Komunistická strana Československa vznikla pred 100 rokmi na ustanovujúcom zjazde v Prahe. Vyrástla z ruín, do ktorých uvrhla Európu svetová vojna, a z predstáv o ďalšej prichádzajúcej apokalypse, ktorej bolo treba zabrániť.
„My vyhlasujeme svetovú vojnu hladu, biede, nezamestnanosti, predčasnému umieraniu. Je to vojna nemenej veľká, ako bola svetová vojna imperializmu, s tým rozdielom, že zatiaľ čo ona bola zločinom, táto je najväčšou cnosťou dejín a jedinou spásou zúfalého ľudstva.“
Odhodlané slová zazneli z úst Bohumíra Šmerala na ustanovujúcom zjazde Komunistickej strane Československa 16. mája 1921. Vyjadrovali, v akej atmosfére pred sto rokmi vznikalo hnutie, ktoré sa malo hlboko zapísať do dejín Slovenska, Československa a strednej Európy.
Svetová vojna v rokoch 1914–1918 uštedrila drsnú facku egocentrickému optimizmu, ktorému sa dovtedy oddávala predvojnová, spokojná a nakŕmená Európa. Do ruín, na ktoré sa kontinent v priebehu štyroch apokalyptických rokov premenil, sa s plnou silou vracal výkrik radikálnych socialistov zo začiatku vojny: „Socializmus alebo barbarstvo!“ V poslednom roku vojny, keď bojujúce krajiny mleli z posledného, ožiaril východ Európy výbuch revolúcie. Boľševici v Rusku ohlásili vyčerpanému svetu, že ukončili barbarstvo v mene socializmu. Oznámili, že ak ostatný svet neurobí to isté, príde ďalšia vojna, ešte horšia, a vôbec nie posledná.
Vladimír Iljič Lenin a Nikolaj Bucharin, najvplyvnejší ideológovia ruskej boľševickej strany, načrtli ľudstvu chmúrne vyhliadky. Vo svojich prácach zo začiatku prvej svetovej vojny ukázali, že apokalypsa neprišla náhodou. Vyspelé štáty sa podľa nich, ako aj podľa ďalších teoretikov radikálnej socialistickej ľavice, pripravovali na konflikt dávnejšie a s chuťou. Vojna – napísal Lenin a citoval pri tom pruského vojenského stratéga Carla von Clausewitza – predstavovala pre veľmoci pokračovanie politiky inými prostriedkami. Svet bol dávno rozdelený a staré hranice prestali vyhovovať novým dravým hráčom, no i starým koloniálnym mocnostiam. Dôkladne sa pripravovali na vojnu o nové delenie sveta. Motorom militarizácie sa stával finančný kapitál, ktorý čoraz fatálnejšie prerastal politiku v jednotlivých štátoch a premieňal ich na svoj nástroj na dobývanie nových trhov a znásobovania ziskov. Ako napísal Bucharin, uprostred vojnového štvania sa zjavila nová podoba štátu – železná organizácia, ktorá živé telo spoločnosti oblapila vo svojich silných a chamtivých chápadlách: „Je to nový Leviathan, pri ktorom je fantázia Thomasa Hobbesa detskou hrou…“
Beštia musí zahynúť!
Mier, ktorý uzavreli veľmoci v roku 1918, nemal podľa boľševického scenára trvať dlho. Vnímali ho len ako krátke prímerie uprostred dlhých, vyčerpávajúcich vojen, do ktorých jednotlivé krajiny viedol kapitalizmus vo svojej vrcholnej fáze. Túto novú epochu nazývali imperializmom a išlo o kľúčový pojem v boľševickom obraze sveta. Hoci teória imperializmu vznikla mimo socialistického hnutia, začiatkom dvadsiateho storočia ju dôkladne rozpracovali európski marxisti, a ruskí boľševici jej dodali silne distopickú náplň. V ostrom kontraste k velebeniu humanizmu a parlamentarizmu, ktorému sa oddával západný svet, odhaľovali ruvačku „štátnokapitalistických trustov“ v globálnej aréne o korisť v podobe území, trhov a prírodných zdrojov. Temný príbeh tvoril jeden z ústredných pilierov geopolitickej stratégie Sovietskeho zväzu, ako aj novej medzinárodnej organizácie komunistických strán, III. komunistickej internacionály (Kominterny). Nastavil optiku, ktorou sa komunisti pozerali na svet okolo seba.
Apokalyptická vízia určila program komunizmu. Beštia mala zahynúť, a to okamžite. Ruskí boľševici vyzvali revolucionárov celého sveta, aby vysoko výkonný, racionalizovaný a centralizovaný štát prevzali jedným úderom do svojich rúk – tak ako to sami urobili v Rusku. Tento cieľ sa mal stať základom programu komunistických strán v jednotlivých krajinách.
Nepochybovali, že budú úspešní. Cítili za sebou zamračenú a nahnevanú masu, ktorú zrodil na západe kapitalizmus, na východe a juhu kolonializmus, no predovšetkým ju prudko radikalizovala svetová vojna. Lenin vyjadril boľševickú vieru v okamžitú svetovú revolúciu aj v jednom z povojnových predslovov svojej práce z roku 1916 Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu: „Desať miliónov mŕtvych a zmrzačených vojnou otvorí oči desiatim miliónom pošliapaných, utláčaných … a podvedených buržoáziou s neslýchanou rýchlosťou. Východiskom zo všeobecnej skazy zapríčinenej vojnou je vzrastajúca rozsiahla revolučná kríza, ktorá … sa nemôže skončiť inak ako proletárskou revolúciou a jej víťazstvom.“
Presvedčenie, že svet nevyhnutne speje do záhuby, dokázalo spájať najrôznejšie radikálne strany, prúdy a politické sekty celého sveta. Ústrednou témou spoločnej reči sa stala myšlienka okamžitej a globálnej revolúcie. Boľševický prevrat v Rusku boli revolucionári rôzneho razenia náchylní vnímať ako štart celosvetového zemetrasenia a prvý prielom cez hradby rovnako zjednoteného, celosvetového kapitálu. Hoci „štátnokapitalistické trusty“ dokázali medzi sebou viesť krvavé vojny, v prípade ohrozenia globálneho poriadku sa vedel „medzinárodný kapitál“ rovnako rýchlo spojiť v kontrarevolučnej aliancii. Aspoň tak to hlásal Lenin – hlava a ikona komunistického hnutia.
Revolučná vlna v strednej Európe
Monarchia v strede Európy nebola v roku 1918 od sociálnej revolúcie ďaleko, na prahu všeobecného rozvratu však prišiel koniec vojny a národné revolúcie. Vidiek i mestá práve vtedy zasiahla vlna násilia a rabovania. V Maďarsku, Rakúsku či Nemecku sociálnu frustráciu znásobilo národné poníženie spôsobené porážkou vo vojne i zánikom monarchie. Dopredu sa tlačili nahnevané masy, ktoré si vojnu ťažko odtrpeli, a ústami socialistických a odborových predákov tiež žiadali odškodnenie. Malo byť iné, než požadovali víťazné mocnosti. Chceli v spoločnosti a štáte odstrániť všetko, čo viedlo nielen k vojne, ale aj k hlbokej sociálnej nerovnosti. Recept bol na pohľad jednoduchý – všetko malo prejsť do rúk ľudu. Už nešlo len o dovtedy odopierané politické práva, mzdy či osemhodinový pracovný čas, ale aj o pôdu, bane, priemysel. Logika zisku mala z hospodárstva a fungovania spoločnosti navždy zmiznúť a s tým aj chuť na ďalšie vojny.
Vojna dala dávnemu snu socialistických radikálov o revolúcii krídla. Nielenže priviedla Európu na pokraj kolapsu. V Rusku, kde to „prasklo“ najskôr, straumatizovala a radikalizovala milióny roľníkov. Dovtedy politicky ľahostajný živel sa zmenil. Po krvavom frontovom kúpeli ho boľševici dokázali zmobilizovať a premeniť na masovú bázu revolučného prevratu. Bezprostrednými svedkami ruskej revolúcie sa stali státisíce vojnových zajatcov na pôde ruského impéria. Ich návrat domov znamenal šírenie revolučného evanjelia do centra Európy. Spolu s nahnevanými frontovými navrátilcami sa stávali na konci vojny hybnou silou sociálnych nepokojov. Toho, čo by mohli stratiť, nezostalo veľa – aj život prudko stratil na cene. S vojnou hladina kolektívneho násilia výrazne stúpla. Roky na fronte, v zajatí i v zázemí naučili, že ak sa dá niečo dosiahnuť, treba konať rýchlo a bez rukavičiek.
V troskách zostala aj predvojnová Socialistická internacionála a s ňou dostala tvrdú ranu aj optimistická predstava, že socializmus je otázkou postupnej evolúcie, demokratizácie a dozrievania robotníckej triedy. Viera, že triedny boj vyhrá čoraz sebavedomejší proletariát pomocou hlasovacieho lístka, začala prudko erodovať. Vypuknutie vojny ukázalo, ako ľahko podľahlo robotníctvo i jeho odboroví a politickí predáci zvodom nacionalizmu a ako rýchlo ich dokázal opantať vojnový ošiaľ. Imúnni zostali len zarytí revolucionári na ľavom okraji socialistického hnutia. Dovtedy boli vždy v menšine, no vojna im so šokom poskytla aj hlboké zadosťučinenie a vyniesla ich z úzadia do centra diania. Na pohľad monolitné socialistické hnutie sa počas vojny začalo nezvratne štiepiť a revolučná ľavica sa krátko po skončení vojny vydala cestou boľševikov a smerom k moskovskej Kominterne.
V Maďarsku sa tlejúca sociálna revolúcia naplno rozhorela päť mesiacov po návrate skupiny maďarských boľševikov (a bývalých vojnových zajatcov) z Ruska. Už 21. marca 1919 uchopili moc a vyhlásili v Budapešti sovietsku republiku. Prihlásili sa k svetovej revolúcii a onedlho aj k otvorenej revolučnej vojne, ktorej už v máji čelilo Československo. V Rakúsku komunisti chystali puč a Nemecko sa potácalo medzi socialistickou revolúciou a ultrapravicovým prevratom nepretržite od uzavretia prímeria.
Na konci decembra 1918 uprostred bojov o „charakter“ politicky i sociálne rozvráteného Nemecka vpísala Róza Luxemburgová do programu vznikajúcej nemeckej komunistickej strany: „Socializmus je v tejto hodine jedinou záchranou pre ľudstvo. Slová Komunistického manifestu sa šíria ako ohnivý menetekel nad rozpadajúcimi sa baštami kapitalistickej spoločnosti: Socializmus alebo barbarstvo!“ Krátko nato bola zavraždená, no keď v apríli vznikla Bavorská republika rád, dobytie Nemecka ako srdca i hlavy svetovej revolúcie sa zdalo byť na dosah.
Československo: od národných osláv k triednej vojne
V novom Československu sa na konci vojny oslavovalo. Apokalyptickú náladu a revolučné očakávania na rozdiel od porazených krajín imunizovala radosť z konca vojny a najmä eufória zo vzniku republiky. Českí a slovenskí sociálni demokrati sa stali vplyvnou politickou silou národnej revolúcie. Postavili sa jednoznačne za nový štát. Verili, že v demokratickej republike sú na najlepšej ceste k pokojnej premene spoločnosti v duchu starého socialistického programu. Zapojili sa do budovania štátu a pripravovali sa na voľby, ktoré im mali umožniť presadiť ešte viac sociálnej spravodlivosti a rovnosti. Drvivé víťazstvá v obecných i parlamentných voľbách v rokoch 1919 a 1920 vyvolali ešte väčšiu vlnu optimizmu. Netrvala dlho. Zvnútra obrovského a politicky úspešného hnutia sa dral silný hlas plný dezilúzie z republiky a obdivu k sovietskemu Rusku. Naliehavo volal po revolúcii.
Rozlomeniu hnutia na pravú reformistickú a ľavú revolučnú časť sa rovnako ako v okolitých krajinách nedalo zabrániť, len trvalo dlhšie. „Ministerializmus“, nacionálny pátos a kolaborácia s „meštiackymi“ stranami, ktoré ovládli sociálnodemokratickú politiku, odpudzovali značnú časť starých funkcionárov i členstva. Povojnová kríza sa podpísala pod ťažké sociálne a ekonomické disfunkcie nového štátu – zlyhávalo zásobovanie, pretrvávali vysoké ceny základných tovarov, rapídne vzrastala nezamestnanosť a bytová kríza. S návalom nového členstva strana vo veľkom nasala aj sklamanie z premrštených očakávaní a rastúcu nespokojnosť. Silácke revolučné heslá mali v neutešených pomeroch navrch pred apelmi, ktoré žiadali trpezlivosť. Volanie po socialistickom prehĺbení národnej revolúcie získavalo v radoch vplyvnej tzv. marxistickej ľavice v sociálnej demokracii čoraz nekompromisnejší tón.
Vodu v socialistickom hnutí v republike začala v roku 1920 prudko čeriť aj Kominterna. Z malej propagandistickej organizácie v Rusku z roku 1919 sa po roku stala vplyvná medzinárodná sila. Tlačila na založenie komunistických strán v európskych štátoch a na jar 1921 nemala vo svojom stredoeurópskom portfóliu už len Československo. V prípade získania mohutnej marxistickej ľavice do svojich radov by bolo išlo o veľkú akvizíciu. V absolútnom meradle mala predstavovať tretiu najväčšiu komunistickú stranu sveta, v relatívnom pomere k počtu obyvateľov by bola získala prvenstvo.
Nátlak zvonka i zvnútra strany na Bohumíra Šmerala stúpal. Líder radikálnej ľavice a jeho stúpenci však váhali. Vstupom do Kominterny by bola nová komunistická strana stratila výraznú časť svojej autonómie, podriadila by sa centru v Moskve a zišla by z „vlastnej cesty“. Ruskí boľševici vyžadovali vo svojej „medzinárodnej organizácii revolučných strán“ vojenskú disciplínu. 21 podmienok pre vstup do Komunistickej internacionály bolo tvrdých. Ich prijatie znamenalo záväzok plného prispôsobenia sa moskovskému revolučnému štábu i boľševickým metódam práce.
Boľševici svoje podmienky zdôvodňovali mimoriadnou situáciou. Vo svojej propagande Kominterna hovorila, že napriek zdaniu mieru sa opäť schyľuje k vojne. Víťazné veľmoci prvej svetovej vojny, rovnako ako aj porazené štáty sa podľa komunistického výkladu sveta nachádzali plne v rukách veľkých bankových domov a priemyselných korporácií. Prostredníctvom politických elít ekonomickí magnáti stále určovali veľmocenské postoje a ich záujmy podmieňovali aj vnútornú politiku v jednotlivých štátoch.
Napriek ilúzii, že aj v bývalých autokraciách a monarchiách sa presadila idea parlamentnej demokracie, išlo v skutočnosti o maskovanú diktatúru buržoázie a finančného kapitálu. Pod pozlátkou triedneho mieru horela podľa komunistov skrytá občianska vojna. Išlo o povestnú vojnu poslednú – len tá, podobne ako v Rusku, mohla ukončiť kolobeh imperialistických vojen o nové a nové delenie sveta.
Alternatíva v obraze zmaru
V atmosfére prichádzajúcej „poslednej borby“ a patetického heroizmu vznikla v máji 1921 Komunistická strana Československa. Dá sa povedať, že „s krížikom po funuse“. Vojnou vyvolaná revolučná vlna v Európe upadala, moskovskí boľševici si začali uvedomovať, že kapitalizmus sa začína načas opäť stabilizovať. Platilo to aj o Československu. Štát a jeho režim sa skonsolidovali, predstave, že komunisti uchopia moc jediným dobre miereným úderom, verili v komunistickej strane len nenapraviteľní dobrodruhovia. Naopak, väčšina novej strany sa v nasledujúcich rokoch vydala na vyšliapanú cestu síce radikálnej a opozičnej, no predsa len legalistickej politiky. Celkový postoj k režimu a orientácia na revolučný cieľ sa však nezmenili. Komunistická ideológia aj naďalej pestovala katastrofickú víziu svetového vývoja a spolu s ním aj apokalyptickú imagináciu svojich prívržencov.
Československá republika pre nich zosobňovala imperialistický, kolonialistický a vykorisťovateľský štát, ktorý sa zároveň sám nachádzal v područí veľkých bábkarov svetového imperializmu – Francúzska, Veľkej Británie a USA. Tieto idey sa stali pevnou súčasťou rétoriky komunistickej tlače, a tiež myslenia komunistických funkcionárov, agitátorov, a nakoniec aj radového členstva. Pravda chudoby, prvé periodikum slovenských komunistov, považovalo už rozohnanie prvého zjazdu slovenských komunistov na začiatku roku 1921 za „vykonanie rozkazu Paríža a rotschildovských bankových domov“.
Povojnová konjunktúra netrvala dlho. Mračná, ktoré sa sťahovali nad Európou už na konci dvadsiatych rokov, akoby dávali boľševickým vizionárom za pravdu. Na sklonku dvadsiatych rokov začal podkopávať liberálnu demokraciu nástup fašizmu a svetová hospodárska kríza. Jeden z najoddanejších komunistických intelektuálov tejto doby v Československu, Stanislav Kostka Neumann, vo svojom pamflete z roku 1930 opäť mohol recyklovať ponurú predstavu Lenina a Bucharina zo začiatku prvej svetovej vojny : „V tejto neistote, v týchto kŕčoch kapitalizmu je jediná istota, aspoň pre nás komunistov: že imperialistická svetová vojna musí byť a bude rýchlo premenená na svetovú sociálnu revolúciu. Komunizmus je optimizmus svojou vierou, že buržoázii sa nepodarí ani v takej chvíli zdolať proletariát a dohnať chaos k ,zániku Západu‘, ku katastrofe, ktorá by si vyžiadala nesčíselných obetí, ale vývoj k socializmu by napriek tomu nezastavila.“
Zdalo sa, že komunisti sú na rozdiel od iných na ďalšiu vojnu pripravení. Vedeli, že ich opäť o kus priblíži k cieľu, tak ako boľševikov v Rusku v roku 1917. Nemýlili sa. Druhá svetová vojna dala obrovský kredit nielen Sovietskemu zväzu, ale aj komunistickým stranám. Permanentné fungovanie v apokalyptickom móde a na pokraji ilegality v medzivojnovom období vytvorilo medzi komunistami dobré predpoklady pre protifašistický odboj. Na konci vojny už omnoho viac ľudí uverilo ich príbehu, že únik z kolotoča vojen, hospodárskych kríz a vybudovanie bezpečného sveta predstavuje cesta socializmu. Po štvrťstoročí od svojho vzniku začala KSČ pod patronátom Moskvy zavádzať v Československu režim tzv. ľudovej demokracie, inými slovami, diktatúru jednej politickej strany.
Použitá literatúra
- McDermott, K./Agnew, J.: Kominterna. Dějiny mezinárodního komunismu za Leninovy a Stalinovy éry. Praha 2011.
- Hájek, M./Mejdrová, H.: Vznik III. internacionály. Praha 2000.
- Kárník, Z.: Socialisté na rozcestí. Habsburk, Masaryk či Šmeral? Praha 1996.
- Cohen, S. F.: Bukharin and the Bolshevik Revolution: A Political Biography, 1888-1938. Oxford 1973.
- Leidinger, H./Moritz, V.: Gefangenschaft, Revolution, Heimkehr. Die Bedeutung der Kriegsgefangenproblematik für die Geschichte des Kommunismus in Mittel- und Osteuropa 1917–1920. Wien – Köln 2003.
- Benko, J.: Komunisti medzi demokraciou a diktatúrou. In: J. Roguľová a kol.: Dva režimy jednej krajiny. Bratislava 2017, 77–93.
Pracuje od roku 2002 v Oddelení novších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Zaoberá sa problematikou dejín socialistického a komunistického hnutia v strednej Európe a v Československu v 20. storočí, politickou propagandou a formovaním politických identít po prvej svetovej vojne. Je autorom radu štúdií publikovaných doma i v zahraničí a editorom kolektívnej monografie Občan a štát v moderných dejinách Slovenska (Bratislava : Historický ústav SAV, 2010). V roku 2012 publikoval monografiu Boľševizmus medzi Východom a Západom (1900 – 1920; Bratislava : Historický ústav SAV, 2012)