Viliam Gerik odišiel do exilu s cieľom bojovať. Mohol sa stať oslavovaným hrdinom. Namiesto toho ho za jeho činy po vojne odsúdili za vlastizradu na trest smrti.
„…Gerik strhnul svým jasným hlasem a ostrostí řečí soud i veřejnost do značné pozornosti. Vyzdvihl hlavně to, že byl poslán do země, do Čech, kterou neznal, že v Praze nikdy nebyl, že se mu v Londýně říkalo, že Česi jsou zborovští hrdinové, že všude nalezne rychlou a výdatnou pomoc a zatím nasledovalo zklámaní…“
Takto bola opísaná reč československého agenta Viliama Gerika počas povojnového súdneho procesu, v ktorom bol odsúdený za zradu na trest smrti. Ako sa mohlo stať, že vojaka, ktorý dobrovoľne odišiel do exilu s cieľom bojovať, po víťazstve vo vojne popravili za zradu?
Výsadok Zinc
Počas druhej svetovej vojny bolo nasadených niekoľko desiatok československých agentov, ktorých cieľom bolo informovať predstaviteľov československého exilu v Londýne o situácii v Protektoráte Čechy a Morava. Taktiež mali za cieľ vykonávať sabotážnu a teroristickú činnosť. Mnohí z agentov pri snahe konať svoju povinnosť ,,podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia“ zaplatili svojím životom, niektorých sa však podarilo gestapu chytiť živých. V prvej polovici roka 1942 sa však našli i dvaja agenti, ktorí zradili – miestnym bezpečnostným orgánom sa totiž prihlásili dobrovoľne. Po skončení vojny ich za to, pochopiteľne, nečakalo nič iné než trest smrti. Notoricky známym je Karol Čurda z výsadku Out Distance, ktorý mal hlavný podiel na odhalení agentov z výsadku Anthropoid. Druhým, omnoho menej známym, bol Viliam Gerik, účastník operácie Zinc.
Viliam Gerik bol členom výsadku Zinc, ktorý mal byť vysadený na moravskom území na jar 1942. Vinou navigačnej chyby však zoskočili agenti pri Gbeloch na Slovensku. Takéto navigačné chyby boli pri výsadkoch v danom období pomerne časté a činnosť agentov sa tým komplikovala hneď na začiatku misie. Keď členovia Zinc-u identifikovali miesto svojho dopadu, rozhodli sa vlastnými silami dostať do svojho operačného priestoru na Morave v okolí Buchlovských lesov. Pre väčšiu bezpečnosť členov výsadku sa však rozdelili. Veliteľ výsadku Oldřich Pechal sa mal pokúsiť prejsť cez hranice sám, Gerik spolu s Arnoštom Mikšom mali hranice prejsť spolu. Ani to však nešlo celkom podľa plánu. Pechal sa musel cez hranice prestrieľať a pri tejto potýčke stratil svoje doklady s falošnými údajmi. Nanešťastie, i napriek falošným dokumentom na legitimácii dokázalo gestapo Pechala identifikovať. Výsadku sa rýchlo dostali na stopu.
Problémy prakticky spôsobili rozpad skupiny. Veliteľ Pechal sa rozhodol zostať ukrytý v blízkosti svojej rodiny. Tú totiž už dlhšie sledovali a ohrozovali nemecké bezpečnostné orgány. Toto krízové riešenie bolo spôsobené aj neochotou domáceho obyvateľstva pomôcť agentom. Mikš s Gerikom sa rozhodli presunúť do Sudet. Pritom sa rozdelili. Úkryt mal ísť preskúmať Mikš a neskôr sa s Gerikom mali stretnúť v Prahe. Gerik sa teda ocitol v hlavnom meste bývalého Československa bez toho, aby mesto poznal. Našťastie však mal adresy ľudí, ktorí mu poskytnú pomoc. Alebo nie?
Strach z gestapa
Kontakty na ľudí, ktorí žili v Prahe a ktoré mal Gerik k dispozícii, boli v danom čase už neplatné, prípadne sa ľudia, ktorých mal kontaktovať, jednoducho obávali provokácie gestapa. Odmietli preto poskytnúť pomoc človeku, ktorého nepoznali a ktorý im tvrdil, že je agentom Československej armády a chce nadviazať kontakt s domácim odbojom. Mohlo to byť pokojne naopak a mohol byť provokatérom nacistov. K tomu všetkému sa pridala materiálna nepripravenosť výsadku na zmenené podmienky v Protektoráte Čechy a Morava. Gerik bol síce vybavený hotovosťou, nemal však kupóny, napr. na kúpu potravín. Bol tak odkázaný len na pomoc obyvateľstva. A tej sa nedostávalo. V danej situácii videl iba dve možnosti: spáchať samovraždu alebo sa prihlásiť na polícii dúfajúc, že ho vyhostia do rodnej obce, ktorá vtedy prináležala Maďarsku. Nasledujúc tento plán, rozhodol sa prihlásiť na protektorátnej polícii.
Plán sa mu však nepodaril. Keď mu odobrali zbraň, doklady a peniaze, prišiel za ním na protektorátnu políciu komisár Oskar Fleischer, jeden z najkrutejších príslušníkov pražského gestapa. Odviedol ho do Petschkovho paláca – budovy, kde sídlilo gestapo. Gerikovo prihlásenie na polícii chápem skôr ako krízové rozhodnutie v situácii, keď neexistovala možnosť kontaktovať domáci odboj alebo už vysadených agentov, nie ako akt plánovanej zrady. Toto fatálne rozhodnutie spravil, keďže bol podľa vlastnej mienky v situácii, keď nezískal žiadnu pomoc od domáceho obyvateľstva a ostal bez kontaktu na svojich spolubojovníkov z výsadku. Pretože išlo o Slováka z Palárikova, ktorý nikdy nebol v Prahe a nemal tak ani predvojnové kontakty, nie je to prekvapivé. K problémom s nadviazaním kontaktov sa pridali aj okolnosti s dostatočne nepoznanými reáliami Protektorátu Čechy a Morava. Tie boli často zanedbané už pri výcviku a materiálnej príprave vo Veľkej Británii.
Výsluch
Po príchode na gestapo čakali Gerika výsluchy, počas ktorých mal podať informácie o odboji, tak domácom, ako aj zahraničnom. Gestapo okrem brutálneho vypočúvania vedelo využívať aj iné spôsoby nátlaku. Išlo napríklad o nenápadnú snahu tlačiť na agenta, aby povedal všetko, čo vie tak, že príslušníci gestapa predstierali, že už aj tak majú všetky potrebné informácie, a teda pravdivým výsluchom zachráni väzeň len samého seba. Tento spôsob sa zdokonaľoval počas celého konfliktu, avšak jeho počiatok vidím vo výpovedi Viliama Gerika. Ten napriek tomu, že neposkytol isté dôležité informácie, ako napríklad šifrovací kľúč od rádiovysielacej stanice, vypovedal dostatočne veľa, aby nevedomky sťažil priestor pre ,,zahmlievanie“ ďalším agentom. Tento fakt spomína aj Karel Čurda, teda druhý agent, ktorý sa dobrovoľne prihlásil. Po vojne Čurda spomínal na vypočúvanie, pri ktorom mu gestápaci uviedli informácie, ktoré mohli získať iba od človeka, ktorý absolvoval špeciálny výcvik v Británii. Okrem iného spomínali napríklad aj názvy výcvikových stredísk.
Po Čurdovom prihlásení sa na gestape poslali oboch agentov, aby identifikovali svojich mŕtvych kolegov, ktorí sa bránili v kostole na Resslovej ulici. Za pomoc pri identifikácii a v Čurdovom prípade aj za dôležité informácie dostal každý z nich po päť miliónv protektorátnych korún. Obaja sa k získanej sume postavili rozdielne. Gerik sa počas konfliktu peňazí poriadne ani nedotkol. Na rozdiel od neho si Čurda peniaze užíval, i keď ich dostával na prídel, aby ich všetky neminul naraz.
Čurda aj Gerik boli gestapom nasadení ako agenti provokatéri. Gerik sa podľa prameňov zúčastnil štyroch operácií. Vo svojej prvej operácii sa mal Gerik pokúsiť zistiť umiestnenie agentov, ktorých zhodili na Křivoklátsku a následne sa ukryli u rodiny jedného z exilových vojakov. Rodina Slobodovcov naozaj ukrývala členov skupiny Bioscop, ale v danom čase už boli preč. Gerik sa podľa vlastných tvrdení snažil vzbudiť podozrenie, aby mu ľudia, ktorých gestapo upodozrievalo z pomoci agentom, neverili a mali tak šancu zachrániť sa. Je pravdepodobné, že sa mu to do istej miery darilo, keďže gestapo ho po určitom čase ako agenta provokatéra používať prestalo.
Smutné peripetie nešťastného muža
Gerik sa očividne ako konfident neosvedčil a z dostupných dokumentov je možné zhodnotiť, že identifikácia mŕtvych agentov bola poslednou akciou, na ktorú ho gestapo použilo ako informátora. Dokonca mu zrušili i príkaz pravidelne sa hlásiť na gestape. Naďalej ho však sledovali a kontrolovali. Medzitým sa zoznámil s Václavom Krumlovským, ktorý tvrdil, že má kontakt na predstaviteľov domáceho odboja. Krumlovský Gerikovi povedal, že o ňom (rozumej predstavitelia domáceho odboja) vedia a nemá vyvíjať aktivitu – keď ho budú potrebovať, kontaktujú ho.
Pravdepodobne v auguste 1942 prišiel do bytu, kde Gerik býval, asi 35-ročný muž, ktorý sa predstavil ako Bedřich Novák a povedal, že ho posiela pán plukovník s tým, že potrebujú jeho pomoc, pretože majú pokazenú vysielačku a technik je zatknutý. Gerik v domnienke, že ide o predstaviteľa domáceho odboja, ponuku neznámeho muža prijal. Návštevník však bol pravdepodobne agent gestapa Jaroslav Nachtman, ktorému sa úspešne darilo infiltrovať do radov domáceho odboja a následne pôsobiť ako provokatér voči samotným konfidentom gestapa. Po istom čase sa chcel Novák/Nachtman zoznámiť s Krumlovským osobne a Gerik im zariadil stretnutie. Pri odchode zo stretnutia si Gerik všimol, že ho sledujú a pri snahe varovať Nováka/Nachtmanna s Krumlovským ho zatkli.
Pri následnej konfrontácií v Petschkovom paláci sa Gerik dozvedel, že kontakty na domáci odboj si Václav Krumlovský z neznámych dôvodov vymyslel. Gerik v rozčúlení Krumlovského udrel, čo ten neskoršie prezentoval ako dôkaz toho, že zatknutie bolo vopred pripravené samotným Gerikom v spolupráci s gestapom. To však vyvracia následný Gerikov osud.
Z Petschkovho paláca bol presunutý do cely na Pankráci a následne do väznice v Malej pevnosti Terezín. Po troch mesiacoch ho deportovali do koncentračného tábora v Dachau, kde sa opätovne zapojil do odbojových štruktúr a vytvoril ilegálnu vysielačku pre potreby väzňov v tábore. Podľa výpovede spoluväzňa sa k nemu pristupovalo rovnako ako k ostatným väzňom v tábore. Po oslobodení tábora Spojencami sa Gerik rozhodol vrátiť do Československa, aby poskytol informácie o osude skupiny Zinc a o svojej činnosti od rozpadu výsadku. Hneď po príchode do Československa ho zatkli.
Znova na Pankráci
Gerika opätovne uväznili v pankráckej väznici, podarilo sa mu však utiecť. Jeho útek však netrval dlho. V smere na Nepomuk, pri miestach, kde sa vtedy nachádzala Československá obrnená brigáda, v ktorej slúžili aj vojaci, ktorí Gerika poznali ešte z Veľkej Británie, ho zadržali. Či bol tento útek skrat, alebo snaha o netradičné získanie pozitívnych svedectiev o Gerikovej osobe, už dnes nie je možné zistiť. Útek Gerikovi priťažil na súdnom pojednávaní. To bolo stanovené na 28. a 29. apríla 1947. Hlavné body obžaloby pozostávali z obvinení z vojenskej zrady, podpory nacistického hnutia a zavinenia straty slobody, resp. života občanov Československej republiky.
Napriek rozličnej aktivite v období činnosti boli obaja agenti-konfidenti odsúdení na trest smrti obesením. Tento nevojenský spôsob popravy bol vykonaný 29. apríla 1947 o 11:30, teda presne dve hodiny po vynesení rozsudku. Dodnes je však otázne, či samotným agentom nepriťažila najviac okolnosť, že boli regrutovaní z radov Československej armády vo Veľkej Británii. Podobným spôsobom boli predsa nasadzovaní aj agenti z Východu a tí, rovnako ako všetci agenti, resp. vojaci v bojoch druhej svetovej vojny, zlyhávali. Ako príklad môžu slúžiť tzv. ,,Zajatci od Sokolova“, teda vojaci, ktorí boli zajatí po bitke pri Sokolove a boli použití v Protektoráte Čechy a Morava na propagačné činnosti.
V prípadoch priamych zlyhaní agentov nasadených z východného frontu sa proces riešil v tichosti vojenskými súdmi a neinformoval o nich ani rozhlas alebo tlač. Opačný prístup sa uplatňoval v prípade zlyhaní agentov zo Západu, ktoré sa odohrávali pred mimoriadnymi ľudovými súdmi v Čechách, ktoré štatisticky vychádzajú ako najkrvavejšie retribučné súdy po ukončení konfliktu v Európe. Čurda a Gerik sú dodnes symbolmi zrady na svojich spolubojovníkoch a často sú predmetmi tendenčných hodnotení. Pri výskume dostupných prameňov sa však aj medzi nimi objavujú značné rozdiely a v prípade jedného z nich aj snahazostať verný svojej prísahe.
Použitá literatúra:
- Marek, J.: Českoslovenští parašutisté v britských battledressech 1941-1945. Cheb 2000.
- Plachý, J.: Horší než doba války : Osudy parašutistů z Velké Británie v poúnorovém Československu. Cheb 2014.
- Posch, M.: „A věrní ne-zůstali…“ Operačná činnosť parašutistov a konfidentov gestapa Viliama Gerika a Karla Čurdu. In: Slovensko a Európa medzi demokraciou a totalitou : Kapitoly z dejín 20. storočia k jubileu Bohumily Ferenčuhovej. Bratislava 2017, 165 – 173.
Archívy
Obrazová príloha: Vojenský ústřední archív – Vojenský historický archív v Prahe, fond 37, wikipedia.org
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.