25. júna 1950 sa začala krvavá kórejská vojna 

Kórejská vojna bola kľúčovým konfliktom ranej fázy studenej vojny. Vojna vypukla presne pred sedemdesiatimi rokmi 25. júna 1950. Dramatickým spôsobom militarizovala sovietsko-americké súperenie a potvrdila „studený“ charakter globálneho konfliktu. Obe superveľmoci sa obávali priamej konfrontácie a keď k nej mohlo dôjsť, cielene sa jej radšej vyhli.

Kórejská vojna po sebe zanechala v juhovýchodnej Ázii v mnohých aspektoch dodnes trvajúcu „spúšť“, neukončený desiatky rokov „zamrznutý“ konflikt, rozdelenú a zničenú krajinu, milióny mŕtvych, zranených, utečencov bez domova a rozdelených rodín. Rovnako spôsobila zvýšenie záväzkov USA v Indočíne s potenciálom nového periférneho konfliktu a aj upevnenie sovietsko-čínskeho spojenectva, respektíve čínsko-amerického nepriateľstva.

Naveky vazalom veľmocí?

Počas druhej svetovej vojny neexistoval jednotný kórejský oslobodzovací front. Kórejský odpor proti Japoncom bol rozdrobený na množstvo frakcií a jednotlivcov. Ako podotýka William Stueck vo svojej časti The Cambridge history of the Cold War, v podstate už po japonskej anexii polostrova v roku 1910 hľadali kórejskí politici v exile najrôznejšie „recepty“, ako sa zbaviť okupácie a koloniálnej exploatácie a ako vybudovať moderný kórejský štát, či už s využitím ruského marxizmu-leninizmu, alebo jeho čínskej verzie maoizmu, európskeho nacionalizmu alebo opäť jeho čínskej verzie v podobe Čankajškovho Kuomintangu. Niektorí presadzovali aj americký konzervatívny a liberálny kapitalizmus.

Táto roztrieštenosť, rivalita a závislosť na cudzej pomoci zásadne ovplyvnila charakter povojnového zápasu o budúcnosť Kórey. Na summite v Káhire na jeseň 1943 sa zástupcovia USA, Veľkej Británie a Číny síce zhodli, že Kórea má získať slobodu a nezávislosť, ale nebude to možné bez poručníckeho „intermezza“. Veľmoci mali Kóreu po určitý čas spravovať a na samostatnosť ju „pripraviť“.

Dôležitou geopolitickou zmenou bol vstup ZSSR do vojny s Japonskom 8. augusta 1945. Červená armáda vpadla do Mandžuska a blížila sa k severu Kórey v čase, keď Američania boli plne sústredení na porážku Japonska. Ako podotýka Stueck, americký prezident Harry S. Truman v obave zo sovietskej okupácie navrhol Stalinovi, aby sa 38. rovnobežka, deliaca krajinu v podstate na polovicu, stala demarkačnou líniou pre sovietske a americké okupačné vojská. Málokto asi vtedy tušil, že sa z nej na dlhé desiatky rokov stane nielen hranica dvoch politicky i ekonomicky úplne odlišných Kóreí, ale aj symbol studenej vojny.

Japonské sily sa na území Kórejského polostrova vzdali 15. augusta 1945. Veliteľ amerických okupačných síl generálporučík John R. Hodge odmietol spolupracovať s ľavicovými skupinami, neuznal ani čerstvo vyhlásenou Ľudovú republiku a snažil sa novú správu vybudovať s pomocou kórejských konzervatívnych kruhov a úradníkov bývalej japonskej koloniálnej správy.

Sovietske okupačné sily viedol plukovník Ivan M. Čisťjakov. S domácimi mocenskými štruktúrami síce spolupracoval, ale ani on neuznal Ľudovú republiku, aj keď jedným z jej reprezentantov bol významný kórejský komunista z domáceho prostredia Pak Hon-jong. Sovietskym favoritom sa rýchlo stal Kim Ir-sen, ktorý svoje rané roky strávil v Mandžusku a v 30. rokoch sa pripojil k protijaponským partizánom napojeným na Komunistickú stranu Číny. V roku 1941 utiekol do ZSSR a v sovietskej uniforme sa v septembri 1945 vrátil do Kórey.

„Nemecký scenár“

V decembri 1945 sa Američania a Sovieti dohodli na vytvorení spoločnej komisie svojich okupačných správ. Cieľom mala byť dočasná celokórejská vláda a „poručnícky systém“ štyroch veľmocí, ktoré mali počas nasledujúcich piatich rokov dohliadnuť na kórejskú cestu k nezávislosti.

Keď sa v marci 1946 v Soule stretli zástupcovia komisie, bola atmosféra podľa Stuecka skôr mrazivá a niesla sa v duchu rastúcej polarizácie. Ďalšie zasadnutie bolo odložené na máj 1946. Obe strany začali postupovať podľa naučených okupačných vzorcov. Sovieti konsolidovali svoju moc s pomocou Kim Ir-sena, Američania sa spoľahli na pravicových politikov a podporili represívne opatrenia proti komunistom. Mierové zjednotenie sa vzďaľovalo. Vo februári 1946 sa stal Kim predsedom novovzniknutého Severokórejského dočasného ľudového výboru, akési vlády v sovietskej zóne. Takmer súčasne vznikol na juhu ako protiváha aj Výbor demokratických reprezentantov na čele s politikom I Sung-manom.

Rozdelenie krajiny nerešpektovalo prirodzené sociálno-ekonomické zákony polostrova, medzi ktoré patrilo napríklad to, že v rámci obchodu a výmeny poľnohospodársky vyspelejší juh zásoboval ryžou hornatejší sever. Opačným smerom prúdilo napríklad uhlie. Neskúsená americká okupačná správa bránila radikálnej pozemkovej reforme a hlavne nezvládla povojnovú distribúciu ryže.

Hlad a sociálne napätie vyústili na juhu na jeseň 1946 do sérií štrajkov a povstaní v Soule, Pusane a Tägu, ktoré boli potlačené juhokórejskými silami až s pomocou amerických vojakov. Podľa Stuecka sa na vyvolaní nepokojov podieľali aj severokórejské komunistické organizácie. Jesenné vzbury vyrazili Američanom z rúk ich hlavný argument – rýchlo sa zlepšujúcu ekonomickú situáciu na juhu –, ktorým chceli presvedčiť Sovietov, aby obnovili činnosť spoločnej komisie a pristúpili na zjednocovací scenár podľa USA.

Americký prezident Harry S. Truman chcel na rozhýbanie činnosti spoločnej komisie v roku 1947 využiť najsilnejší americký nástroj – peniaze. Pred Kongresom uspel so 400-miliónovou pomocou Turecku a Grécku v marci 1947 (Trumanova doktrína proti šíreniu vplyvu ZSSR a prevzatie geopolitických záväzkov Veľkej Británie v Stredomoriu), aj s rysujúcim sa plánom svojho ministra zahraničia Georgea C. Marshalla na ekonomickú pomoc Európe (budúci Marshallov plán). V prípade Kórey však neuspel a musel čeliť aj požiadavkám na celkovú redukciu vojenskej prítomnosti v tejto oblasti.

Americká pozícia v Kórei tak výrazne slabla. Sovietom stačilo bojkotovať činnosť komisie a uvedomujúc si vyššiu organizovanosť „svojho“ štátu a lepšiu pripravenosť severokórejských komunistov prevziať moc navrhli, aby sa z Kórejského polostrova stiahli všetky cudzie armády. To bol podľa Stuecka v podstate návod na občiansku vojnu a na budúce ovládnutie oblasti komunistami.

Američania kontrovali tým, že v septembri 1947 predniesli záležitosť Kórey na pôde OSN a v novembri 1947 presadili rezolúciu, ktorá volala po celonárodných voľbách pod dohľadom OSN. Výsledkom mala byť celokórejská vláda. Američania v roku 1948 dosiahli, že sa voľby pod dohľadom OSN uskutočnili, a to 10. mája 1948, avšak len na juhu krajiny. Zvíťazil v nich I Sung-man a OSN voľby schválila ako platný výsledok slobodnej vôle voličov.

Nový parlament predložil návrh ústavy Kórejskej republiky a zvolil I Sung-mana za prezidenta, ktorý bol inaugurovaný 15. augusta 1948 v Soule. Sovieti zasa umožnili 10. septembra vznik Kórejskej ľudovodemokratickej republiky (KĽDR) na čele s Kim Ir-senom. Kórejský polostrov bol formálne slobodný, v skutočnosti rozdelený na dve nepriateľské entity.

Juhokórejský režim však bol značne nestabilný a v podstate už v apríli 1948 vypukla „kórejská vojna“ podľa scenára podobného tomu neskoršiemu – „vietnamskému“. Nespokojnosť s juhokórejským režimom sa prelínala s intenzívnou komunistickou propagandou a s infiltráciou gerily.

Na ostrove Čedžu na juhu Kórey vypukli nepokoje, ktoré iniciovali severokórejské partizánske skupiny vysádzané do juhokórejského tyla a podnecujúce komunistické povstanie. Vzbúrili sa aj niektoré policajné jednotky v meste Josu na južnom pobreží. Stueck odhaduje, že len od apríla 1948 do jari 1950 zahynulo v týchto gerilových súbojoch na juhu Kórey od 30 000 do 100 000 ľudí.

Neodbytný Kim

V decembri 1948 odišli z Kórey sovietske jednotky a už 5. marca 1949 navrhol Kim Ir-sen Stalinovi, aby Moskva podporila rozsiahly frontálny útok s cieľom zjednotiť krajinu. Ako podotýka Stueck, Stalin s odkazom na stále prítomný 7,5-tisícový americký kontingent a na slabú pripravenosť severokórejskej armády odmietol. Navrhoval, aby Kim zosilnel gerilovú kampaň proti juhu a infiltroval juhokórejské ozbrojené zložky.

V septembri 1949 znížili Američania svoju vojenskú prítomnosť len na 500 poradcov juhokórejskej armády, čo Kim spoločne so zosilnenými operáciami svojich geríl považoval za dobrý dôvod, aby svoju žiadosť Stalinovi 3. septembra 1949 zopakoval. Stalin povedal nie aj druhýkrát, ale súhlasil, že KĽDR dodá významné množstvo ťažkých zbraní.

Kimovi hrali do karát dve dôležité zmeny. V rovnakom čase čínski komunisti definitívne vyhrali občiansku vojnu, zahnali Kuomintang na ostrov Taiwan a začali rokovať s Moskvou o spojeneckej zmluve. Druhým impulzom bol prejav amerického ministra zahraničia Deana Achesona 12. januára 1950, ktorý pri definícii amerických bezpečnostných priorít v Pacifiku a v juhovýchodnej Ázii spomenul Japonsko aj Filipíny, ale už nie Kóreu.

Vo Washingtone totiž panovali nezhody medzi ministerstvom zahraničia a Pentagonom, ktorý napríklad v septembri 1947 nevidel v Kórei žiadny strategický význam a volal po stiahnutí vojsk. Diplomati naproti tomu očakávali skorú konfrontáciu s Moskvou a obávali sa erózie americkej dôveryhodnosti.

V polovici 1949 sa zdalo, že stanovisko Pentagonu preváži – juhokórejský režim vyzeral byť stabilizovaný a ak bolo potrebné obávať sa severokórejského tlaku, tak skôr cez vnútornú subverziu než cez priamy vonkajší vojenský útok.

Kim opäť urgoval Stalina, a aj  nového čínskeho vodcu Mao Ce-tunga, ktorý povolil návrat desiatok tisíc severokórejských vojakov, ktorí sa zúčastnili čínskej občianskej vojny na strane komunistov. Kim navštívil Stalina koncom marca 1950 a v Moskve zostal celý mesiac. Stalin už bol invázii väčšmi naklonený, podľa neho sa medzinárodná situácia zlepšila okrem iného aj tým, že sa Sovietom podarilo odpáliť atómovú bombu.

Stalin stanovil tri podmienky. Po prvé, útok musí schváliť aj Mao, po druhé, musí to vyzerať tak, že Severná Kórea odvracia, respektíve reaguje na juhokórejský útok, a po tretie, ak nastanú komplikácie s Američanmi, Kim sa musí spoľahnúť na Čínu v prípade priamej vojenskej pomoci.

Kim sa preto ponáhľal do Pekingu. Mao nebol úplne nadšený, jeho prioritou v tej chvíli bolo dokončiť inváziu na Taiwan a  zjednotenie Číny, ale podľa Stuecka si pri vtedajšom rozložení síl nedovolil Stalinovi oponovať. Naliehavo potreboval sovietsku ekonomickú aj vojenskú pomoc. Chcel z Číny urobiť nové centrum ázijského komunistického hnutia a odmietnutie podpory Kimovi by ju bolo mohlo v očiach ázijských revolucionárov oslabiť.

Vojna začína

Prvú fázu kórejskej vojny začala severokórejská ofenzíva 25. júna 1950. Podľa Stuecka to bol príklad dokonale využitého momentu prekvapenia. Vojská postupovali rýchlo a  priebehu troch dní obsadili Soul. Severokórejský plán však okrem vojenských operácií počítal aj s vyvolaním povstania na území Južnej Kórey. K tomu však nedošlo. Severokórejské útočné línie sa príliš natiahli a ich zásobovanie sa stalo ľahkou korisťou amerických lietadiel.

Pri absencii sovietskeho delegáta a v konštelácii, keď čínsky hlas patril Čankajšekovej Čínskej republike, schválila Bezpečnostná rada OSN   rezolúcie, poskytujúce Kórejskej republike pomoc potrebnú na odrazenie ozbrojeného útoku. Vojská OSN pod americkým vedením čoskoro znateľne navýšili svoje stavy.

Neúspech severokórejského blitzkriegu donútil Čínu mobilizovať protiamerickú kampaň a zároveň odvolať plánovaný útok na Taiwan, kam sa presunula obávaná americká flotila. Stalin zase napravil svoju chybu, keď ignoroval Bezpečnostnú radu OSN a od augusta 1950 začala Moskva blokovať americké kroky v tomto orgáne.

Stueck uvádza, že prezident Truman urobil v súvislosti so severokórejským útokom niekoľko kľúčových rozhodnutí, ktoré na dlhé roky poznamenali americkú politiku v juhovýchodnej Ázii, geopolitiku regiónu i dynamiku studenej vojny všeobecne.

Po prvé, nariadil Siedmej námornej flotile presun smerom k Taiwanu, čím v podstate zabránil plánovanému útoku ČĽR na tento ostrov. Tvárou v tvár možnej konfrontácii s USA musel Mao útok postupne odvolať a nakoniec sa ho aj vzdať. Kim Ir-sen tak nepriamo zachránil Čankajšeka, proti ktorému pomáhal Maovi bojovať v čínskej občianskej vojne 1945–1949. Ak je niečo stále pretrvávajúcim dedičstvom tejto vojny, tak to je nielen rozdelenie Kórey, ale aj samostatnosť Taiwanu.

Po druhé, Truman výrazne zvýšil pomoc nielen klientskym Filipínam, ale aj Francúzsku pri ich vojne v Indočíne. Tým Paríž povzbudil v jeho nakoniec márnom boji proti severovietnamským silám, a začal tak aj „dlhú cestu“ amerických prezidentov do vietnamského bahna.

Po tretie, rozhodol sa vyslať do Kórey vojakov a z obrany Kórejskej republiky urobiť strategickú prioritu USA. Jej prežitie sa stalo pre Washington zásadným imperatívom a podobne ako v prípade Západného Berlína symbolom sily aj odhodlania Západu čeliť „červenej invázii“.

Po štvrté, kórejský konflikt premenil porazené Japonsko na americké „tylové zázemie“.“. Vojnové dodávky pre kórejský front naštartovali povojnový ekonomický boom. Američania tiež urýchlili prácu na mierovej zmluve, ktorá im umožnila stálu vojenskú prítomnosť v Japonsku.

Po piate, Američania výrazne zvýšili svoj vojenský angažmán v Európe a otvorili otázku znovuvyzbrojenia Západného Nemecka a jeho začlenenia do NATO.

Lliteratúra

• Duiker, W. J.: The Communist Road to Power in Vietnam. Colorado 1981.
• Leffler, M. P./Westad, O. A. (eds.): The Cambridge History of the Cold War. Cambridge 2009.
• Pierpaoli, P. G. Jr.: Truman and Korea. The Political Culture of the Early Cold War. Columbia 1999.

Obrazová príloha: : P. McDonald, USMC, USAF, NARA