Pod vplyvom filmov a komunistickej propagandy sa udomácnila predstava, že nacistické vojská útočili na povstaleckých vojakov najmodernejšími zbraňami, tankami Tiger a samohybnými delami Ferdinand. V skutočnosti to tak nebolo, pravdou však je, že nemecká armáda a Waffen SS mali voči povstalcom v kvalite výzbroje a výstroja výrazne navrch.

Slovenské národné povstanie je nesporne najvýznamnejšou vojenskou udalosťou na území Slovenska. Samotné Povstanie ako vojenská udalosť by sa nezaobišla bez ozbrojených zložiek, najmä bez armády. Povstalecká armáda, oficiálne pomenovaná 1. čs. armáda na Slovensku, bola Spojencami uznaná za súčasť antihitlerovskej koalície a od 29. augusta do 28. októbra 1944 pomerne úspešne odolávala náporu nemeckých jednotiek Wehrmachtu a Waffen SS. Pomerne často sa píše, že jednou z príčin neúspechu Povstania bol nedostatok výzbroje či jej typová skladba. Pod vplyvom filmov z 50. až 80. rokov minulého storočia si široká verejnosť často predstavuje útočiacich nemeckých vojakov podporovaných tankami Tiger a samohybnými delami Ferdinand. Pravda je tak trochu iná a oveľa prozaickejšia. Ako to teda bolo s výzbrojou povstaleckej armády?

Nikdy nerealizované nemecké sľuby

Povstalecká armáda používala v prevažnej miere výzbroj slovenskej armády, a teda výzbroj pôvodne česko-slovenskú, nemeckú a v menšej miere slovenskú či taliansku. Podobne ako v iných armádach sa používali aj koristné zbrane. V priebehu Povstania došlo k dodávkam zbraní zo strany Spojencov, pričom zásadnejší význam mali dodávky zo Sovietskeho zväzu. Vybavenie dodané Američanmi nebolo zanedbateľné, ale zohralo menšiu úlohu. Po svojom vzniku slovenská armáda zdedila výzbroj a výstroj od svojej predchodkyne armády Československa. Na území novovzniknutého štátu bolo väčšie množstvo vojenských útvarov, zariadení a skladov, v ktorých sa nachádzalo úctyhodné množstvo zbraní, výstroja a vybavenia, ktoré prevzala vznikajúca slovenská armáda. Nezanedbateľnú časť zdedených zásob zhabala nemecká armáda hneď v marci 1939, hoci s nasledujúcim prísľubom prezbrojenia slovenskej armády modernými nemeckými zbraňami.

Od vzniku slovenskej armády jej velenie rátalo najmä s dodávkami nových zbraní od Nemecka. Nemecko síce prezbrojenie slovenskej armády prisľúbilo, no neplánovalo ho dodržať, nehovoriac o tom, že v čase druhej svetovej vojny by to dokázalo len s ťažkosťami. Slovenské ministerstvo národnej obrany (MNO) na základe týchto neistých prísľubov predkladalo nerealistické požiadavky, ktoré v drvivej väčšine ostávali nerealizované. K zmene došlo až po výraznejšom zapojení slovenskej armády do bojov po boku Wehrmachtu. V lete 1941 sa výraznejšie prejavili nedostatky v slovenskej výzbroji a Wehrmacht uvoľnil pre slovenské jednotky zapojené do bojových akcií zbrojný materiál priamo na fronte. Obdobne dopadla snaha získať zbrane v Zbrojovke Brno. Aj tento obchod podliehal schváleniu z nemeckej strany a skončil sa v podstate neúspešne. Po rokovaniach koncom roka 1941 objednala slovenská armáda veľkú dodávku zbraní v Zbrojovke Brno. Po dlhých vyjednávaniach a problémoch s výrobou sa na Slovensko dostali len samopaly a puškové strelivo.

Zbrane, len ak to vyhovovalo Nemcom

Dodávky z Nemecka, respektíve z Nemeckom okupovaných krajín začali byť systematicky riešené v roku 1942. Vtedy bola podpísaná rámcová zmluva s AGEKA (tiež A. G. K.), ktorá umožňovala operatívnejšie získavanie vojenského materiálu. Samozrejme tak, ako to vyhovovalo nemeckej strane. Napriek tomu znamenala výrazný pokrok pri modernizácii slovenskej armády a využívala sa aj po dohodnutí neskorších výzbrojných programov. V rámci tejto zmluvy bolo slovenskej armáde dodané množstvo materiálu, najmä munícia, ženijná munícia či automateriál. V roku 1943 došlo k výraznej zmene v dodávkach výzbroje pre slovenskú armádu. Bol vypracovaný program dodávok výzbroje a výstroja z Nemecka s krycím názvom Eiche. Slovenská armáda objednala v rámci programu Eiche množstvo zbraní, techniky a vybavenia v celkovej hodnote asi 800 miliónov Ks. Materiál prichádzal postupne od októbra 1943, a do augusta 1944 nebol dodaný v plnom rozsahu.

S tým, ako postupne dodávala nemecká strana materiál v rámci programu Eiche, začala slovenská armáda uvažovať o ďalšom prísune materiálu. Nemecká strana sa snažila dotlačiť slovenskú armádu k tomu, aby zásobovala výzbrojou len útvary priamo na fronte, respektíve tie, ktoré sa v krátkom čase na front nasadia. Napriek tomu v lete 1944 slovenská strana pripravila zoznam materiálu do ďalšieho programu, ktorý by nasledoval po skončení Eiche. Na tento účel uvoľnili 300 miliónov korún. Nasledovali rokovania a do 10. augusta 1944 dala nemecká strana na slovenské požiadavky čiastočnú odpoveď. Z plánovaných dodávok sa však už Slovensko nedostalo nič. Po septembri 1944 boli všetky objednávky buď zrušené na nariadenie Oberkommando der Wehrmacht, alebo stornované slovenským ministerstvom národnej obrany.

Zbrane na tri mesiace

Na konci augusta 1944 sa tak na povstaleckom území nachádzali zbrane rôzneho pôvodu. Pôvodné česko-slovenské, nemecké, slovenské, talianske a koristné, najmä sovietske. V okamihu vypuknutia Povstania bola zásoba zbraní a munície relatívne dostačujúca na obdobie asi troch mesiacov. Nedostatky sa týkali najmä samopalov, protitankových zbraní a niektorých druhov munície. Celkovo mala 1. čs. armáda na Slovensku disponovať asi 46-tisíc puškami, 1500 ľahkými guľometmi, 250 ťažkými guľometmi a 2000 samopalmi. Pechotné zbrane dopĺňala ťažká výzbroj v podobe viac ako 200 poľných a protilietadlových diel a asi 100 mínometov. Delá predstavovali pomerne pestrú zbierku od prvovojnových diel až po najmodernejšie nemecké delá dodané na Slovensko v lete 1944.

Samostatnú kapitolu predstavovali obrnené vozidlá. Na povstaleckom území sa nachádzalo cca 140 obrnených vozidiel, pričom len asi tretinu sa podarilo v priebehu SNP bojovo nasadiť, respektíve zbojaschopniť. Zvyšok predstavovali zastarané a nepojazdné vozidlá, ktoré bolo možné využiť pri stavbe pancierových vlakov alebo ako statické bunkre. Po prvých územných stratách povstalcov sa situácia dramaticky zhoršila a zbraní ubudlo, a ubúdali aj naďalej. Podobná situácia sa týkala aj munície do pechotných a delostreleckých zbraní. Zásoba v skladoch sa odhadovala na maximálne tri mesiace intenzívnych bojov. No už koncom októbra 1944 sa nedostávalo munície do niektorých typov diel, paradoxne tých najmodernejších. To všetko činnosť povstaleckej armády značne obmedzovalo.

Zbrane od Spojencov a vlastná výroba

Velenie povstaleckej armády od začiatku počítalo s dodávkami zbraní od Spojencov, najmä od Sovietskeho zväzu. Z rôznych príčin, či už z politických, technických alebo meteorologických, boli letecké dodávky zbraní od Spojencov obmedzené. V žiadnom prípade nedokázali dovybaviť povstaleckú armádu ani pokryť jej straty.

Pomoc v podobe spojeneckých dodávok začala prichádzať v prvej dekáde septembra 1944. Väčšinu tvorili zbrane sovietskeho pôvodu. Určité množstvo sovietskych zbraní priniesli so sebou partizánske organizátorské skupiny a vcelku malé množstvo bolo na Slovensku ako korisť z východného frontu. Od 5. septembra 1944 začali dodávky zbraní zo ZSSR. Hneď v prvú noc bolo dodaných 120 samopalov, 22 guľometov a 40 protitankových pušiek. Zbrane boli ihneď pridelené jednotkám, najmä do Turca, ale aj na Hornú Nitru a k Ružomberku. Spočiatku boli zhadzované na padákoch, neskôr  privážané lietadlami priamo na letisko Tri Duby a Rohozná.

Do 27. septembra 1944 bolo dodaných 916 samopalov, 248 protitankových pušiek, 330 ľahkých guľometov, 86 ťažkých guľometov, sedem protilietadlových guľometov, jeden mínomet 82 mm, 180 pušiek, po tri palebné priemery na zbraň a 1096 kg trhavín. Po tomto termíne sa začala preprava 2. čs. paradesantnej brigády a jej vybavenia, takže dodávky zbraní boli obmedzené. Dodávky k 15. októbru 1944 predstavovali 2082 samopalov, 256 protitankových pušiek, 467 ľahkých a 90 ťažkých guľometov, 23 protilietadlových guľometov, 630 pušiek, päť mínometov – to všetko s príslušnou muníciou. Tu je potrebné povedať, že tieto dodávky neobsahovali len sovietske zbrane, ale aj nemecké pušky, samopaly a guľomety. Zo sovietskych dodávok boli cenené najmä sovietske samopaly a protitankové pušky.

Američania doviezli v dvoch dodávkach (17. septembra a 6. októbra 1944) celkom 162 protitankových pancieroviek Bazooka s 2920 raketami, 220 samopalov UD M42 so 184-tisícami nábojov a 100 ľahkých guľometov Bren Mk.I so 75-tisíc nábojmi. 12. októbra 1944 vyslovili povstalci požiadavku na dodanie ďalších zbraní: 2000 samopalov Thompson alebo Merlin, 5000 pušiek, 500 guľometov Bren, 300 pacieroviek Bazooka, všetko s príslušnou muníciou, ale aj celty, prikrývky a uniformy. Ďalšie dodávky sa však už neuskutočnili. Z amerických dodávok dosiahli asi najuniverzálnejšie uplatnenie v povstaleckej armáde samopaly či Bazooky. O guľomety veľký záujem nebol z dôvodu nedostatku britského streliva.

Výroba zbraní na území Slovenska bola síce významná, no bola sústredená najmä na západnom Slovensku. Na povstaleckom území sa tak ocitli len podniky, ktoré nedokázali pokryť potreby armády. Výroba sa obmedzila na ženijné nálože, protitankové míny a pravdepodobne na obmedzený počet mínometov. Medzi najznámejšie výrobky povstaleckých podnikov patria tri improvizované pancierové vlaky Štefánik, Hurban a Masaryk. Spomenúť možno aj menej známu výrobu dvoch obrnených vozidiel kolesového vozidla Dunaj a pásového vozidla Hron. Ich nasadenie má však skôr epizódny charakter.

Zásobovanie zbraňami na hrane

Napriek týmto dodávkam ostávalo v priebehu októbra 1944 zo 60-tisíc povstaleckých vojakov nevyzbrojených asi 5000 záložníkov a 1600 nováčikov. Pre výcvik nováčikov bolo k dispozícii len 150 pušiek. Po predchádzajúcich hláseniach bolo 15. októbra 1944 dokonca nariadené odovzdanie prebytočných zbraní od tylových jednotiek. Napríklad Vojenský zemepisný ústav v Harmanci mal odovzdať 24 nadpočetných ručných zbraní.

Ako príklad použitia pechotných zbraní v Povstaní si môžeme zobrať jednotky VI. taktickej skupiny. K 20. októbru 1944 vykazovala nasledovné počty zbraní vo svojich jednotkách: 160 ks samopalov, 165 ks ľahkých guľometov, 40 ks ťažkých guľometov, 28 ks protitankových pušiek a  11 ks mínometov. O týchto zbraniach vieme povedať asi toľko, že ťažké guľomety boli hlavne vz.7/24, čiastočne nemecké MG-34, ľahké guľomety hlavne československé vz. 26. Samopalov MP-40 bola asi jedna tretina, ostatné boli sovietske PPŠ-41. Protitankové pušky boli typu PTRD-41. Mínomety boli nemecké 8 cm vz. 34. Skupina disponovala tiež desiatimi poľnými a tromi protilietadlovými delami československého a nemeckého pôvodu. Išlo o 10 cm húfnice vz.14/19, 10,5 cm húfnice vz.18 (leFH 18M), 15 cm húfnice vz.25 a 2 cm kanóny proti lietadlám vz.36 (Oerlikon). Je zaujímavé, že ako jediná taktická skupina povstaleckej armády nemala žiadne protitankové kanóny. Ich úlohu suplovali protilietadlové zbrane a čiastočne poľné húfnice.

Na záver možno konštatovať, že zásobovanie zbraňami a muníciou bolo, dalo by sa povedať na hrane. Počiatočný stav síce umožňoval mobilizovanú povstaleckú armádu vyzbrojiť, nebola však kapacita na vytvorenie akýchkoľvek záloh. Zásoby munície by vydržali maximálne tri mesiace. Výroba zbraní na povstaleckom území nebola možná. Obmedzila sa na výrobu protitankových mín, ženijných náložiek, a zrejme aj obmedzeného počtu mínometov. Dodávky Spojencov nedokázali plne pokryť potrebu ani úbytok zbraní povstaleckej armády. Nedostatky materiálneho charakteru tak obmedzovali činnosť povstaleckej armády a môžeme povedať, že jej činnosť aj časovo limitovali.

Povstalci v porovnaní s nasadenými nemeckými jednotkami mali síce kvantitatívnu, no v žiadnom prípade nie kvalitatívnu prevahu. Citeľne chýbali automatické zbrane, najmä samopaly a protitankové zbrane. Práve v týchto segmentoch výzbroje napomohli spojenecké dodávky. Povstalecké delostrelectvo bolo pomerne kvalitné a úspešné. Po počiatočných stratách sa jeho situácia stabilizovala a relatívne úspešne pôsobilo na fronte. Citeľnú prevahu mali nemecké jednotky v obrnenej technike. Nedisponovali síce žiadnymi tankami Tiger, no napriek tomu mali kvalitnejšiu techniku, ktorú dokázali nasadzovať účelnejšie ako povstalci. Naopak, povstalci dokázali vďaka lietadlám 1. čs. samostatného stíhacieho pluku ovládnuť povstalecké nebo.

Pramene:

• Archív Múzea SNP (AM-SNP), B.anská Bystrica
• Vojenský historický archív Bratislava
• Zbierka autora

Použitá literatúra:

• Bosák, P.: Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava 1979.
• Uhrin, M.: Pluk útočnej vozby 1944. Banská Bystrica 2012.

Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.

Obrazová príloha: wikipedia.org, Múzeum SNP, František Hříbal©, zbierka autora

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť. 

PhDr. Marian Uhrin, PhD.

Je absolventom Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Od roku 2005 pracuje v Múzeu Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Venuje sa problematike výzbroje a techniky slovenskej, povstaleckej armády a tiež partizánskym jednotkám. K uvedenej problematike publikoval viacero vedeckých štúdií a odborných článkov. Je autorom a spoluautorom monografií II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika a Turiec, Slovenské národné povstanie 1944, či Pluk útočnej vozby 1944.