„Masové vraždenie v Európe zvyčajne spájame s holokaustom a týmto slovom rozumieme efektívne priemyselné zabíjanie. Tento obraz je však zjednodušený a klinický. Metódy vraždenia na nemeckých a sovietskych popraviskách boli v skutočnosti pomerne rudimentárne. Zo štrnástich miliónov civilov a vojnových zajatcov, ktorí v rokoch 1933 – 45 na „krvavom území“ našli svoju záhubu, vyše polovica zahynula, pretože im odopreli potravu. Európania úmyselne vyhladovali obrovské množstvá iných Európanov, a to uprostred 20. storočia.“(Snyder 2013)
Sú knihy, ktoré sú mimoriadne svojím obsahom, formou alebo významom. Kniha amerického historika Timothy Snydera (nar. 1969), profesora histórie na Yale University, je presne takou knihou. Od svojho prvého vydania v roku 2010 už Krvavé územie vyšlo v 29 vydaniach a v 26 jazykoch. Vďaka vydavateľstvu Premedia a podpore Veľvyslanectva USA na Slovensku (pretože ponúka dôležitý pohľad amerického historika na druhú svetovú vojnu a predchádzajúce a následné obdobie), ako aj finančnej podpore Literárneho fondu (preklad), vyšla kniha koncom minulého roku aj v slovenskom jazyku.
Na približne 350 stranách (zvyšných asi 100 strán tvorí poznámkový aparát, bibliografia a register) v 11 kapitolách zhromaždil Snyder na základe bohatého pramenného materiálu zo 17 archívov v 6 krajinách informácie a dôkazy o jednom z najneľudskejších správaní v ľudských dejinách. Počínanie, ktoré geograficky vymedzujeme práve názvom knihy – „krvavé územie“. To sa rozprestiera od stredného Poľska po západné Rusko cez Ukrajinu, Bielorusko a pobaltské štáty. V priebehu dvanástich rokov, od obdobia silnejúceho národného socializmu a stalinizmu (1933 – 1938) cez spoločnú nemecko-sovietsku okupáciu Poľska (1939 – 1941) až po neskoršiu nemecko-sovietsku vojnu (1941 – 1945) postihlo tento región v dejinách nevídané masové násilie.
Recenzovaná kniha sleduje vojenské, politické, hospodárske, sociálne, kultúrne i duchovné dejiny predmetného časopriestoru. Jej autor si podľa svojich slov zvolil tri základné a prosté pracovné metódy: presvedčenie, že nejestvuje minulá udalosť, ktorá by sa vymykala dejinnému poznaniu či historickému skúmaniu; úsilie uvažovať o možnosti alternatívnych riešení; a akceptovanie nezúženej reality výberu v ľudskom konaní. Svoju pozornosť sa snaží poctivo a chronologicky členiť medzi všetky stalinské a nacistické politiká, ktoré viedli k vyvražďovaniu obrovského množstva civilov a vojnových zajatcov. „Krvavé územie nepredstavuje politicky vymedzené teritórium,“ …ale „označuje priestor, kde najvražednejšie režimy Európy odviedli svoju najvražednejšiu prácu“ (s. XVII).
Odpor a spopolnenie
V jednotlivých kapitolách svojej knihy sa Snyder postupne venuje sovietskym hladomorom, triednemu teroru, teroru proti národnostiam (obidva v 30. rokoch 20. storočia), Európe podľa Molotova a Ribbentropa (útok na Poľsko), ekonomike Apokalypsy (od napadnutia Sovietskeho zväzu Nemeckom), povestnému „konečnému riešeniu“ (po zlyhaní útoku na ZSSR), holokaustu a odvete, nacistickým továrňam na smrť.
Deviata kapitola má názov „Odpor a spopolnenie“ a venuje sa hlavne varšavskému povstaniu (1. 8. – 3. 10. 1944), desiata nesie názov „Etnické čistky“ a jedenásta „Stalinský antisemitizmus“. V závere sa okrem snahy o vyjasnenie celkových počtov a niektorých pojmov (napr. holokaust, genocída) autor zameral predovšetkým na ľudskosť, ktorá sa občas za všetkými tými číslami stráca. „Spomínajú sa mŕtvi, ale mŕtvi si nespomínajú… Ak zabíjaniu dávame nejaký zmysel, potom hrozí, že väčšie zabíjanie bude dávať väčší zmysel“ (s. 330). Priestor venuje aj kultúre spomínania. „Spomienka na mŕtvych je však akási jednoduchšia, keď sa čísla nezaokrúhlia a poslednou číslicou nie je nula. V rámci holokaustu je pravdepodobne ľahšie predstaviť si 780 863 rozličných osôb v Treblinke, kde tými poslednými tromi mohli byť Tamara a Itta Willenbergové, ktorých uzlíky šiat sa akoby objímali aj po tom, čo obe skončili v plynovej komore, aj Ruth Dorfmannová, ktorá si pred vstupom do plynovej komory poplakala s mužom, čo jej strihal vlasy“ (s. 335).
Ľudia ako čísla
Čítanie tejto knihy nezriedka berie dych. Ako sa niečo také vôbec mohlo stať? Nie je to vôbec jednoduchá otázka a odpovedať na ňu je ešte ťažšie. Nacistický a sovietsky režim spravili z ľudí čísla. Je na vedcoch, aby po týchto číslach pátrali a zasadzovali ich do historických súvislostí. A je na nás, aby sme za týmito číslami znova videli ľudí. Pretože „ak sa nám to nepodarí, Hitler so Stalinom neformovali iba náš svet, ale aj našu ľudskosť“ (s. 335). Kniha Timothy Snydera na túto požiadavku odpovedá skutočne vynikajúcim spôsobom.
Video/rozhovor s autorom:
http://www.youtube.com/watch?v=dpH6PZMvX7k
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).