Popri uvoľňovaní sociálno-hospodárskych pomerov a väčšej slobode v oblasti civilného života dochádzalo prevažne v západnej Európe v druhej polovici 19. storočia k priemyselnému rozmachu. Parný pohon „roztáčal“ stroje vo fabrikách a poľnohospodárske stroje pomohli rapídne zvýšiť produkciu potravín. Železiarstvo sa stalo strategickým hospodárskym odvetvím, od ktorého záviseli záujmy armád, obchodníkov, tovární aj roľníkov. Rodil sa svet strojov poháňaných fosílnymi palivami vydobytými z útrob zeme. Rozmach ťažkého priemyslu zásadnou mierou vplýval aj na charakter zbrojnej výroby.
Krymská a Americká občianska vojna – prvé moderné konflikty
V 50. rokoch 19. storočia došlo vďaka pokroku v priemysle k transformácii výroby zbraní, čo sa na vedení vojenských operácií zásadne prejavilo už počas Krymskej vojny (1854-56). Táto vojna napríklad ukázala, že vojenské loďstvo bolo potrebné opancierovať, čo si na dôvažok pre zvýšenú váhu takýchto lodí vyžiadalo výkonnejšie motory. Obliehanie Sevastopoľa bolo zase ukážkou toho, ako budú vyzerať vojny budúcnosti so systémami zákopov, poľných opevnení a delostreleckej baráže. Obranné boje krymskej vojny poukázali na absolútnu nevyhnutnosť prezbrojiť armády puškami s dlhším dostrelom, ako mali zastarané muškety. Skúsenosti z krymskej vojny tak donútili mocnosti prejsť na masovú priemyselnú produkciu zbraní. Americkej firme Springfield sa ako prvej podarilo automatizovať výrobu pušiek pomocou strojovej výroby predpísaných komponentov. Strojová výroba umožnila implementovať inovácie v zmene dizajnu strelných zbraní, čo viedlo v Prusku k vynálezu ihlovky, alebo tzv. „Dreyseho pušky“, nabíjanej odzadu. Tá poskytovala rýchlejšiu kadenciu paľby a možnosť streľby poležiačky. Zo začiatku však bola výroba takýchto nových zbraní časovo náročná a prezbrojenie Pruskej armády na ihlovky trvalo až 26 rokov, teda do roku 1866, kedy boli nasadené v prusko-rakúskej vojne, prispejúc k pruskému víťazstvu. V tom čase však už zbrojovka Enfield vyrábala 100 370 takýchto pušiek ročne. V roku 1857 odštartoval Henry Bessmer novú éru metalurgie, keď vynašiel priemyselnú výrobu ocele vháňaním vzduchu do roztavenej rudy (tzv. Bessmerov proces), čo umožnilo vyrábať oceľ v oveľa väčších nákladoch, a predošlé metódy odlievania zbraní sa tak stali minulosťou.
Vo vzťahu k výrobe drážkovaných zozadu nabíjaných poľných diel sa priekopníkom stal Alfred Krupp, aj keď zo začiatku bol pri ich výrobe neúspešný a pri zavedení takéhoto nového druhu delostrelectva do armády ho predbehli Briti s pomocou najväčšieho súkromného zbrojára v Európe, Williama Armstronga. Faktom zostáva, že prvé komerčne úspešné, zozadu nabíjané delá pochádzali od zbrojovky Krupp AG, ktorá sa úspešne prezentovala na historicky prvej Svetovej výstave v Londýne (1851) a v roku 1863 už získala masívne objednávky z Ruska. V rámci divokej inovačnej konkurencii, ktorú rozbehla priemyselná revolúcia, prestali v 60. rokoch 19. storočia trhu dominovať štátne zbrojovky a žezlo prevzal celosvetový priemyselný zbrojársky komerčný biznis.
Prvou skutočne masívnou vojnou v priemyselnom meradle bola americká občianska vojna (1861-65). Bola charakteristická masovou mobilizáciou na oboch stranách a strelnými zbraňami s vysokou kadenciou a dostrelom, čo prinútilo bojujúce strany zvoliť defenzívnu taktiku a opevniť sa pozdĺž frontovej línie. Nemožnosť rýchlo zničiť kritickú masu živej sily nepriateľa spravilo z tejto vojny takzvanú „opotrebovávaciu“, čo znamená, že kľúčovým predpokladom úspechu sa stala náhrada strát a spotreby vojenského materiálu. K tomu bola potrebná kapacita priemyselnej produkcie a zásobovacia infraštruktúra. Priemyselnejší „Sever“ aj vďaka námornej blokáde a lepšej strategickej mobilite dokázal po štyroch rokoch v takejto obotrebovávacej vojne nakoniec zvíťaziť. Vzhľadom na rozsah mobilizovaných ľudských a ekonomických zdrojov, ako aj vyčerpávajúcu povahu strategických cieľov bojujúcich strán túto vojnu už možno označiť aj ako prvú totálnu vojnu priemyselnej éry.
Práve vďaka vzrastajúcemu významu vzťahu medzi štátom a priemyslom a výkonom jedného aj druhého v rámci dodávania vstupných faktorov do vojnového snaženia sa vojny priemyselnej éry stávali opotrebovávacími. Pre takýto typ vojny bola kľúčová schopnosť vyťažiť z vlastnej ekonomickej základne potrebné množstvo zdrojov na udržanie bojových akcií a garantovať financovanie tejto vojenskej produkcie, či už daňami, alebo dlhopismi. Samozrejme, aspekt financovania vojenských kampaní je konštantným faktorom ktorejkoľvek historickej éry a ani v 19. storočí, napriek tomu, že finančný systém získal sofistikovanejšiu podobu, sa v základných premisách veľmi neodlišoval od toho, ako tomu bolo v minulosti. Avšak vďaka rozvinutejšiemu finančnému systému obehu kapitálu poskytovalo súťaženie o finančné zdroje v opotrebovávacích vojnách 19. storočia viac možností ako v minulosti.
V americkej občianskej vojne dosiahol Sever asymetrickú výhodu nad svojím protivníkom práve vďaka schopnosti nakloniť si finančné inštitúcie dodávajúce potrebnú „životnú silu“ produkčnému cyklu ich rozvinutejšieho priemyslu, ktorý bol zároveň jednou z príčin vyššej dôvery kapitalistov vo víťazstvo Severu, a vo výnosy z ich vojnových dlhopisov. Okrem toho Sever dokázal ponúknuť vyšší úrok na emitované vojnové dlhopisy a colnou politikou, v súlade s potrebami svojej rozvinutejšej ekonomickej základne, zvýšiť obchodný obrat s vonkajšími ekonomickými aktérmi. Zaviedol nové dane zamerané na bohatých a fiškálnou politikou obmedzili infláciu. Severania dokázali finančne motivovať vlastnú populáciu viac ako Juh, ktorý sa spoliehal prevažne na farmárov, ich zdaňovanie a konfiškácie. Nezvládnutá finančná politika podkopala vojenskú výkonnosť Juhu, čo koniec koncov znamenalo jeho porážku.
Technologický rozmach a imperiálna expanzia
V roku 1859 sa začala druhá vojna o taliansku nezávislosť, v ktorej sa stretli záujmy susedných mocností, Francúzska a Rakúska. Francúzsko, spojenec Sardínskeho kráľovstva usilujúceho o zjednotenie Talianov pod žezlom dynastie Savojských, bolo ochotné ísť do vojny s Rakúskom v záujme ochrany svojich talianskych území, ako aj s vidinou ďalších územných ziskov. Vojna vyvrcholila bitkou pri Solferine, poslednou bitkou v histórii, v ktorej všetkým zúčastneným armádam priamo na bojisku velili hlavy panovníckych rodov. Francúzska armáda bola vyzbrojená vtedy modernými delami La-Hitte s ryhovanými hlavňami, ktoré boli presnejšie a mali vzdialenejší dostrel, zatiaľ čo Rakúšania disponovali delami s hladkými hlavňami. Rakúšania mali modernejšie pušky Lorenz, ale Francúzi ľahšiu výstroj a teda boli pohyblivejší. Vo finálnom výsledku bitky, ktorá bola najväčšou akú kontinent videl od bitky národov pri Lipsku (1813), zvíťazili Francúzi a to najmä vďaka útočnej taktike podporenej účinnejším delostrelectvom, spôsobiac masívne straty Rakúšanom, ktorí zostali verní bodákovým útokom v zovretých kolónach. V prusko-francúzskej vojne (1870-71) však už Kruppove oceľové poľné delá C64 preukázali svoju nadradenosť nad francúzskymi spredu nabíjanými bronzovými delami La-Hitte vo všetkých parametroch, napriek tomu, že konkurencia medzi tzv. „predovkami“ a „zadovkami“ v delostrelectve ešte v iných oblastiach, ako napr. v námorníctve, pretrvávala.
Prudký vývoj priemyselnej výroby viedol k horúčkovitému modernizovaniu ozbrojenej moci európskych štátov, ktoré sa ocitli v novej dynamike medzinárodných vzťahov poháňaných imperiálnymi ambíciami. V 70. rokoch bolo štandardom, že poľné delostrelectvo disponovalo rýchlopalnými delami s dostrelom od 4 do 6 km. Uniformy sa prispôsobovali poľným podmienkam. Zavedenie rýchlopalných zadoviek a diel si vyžiadalo prehodnotenie taktiky pechoty. Miesto bodákových útokov sa začal presadzovať moderný strelecký boj, kedy pechota útočila v rojniciach. Ako základná infraštruktúra armády postavenej na princípe všeobecnej brannej povinnosti sa budovala sieť železníc a moderných kasární. Investície do vojenského inžinierstva počas 80. rokov 19. storočia následne zvrátili smer prenášania vynálezov civilného inžinierstva do vojenstva na opačný. Fosílne palivá sa stali mimoriadne dôležitou komoditou umožňujúcou zásobovanie a presuny vojsk. Táto nová úroveň vojenskej výkonnosti umožnila európskym mocnostiam otvoriť neeurópske trhy v globálnom meradle.
Európska rýchlo sa vyvíjajúca technologická úroveň zbraní a strategická dominancia v dopravnej a komunikačnej oblasti spôsobila, že imperiálna expanzia sa stala relatívne lacnou, úspešnou a výhodnou. V týchto pretekoch v technologickom a organizačnom pokroku zaostalo konzervatívne Rusko so zakorenenou archaickou štruktúrou riadenia štátu, ktorá nepodľahla liberálnym princípom trhovej ekonomiky, no bola odkázaná na import zbraní od Kruppa a Armstronga, pre ktorých boli ruské ozbrojené sily jedným z najväčších odberateľov. Po prehratej Krymskej vojne z dôvodu preukázateľne zaostalejších ozbrojených síl a následnom presune svojej technologickej základne mimo svojich hraníc Rusko upustilo od imperiálnych ambícií v Európe, čo kompenzovalo sústredením sa na menej vyspelú Strednú Áziu. Exponenciálny nárast populácie z druhej polovice 18. storočia, ktorý tak veľmi otriasol spoločenským poriadkom v Európe, sa vo výsledku podarilo vďaka novému liberálno-demokratickom systému zužitkovať v industrializácii a kolonizácii. Lacné priemyselne vyrábané tovary a technologicky nadradené ozbrojené sily prispeli k vytvoreniu medzikontinentálneho trhového systému, ktorý prvýkrát v dejinách ľudstva prepojil celý svet.
Vojenské preteky na svetových oceánoch
V Británii bolo nutné vymeniť spredu nabíjané delá vyrábané v štátnej zbrojovke vo Woolwichi za delá novej generácie, čo podnietilo veľké obstarávania od súkromných zbrojoviek, tak ako to robili Prusi v rámci ich vznikajúceho vojensko-priemyselného komplexu. Súkromní producenti zbraní získali de facto monopol na zásobovanie Britskej armády, pretože štátna zbrojovka vo Woolwichi nedokázala získať dostatočné kapitálové investície potrebné pre tranzíciu k výrobe modernejších zbraní, ktoré bolo nutné zadovážiť rýchlo a vo veľkých objemoch. K potrebe nakupovať v súkromných zbrojovkách zároveň prispievali aj uplatňované patenty, ako napríklad pri vynáleze revolučného Maximovho guľometu v roku 1884. V Británii boli motorom rozvoja vojensko-priemyselného komplexu, do väčšej miery než v akejkoľvek inej krajine, obrovské investície do námorníctva. V 80. rokoch 19. storočia bolo schválených niekoľko masívnych balíkov investícií do stavby vojnových lodí, ktoré takisto prechádzali na kvalitatívne novú úroveň, najmä v oblasti pancierovania, výkonnejších motorov a novej generácie palných zbraní, ktorými boli osádzané. Vďaka obrovským objemom obstarávaných lodí bolo nutné vo veľkej miere zapojiť do výroby aj súkromné lodenice.
V 90. rokoch 19. storočia sa do pretekov v zbrojení v námorníctve zapojili aj Spojené štáty americké a Nemecko. Najmä z obáv pred narastajúcou námornou mocou Nemecka dal prvý lord námorníctva, admirál Fisher, pokyn na zavedenie do arzenálu výnimočne impozantnú bojovú loď triedy Dreadnought, ktorá sa prvýkrát spustila na vlny v službách britského námorníctva v roku 1906. Dizajn tejto opancierovanej „superlode“ na turbínový pohon, vyzbrojenej väčším počtom ťažkých diel ju v porovnaní s bojovými loďami staršej generácie predurčoval na absolútnu dominanciu na svetových oceánoch. To prinútilo Nemecko a ďalšie mocnosti zapojené do imperiálnej expanzie tých dôb taktiež do výzbroje zavádzať túto triedu bojových lodí, ktorá sa stala dobovým symbolom priemyselnej vyspelosti a horúčkovitých pretekov v zbrojení. Nemecko vyvinulo triedu bojových lodí Nassau, ale ťažko znášalo náklady na toto prezbrojovanie a veľmi sa zadlžilo, čo viedlo k demisii troch ministrov financií. V súvislosti s technologickými inováciami a vývojom tých dôb treba poznamenať, že bez štátnych garancií na budúci odber a na to vydelených prostriedkov, by k takému rýchlemu vývoju technológií nedošlo. Motorom investícií do výskumu a vývoja inžinierstva bol štátny záujem hnaný vojenským záujmom na dosahovanie svojich mocenských a ekonomických cieľov.
Súmrak a Veľká vojna
Korupcia veľkých zbrojárov vstúpila do politiky. Súperenie o priazeň členov zákonodarného zboru, vlády či iných vysokých štátnych úradníkov sa stalo bežnou praxou. Okrem korupcie sa rozvinuli aj legálne formy kupovania si záštity pre svoje záujmy u politikov. Veľkí priemyselníci, čoraz viac bohatnúci na štátnych zákazkách, financovali volebné kampane, zakladali lobistické skupiny alebo si kupovali priestor v mienkotvorných médiách.
Charakteristickými pre dané obdobie boli fúzie zbrojoviek, ktoré získali kvázimonopolné postavenie na trhu. Keď sa také zbrojovky, ako Armstrong, Vickers, Schneider-Creusot alebo Krupp stali dostatočne veľkými, štát nemal veľmi na výber ku komu sa pri obstarávaní obracať. Akonáhle títo gigantickí zbrojári s poprednou vojenskou technológiou konsolidovali svoje postavenie na domácom trhu, vstúpili do vzájomnej interakcie na medzinárodnom trhu, čo na začiatku 20. storočia viedlo k dohodám o zdieľaniach patentov a rozdelení si svetového trhu so zbraňami, vytvoriac tak medzinárodný zbrojársky kartel. Prusi po vojnách vyhratých v rokoch 1866 a 1871 ukázali svetu, že technologická prevaha je rozhodujúcim faktorom vo vojne, avšak patenty na najdôležitejšie technologické inovácie, ako oceľová metalurgia, turbíny, optika, hydraulika a ďalšie, boli v rukách súkromných firiem. Firmy ako Krupp AG, Armstrong Whitworth & Co Ltd a iné by dnes boli právom označované ako tzv. „Big Tech“. Boli prvými technologickými gigantmi v histórii, vlastniacimi a vyvíjajúcimi technológie kritické pre konkurencieschopnosť ozbrojených síl a ekonomiky, teda technológie vytvárajúce rámec pre rovnováhu moci vo svete.
V tom období išlo zároveň aj o novú ekonomiku, v ktorej si takéto firmy postupne vybudovali domáce alebo globálne dominantné postavenie na trhu a to vo všetkých strategických oblastiach hospodárstva, ako je oceliarsky, petrochemický, elektrotechnický, ale aj masmediálny priemysel. Socialistické hnutia tých dôb kritizovali tento vzťah medzi armádou a veľkými priemyselníkmi, argumentujúc, že pri prepletení manažérskych a finančných záujmov verejných a súkromných skupín dochádza k dominancii súkromných záujmov maximalizácie zisku, ktoré majú potom neželaný vplyv na spoločnosť. Pacifistické tvrdenia vtedajších socialistov však boli neskôr vyvrátené vzhľadom na to, aké veľké boli výdaje Sovietskeho zväzu na obranu aj po odstránení súkromných zbrojárov s nemenej dôležitým sprievodným javom militarizácie politiky, symbolicky vyjadrovanej v dobovej terminológii, ako „národný front“, „predvoj robotníckej triedy“, „stranícka disciplína“, apod.
Prudký rozmach hospodárskeho rozvoja spôsobil, že Nemecko sa stalo najnebezpečnejším sokom Anglicka, podkopávajúc jeho koloniálne postavenie. Keď sa moci chopil Otto von Bismarck, získali silný vplyv na politiku Nemeckej ríše pruskí junkeri, t.j. veľkostatkári patriaci k nižšej šľachtickej vrstve, s rozľahlými pozemkami východne od rieky Labe. Toto junkerstvo s jeho militaristickými tradíciami a vysoko koncentrovanou akumuláciou kapitálu dodávalo politike zjednoteného Nemecka agresívnu militantnú a expanzionistickú povahu. Armáda v tomto období však prispela k rozvoju spoločenského a kultúrneho života posádkových miest, bola platformou pre výchovu zaostalejších vrstiev spoločnosti, učila ich civilizovaným návykom, prispela k rozvoju športu a pod. Skrátka, moderná armáda sa stala jedným z nosných pilierov formovania národov. Tieto zmeny priamo súviseli so zavedením prezenčnej vojenskej služby, čím sa armáda stávala centrálnou inštitúciou ďalšieho rozvoja spoločenského života. Ľudia verili v nezastaviteľnú silu pokroku a žili v presvedčení, že budúcnosť postavená na technologických vymoženostiach a politicko-hospodárskych zmenách prinesie svetu prepych a slobodu. Paradoxne, preteky v zbrojení, spôsobené týmto pokrokom a nezmieriteľná konkurencia medzi poprednými európskymi mocnosťami vohnala milióny odvedených mladých mužov pred guľomety a rýchlopalné delá v bezprecedentnom krvavom kúpeli, neskôr známom ako Prvá svetová vojna.
Použitá literatúra
- DANGL. V., (2017). Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt.
- KNOX, M; MURRAY, W., (2001). The Dynamics of Military Revolution 1300-2050. Cambridge: Cambridge University Press.
- McNEILL, W., (1983). The Pursuit of Power. Oxford: Basil Blackwell.
- SEGEŠ V. et al., (2015). Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo nakladatelství.
- TILLY, CH., (1990). Coercion, Capital, and European States, AD 990-1990. Oxford: Basil Blackwell.
Vyštudoval medzinárodné vzťahy na Ženevskej škole diplomacie a verejnú správu na Leidenskej univerzite v Haagu. Pracuje v štátnej správe a od roku 2017 je postgraduálnym študentom Akadémie ozbrojených síl M. R. Štefánika, kde sa venuje otázkam bezpečnosti a obrany štátu.