V lete 1942 sa Spojenci pokúsili o prvú inváziu do Európy. Jej cieľom bolo pomôcť Sovietskemu zväzu a zároveň donútiť Luftwaffe k boju. Z vytýčených cieľov však nedosiahli prakticky nič a celá operácia sa skončila tragickým neúspechom.
„Toto je prvýkrát, keď mali Briti toľko slušnosti prekročiť kanál, aby ponúkli nepriateľovi kompletnú vzorku svojich zbraní.“
Týmito provokačnými slovami okomentoval Adolf Hitler neúspešný výsadok spojeneckých jednotiek pri Dieppe, ktorý sa uskutočnil 19. augusta 1942. Napriek tomu, že invázie Spojencov v západnej Európe máme spojené primárne s veľkými operáciami, ako bolo napr. vylodenie v Normandii, Spojenci plánovali aj menšie prepady. Len na územie Francúzska ich počas vojny zorganizovali viac ako tridsať: zatiaľ čo najmenšie vykonali dvojčlenné tímy jednotiek commandos, tých najväčších sa zúčastnilo aj niekoľko tisíc vojakov s podporou perutí Royal Air Force a britského kráľovského námorníctva. Takouto operáciou bol aj nepodarený útok na prístav Dieppe v auguste 1942.
Donútiť Luftwaffe bojovať
Útoky spoza kanála mali rôzne dôvody – mohlo ísť o krytie výsadku agenta z Veľkej Británie, resp. o jeho transport naspäť, zisťovanie informácií o stavbe Atlantického valu alebo snaha o získanie zajatcov a informácií od nich. Nasadenie niekoľkých tisícov vojakov pri útoku na prístav Dieppe malo pochopiteľne aj ďalšie ciele. Jeden z nich priamo súvisel s leteckou vojnou.
Po spojeneckom víťazstve v bitke o Britániu v roku 1940 a po tom, ako prešla Luftwaffe na jeseň 1940 na taktiku nočného bombardovania, boli stíhacie perute RAF do veľkej miery nevyužívané. V snahe využiť potenciál skúsených letcov a oslabiť silu nemeckého letectva boli stíhací piloti RAF na jar 1941 nasadení na sériu operácií nad Francúzskom. Hlavným cieľom bolo zapojiť Luftwaffe do boja. Zo strategických dôvodov však piloti Luftwaffe odmietali bojovať nad francúzskym pobrežím a namiesto toho pôsobili vo vnútrozemí, čo nútilo spojeneckých stíhačov lietať hlboko do Francúzska.
Pri tomto spôsobe boja však mali podstatne menej paliva a pri bojových stretoch aj obmedzené manévrovanie. De facto sa obrátila situácia, v akej sa nachádzalo nemecké letectvo počas bitky o Britániu – no s jedným zásadným rozdielom. Vďaka spravodajským informáciám od britských tajných služieb malo spojenecké velenie údaje o nemeckých plánoch na obranu pobrežia. Nemci totiž rátali s tým, že ak sa Spojenci pokúsia zmocniť prístavu vo Francúzsku, pôjde o začiatok invázie. V takom prípade mala Luftwaffe vyvinúť všetko úsilie proti Spojencom. Na jar a v lete 1942 velenie RAF veľmi silne naliehalo na tento typ útoku s cieľom vyprovokovať Luftwaffe k bojom pozdĺž francúzskeho severného pobrežia. Výsledkom tohto tlaku bola aj operácia Jubilee.
Plánovanie „invázie“
Jedným z dôvodov na plánovanie takpovediac „falošnej“ invázie bola snaha aspoň krátkodobo upriamiť pozornosť nemeckého vojenského velenia na západnú Európu. V lete roku 1942 už bolo jasné, že taktika Blitzkrieg pri útoku na Sovietsky zväz neuspela, napriek tomu sa nemecké jednotky stále nachádzali hlboko na sovietskom území. Počítalo sa s tým, že vylodenie spojeneckých jednotiek, ktoré by dokázali obsadiť francúzsky prístav na niekoľko dní, by s krátkodobého hľadiska mohlo eventuálne prispieť k odpútaniu pozornosti od bojov v ZSSR. Zároveň, z dlhodobého hľadiska, by nemecké velenie muselo zvýšiť počet posádok v západnej Európe, a tie by sa tak museli stiahnuť z východného frontu. Spoločne s ústupkom voči tlaku RAF išlo pri plánovaní aj o snahu čiastočne vyhovieť požiadavkám Josifa Stalina o otvorenie druhého frontu v Európe. Samozrejme, útok takého charakteru, akým bola operácia Jubilee, nemohol donútiť nemecké velenie k presunu 40 divízií, ako žiadal Stalin.
Plán útoku vznikol už v apríli 1942, pričom jednou z možností malo byť nasadenie parašutistických jednotiek, ktoré by zaútočili na nemecké delostrelecké batérie. Výsadkári ich mali zneškodniť pred príchodom hlavnej inváznej sily, ktorú tvorili primárne kanadské jednotky. Ako vyplývalo z plánu, cieľom vysadených pozemných jednotiek bolo dobytie prístavu a jeho udržanie minimálne počas obdobia dvoch prílivov. Pri následnom ústupe mali byť zlikvidované všetky budovy a materiály, ktoré by bolo možné využiť pre nemecké vojnové úsilie. Išlo teda o skúšku taktiky, či je možné zaútočiť cez kanál La Manche a vytvoriť vyloďovacie predmostie. Útok na Dieppe môžeme vnímať ako generálnu skúšku pred spojeneckým vylodením v nasledujúcich rokoch. Napriek tragickému výsledku sa spojenecké velenie z neúspechu poučilo a v lete 1944 invázia nesmerovala na existujúce a dobre bránené prístavy. Technicky komplikovanejšie riešenie v podobe prístavov Mulberry poskytlo spojencom strategickú výhodu – to však bolo v lete 1942 ešte hudbou budúcnosti.
Nepríjemné prekvapenia
Útok na Dieppe mal podporu všetkých zložiek spojeneckých síl. Britské námorníctvo poskytlo spoločne s vyloďovacími loďami vyše 200 strojov a RAF nasadilo 74 perutí, pričom väčšina z nich boli stíhačky. Cieľom bolo ovládnuť nebo nad prístavom. Bombardovať ho RAF nemala. Plánovači operácie sa totiž obávali strát medzi civilným obyvateľstvom, čo by zhoršilo francúzsko-britské vzťahy a pripravilo by ich aj o podporu domáceho obyvateľstva. Masívna podpora letectva a námorníctva kryla vylodenie jednotiek na šiestich plážach – tie boli označené podľa farieb (žltá, modrá, červená, biela, zelená a oranžová).
Hlavnú vyloďovaciu silu predstavovali kanadské jednotky, ktoré v menšom počte sprevádzali britské Commandos, ale aj niekoľko desiatok príslušníkov amerických Rangers. Táto značná masa vojakov a techniky mala viacero cieľov. Jedným z nich bol aj nemecký radar neďaleko mestečka Pourville. Cieľom malej údernej jednotky bolo zistiť technické parametre radaru, ktorý používala nemecká armáda. Pre silnú obranu v okolí radaru sa však táto misia nepodarila – žiaľ, nebola jedinou, ktorá sa skončila neúspechom.
Po vylodení čakalo spojenecké jednotky prekvapenie. Mali totiž správy, že v okolí Dieppe sa nachádza pomerne slabá posádka a dobrý terén pre využitie nových tankov typu Churchill. Nepríjemné prekvapenia boli nakoniec dve. Prvým bolo zistenie, že tanky sa zabárajú do piesku na plážach, čo spojenecké jednotky značne limitovalo. Neočakávaná bola aj sila nemeckej posádky, ktorá bola na spojenecký útok pripravená. Po druhej svetovej vojne vznikli rôzne bizarné teórie o tom, ako bolo plánovanie útoku pri Dieppe prezradené. Medzi nimi napr. aj tá, ktorá tvrdila, že Nemci sa dozvedeli o mieste výsadku vďaka odpovedi na otázku v krížovke „francúzsky prístav?“, uverejnenej v Daily Telegraph.
Realita však bola oveľa jednoduchšia. Nemcom sa podarilo infiltrovať do radov francúzskeho odboja a vďaka informáciám dvojitých agentov si všimli zvýšený záujem o informácie z regiónu v okolí Dieppe. Frekventovanejšia rádiová komunikácia a výskyt vyloďovacích plavidiel v juhoanglických prístavoch taktiež nezostali bez povšimnutia. Z tohto dôvodu obsadili nemecké jednotky 19. augusta 1942 nadránom nielen štandardnú obranu prístavu, ale aj vyvýšené miesta, odkiaľ mohli ľahko ostreľovať vyloďovacie plavidlá i spojeneckých vojakov. Nízku hodnotu spravodajských informácií ilustruje aj skutočnosť, že plánovanie vychádzalo z predvojnových fotografií pláží – niet divu, že mnohé stroje sa následne zabárali pod vlastnou váhou.
Napriek plánu udržať prístav aspoň na čas dvoch prílivov, sa spojeneckí vojaci museli stiahnuť späť už po niekoľkých hodinách. Mnohí však toto šťastie nemali – predovšetkým kanadské jednotky utrpeli značné straty na životoch. Stovky vojakov zostali v nemeckom zajatí – v nie najideálnejších podmienkach.
Mesiace v putách
Počas útoku na Dieppe zajali Spojenci niekoľko nemeckých vojakov. Tých následne spútali a mali ich odviezť do Veľkej Británie do zajateckých táborov, kde mali byť vypočúvaní. Časť z nich sa však na ostrovy nikdy nedostala – počas bojov spadli do vody a keďže boli spútaní, nemohli plávať a utopili sa. Nemecké vojenské velenie sa o osude týchto vojakov dozvedelo pomerne rýchlo potom, ako ich telá na francúzske pláže vyplavil príliv. Odplata nedala na seba dlho čakať. Príslušníci kanadských jednotiek, ktorí boli zajatí v tábore Stalag VIII v blízkosti Saganu, boli taktiež spútaní, a to niekoľko mesiacov. Po vydaní tohto rozkazu boli vojaci spútaní najprv povrazmi zo zásielok Červeného kríža a až neskôr putami. V tábore totiž nemali dostatok pút. Zásielky Červeného kríža však mali aj svoju výhodu – vojakom sa počas neprítomnosti strážcov darilo uvoľniť si putá za pomoci otvárača na konzervy, a tak sa aspoň na kratší čas oslobodiť.
Keď sa o tomto postupe voči zajatým vojakom dozvedeli britské a kanadské autority, vydali rovnaký rozkaz voči nemeckým zajatcom, ktorí sa v tom čase nachádzali vo Veľkej Británii a v Kanade. Okrem utrpenia zajatých vojakov na obidvoch stranách mal pôvodný britský rozkaz na spútanie vojakov zajatých pri Dieppe ešte jeden tragický dôsledok. Práve týmto britským postupom obhajoval Adolf Hitler neslávne známy Kommandobefehl, ktorý prikazoval zabiť všetkých členov jednotiek Commandos, ktorí sa dostanú do nemeckých rúk.
Výsledok operácie
Pokus o vysadenie spojeneckých jednotiek a ovládnutie francúzskeho prístavu sa pre Spojencov skončil absolútnym fiaskom. Nielenže sa výsadok nepodaril a zanechal na francúzskych plážach značnú časť vojenskej techniky, zároveň poskytol argumenty nacistickej propagande. Okrem tradičného zobrazovania spojeneckých jednotiek ako neschopných, využili nacisti aj list maršala Pétaina. Ten v liste gratuloval Adolfovi Hitlerovi a vyjadril ľútosť nad tým, že Francúzi nezohrali významnejšiu rolu pri odrazení „britskej agresie“. Navyše sa Nemcom vďaka technike, ktorá zostala zapadnutá na plážach, podarilo získať informácie o stave najnovšej spojeneckej výzbroje. Tanky Churchill v porovnaní s nemeckými a sovietskymi tankami nedopadli veľmi dobre a boli kvalifikované ako stroje, proti ktorým sa dalo veľmi dobre bojovať.
Napriek ironickým poznámkam na adresu Britov, vážnosť situácie chápal aj Adolf Hitler, keď v súkromí uviedol: ,,Musíme si uvedomiť, že nie sme sami, kto sa poučil z Dieppe. Briti sa tiež poučili. Do budúcna musíme počítať s úplne iným spôsobom útoku a na úplne inom mieste.“ Briti, rovnako aj ostatní Spojenci sa skutočne poučili. Výsadok pri Dieppe bol takou katastrofou, že bola vypracovaná analýza príčin, prečo bol spojenecký útok odrazený. Ako jeden z hlavných dôvodov porážky bola vyhodnotená absencia delostreleckého ostreľovania a leteckého bombardovania vyloďovacieho priestoru, chýbajúci prvok prekvapenia a z toho vyplývajúca nevyhnutná potreba zlepšenia spravodajskej činnosti.
Tým najdôležitejším bodom pre budúcnosť však bolo poznanie ťažkostí pri dobýjaní už existujúcich a dobre opevnených prístavov. Vylodenie v Normandii z júna 1944 malo nižšie straty a úspech do veľkej miery práve vďaka skúsenostiam z drvivej porážky pri Dieppe. Našťastie si v lete 1944 Adolf Hitler na svoju predikciu z roku 1942 nespomenul a prikázal sústrediť nemecké jednotky na existujúce prístavy. Druhý front sa tak v Európe podarilo otvoriť dva roky po prvom pokuse v Dieppe.
Použitá literatúra
- Davies, N.: Europe at War 1939-1945. London 2007.
- Gilbert, M.: Druhá světová válka. Praha 2006.
- Saunders, T.: Dieppe 1942: První spojenecké vylodění na evropské pevnině od útěku z Dunkerque. Brno 2006.
- Zuehlke, M.: Tragedy at Dieppe: Operation Jubilee – August 19, 1942. Vancouver 2014.
Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv
Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.
