„Rus bojujúc preniká do traktorovej továrne, nech žije Nemecko!“ Tak znel 2. februára 1943 posledný rádiogram odoslaný južnou skupinou obkľúčených vojsk nemeckého Wehrmachtu, ktorý nepriamo ohlasoval koniec bojov v meste na Volge – v Stalingrade. Bol to začiatok konca ťaženia nemeckých armád a ich spojencov na východe. Dejiny vojny dnes už takmer nepoznajú mená víťazov tejto grandióznej bitky, zato však poznajú meno porazeného – Paulus. Ten je nerozlučne spätý so Stalingradom.
Friedrich Wilhelm Ernst Paulus sa narodil 23. septembra 1890 v hessenskom Breitenau-Guxhagene a vyrastal v typickej úradníckej domácnosti čias Nemeckého cisárstva. Jeho otec bol účtovníkom v detskom ústave, matka zas dcérou riaditeľa tej istej inštitúcie. Po absolvovaní strednej školy bola jeho žiadosť o miesto v dôstojníckej škole cisárskeho námorníctva zamietnutá, preto sa dal na právnickú dráhu na univerzite v Marburgu. Už po roku však štúdium ukončil a stal sa zástavníkom bádenského pešieho pluku č. 111 v Rastatte. Po skončení vojenskej školy v Engerse dostal v roku 1911 dekrét poručíka. Na jeho kariéru mal dosť značný vplyv sobáš s rumunskou šľachtičnou Elenou Constancou Rosetti-Solescu v roku 1912. Coca – ako ju v rodinnom kruhu volali – pochádzala zo zámožnej a veľmi váženej bojarskej rodiny, čo mladému poručíkovi otváralo dvere do vyššej spoločnosti.
Usilovný dôstojník
Po vypuknutí prvej svetovej vojny pôsobil Paulus ako pobočník práporu svojho bádenského pluku. Vďaka svojim vlastnostiam ako korektnosť, presnosť a svedomitosť bol tiež zapájaný do riešenia úloh generálneho štábu, kde sa podieľal hlavne na taktickom plánovaní pohybov jednotlivých vojenských telies. Pri plánovaní a riešení úloh vôbec nebral ohľad na vlastné zdravie. Doslova celé noci prebdel pri pracovných činnostiach, pričom na nohách ho držala len káva a nespočetné cigarety.
Na konci prvej svetovej vojny skončil Paulus v hodnosti kapitána ako štábny dôstojník. V povojnových rokoch politickej nestability v Nemecku vstúpil ako bývalý vojak do polovojenských bojových oddielov Freikorps, pričom v rokoch 1919 – 1920 tu pôsobil v zoskupení Pohraničná stráž Východ. V októbri 1922 bol odvelený do Berlína na tzv. kurz „R“ pre dôstojníkov generálneho štábu. Už tu sa však prejavila jedna jeho zásadná vlastnosť – v nepríjemných a neprehľadných situáciách mal značný nedostatok rozhodnosti. Medzi jeho kamarátmi tak dostal prezývku Fabius Cunctator – Váhavec. O politiku sa nezaujímal a zastával apolitické názory, čo neskôr taktiež prispelo k jeho ďalšiemu postupu.
Po rôznych úlohách učiteľa taktiky a pomocných pozíciách v Reichswehre (pozemnej armáde medzivojnového Nemecka) bol v roku 1933 povýšený na podplukovníka a zároveň sa stal veliteľom motorového oddelenia 3 vo Wünsdorfe-Zossene. Toto oddelenie neskôr tvorilo hlavný základ nemeckej tankovej armády. Rozhodujúci vplyv Paulusa na organizáciu, členenie velenia a formy nasadenia tankového vojska mali popri názoroch generálov Guderiana a Nehringa značný podiel na zlepšení tohto „nástroja bleskovej vojny“. Čoskoro bol preto povýšený na majora.
Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol už generálmajor Paulus náčelníkom 10. armády pod velením generálplukovníka von Reichenau. V osobe tohto veliteľa sa stretol s jedným z najneobyčajnejších, najskvelejších a najspornejších veliteľov nemeckého Wehrmachtu. Spolupráca Friedricha Paulusa a Waltera von Reichenau sa ukázala ako veľmi produktívna pre vedenie armády. Kým Reichenau bol muž činu, všestranne aktívny a vždy tam, kde sa niečo dialo, Paulus bol naopak „muž od písacieho stola“, rád sedel nad mapami, plánoval a hľadal slabiny, ktoré by sa dali takticky využiť v boji. Práve nemecká 10. armáda, neskôr premenovaná na 6. armádu, mala za sebou v prvých rokov vojny závratné víťazstvá – dobýjala Varšavu, Brusel a Paríž, a tak bola doslova pýchou Wehrmachtu.
Plán Barbarossa
Ešte v roku 1940 bol Paulus vybratý generálplukovníkom Franzom Halderom, aby sa stal ubytovateľom v generálnom štábe pozemných vojsk. Tak sa stal Paulus mužom č. 3 v nemeckom Najvyššom veliteľstve pozemných síl po poľnom maršalovi von Brauchitsch a náčelníkovi generálneho štábu Halderovi. Už v septembri mu pripadla neľahká úloha naplánovať útok proti Sovietskemu zväzu, neskôr nazvaný plán Barbarossa. Pre Paulusa ako plánovača to bola obrovská výzva, ktorú s radosťou prijal. Práve on bol vo veľkej miere zodpovedný za naplánovanie a určenie hlavných cieľov útoku; plán postavil na operatívnych obchvatoch, pričom ako hlavný problém vnímal plynulé zaisťovanie prísunu zásob.
Operácia sa mala spustiť v máji 1941, ale puč juhoslovanskej armády na konci marca proti princovi regentovi Pavlovi a jeho kabinetu tieto plány zmaril. Paulus bol vyslaný do Budapešti, aby s maďarským generálnym štábom dohodol spoločné vojenské operácie proti Juhoslávii. Vďaka svojmu vzťahu k Rumunsku bol s tým istým cieľom vyslaný i na vojensko-diplomatickú misiu do Bukurešti. K narýchlo uskutočnenému ťaženiu proti Juhoslávii a Grécku tak významnou mierou prispel i Paulus, keď vybavil vojenskú pomoc od maďarského a rumunského spojenca.
Ešte koncom apríla 1941 bol vyslaný cez Taliansko do severnej Afriky, kde práve uviazol Rommelov útok na Tobrúk, silno opevnený Angličanmi. Rommel neuposlúchol rozkazy a svojvoľne útočil predĺžiac tak zásobovacie línie, ktoré pri daných možnostiach nebolo možné zvládnuť. Paulus sa práve v tejto situácii pohrával s myšlienkou prevziať velenie po Rommelovi, no na naliehanie svojej ženy od toho upustil.
Po zlyhaní operácie Tajfún pri Moskve sa jasne ukázalo, že Wehrmacht ľahkomyseľne podcenil priestorové podmienky, zásobovanie a veľkosť ľudských zdrojov Sovietskeho zväzu. V roku 1942 potom už nešlo o to vojnu vyhrať, ale predovšetkým o to, aby ju vôbec bolo možné viesť. Nimbus neporaziteľnosti nemeckej armády sa totiž po bitke pri Moskve rozpadol.
Stalingrad
Hitler bol presvedčený, že bez kaukazských ropných polí v Baku, v Groznom a v Majkope by nemecké armády stratili svoju pohyblivosť. Už 1. januára 1942 bol Paulus povýšený na generála tankových vojsk a poľný maršal von Reichenau ho navrhol za svojho nástupcu, potom ako bol sám povýšený na veliteľa armádnej skupiny Juh. Dňa 6. januára 1942 dostal Paulus pod svoju kontrolu 6. armádu, najsilnejší zväz nemeckého Wehrmachtu, dobyvateľku európskych miest, od ktorej sa očakávalo prerazenie a obsadenie sovietskych pozícií na Kaukaze. Už 15. januára však nečakane zomrel na mozgovú mŕtvicu von Reichenau, a tak sa Paulus stal hlavným veliteľom 6. armády v údernom zoskupení Juh, teraz pod vedením Fedora von Bock.
V bojoch o Charkov bol Paulus vyznamenaný Rytierskym krížom, v novinách sa zjavila jeho fotografia, každý o ňom hovoril. Postupne sa v nemeckej armáde vo vojne so Sovietskym zväzom vyprofilovali dva operatívne talenty, ktorým predpovedali veľkú budúcnosť – von Manstein a Paulus.
V priebehu júna a júla 1942 nemecké armády na juhu víťazne napredovali, no po počiatočných úspechoch vydal Hitler povestný pokyn č. 45, ktorým po sebe ustanovené ciele pre armádu Juh rozkázal uskutočniť naraz. Skupina armád A pod velením poľného maršala Lista mala cez Rostov dobyť Kaukaz a samotná 6. armáda sa mala obrátiť na severovýchod a dobyť Stalingrad – významné priemyselné centrum oblasti. V pôvodných operačných plánoch hral však Stalingrad len okrajovú úlohu a nebol primárne určený ani za strategický cieľ útoku skupiny armád Juh.
S viac ako 300 000 vojakmi začala 6. armáda pod velením Paulusa 21. augusta 1942 z ohybu rieky Don útok na mesto so Stalinovým menom. Boje sa postupne preniesli do mesta, čo zmarilo všetky stratégie nemeckého generálneho štábu. Bez nedostatočného krytia krídel uviazla celá 6. armáda v meste v bojoch o každý dom. Ľudská sila útočníkov rapídne poklesla a posily piatich útočných ženijných práporov po 600 mužoch boli zdecimované už po niekoľkodňových bojoch. Ústup a následné skrátenie frontu Hitler v druhej polovici októbra energicky zamietol.
Dobre utajované sústredenie sovietskych vojsk vyústilo 19. novembra 1942 do začiatku grandióznej obkľučovacej operácie s názvom Uran. Útočné kliny sovietskych vojsk sa 22. novembra spojili na moste pri obci Kalač. Na dôkaz, že vojská budú oslobodené z obkľúčenia, poslal Hitler Paulusa do Gumraku neďaleko Stalingradu, pretože dovtedy ležal štáb 6. armády mimo vytvárajúceho sa kotla. Všetci dôstojníci štábu sa zhodli na úniku z obkľúčenia, no Paulus sa na Hitlerovo naliehanie rozhodol zotrvať a viazať početné sovietske zoskupenia, pretože hrozilo následné obkľúčenie vojsk na Kaukaze. Paulus bol už čoskoro povýšený na generálplukovníka, čím si Hitler zaistil jeho lojalitu.
Nemecká 6. armáda teda dostala rozkaz zotrvať v Stalingrade, zatiaľ čo oslobodzujúci útok mali realizovať obrnené zväzy Hothovej 4. tankovej armády z juhozápadu. Operácia s názvom Zimná búrka sa začala 12. decembra 1942, no po počiatočnom postupe boli Nemci v smere na Stalingrad zastavení. Súčasne sa začal útok sovietskej armády proti severnému krídlu skupiny armád Don. Slabá 8. talianska armáda nápor neudržala a ruský postup na Rostov hrozil vyústiť do „super-Stalingradu“. Oslobodzovanie bolo teda nutne prerušené, pretože Nemci potrebovali obranu pred prípadným obkľúčením armád na Kaukaze. Paulusova 6. armáda tak bola odsúdená na zánik.
Bez nádeje
V jednom z posledných lietadiel, ktoré 13. januára odletelo zo Stalingradu, poslal Paulus svojej manželke list na rozlúčku: „Moja milovaná Coca, tento list dostaneš, keď o mojom osude bude buď definitívne rozhodnuté alebo bude na dlhý čas neistý. Tam, kde teraz stojím, stojím ako vojak a na rozkaz. Aký bude môj osud, neviem. Musím ho prijímať, ako mi ho Boh dáva.“
Dňa 22. januára 1943 sa začal generálny útok sovietskej armády proti zvyškom nemeckej 6. armády v Stalingrade. Paulus ešte deň predtým poslal Hitlerovi rádiogram o postavení vojsk v meste: „Vojsko bez munície a stravy, prejavy rozkladu na južnom, severnom a západnom fronte. 18 000 ranených bez najmenšej pomoci, obväzového materiálu a liekov. Front v dôsledku silných prielomov mnohonásobne pretrhnutý. Ďalšia obrana nezmyselná. Zrútenie nevyhnutné. Armáda prosí o okamžité povolenie na kapituláciu, aby sa zachránili životy ľudí, čo tu zostali.“ Deväť dní pred výročím uchopenia moci nacistami v Nemecku Hitler odpovedal jasne: „Kapitulácia vylúčená. Armáda plní historickú úlohu, aby umožnila vybudovať nový front po oboch stranách Rostova. Bojovať do posledného náboja.“ Už 25. januára rozčesla Červená armáda stalingradský kotol na dve časti – v severnej velil generál Strecker, v južnej generálplukovník Paulus. Štyri dni na to, bol Paulus Hitlerom povýšený na poľného maršala; k Rytierskemu krížu pribudla dubová ratolesť. Skutočným dôvodom povýšenia však nebola vďačnosť za prejavenú poslušnosť, ale skutočnosť, že Paulus sa nemal dať zajať, ale zomrieť hrdinskou smrťou a vziať si život.
Dňa 31. januára začali sovietske oddiely vnikať do obchodného domu Univermag, kde si 6. armáda v pivničných priestoroch zriadila svoj posledný hlavný stan. Paulus sa nezastrelil, no mlčky vyčkával v miestnosti, zatiaľ čo jeho štábni dôstojníci rokovali o prímerí. Keď ho generálmajor Laškin vyzval, aby vydal rozkaz pre hniezda odporu v Stalingrade zastaviť obranu, ľahostajne vyhlásil, že už nevelí vojskám, je „súkromná osoba“ a velenie podlieha iným zodpovedným veliteľom
Zajatie
V zajatí Paulus značne dbal o svoj zovňajšok a o fakt, že bol poľným maršalom. Cez nemeckého atašé v Ankare si dokonca zadovážil novú uniformu, generálsku poľnú čiapku a náplecníky poľného maršala. Na neskorších fotografiách zo zajatia ho vidieť vždy ako poľného maršala – len maršalská palica mu chýbala, lebo tú odovzdával Hitler osobne. Až do leta 1944 sa Paulus cielene vyhýbal akýmkoľvek politickým aktivitám. Odmietal poddať sa naliehaniam sovietskych dôstojníkov a nemeckých komunistov, aby vstúpil do Zväzu nemeckých dôstojníkov, a tak dal signál na rýchle ukončenie vojny. Udalosti z frontu sledoval na mape v jedálni, preto čoskoro dospel k záveru, že Nemecko vojnu prehralo. Jeho hodnotový systém sa postupne menil, no neustále mal na pamäti stigmu „pichnutia dýkou do chrbta“ nemeckého ľudu, ak by sa pridal na stranu nepriateľov svojej vlasti a začal by vystupovať proti Hitlerovi.
Všetko sa však zmenilo po atentáte na Hitlera v júli 1944, keď ako hlavných vinníkov popravili i Paulusových priateľov. Vtedy Paulus upustil od svojej zdržanlivosti, podpísal výzvu k nemeckým zajatcom a k nemeckému ľudu a prehovoril v rozhlasovej stanici Slobodné Nemecko, samozrejme proti Hitlerovi a ďalšiemu predlžovaniu vojny. Hitler zúril – dal uväzniť Paulusovu manželku a syna Ernsta do koncentračného tábora v Dachau. Paulus sa v zajatí zasadzoval aj o uzavretie mieru medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom ešte predtým, ako sovietske vojská vstúpia na nemeckú pôdu, no bezvýsledne.
Dňa 11. februára 1946 sa zajatec Paulus hlučne vrátil do povedomia svetovej verejnosti, keď hlavný sovietsky žalobca na norimberskom procese Rudenko oznámil, že svedčiť ako svedok obžaloby bude práve Paulus. Pre všetkých zúčastnených to bolo nečakané prekvapenie. Sovietska strana Paulusovo vystúpenie dôsledne načasovala a dôkladne utajila. Jeho vystúpenie v procese vyvolalo nadávky na jeho adresu – niektorí obžalovaní boli doslova na neudržanie. Aj keď jeho výpoveď v podstate nepriniesla nič nové, už jeho osobné vystúpenie malo väčšiu hodnotu ako všetky dokumenty. Svojím svedectvom priťažil hlavne Göringovi, Keitelovi a Jodlovi – svojím bývalým nadriadeným. Niektorí z obžalovaných síce prejavovali súcit s Paulusom, no väčšina ho odsudzovala ako zradcu v službách nepriateľa, a tiež za spreneverenie sa pruským vojenským tradíciám, pretože vojaci majú držať spolu. Paulusovo želanie stretnúť sa so svojou ženou mu bolo zo sovietskej strany odopreté. Elena Constance Paulusová v novembri 1949 zomrela a svojho muža už nevidela.
Po krátkom pobyte v Nemecku dostal Paulus k dispozícii osobné ubytovanie v Tomiline, dedinke asi 50 kilometrov od Moskvy. Súčasne mal k dispozícií pobočníka, osobného lekára a kuchára (samozrejme, všetci boli príslušníkmi tajnej služby). Ako zajatec s najvyššou hodnosťou nebol postavený pred súd a nebol ani odsúdený na nútené práce ako ostatní generáli; sám Stalin držal nad ním ochrannú ruku, dokonca mu umožnil navštíviť i kúpele na Jalte.
Návrat domov
Paulus sa však za každú cenu snažil dostať späť do Nemecka k svojej rodine; neustále písal listy s prosbami o uvoľnenie. Stalin však všetky žiadosti odmietal. Paulus totiž predstavoval neoceniteľnú ľudskú trofej a živú spomienku na najväčšie víťazstvo – Stalingrad. Šesťdesiatročný Paulus však začal trpieť depresiami – s nikým sa nerozprával, prestal jesť a odmietal vstať z postele. Stalin nakoniec súhlasil s návratom poľného maršala do Nemecka, no chcel z toho vytĺcť aj nejaký politický kapitál. No skôr, ako sa nejaká príhodná politická chvíľa naskytla, Stalin zomrel. Sovietska strana začala o prepustení cenného väzňa uvažovať až koncom septembra 1953 na popud hlavného predstaviteľa NDR Waltera Ulbrichta, ktorý sa vtedy cez Moskvu vracal z liečenia od Čierneho mora.
Potom čo dňa 24. októbra 1953 vyšlo v denníku Pravda Paulusovo vyznanie a želanie žiť v mierovom svete po boku Sovietskeho zväzu, mohol sa konečne vrátiť do vlasti. Do Východného Berlína prišiel dva dni na to. Politikom NDR sa čoskoro podarilo získať Paulusa pre svoje politické ciele. Nebol komunista a neželal si ani komunistické Nemecko, no v NDR mu predsa len ponúkli lepšie možnosti. V roku 1954 sa stal vedúcim Výskumného ústavu vojenských dejín a od začiatku školského roka začal tiež prednášať na Vysokej škole ľudovej polície v Drážďanoch.
V očiach svojich bývalých druhov sa stal z Paulusa Saulus (z Pavla Šavol – obrátený). Neustále mu vyčítali nesmierne obete zajatých od Stalingradu a niektorí bývalí dôstojníci odmietali účasť na stretnutiach, ktoré usporadúval. To mu podkopávalo zdravie a zväčšovalo trápenie. Koncom roka 1955, ťažko poznačený chorobou, odišiel do ústrania. Zomrel 1. februára 1957 v hlbokej depresii na 14. výročie porážky pri Stalingrade, uložili ho vedľa Eleny Constance Paulusovej. Svoju ženu videl naposledy na jar 1942.
Použitá literatúra
- Abdulin, M.: Krvavá cesta od Stalingradu : Otevřená spověď prostého vojáka. Brno 2007.
- Barnett, C.: Hitlerovi generálové. Brno 1997.
- Knopp, G.: Hitlerovi bojovníci. Bratislava 2002.
- Knopp, G.: Stalingrad. Bratislava 2005.
- MacDonald, J.: Veľké bitky druhej svetovej vojny. Bratislava 1995.
Obrazová príloha: Bundesarchiv, www.wikipedia.org
Vyštudoval odbornú históriu a učiteľstvo dejepisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zameriava sa na vojenské dejiny Rakúsko-Uhorska so špecializáciou na prvú svetovú vojnu, a taktiež na lokálne dejiny mesta Považskej Bystrice. V súčasnosti pôsobí ako interný doktorand na Katedre všeobecných dejín UK v Bratislave.