Asi dvesto Francúzov pod vedením dôstojníka Georgesa Barazera de Lannuriena sa stalo súčasťou Prvej československej partizánskej brigády generála Milana Rastislava Štefánika. Vyznamenali sa predovšetkým počas ťažkých bojov v Strečnianskej úžine, kde vzdorovali nemeckej presile niekoľko dní. V SNP bojovalo dohromady asi 400 Francúzov, viac ako 50 z nich sa domov nevrátilo.
Koncom januára 2019 zomrel Jean Boyer, dôstojník Čestnej légie, jeden z Francúzov, ktorí sa zúčastnili Slovenského národného povstania v roku 1944. Po vojne pracoval na francúzskej pošte a neskôr to dotiahol až do funkcie generálneho inšpektora. Predsedal jednému z dvoch združení bývalých bojovníkov zo Slovenska a vždy sa aktívne zapájal do vedeckých a spomienkových udalostí spojených so SNP. Prežil ho už iba Roger Naël z Morbihanu, pravdepodobne posledný francúzsky veterán SNP, ktorého v roku 2017 ocenil slovenský veľvyslanec v Paríži Igor Slobodník vojenským Radom bieleho dvojkríža tretej triedy, o čom informoval aj najpredávanejší francúzsky denník Ouest-France.
Ako sa sem Francúzi dostali?
Odkiaľ sa tu však Francúzi v čase druhej svetovej vojny vzali, bude asi prvá otázka, ktorá každému napadne. Po porážke Francúzska hitlerovským Nemeckom z júna roku 1940 sa na čelo hnutia „Slobodných Francúzov“ postavil generál Charles de Gaulle, ale sídliť musel v Londýne, keďže časť jeho vlasti priamo okupovali nacisti a v druhej vládol kolaborantský vichistický režim. Vo vyhlásení z 18. júna 1940 vyzval de Gaulle všetkých Francúzov, bez ohľadu na to, kde sa nachádzali, aby sa zapojili do ozbrojeného odporu proti Nemcom, čo motivovali tiež vojnových zajatcov. Po prehre z roku 1940 bolo totiž 1 800 000 francúzskych vojakov zajatých a z toho 1 580 000 transportovaných do Nemecka. V rokoch 1944 – 1945 sa v zajatí nachádzalo ešte 940 000, z ktorých tam 37 000 zahynulo, ale 70 000-com sa podarilo utiecť.
Pochopiteľne nešlo o jednoduchú vec. Francúzskemu účastníkovi Povstania Albertovi Acherayovi, ktorého kamaráti volali šampión útekov, sa to podarilo až na šiestykrát. Z regiónu strednej Európy sa poväčšine presunuli do bývalej Juhoslávie, kde sa pridali k partizánom pod vedením Josipa Broza Tita, alebo až k Slobodným francúzskym silám na Blízkom východe, prípadne do Talianska. Po obsadení Maďarska v marci roku 1944 sa im táto cesta zavrela a začali sa zgrupovať na Slovensku. Časť z nich utiekla zo zajateckých táborov v Sliezsku a v Maďarsku (niektorí už boli v kontakte so slovenským odbojom), ďalší z nemeckého zajateckého dôstojníckeho tábora pri Gopfritzi v dnešnom Rakúsku a iní zase boli na nútených prácach v Dubnici nad Váhom (pre ilustráciu uvedieme, že od júla 1942 do augusta 1943 bolo v Nemecku nasadených 670 000 Francúzov na nútených prácach). Išlo teda o zmes civilov a vojakov, ktorí boli motivovaní vlasteneckými pohnútkami, mnohí chceli odčiniť kapituláciu Francúzska z júna 1940, ale niektorí aj Mníchov.
Francúzi príchodom na Slovensko dosť riskovali, keďže im bolo už z prvotných kontaktov jasné, že Povstanie nebude najlepšie pripravené. Medzi organizátorov francúzskej jednotky patrili poručík Georges Barazer de Lannurien, ktorý jej neskôr už ako kapitán velil, a poručík Michel Bourel de la Roncière. Prechody z Maďarska organizovali s pomocou tamojšej francúzskej legácie a slovenských členov odboja.
Vojaci či partizáni?
Francúzi boli súčasťou 1. československej partizánskej brigády generála M. R. Štefánika, ale podľa rozhodnutia jej veliteľa Piotra Alexejeviča Velička fungovali ako samostatná jednotka čisto francúzskeho charakteru. Poručík de Lannurien celkom úspešne brzdil vplyv Sovietov na svoj oddiel, predovšetkým sa mu podarilo zbaviť politického komisára. Po smutnej udalosti z neskoršieho obdobia oddychu na Sliači sa Francúzi rovnako odmietli zúčastňovať na trestných výpravách Sovietov voči miestnemu obyvateľstvu.
Vytvorenie francúzskej jednotky však podliehalo súhlasu sovietskych, ale aj francúzskych autorít, ktorý dostali 23. augusta, a zároveň bol jej veliteľ povýšený na kapitána. Počas celého pôsobenia jednotky na Slovensku prebiehal konkurenčný boj medzi armádou, hlavne generálom Jánom Golianom a Veličkom o to, pod čím velením budú Francúzi pôsobiť. V polovici septembra prišiel telegram, v ktorom československý exilový minister obrany generál Jan Sergěj Ingr v súlade s rozhodnutím francúzskeho generálneho štábu súhlasil s prechodom francúzskej jednotky pod velenie armády.
Veličko mal značné zásluhy na jej vytvorení, za čo mu bol kapitán de Lannurien mimoriadne zaviazaný, no ako súčasť regulárnej armády mohli zase Francúzi počítať v prípade zranení či zajatia s lepšími podmienkami a zaobchádzaním. Francúzska jednotka síce oficiálne patrila pod velenie generála Goliana, ale v skutočnosti ostala súčasťou 1. československej partizánskej brigády generála M. R. Štefánika. Takýmto spôsobom mohli využívať výhody regulárnej armády aj partizánov. Neskôr bolo 25 Francúzov vyznamenaných medailou „Partizán Vlasteneckej vojny“.
Vo víre bojov od samého počiatku
Francúzska jednotka sa zapojila do Povstania od jeho začiatku. Najprv sa zúčastnili obsadenia významného železničného uzla – Vrútok – a neskôr hlavne do bojov o strategickú Strečniansku tiesňavu, kde si v mimoriadne nevýhodnej vojenskej situácii počínali veľmi odvážne. Keďže jednotka stratila dvoch dôstojníkov a utrpela i ďalšie ťažké straty, dostala na niekoľko dní odpočinok. Strečniansku tiesňavu Nemci obsadili za päť dní, čo mnohí považujú za úspech vzhľadom na pomer síl a omnoho lepšiu výzbroj Nemcov. 9. septembra sa Francúzi zúčastnili obrany Priekopy (dnes súčasť Martina), pričom stratili sedem vojakov a navyše trinásť bolo zranených. Jednotka sa musela stiahnuť na Sliač, kde si oddýchla, podstúpila výcvik a kde sa do nej zaradili ďalší francúzski dobrovoľníci.
Francúzski vojaci sa medzi slovenským obyvateľstvom, a najmä medzi slečnami tešili veľkej popularite. Zúčastňovali sa svadieb, pohrebov či vojenskej prehliadky, no oddych netrval dlho. Od 24. septembra zasiahli do bojov pri Jánovej Lehote, kde stratili sedem mužov. Začiatkom októbra sa podrobili výcviku v Detve, kde zároveň aj oddychovali. Kapitán de Lannurien pôvodne odmietal brať do svojej jednotky, až na zopár výnimiek, aj iné národnosti, čo sa však neskôr zmenilo. Po pričlenení slovenskej čaty pod velením podporučíka Maca sa z jednotky (roty) Leclerc, stal prápor Foch s tým, že si francúzska jednotka udržala aj svoj pôvodný názov. Jej ďalšie nasadenie prebiehalo v okolí Krupiny – tam padli dvaja Francúzi a piati boli zranení. Koncom októbra už bol tlak Nemcov drvivý. Francúzi utrpeli ďalšie straty a ich veliteľ požadoval, aby viac neboli nasadení do boja. Partizánsky veliteľ Veličko však vydal rozkaz, aby zaujali záložné postavenie vo Vígľaši a Kalinke.
Celá brigáda generála M. R. Štefánika bola stále viac nútená ustupovať pred nepriateľom a všetky jej prápory sa mali stretnúť v obci Jasenie na Pohroní, čo sa však v dôsledku postupu Nemcov a všeobecnému chaosu nepodarilo. Francúzska jednotka sa týmto spôsobom po potlačení Povstania rozdelila na viaceré skupiny, ktorým velili jednotliví dôstojníci – de Lannurien, Geyssley či Forestier. Ich osudy boli rôzne. Niektorí iba prežívali v komplikovaných podmienkach neúprosnej zimy, keď sa museli skrývať pred nemeckou armádou a gadristami. Iní zase podľa svojich možností pokračovali v sabotážach, v diverzných akciách a v boji, v čom sa obzvlášť vyznamenala skupina kapitána de Lannuriena. Ďalší zase padli do zajatia nemeckej armády a iní boli popravení ako „teroristi“ oddielmi SS alebo gardistami. Po potlačení Povstania dňa 9. decembra 1944 ocenil generál de Gaulle činnosť francúzskej jednotky v armádnom rozkaze.
Každodenný život
Situáciu počas Povstania si nemožno idealizovať. Ľahko ozbrojení povstalci len ťažko mohli vzdorovať nemeckým tankom, obrneným vozidlám či lietadlám, čo ich, pochopiteľne, demoralizovalo. Z celkového hľadiska viazla medzi povstaleckými jednotkami komunikácia a koordinácia, keď sa niektoré z nich často nenachádzali na miestach, kde mali byť. Slabé vyhliadky na vojenský úspech Povstania mali za následok dezercie Francúzov, čomu chcelo ich velenie zabrániť tým spôsobom, že na zbehov sa mali vzťahovať rovnaké sankcie ako na dezertérov z regulárnej francúzskej armády. Bežní vojaci tiež nechápali, prečo majú bojovať už vopred prehraný boj o udržanie kontroly nad povstaleckým územím a nebojovali od začiatku partizánskym spôsobom. Tieto zvesti sa dostali až k Veličkovi, ktorý sa osobne vybral k francúzskej jednotke, ocenil ich odvahu a úspechy v bojoch s cieľom pozdvihnúť ich morálku. Veľký úspech to však nemalo.
Francúzi rovnako nerozumeli, prečo Sovieti postupovali na západ v Maďarsku a Poľsku, ale na východnom Slovensku sa zastavili. Z približne členov 200 francúzskej jednotky (vrátane piatich Belgičanov) padlo na Slovensku 56 a 45 bolo zranených, čo predstavuje jedny z najvyšších strát francúzskej armády počas druhej svetovej vojny. To ale tiež neušlo kritike, keď napríklad Jean Baptiste Boyer v takomto spôsobe vedenia boja videl pokračovanie prvej svetovej vojny, keď dôstojníci, mentálne odtrhnutí od bežných vojakov, nebrali veľký ohľad na straty na ľudských životoch.
Všetci francúzski bojovníci však radi spomínali na pomoc od civilného obyvateľstva, ktoré im po potlačení Povstania s nasadením vlastného života poskytovalo všemožnú podporu, ale hlavne im prinášalo stravu. V prvých mesiacoch roka 1945 už postupne oslobodzovala územie Slovenska Červená a rumunská armáda, čím sa aj vyhliadky Francúzov, ktorí sa zväčša v tom čase nachádzali na južnom Slovensku, resp. v Maďarsku, na bezpečný návrat do vlasti výrazne zlepšovali.
Viacero mladých Francúzov, ktorí boli nasadení na nútené práce v Dubnici nad Váhom sa tiež rozhodlo zapojiť do Povstania, ale v dôsledku vývoja na fronte sa im nepodarilo pripojiť sa k jednotke kapitála de Lannuriena. Koncom januára 1945 sa do brigády Jána Žižku pridalo 186 Francúzov, ktorí však boli rozdelení do viacerých jednotiek. Postupne prichádzali aj ďalší, ktorí sa zúčastňovali boja od februára do apríla. Viacerí Francúzi bojovali aj v iných povstaleckých zoskupeniach.
Zopár francúzskych vojakov na územiach, ktoré obsadili Sovieti bolo repatriovaných Američanmi letecky, no čoskoro padlo rozhodnutie, že ich návrat do vlasti má zabezpečiť Sovietsky zväz, čo však narážalo na viacero prekážok. „Byrokracie vo všetkých štátoch,“ napísal účastník povstania René Picard, „či je to v mieri, alebo vo vojne, sa rozhodne ponášajú na seba.“ V Maďarsku ich zhromažďovali v tábore v mestečku Tura, východne od Budapešti, ďalších zase sústreďovali v poľskom Nowom Sączi juhovýchodne od Krakova. Medzi tými, ktorí sa rozhodli utiecť z táborov a zapojiť sa do bojov, a tými, čo v nich ostali, sa rýchlo vytvorila bariéra.
V Maďarsku bolo totiž internovaných okolo 900 francúzskych vojakov v tábore Selyp na brehu balatonského jazera (Balaton-Bolgár), kde žili v pomerne dobrých materiálnych podmienkach a väčšina z nich za do Povstania nezapojila. Mnohých bývalých povstalcov veľmi škrelo, že ani Sovieti medzi nimi nerobili rozdiely. Po dlhom čakaní a ničnerobení v tábore ich vlakom previezli do Odesy, odtiaľ repatriovali do Francúzska. Väčšina z nich sa vrátila do vlasti až po skončení vojny v polovici roka 1945.
Boj za svoju vlasť, i keď v inej krajine
Pre Francúzov z jednotky kapitána de Lannuriena bolo dôležité, aby boli považovaní za súčasť francúzskej armády, keďže chceli bojovať za svoju vlasť, hoci v inej krajine. Išlo o regulárnu jednotku, ktorú hlavný stan dal pod povstalecké velenie, čo sa zoficiálnilo rozhodnutím ministerstva vojny z 22. júna 1945. Francúzi z tejto jednotky neradi videli kroky slovenskej strany, keď medzi povstalcov rátali všetkých Francúzov, ktorí sa nachádzali na slovenskom území v roku 1945. Členovia francúzskej jednotky si žiarlivo strážili svoje výnimočné postavenie, keďže sa zapojili od bojov už v auguste roku 1944 v omnoho horších a neistejších podmienkach ako tí z februára 1945. Neradi tak videli miešanie týchto dvoch ozbrojených akcií.
Účasť Francúzov v Povstaní pripomína viacero pamätných tabúľ na Slovensku či vo Francúzsku, ale hlavne od roku 1956 Pamätník francúzskym partizánom na Strečne, v ktorého okolí zvádzali Francúzi v roku 1944 ťažké boje. Pod pamätníkom sa nachádza krypta, kde je pochovaných 24 francúzskych bojovníkov. Členovia diplomatického zboru a delegácií z Francúzska si ich koncom augusta na tomto mieste každoročne pripomínajú. Účasť Francúzov v Povstaní na Slovensku patrí spoločne s pôsobením generála Milana Rastislava Štefánika, francúzskej vojenskej misie v Československu a s vytvorením československej armády v roku 1939 vo Francúzsku medzi najvýznamnejšie francúzsko-slovenské historicko-vojenské tradície.
Literatúra
- Halaj, D./Moncoľ, Ľ./Stanislav, J.: Francúzi v Slovenskom národnom povstaní. Banská Bystrica 2003.
- Dulová, P./Jeršov, V: Francúzski bojovníci v Slovenskom národnom povstaní. B. m. v.: Povereníctvo informácií, 1947.
- Laurent, D.: Les combattants de la dernière chance, Slovaquie, août 1944 – mai 1945. HISTOMAG´44, č. 66, juillet-août 2010, 4 – 14.
- Boyer, J. B.: Résistants, partisans français en Slovaquie 1944-1945. b. m. v.: Atlante Editions, 2012.
Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Múzeum SNP, František Hříbal©, Memory-book.ua
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Obhájil dizertačnú prácu na parížskej Sorbonne a v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied, kde aj v súčasnosti pôsobí. Okrem toho externe prednáša na parížskej univerzite, je autorom mnohých článkov a niekoľkých kníh. Naposledy vydal vo francúzštine prvý vedecký životopis Štefánika (L'homme qui parlait avec les étoiles Milan Rastislav Štefánik, héros franco-slovaque de la Grande Guerre), ktorého slovenská verzia vyjde v septembri tohto roku.
