipulovaný koncept, ktorý bol koncom 19. a začiatkom 20. storočia použitý na zdôraznenie mocenskej autority vládnuceho cisárskeho rodu. Šintoizmus je moderná ideológia, ktorej myšlienky vychádzajú zo šintó, vo svoje podstate však oba termíny odkazujú na iný obsahový kontext. Cieľom tohto textu je predstaviť staršie a pôvodné aspekty japonského náboženského myslenia.
Obklopení mocnými a nevyspytateľnými silami prírody, starovekí obyvatelia japonských ostrovov uctievali okolitý svet v ich bezprostrednej blízkosti: sily, bytosti a duchov prírody, ktorí ovplyvňovali ich každodenný život. Starovekí Japonci tak mali v úcte najmä hmotné odkazy tohto okolitého prírodného sveta, za ktoré môžu byť (a dodnes sú) považované napríklad stromy, kamene, rieky, jazerá či vodopády. Pochopiteľne, nejde o akékoľvek stromy či kamene, ale o také, ktoré zaujmú svojím vzrastom či mimoriadnou silou, tvarom alebo majestátnou krásou. Ak sú považované za výnimočné, Japonci veria, že je to z toho dôvodu, že v nich môže prebývať nejaké božstvo, ktoré im dodáva túto zvláštnu silu tým, že si ich vybralo za svoj príbytok v tomto svete.
Svet božstiev a svet ľudí
Japonské božstvá totiž neprebývajú v tomto svete, vo svete ľudí. Japonci veria, že svet božstiev a svet ľudí sú samostatné sféry obývané jednými alebo druhými, ich hranice sú síce priepustné, ale zároveň ich treba chrániť ako oko v hlave – pozorne a neustále. Japonské božstvá obvykle prebývajú nad alebo za svetom ľudí: v horách, ktoré sú za dedinou či osadou, za horizontom mora, na ktorého pobreží sú usadení ľudia, alebo jednoducho povedané všade naokolo. Stromy, kamene, rieky, jazerá či vodopády sú potom príbytkami božstiev v tomto svete, vo svete ľudí. Japonci uctievajú tieto stromy tak, že ich v prvom rade vizuálne odlíšia od iných, bežných stromov pomocou slameného lana, ktoré sa volá šimenawa. Lano môže byť ďalej zdobené jednoduchými papierovými zástavkami nazývanými šide. Šimenawa a šide tvoria základnú dvojicu, vizuálne označujúcu prírodný objekt, ktorý sa môže stať príbytkom pre božstvo v tomto svete. V Japonsku je bežné vidieť šimenawa a šide obviazané okolo stromu či priviazané na vstupnú bránu do svätyne, prípadne tiež prevesené nad vodopádom, ako je to napríklad v oblasti Kumano. Uctievanie takéhoto prírodného objektu sa potom odohráva tak, že sa človek pred takýto – napríklad – strom postaví, spojí dlane pred hruďou v geste úcty a pokloní sa božstvu, ktoré tu prebýva. Je to krátky a jednoduchý rituál, ktorým sa v prvom rade uznáva prítomnosti božstva a súčasne sa mu preukazuje úcta. Posvätnosť objektu môže byť zdôraznená napríklad aj prítomnosťou malej svätyne pri koreňoch takého stromu. Malej, nenápadnej a drevenej.
Poslovia božstiev
Okrem týchto prírodných „odkazov“ uctievajú Japonci tiež zvieratá, ktoré sú považované za poslov z nadprirodzeného sveta okolitej prírody, obývaného božstvami. V starých japonských kronikách sú spomínané napríklad jelene, kone, diviaky, hady, líšky či vtáky, ktoré prinášali ľudským hrdinom či hrdinkám odkazy zo sveta božstiev, aby im pomohli na ich ceste, alebo im naznačili, ktorým smerom majú ďalej pokračovať. Zvieratá boli preto poslami božstiev a radcami ľudí, boli prostredníkmi medzi svetom božstiev a ľudí a Japonci ich uctievali ako pomocníkov a poradcov, ktorí mohli byť pre ľudí užitoční – v náboženskom kontexte to však nebolo pre ich fyzickú silu, ale vďaka odkazom a posolstvám, ktoré im prinášali od božstiev. Pôvodní obyvatelia Japonska uctievali i svojich zosnulých predkov, vďaka čomu sa v japonskej religiozite objavila špecifická črta vymedzujúca uctievanie predkov ako božstiev. Tento prístup vychádza z jednoduchého myslenia, podľa ktorého sa vlastní ľudskí predkovia stali po určitom čase súčasťou akejsi imaginárnej skupiny všetkých nadprirodzených síl, medzi ktoré patrili tak božstvá, ako aj ľudskí predkovia. Títo zosnulí predkovia potom mohli rovnako ako prírodné sily zo svojho nadprirodzeného sveta ľuďom v tomto svete pomáhať a radiť im, stáť pri nich a ochraňovať ich, alebo mohli ľudí odrádzať od krokov, ktoré im nemuseli prospievať a ktorých by bolo lepšie sa vyvarovať. Rovnako ako božstvá, aj zosnulí predkovia chránili svojich potomkov a práve vďaka tomu, že boli súčasťou sveta božstiev, vďaka tomu, že vedeli a videli to, čo vedia a vidia božstvá, mohli svojim potomkom pomáhať a chrániť ich.
Božstvá kami
Prírodné sily, ktoré sú uctievané v rámci šintó, sa nazývajú kami a pretože japonské podstatné mená poväčšinou nerozlišujú rod či číslo, slovo kami označuje súčasne božstvo aj božstvá, bohov aj bohyne, duchov (spirits) okolitého prírodného sveta aj duše (souls) zosnulých predkov, ktorí sa po svojej smrti stávajú súčasťou sveta nadprirodzených bytostí. V súlade s myslením archaického človeka šintó uctieva tieto sily a bytosti, pretože verí, že nadprirodzený svet sa rozprestiera všade okolo ľudského sveta, že ho presahuje a ovplyvňuje. Na jednej stane to znamená, že bytosti onoho sveta môžu smrteľníkom tohto sveta pomáhať, ochraňovať ich, radiť im, viesť ich na ceste životom a dozerať na ich zdravie, prosperitu a blahobyt. Na druhej strane to však znamená, že v prípade nedodržania správneho či vhodného správania voči tomuto nadprirodzenému svetu božstiev a bytostí môžu tieto na človeka zoslať nešťastie, pliagu alebo pohromu. Dnes tak samozrejmá úcta Japoncov k formálne korektnému správaniu, k správnemu predvedeniu rituálov a k dodržiavaniu pravidiel, či už počas čajovej ceremónie, alebo zápasu sumó, majú korene práve v tomto starovekom myslení a v šintó. Akýkoľvek priestupok, za ktorý je považované nevhodné správanie či nedodržanie noriem všeobecne akceptovaného vhodného správania, prináša odpovedajúcu reakciu božstiev. Táto môže mať formu jednoduchého napomenutia, ale môže byť aj dôraznejšou odplatou, skutočným trestom či kliatbou – všetko v závislosti na správaní ľudí samotných. Božstvá sú z pohľadu šintó vlastne veľmi benevolentné; oni „len“ reagujú na správanie ľudí a charakter interakcie medzi božstvami a ľuďmi je v rukách ľudí samotných.
Keďže svet božstiev sa rozprestiera okolo sveta ľudí a božstvá prebývajú takpovediac „v susedstve“ ľudí, aj interakcia medzi božstvami a ľuďmi je orientovaná na každodenný život. Božstvá kami spravujú a starajú sa o bežné oblasti ľudského života, o udalosti spojené s narodením a s každodenným dianím v tomto pozemskom živote. Inými slovami, Japonci sa k božstvám kami obracajú v spojitosti s hmotným zabezpečením, zdravím, šťastím, ochranou či bezpečím. V minulosti sa napríklad Japonci obracali k božstvám šintó najmä v súvislosti s dobrou úrodou, čo sa v súčasnosti pretransformovalo do záležitostí či prosieb o dobré fungovanie firmy a vysoké zisky, ktoré rovnako vplývajú na hmotné zabezpečenie jednotlivcov. Na božstvá sa však ľudia obracajú s prosbami nielen vo veciach hmotného zabezpečenia, ale aj vlastnej ochrany – či už majetku, alebo zdravia, ochrany na cestách či v doprave. Ruka v ruke s dobrým zdravím sa Japonci modlia za šťastie a úspechy: vo firme, v škole, za dobré zvládnutie skúšok, za pomoc pri výbere zamestnania, za šťastie v láske, za dobré partnerstvo, za harmonické vzťahy.
Šintó božstvá teda spravujú záležitosti tohto sveta a môžu zabezpečiť úspechy, radosť a naplnenie v každodenných veciach týkajúcich sa šťastia, zdravia a úspechov v tomto živote a v tomto hmotnom a smrteľnom svete ľudí.
Použitá literatúra
Kodžiki: Kronika dávného Japonska. Preklad Karel Fiala. Praha 2012.
Earhart, B.: Náboženství Japonska: Mnoho tradic na jedné svaté cestě. Praha 1998.
Inoue, N./Endo, J.: Shinto: A Short History. London 2004.
Breen, J./Teuween, M.: A New History of Shinto. Hoboken – New Jersey 2010.
Swanson, P./Chilson, C.: Nanzan Guide to Japanese Religions. Honolulu 2005.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudovala odbor japonský jazyk a medzikultúrna komunikácia na Univerzite Komenského v Bratislave, odkiaľ jej ďalšie kroky viedli na ročnú stáž na Osaka University of Foreign Studies a následne na School of Oriental and African Studies na University of London, kde získala titul Master of Arts v odbore Japanese Religions. Doktorát v odbore religionistika na Masarykovej univerzite v Brne bol zameraný na najstaršie japonské kroniky a systematizáciu pôvodnej tradície domáceho šintó. Ďalší výskum autorky sa venuje stredovekému japonskému buddhizmu, menovite zenovej škole Sótó a textom majstra Dógena, zakladateľa tejto školy.