Príbeh účasti vojakov Osmanskej ríše na haličskom fronte počas prvej svetovej vojny sa takmer vytratil zo spoločenskej pamäti. Tureckí vojaci pritom v rokoch 1916 a 1917 zohrali po boku nemeckých a rakúsko-uhorských vojsk dôležitú úlohu v boji proti ruským vojskám. Tureckú účasť na bojoch v našom regióne pripomína od roku 2020 aj turecký vojenský cintorín v bratislavskej Vrakuni.
Turecko, v tom čase ešte Osmanská ríša, bolo na začiatku prvej svetovej vojny neutrálne. Opatrnú diplomaciu osmanskej vlády zapríčinilo významné oslabenie krajiny po prehratých vojnách na Balkáne v rokoch 1912 – 1913, ktoré viedli k úplnej strate vplyvu v regiónoch, ktoré dlho patrili ríši, ale aj ťažká finančná situácia, nedotiahnuté reformy armády a podobne. Začiatkom 20. storočia hovoríme o celkovom zaostávaní Osmanskej ríše v porovnaní s európskymi krajinami.
Smer Berlín
Napriek tomu Nemecko a Rakúsko-uhorská monarchia dlhodobo rátali so spojenectvom s Osmanskou ríšou. Z ich pohľadu bola najdôležitejšia schopnosť Osmanov ovládať prieplavy Bospor a Dardanely a tým znemožniť Rusku prístup do Stredozemného mora a Britom, a Francúzom do Čierneho mora. Po mladotureckej revolúcii v roku 1908 síce bol naďalej hlavou Osmanskej ríše sultán Mehmed V., ale fakticky vládol triumvirát pašov, v ktorom mal rozhodujúce slovo Enver Paša, minister vojny a vrchný veliteľ armády. Ten mal z rokov 1909 až 1911, kedy pôsobil ako vojenský atašé v Berlíne, výborné vzťahy s nemeckou generalitou a podporoval pôsobenie nemeckých vojenských poradcov v osmanskej armáde.
Armáda už v tom čase bola určujúcou vnútropolitickou silou v krajine. Veľká Británia a Francúzsko sa síce snažili usilovnou diplomaciou udržať Osmanskú ríšu ako neutrálnu krajinu, ale už 2. augusta 1914 uzatvoril Enver Paša s Nemeckom dohodu, podľa ktorej sa, v širšom slova zmysle, krajina dostala pod ochranu nemeckého cisárstva. Osmani sa mali pridať po boku Nemcov do boja proti Rusku a zároveň umožniť bezpečný prechod nemeckým vojskám do britských kolónií na Blízkom východe.
Po tom, čo v októbri 1914 dve nemecké vojnové lode pod osmanskou vlajkou (boli súčasťou oficiálneho odpredaja, zaradené do osmanskej flotily, ale v čase bojov z väčšej časti stále ovládané nemeckými námorníkmi) zahájili bojové aktivity v Čiernom mori, vyhlásili Dohodové krajiny – Rusko, Veľká Británia a Francúzsko – Osmanskej ríši začiatkom novembra 1914 vojnu. Tým sa Osmanská ríša stala spojencom Centrálnych mocností – Nemecka a Rakúska-Uhorska. Toto spojenectvo zapojilo osmanské vojská najprv do bojov s cárskou armádou na kaukazskom fronte, a keď neskôr vo februári 1915 zahájili britské a francúzske jednotky útok na polostrove Gallipoli s cieľom obsadiť bosporský prieplav (pozri Bitka o Galipoli ), vstúpili do priamej konfrontácie aj so zvyšnými členmi Dohody.
Keď sa osmanským jednotkám po tuhých bojoch podarilo v januári 1916 pokus o inváziu úspešne odvrátiť, ponúkol Enver Paša v apríli 1916 vyslanie osmanského kontingentu na posilu jednotiek Centrálnych mocností bojujúcich v Haliči. Urobil to napriek zložitej situácii osmanských vojsk na Kaukaze, v Iraku alebo v Palestíne, a pri neskoršom posudzovaní tohto rozhodnutia, bolo hodnotené ako veľmi nešťastné.
Osmani v zákopoch východného frontu
Nemecko ponuku akceptovalo po určitom váhaní. Príčinou boli zrejme obavy z prípadných prehnaných tureckých požiadaviek po vyhratej vojne. Začiatkom júna však vyslanie tureckých vojakov na východný front nemecké velenie odsúhlasilo. Po ruskej ofenzíve malo na haličskom fronte najmä rakúsko-uhorské vojsko veľké problémy. Nemecká armáda musela svoje sily rozdeľovať medzi západný front, kde sa v zákopovej vojne zasekli v súperení o každý meter s Francúzmi a Britmi, a východný front, kde spolu s c. a k. armádou čelili tlaku Rusov. Nemci nutne potrebovali v tejto fáze vojny posilniť vlastné pozície na západe a preto prijali osmanskú ponuku.
Osmanská armáda začala formovať expedičný zbor s označením XV. armádny zbor (tur. 15’inci Kolordu or On Beşinci Kolordu), ktorý pozostával z 19. a 20. divízie. Boli to jednotky, ktoré obstáli veľmi úspešne v bojoch pri Gallipoli. Na čele 19. divízie sa práve tam preslávil podplukovník Kemal Mustafa, neskorší prvý turecký prezident Kemal Atatürk. Ten sa do expedičného zboru nedostal, lebo už vtedy začínal byť pre Envera Pašu rivalom, a ten ho radšej odvelil na kaukazský front. Napriek úspešnému boju proti dohodovým vyloďovacím zborom mali obe divízie obrovské straty, preto museli byť rady vojakov významne doplnené čerstvými posilami. Údaje o celkovom počte vojakov XV. zboru sa podľa prameňov líšia. Tufan Höbek na základe oficiálnych záznamov štátu hovorí o 32 080 vojakoch a 538 dôstojníkoch, iné pramene uvádzajú aj vyššie počty.
Armádny zbor mal dve divízie, každá z nich bola vybavená delostrelectvom, oddielom s ťažkými guľometmi, ženijným a sanitným útvarom a jazdeckou eskadrónou (s vojakmi sa presúvalo aj 300 koní). Vyzbrojenie takéhoto zboru kvalitným vybavením znamenalo pre osmanskú armádu značný problém, ktorý bol sčasti riešený aj „kanibalizovaním“ na iných frontoch, t. j. stiahnutím zbraní a vybavenia, ktoré patrilo iným armádnym jednotkám. Pri výbere dôstojníkov sa dbalo na ich jazykové vybavenie, takže mnohí hovorili po nemecky, časť aj po francúzsky. Na rozdiel od velenia mali však vojaci veľké problémy dohovoriť sa.
Presun XV. zboru do Haliče bol zahájený začiatkom augusta 1916. Cestovali cez Belehrad, Budapešť, Krakov a Ľvov. Zvyčajne im cesta vlakom trvala najmenej týždeň. Po krátkom odpočinku pri dedine Podwysokie (asi 50 km od Ľvova, dnes ukrajinské Pidvysoke), kde mal expedičný zbor aj prvé veliteľské stanovište, sa koncom augusta turecké jednotky zaradili na front.
Neznáma Halič
Na osmanských vojakov čakali celkom iné bojové podmienky, než na aké boli zvyknutí z bojov v minulosti. Značné problémy im robilo chladné a daždivé počasie, blato v zákopoch, ale aj spôsob boja. Z Gallipoli, kde sa boje odohrávali na malej ploche a zákopy boli blízko seba, čo znemožňovalo významnejšie použitie artilérie, boli vojaci dobre pripravení na boj zblízka na bodáky s použitím ručných granátov.
Naopak, na haličskom fronte boli zákopy bojujúcich strán od seba značne vzdialené, čo podstatne zvyšovalo možnosti ostreľovania delostrelectvom. Každému útoku ruskej pechoty alebo jazdectva vždy predchádzala masívna delostrelecká príprava. Obrana a útoky tureckých jednotiek boli tiež kryté delostreleckou paľbou – okrem ich vlastného delostrelectva im výdatne pomáhala aj artiléria spojencov. Mnohí vojaci sa tak po prvýkrát ocitli v pre nich nepredstaviteľnom pekle európskej zákopovej vojny.
Osmanskí vojaci sa tu zároveň po prvýkrát stretli s použitím bojových plynov. To všetko si vyžadovalo schopnosť rýchlych presunov, vrátane taktických ústupov. Osmanské jednotky na to neboli vôbec pripravené. Nielenže nemali takýto presun mužstva a techniky natrénovaný, ale samotný ústup bol pre dôstojníkov a vojakov prejavom zbabelosti a demoralizoval ich.
Hrdina padá v boji
Problémy nastali aj s jednotlivými dôstojníkmi. Najviac sa spomína veliteľ XV. zboru Yakup Sevki, ktorý mal vážne problémy pri koordinácii bojovej činnosti najmä s nemeckými jednotkami. Sevki sa nedokázal prispôsobiť bojovým podmienkam v Haliči a za cenu vysokých strát mužstva chcel spojencov naučiť hrdinstvu v boji. S veľkými skupinami vojakov sa vydával do boja muža proti mužovi mimo zákopov, kde ich väčšinou našla paľba ruských guľometov. Sevki bol pritom považovaný za inteligentného muža, hovoril ôsmimi jazykmi, mal bojové skúsenosti aj renomé elitného dôstojníka. Navyše, bol vyznamenaný nemeckou aj rakúskou medailou.
Aj keď boli straty v radoch Osmanov značné, straty na strane ruských vojsk boli všeobecne štyri až päťkrát vyššie. Nemecké a rakúsko-uhorské velenie vo viacerých správach vysoko oceňovalo statočnosť vojakov expedičného zboru. V správach samotného XV. zboru pre osmanský generálny štáb, v ktorých posudzovali bojové schopnosti nepriateľa, sa najmä v porovnaní s Britmi a Austrálčanmi z bitky o Gallipoli vyjadrovali o Rusoch so značným dešpektom. Nespokojnosť so Sevkiho štýlom vedenia bojov ale prevládala. Na základe tlaku nemeckého velenia bol už v novembri vymenený za generála Cevata, známeho aj ako Cevat Paša, absolventa berlínskej vojenskej akadémie, ktorého nemeckí spojenci veľmi oceňovali za úspešné velenie počas bojov o Dardanely.
Nepravdepodobný spojenec
Osmanská ríša bola pre habsburskú monarchiu a jej obyvateľov trochu prekvapivým spojencom. Nielenže v spoločnosti ešte stále rezonovali spomienky na rakúsko-osmanské vojny a boje v Bosne a Hercegovine, ale ešte v roku 1909 muselo Rakúsko-Uhorsko vyplatiť ako odškodnenie za anexiu Bosny Osmanom 2,5 milióna tureckých lír (v tej dobe to zodpovedalo asi štvrtine tureckého vojenského rozpočtu). Obavy velenia sa však nenaplnili.
Turecký expedičný zbor bol až na malé incidenty prijatý ústretovo zo strany armády aj miestneho obyvateľstva. Celkom rýchlo sa podarilo vyriešiť aj obavy Osmanov zo zásobovania. Velenie sa muselo vysporiadať s náboženskými rozdielmi. Osmani sa obávali, že budú dostávať bravčové mäso, ale podcenili fakt, že po dvoch rokoch vojny už bolo v monarchii bravčové mäso nedostatkovým tovarom. V ich kuchyniach sa varilo hlavne hovädzie a baranina so zemiakmi.
Z korešpondencie tureckých vojakov vyplýva, že boli oveľa lepšie živení ako na domácich frontoch. Dobová tlač v monarchii okrem uznanlivých článkov o osmanskej statočnosti, písala hojne aj o náboženských zvyklostiach vojakov, predovšetkým o pravidelnom modlení. Novinárov zaujali aj iné kultúrne rozdiely. Napríklad Böhmerwald Volksbote opisuje, ako rakúskych vojakov udivovalo, že Turci namiesto toaletného papiera používajú vodu, ktorú si vždy nosia so sebou vo fľaši v ľavej ruke. Pre tureckých vojakov bolo okrem poveternostných podmienok, zimy a obáv zo stravy asi najväčším prekvapením postavenie žien v spoločnosti. Mnohí sa divili napríklad tomu, že ich ženy bez problémov priamo oslovovali.
V roku 1917 po boľševickej revolúcii v Rusku a neúspešnom pokuse ruských vojsk o ďalšiu ofenzívu, dostal XV. armádny zbor v júni toho roku rozkaz vrátiť sa domov. Počas postupného sťahovania z frontu sa jednotky zboru zapojili do občasných bojov pod nemeckým velením. Posledná časť osmanského expedičného kontingentu sa vrátila do Istanbulu koncom septembra 1917.
Počas bojov na haličskom fronte utrpeli Osmani výrazné straty. Podľa zatiaľ nepublikovaného textu Tufana Höbeka v bojoch padlo 12 800 vojakov a 100 dôstojníkov. Iné pramene uvádzajú ešte vyššie straty na životoch. O zranených a chorých sa starali predovšetkým rakúsko-uhorské vojenské poľné špitály za frontovou líniou, ale značné množstvo osmanských pacientov bolo presúvaných do nemocníc v Čechách, na Morave a na územie dnešného Slovenska. Veľa vojakov v nemocniciach zomieralo nielen v dôsledku bojových zranení, ale aj následkom chorôb, hlavne tuberkulózy (napríklad v zozname 30 zomrelých Turkov v nemocnici v Olomouci je u 22 uvedená ako príčina smrti tuberkulóza). Časť ranených a chorých vojakov zostala v rakúsko-uhorských vojenských nemocniciach aj po odchode tureckej armády. Dokladajú to úmrtia niektorých z nich ešte počas roka 1918 a po skončení vojny.
Cintoríny ako spomienka
Zosnulí tureckí vojaci boli zväčša pochovávaní na vojenských alebo civilných cintorínoch v blízkosti nemocníc. Niektorí boli neskôr exhumovaní a sústredení na tureckých vojnových cintorínoch. Tak tomu bolo napríklad v Hodoníne. Inde boli na základe iniciatívy Tureckej republiky zriadené už len symbolické cintoríny. Turecko sa v strednej Európe stará o 6 cintorínov na Ukrajine, 3 v Česku (Hodonín, Pardubice a Valašské Meziříčí) a po jednom na Slovensku (Bratislava), v Poľsku (Krakov), Maďarsku (Budapešť) a Rumunsku.
Ide len o zlomok z celkového počtu vojenských pohrebísk z obdobia prvej svetovej vojny, o ktoré sa Turecko stará. Dohromady ich je 92 v 33 krajinách, a zriaďovanie a údržbu má na starosti zvlášť vytvorené oddelenie tureckého ministerstva sociálnych vecí a rodiny v spolupráci s tureckými ambasádami v týchto krajinách. Väčšina leží na územiach, ktoré pred prvou svetovou vojnou patrili pod správu Osmanskej ríše, ale Turecko napríklad zriadilo aj dva cintoríny pre asi tisíc vojakov, ktorí zomreli ako britskí vojnoví zajatci v dnešnom Mjanmarsku. Najvzdialenejším cintorínom/pamätníkom je Turecký pamätník Kušimoto v Japonsku, na ktorom sú pochovaní námorníci z fregaty Ertuğrul. Tá v roku 1890 pristála v japonskom prístave a po troch mesiacoch oficiálnej návštevy zeme sa hneď po vyplávaní dostala do tajfúnu, ktorý ju rozbil na pobrežných skaliskách.
Turecké hroby vo Vrakuni
Turecký vojenský cintorín v Bratislave Vrakuni bol zriadený na základe medzivládnej dohody. Jeho zriadenie inicioval turecký prezident Rečep Erdogan počas svojej návštevy Slovenska v roku 2015. Slovenská republika poskytla na jeho výstavbu pozemok a jeho vybudovanie plne hradila Turecká republika. Pamätník v strede vojenského cintorína odhalil 7. októbra 2020 turecký minister zahraničných vecí Mevlüt Čavušoglu spolu so slovenským ministrom zahraničných vecí Ivanom Korčokom.
Ide o symbolický cintorín, v ktorého strede sa nachádza pomník, na ktorom je v turečtine a slovenčine text:
„Osmanská ríša vyslala za účelom pomoci Nemecku a Rakúsko-Uhorsku, svojich spojencov v prvej svetovej vojne, na haličský front XV. armádny zbor. Tureckí vojaci sa v období od augusta 1916 do septembra 1917 zúčastnili v tomto regióne bojov a úlohy, ktoré im boli pridelené, splnili s veľkou odvahou a hrdinstvom. Tento pamätník bol postavený na večnú pamiatku vojakov XV. armádneho zboru padlých v tejto zemi.“
Na 53 náhrobných kameňoch sú uvedené mená vojakov, jeden hrob je bez mena. Mená padlých sú uvedené vo forme, ktorá sa vtedy v Osmanskej ríši používala, napríklad Ibrahim oğlu Mustafa, kde oğlu v turečtine znamená syn. Priezviská zaviedla Turecká republika až v roku 1934. Ďalej je uvedené miesto, odkiaľ pochovaný pochádzal, rok narodenia a dátum úmrtia. Na rozdiel od iných vojenských cintorínov, nie je uvádzaná hodnosť pochovaných.
Sú to symbolické hroby vojakov, o ktorých je známe, že sú pochovaní na rôznych miestach na Slovensku (Trenčín, Žilina, Nitra, Levoča a inde), alebo sa vie, že na Slovensku zomreli, ale miesto pochovania nie je známe. Za zmienku stojí aj hneď vedľa umiestnený nemecký vojenský cintorín padlých v druhej svetovej vojne. Bez snahy vyvolať akékoľvek hodnotiace úsudky, ponúka dvojica cintorínov porovnanie spôsobov pietneho spomínania v Európe a na Blízkom východe.
Použité zdroje:
- Barbara Seiss: Die osmanischen Truppen im Ersten Weltkrieg an der Galizien-Front. (Berlin, 2015)
- Piotr Nykiel: The 15thCorps of the Imperial Ottoman Army on the eastern Galician Front (1916-1917). In: Belleten (Türk Tarih Kurumu), č. 79.
- Das Türkenviertel der galizischen Front . In: Böhmerwald Volksbote. 21. september 1916.
- Bei den ottomanischen Bundesgenossen in Ostgalizien. In: Neuigkeits-Welt-Blatt. 21. november 1916.
- Rozhovor a konzultácia s Tufanom Höbekom, prvým tajomníkom veľvyslanectva Tureckej republiky v SR. (14.5.2024)
- https://www.signumbelli1914.cz/Cernovir/pages/pochovani-ww1-vyhledavani.php?vyhledavani=1&prislusnost_zeme=Turecko
- https://dennikn.sk/164484/v-bratislave-bude-turecky-vojensky-cintorin
- https://www.minv.sk/?tlacove-spravy&sprava=v-bratislavskej-vrakuni-odhalili-pamatnik-tureckym-vojakom-padlym-pocas-i-svetovej-vojny
Vyštudovaný ekonóm, dlhé roky pôsobil v zahraničnom obchode. Po Nežnej revolúcii bol dlhoročným vedúcim slovenskej kancelárie Fridrich-Ebert-Stiftung v Bratislave a venoval sa témam ako odbory, posilňovanie demokracie a tretieho sektora, rozvoj občianskej spoločnosti na Slovensku, rómskej problematike a pod. Pôsobil aj ako člen správnej rady SFPA (Slovak Foreign Policy Association). Momentálne sa angažuje v Klube pomalého čítania, recenzným posudkom, odborným redakciám a vo voľnom čase študuje na Univerzite tretieho veku.