Zmeny, ktoré nastolil komunistický prevrat vo Februári 1948, sa dotkli všetkých oblastí života, vrátane nazerania na vlastnú minulosť. Práve história bola pre udržanie komunistickej moci veľmi dôležitá. S interpretáciou dejín, ktorá by bola v súlade s marxizmom, nie všetci dovtedajší historici súhlasili, preto bolo potrebné vychovať si vlastnú generáciu. Takú, ktorá nebude mať problém s režimom.

Práve z takejto generácie pochádzal aj dlhoročný riaditeľ Historického ústavu SAV Ľudovít Holotík, talentovaný historik, ktorý z dovtedy pozitívne vnímanej postavy Milana Rastislava Štefánika spravil legendu o ,,agentovi francúzskeho imperializmu“.

Riaditeľ Historického ústavu SAV

Ľudovít Holotík sa dodnes považuje za popredného slovenského marxistického historika a za jedného zo zakladateľov slovenskej marxistickej historiografie. Narodil sa 5. júna 1923 v Seredi, teda v meste, kde sa o jedenásť rokov neskôr narodil aj ďalší slovenský historik Viliam Plevza. Najskôr začal svoje štúdium na Slovenskej univerzite, čo je dnešná Univerzita Komenského, no na jeho budúce povolanie ho pripravila Vysoká škola politická a sociálna v Prahe. Po jej absolvovaní a nadobudnutí skúseností v Prahe sa vrátil do Bratislavy, kde naplno rozbehol svoju kariéru. Svojou šikovnosťou a dobrými organizátorskými schopnosťami sa dokázal veľmi rýchlo vypracovať do vedúcich pozícií. Od roku 1951 pôsobil ako pracovník a od roku 1953 ako riaditeľ Historického ústavu v novozaloženej Slovenskej akadémii vied.

Počas rokov, v ktorých zastával túto funkciu, zásadným spôsobom ovplyvňoval slovenskú historickú vedu. Ako popredný historik podporovaný komunistickou stranou sa zúčastňoval svetových kongresov a podnikal viaceré cesty do zahraničia. Z jeho pera pochádzajú takmer všetky plány a práce, či už teoretického, alebo ideologického charakteru, ktoré v tomto období na ústave vychádzali. Jeho angažovanosť v straníckej hierarchii a postupné získavanie funkcií v KSS mu vytvorilo v tomto období neotrasiteľnú pozíciu, čo mu umožňovalo lepšie obhajovať záujmy ústavu, ale aj vytvárať dlhodobé plány a perspektívy rozvoja. Treba zdôrazniť, že Ľudovít Holotík sa na svoje pozície dostal vďaka preukázaným schopnostiam, a nie preto, že by bol presadzovaným favoritom komunistickej strany.

Historický ústav SAV

Vo svojom výskume sa zaoberal novšími dejinami. Práve od historikov, ktorí sa zameriavali na novšie dejiny, sa vyžadovala väčšia lojálnosť komunistickému režimu. Bolo to práve preto, že nedávna minulosť sa vykladala skrz aktuálnu politickú situáciu a požiadavky vládnej strany, ktorú ovplyvňovalo dianie v Sovietskom zväze. Vo všeobecnosti sa však do akejkoľvek historickej udalosti musel zakomponovať marxizmus a veci s tým súvisiace. A práve v tomto Holotík vynikal. Nielenže sa venoval dejinám vzniku Československa, ale zároveň bol iniciátorom viacerých vedeckých podujatí, ktoré cieľavedome viedli k vytvoreniu marxistickej koncepcie našich dejín. V tomto smere je potrebné spomenúť Tézy dejín Slovenska. Jeho zásluhou sa uskutočnili aj viaceré vedecké konferencie, na ktorých sa riešili kľúčové otázky slovenských dejín.

Holotík si svoju kariéru a komunistické uznanie vybudoval predovšetkým na téme vzniku Československa, a s tým spojenou postavou Milana Rastislava Štefánika, čo sa mu neskôr stalo aj osudným. Dovtedajšia interpretácia Československa bola po nastolení komunizmu nemysliteľná. Okolnosti okolo vzniku Československa, ktoré nebolo socialistickým štátom a malo vzniknúť z vôle západných mocností za pomoci aktivít Masaryka, Štefánika a Beneša, tak mali zrazu celkom iné vysvetlenie. Navyše Milan Rastislav Štefánik bol v očiach komunistov nežiadúci hrdina, pretože otvorene upozorňoval na nebezpečenstvo ruského boľševizmu: „Koketovať s boľševickými smermi by znamenalo opustiť cestu cti a zdravého rozumu.“

Štefánikovská legenda a vznik ČSR

Holotík spravil zo Štefánika ,,agenta francúzskeho imperializmu“

V roku 1951 vyhlásil Ústredný výbor KSČ za základ ideovej práce boj proti „buržoáznym legendám o vzniku ČSR“. Hneď v tom roku bol zrušený sviatok výročia vzniku Československa 28. 10. a začalo sa s postupným odstraňovaním všetkého oslavného. Na to nadväzovala aj kampaň, ktorá mala trojicu Masaryk, Štefánik a Beneš zdegradovať v očiach verejnosti a predstaviť ich ako špiónov západného imperializmu. Zatiaľ čo dehonestácia Masaryka a Beneša bola prenechaná českým historikom, Štefánika mala zhodnotiť slovenská historiografia. Na túto aktívnu úlohu sa podujal práve Ľudovít Holotík, ktorý si v tomto čase ešte len začínal budovať svoju kariéru.

Už v roku 1951 napísal v Novom slove odborný príspevok s názvom Pravda o Štefánikovi, kde nešetril pejoratívnym slovníkom. Ešte väčší význam mala však jeho štúdia, ktorú publikoval o rok neskôr. Od ,,pravdy“ tu pokročil k ,,legende“ a štúdia nesie názov K Štefánikovskej legende. Tu sa snažil vyvracať obraz, akým ho dovtedajšia spoločnosť vnímala. Obraz hrdinu, ktorého si ľudia uctievali spomienkovými oslavami pri výročí jeho smrti i mnohým iným. Holotík tu skritizoval viaceré (nemarxistické) práce, ktoré heroizovali Štefánika, čím z neho spravili legendu. Nezabudol tu pripomenúť viaceré známe osobnosti, ktoré mali zo Štefánika spraviť národného hrdinu. Okrem Vavra Šrobára či Milana Hodžu nevynechal ani Ladislava Novomeského (v tom čase bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu a sedel vo väzení), ktorý mal po roku 1945 popularizovať Štefánika a vyzdvihovať jeho odkaz a pamiatku. Legenda o Štefánikovi bola podľa Holotíka najväčšou a najrozšírenejšou legendou na Slovensku.

Historici Július Mésároš, Ľudovít Holotík, Miroslav Kropilák

Ľudovít Holotík vo svojej štúdii z roku 1952 vyslovil všetky základné myšlienky, ktoré neskôr ešte viac rozpracoval, a o pár rokov neskôr aj knižne publikoval. V roku 1958 vyšli dve monografie, na ktorých vidieť, že sú písané marxistickým historikom so znakmi stalinistického dogmatizmu. V knihe Októbrová revolúcia a národnooslobodzovacie hnutie na Slovensku v rokoch 1917–1918 sa Holotík viac venoval presadeniu marxistickej verzie vzniku Československa na základe vplyvu ruskej októbrovej revolúcie a činnosti českého a slovenského robotníckeho hnutia. Holotík tak prebral ideologické požiadavky komunistického režimu, ktoré sa snažili presadiť vlastnú verziu vzniku prvej republiky postavenej na činnosti robotníckych más ovplyvnených boľševickou revolúciou v Rusku. Už v čase vydania práce bola autorovi vyčítaná ignorácia zahraničného odboja.

V druhej, ,,významnejšej“ a kritizovanejšej práci s názvom Štefánikovská legenda a vznik ČSR už neignoruje, ale diskredituje zahraničný odboj počas prvej svetovej vojny. ,,Autor tvrdí, že organizovanie tzv. zahraničného odboja, verbovanie českých a slovenských zajatcov i vysťahovalcov do légií, robil Štefánik výlučne v službách Francúzska a na podporu francúzskeho imperializmu a že tento nábor nemal nič spoločného s bojom českého a slovenského národa za slobodu.“  Týmito slovami opísal Štefánikovskú legendu historik Július Mésároš. Holotík sa snažil o totálnu likvidáciu štefánikovskej, tzv. buržoáznej legendy, a tak predstavil Štefánika ako pokrytca a karieristu v službách francúzskej špionážnej služby.

Denník Smena priniesol zmenu

Napriek tomu, že Štefánikovská legenda bola kontroverzná a vyvolala mnohé negatívne reakcie, v roku 1960 vyšlo jej opätovné vydanie. Uvoľňujúca sa atmosféra v 60. rokoch nebola však k riaditeľovi Historického ústavu SAV prívetivá. Dôvodom boli hlavne jeho práce o generálovi Štefánikovi. Vyvrcholením bol rok 1968. Práve v tomto pamätnom roku sa ozvala vlna kritiky v slovenskej spoločnosti na spomínanú monografiu. Prispeli k tomu najmä kritické články redaktora Milana Vároša v denníku Smena, ktoré mali veľký ohlas.

Polemika s Holotíkom

Všetko to začalo v polovici marca 1968, keď bol publikovaný rozhovor medzi redaktorom Várošom a historikom Holotíkom. Už hneď v prvom článku bolo cítiť neporozumenie, ktoré v nasledujúcich publikovaných článkoch prerástlo do otvoreného boja, a to nielen medzi zainteresovanými, ale aj širokou verejnosťou. Titulky s  názvami ako ,,Ľudovít Holotík v úlohe falšovateľa“ boli takmer na dennom poriadku. Smena začala rozdeľovať verejnosť, ktorej väčšina chcela rehabilitáciu Štefánika, a tak stála na strane Milana Vároša. Okrem menšiny, ktorá stála na Holotíkovej strane, Smena publikovala aj neutrálny postoj študentov histórie. Hovoril o tom, že ani jeden názor nie je správny, ale treba hľadať zlatý stred. Nevytvárať hrdinu, ale ani zločinca, a teda nemať jednostranný pohľad na osobu, ktorá rozhodne mala dobré, ale i zlé stránky.

Kritika na Holotíkovo dielo bola radikálna a odmietavá, pričom neprišlo iba k obhajobe Štefánika, ale aj k osobným útokom na autora, ku ktorým dochádzalo na podujatiach spolkov a združení. Monografiu okrem tlače odsúdila predovšetkým mladá generácia, čo dokazuje aj fakt, že na niektorých podujatiach mládeže bola kniha hodená do ohňa. Pálili ju na verejných priestranstvách, námestiach (napríklad na Námestí SNP v Bratislave) či 4. mája 1968 na Bradle. Konkrétne v Brezovej pod Bradlom sa v uznesení žiadalo, aby bol autor zbavený všetkých vedeckých hodností či funkcie riaditeľa Historického ústavu SAV.

Štefánik a dnešok

Hoci čiastočne sa Ľudovít Holotík bránil na stránkach Smeny, stanovisko k problému musela zaujať aj Slovenská akadémia vied. Tá prisľúbila, že sa vedci pokúsia o komplexný rozbor danej témy, a že je naozaj potrebné odstrániť ideologické bariéry. Aj napriek takémuto postoju SAV a tomu, že k monografii mali viacerí odborníci výhrady, sa historici svojho kolegu zastali a nepodporovali hon na jeho osobu. Medzi nimi bol i vyššie spomenutý kritik diela Július Mésároš.

Historikov nekrológ vo vtedajšej tlači

V dôsledku veľkého tlaku na svoju osobu bol Holotík nútený napísať aj svoje vyjadrenie, ktoré nazval Štefánik a dnešok. Tam vysvetľuje, prečo napísal knihu tak, ako ju napísal, a zároveň prezentuje svoj názor na osobnosť Milana Rastislava Štefánika. Aj keď by bol v roku 1968 prácu o Štefánikovi napísal inak ako pred rokmi, niektoré názory jednoducho nemohol zmeniť. To vyplývalo práve z autorovej komunistickej orientácie, keďže Štefánik bol orientovaný opačne, teda antikomunisticky. Dôvodom okrem toho mala byť aj vtedajšia zahraničná politika Československa a fakt, že Francúzsku bol ešte stále zazlievaný mníchovský diktát.

Vo svojom stanovisku Holotík tiež tvrdil, že je jednoduché zorganizovať púť na Bradlo, napísať články, vyvracať tvrdenia z jeho knihy a spraviť zo Štefánika hrdinu. No napísať Štefánikov vedecký životopis doložený dokumentmi a spracovaný objektívne rovnako nesplní očakávania tých, ktorý majú k Štefánikovi pozitívny postoj. Na margo ľudí, ktorí ho kritizovali, ešte dodal: ,,Mám však dojem, že ani včasné zverejnenie rozhovoru, ani moje špeciálne vyhlásenie, hoci už pred rokom či dvoma, by ma pred organizátormi terajšej kampane neubránili. Títo ľudia predsa odo mňa nečakali a nečakajú vysvetlenie. Čakajú moju vedeckú, ideovú a osobnú kapituláciu.“

 

Kapitulácia Ľudovíta Holotíka

Štefánikovo hanobenie a rozhorčenie verejnosti nad Holotíkovou monografiou malo okrem ostrej kritiky a verejného pálenia knihy dohru. K tej prišlo o pol roka po začatí publikovania článkov. ,,Hlas ľudu“ bol nakoniec vypočutý a Ľudovít Holotík stratil funkciu riaditeľa Historického ústavu SAV. Nevzdal sa však, ako to od neho chcela verejnosť, svojich akademických titulov, napriek tomu, že ich získal práve za práce o Štefánikovi.

Začiatkom septembra 1968 Ľudovít Holotík žiadal, aby bol uvoľnený k 1. októbru 1968 z funkcie riaditeľa Historického ústavu, z členstva predsedníctva SAV a z funkcií spojených s týmto členstvom, z funkcie hlavného redaktora Historického časopisu, a tiež aby ho zbavili hlavného redaktorstva ročenky Studia historica Slovaca. V Historickom ústave SAV mal zostať pracovať ako radový pracovník, čo sa napokon aj stalo. Zotrval tam až do roku 1981, keď odišiel do dôchodku.

Hrob Ľudovíta Holotíka

V čase normalizácie sa síce jeho pozícia o čosi zlepšila, no treba povedať, že najlepšie roky svojej kariéry mu už odišli, a také postavenie, aké mal pred rokom 1968, už nikdy nedosiahol. Napriek tomu sa mu v roku 1970 podarilo vystriedať Miloša Gosiorovského na poste predsedu Slovenskej historickej spoločnosti. Rovnako sa mu vrátilo šéfredaktorstvo Historického časopisu. No v roku 1981 bol opäť nútený sa vzdať, a tentoraz nadobro, odchodom do dôchodku. K odchodu prispela okrem iného aj aféra, ktorá vznikla medzi Ľudovítom Holotíkom a  Júliusom Mésárošom. Týkala sa štúdií, ktorých autorom bol síce Július Mésároš, ale vyšli pod Holotíkovým menom, a, samozrejme, bez súhlasu autora. Keď sa Mésároš o tomto privlastnení jeho štúdií dozvedel, rozhodol sa podať v júni 1981 na Ľudovíta Holotíka sťažnosť: ,,…nejedná sa o žiadnu úpravu alebo spracovanie príspevkov svojich niekdajších spolupracovníkov, ale ide o bezpríkladné a jednoznačne protizákonné prisvojenie autorstva štúdie, ktorú napísali iní.“

V roku 1981 tak svojím odchodom do dôchodku definitívne prišiel o všetky pozície, ktoré zastával. Počas svojho života trpel dlhoročnými psychickými zdravotnými problémami. Oporou mu bola jeho manželka, taktiež historička Zdenka Holotíková. Tá sa rovnako ako jej manžel považuje za spoluzakladateľku slovenskej marxistickej historiografie a je autorkou prác o Vladimírovi Clementisovi či Ladislavovi Novomeskom. O svojho manžela prišla tragicky 30. novembra 1985, keď spáchal samovraždu vyskočením z okna. V časopise Pravda vyšiel 4. decembra 1985 článok s názvom Odišiel vedec, historik, komunista, kde sa uvádza chybný dátum Holotíkovej smrti 2. december 1985, s ktorým sa možno stretnúť aj na internete. Je to však iba jedna z mála informácií, ktorá sa dá v súčasnosti vyhľadať bez hlbšieho výskumu. Ľudovít Holotík sa po páde komunistického režimu akoby vytratil, pretože je vnímaný skôr ako negatívna postava našich dejín, najmä pre dogmatickú Štefánikovskú legendu. Spolu s manželkou boli tri desaťročia súčasťou slovenskej historiografie, a preto by sa ich mená nemali vytrácať, ale by mali byť podrobené serióznemu vedeckému výskumu.

Archívne pramene

  • Archív SAV, fond Holotík, Ľudovít – osobný fond
  • Archív SAV, fond Mésároš, Július – osobný fond
  • Denník Smena

Použitá literatúra

  • Holotík, Ľ.: Štefánikovská legenda a vznik Československej republiky. Bratislava 1958.
  • Hudek, A.: Najpolitickejšia veda: slovenská historiografia v rokoch 1948-1968. Bratislava 2010.
  • Mlynárik, J.: Diaspora historiografie: štúdie, články a dokumenty k dejinám československej historiografie v rokoch 1969-1989. Praha 1998.
  • Rímešová, M.: Postava slovenského marxistického historika Ľudovíta Holotíka a jeho „kauzy“ v slovenskej historiografii. Pamäť národa 16/2, 2020, 22–38.

Mgr. Mária Rímešová vyštudovala odbor história na  Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde je aj v súčasnosti internou doktorandkou na Katedre slovenských dejín. Vo svojej práci sa venuje slovenským dejinám 20. storočia, predovšetkým historiografii v rokoch socializmu.