20. januára 2022 sme si pripomenuli sté výročie narodenia významného slovenského basketbalistu a účastníka Povstania Miloša Bobockého.
Často sa hovorí, že dejiny netvoria len veľké postavy a že viaceré dôležité historické udalosti by nemohli vzniknúť bez pričinenia stoviek a tisícov ľudí, ktorí stáli a pracovali v pozadí. Na ich mená sa buď časom úplne zabudlo, alebo ani nikdy neboli verejne známe, napriek tomu, že pre svoje ideály neraz nasadzovali vlastný život a životy svojich blízkych. Medzi takéto príbehy patrí aj životný osud basketbalistu, ilegálneho pracovníka a účastníka Povstania Miloša Bobockého, ktorý by sa bol 20. januára 2022 dožil 100 rokov.
Povstalecká história
Význam práce Miloša Bobockého pre ilegálny odboj v rokoch 1940–1945 dokladá tiež fakt, že sa jeho životné osudy rozhodli využiť tvorcovia seriálu Povstalecká história a aj na jeho postave založili tento osemdielny seriál. Mimochodom, išlo o najnákladnejší projekt v dejinách Československej televízie Bratislava. Pre herca Štefana Bučka, ktorý jeho postavu stvárnil, je to dodnes najväčšia filmová úloha. Príbeh Miloša Bobockého však nebol len o ilegalite a o Povstaní, ale tiež o športe a o veľkých úspechoch v basketbale, ktoré dosiahol krátko po skončení druhej svetovej vojny. Je zaujímavé, že nikdy netúžil po publicite, radšej sa držal v ústraní a málokto vedel o jeho ilegálnom pôsobení počas vojny. Preto ani nebol nadšený, keď mal o tom všetkom hovoriť tvorcom Povstaleckej histórie. Ocenenia, ktoré dostal v posledných rokoch života, vždy preberal aj za mŕtvych spolubojovníkov.
Hlavný hrdina nášho príbehu sa narodil 20. januára 1922 v Bratislave. Pochádzal z veľmi skromných pomerov. Otec Michal Bobocký pracoval ako pomocný montér v bratislavských vodárňach a matka Mária bola domáca. Neskôr sa narodila Milošova mladšia sestra Nataša a jeho otec mal z prvého manželstva ešte ďalšie dve dcéry. Rodina Bobockých bývala v Bratislave v malom domčeku za budovou YMCA, čo malo podstatný vplyv na športové začiatky Miloša Bobockého. Ako chlapec sa venoval asi každému športu, ktorý bol dostupný, ale najviac mu učaroval basketbal. Ten bol na prelome 20. a 30. rokoch 20. storočia v našich pomeroch naozaj iba v plienkach a tomu zodpovedali aj tréningové možnosti. Často sa napríklad hralo i trénovalo s futbalovou loptou.
Odbojári u Baťu
Miloš Bobocký nastúpil po skončení ľudovej školy na reálku, ktorú ukončil v roku 1940. Po dlhom uvažovaní (najmä pre zlú finančnú situáciu v rodine zvažoval, či má ísť na vysokú školu, alebo nie) sa prihlásil na novootvorenú Vysokú školu obchodnú v Bratislave. Práve na zápise sa zoznámil s ilegálnym komunistickým pracovníkom Ernestom Gajdošom, ktorý mu sprostredkoval prácu v jednej z Baťových firiem. To malo pre Miloša Bobockého zásadný význam. V Baťových podnikoch na Slovensku totiž pracovali mnohí odbojári, ktorí vďaka svojim obchodným cestám nadväzovali spravodajské spojenia v zahraničí. Veľmi rýchlo zistil, že si je s niektorými novými spolupracovníkmi blízky v názoroch na aktuálnu politickú situáciu i dianie na frontoch. Ako neskôr povedal, ,,vítal som síce slovenskú štátotvornú myšlienku, ale ostro som nesúhlasil s vládnucim režimom, jeho pripútanosťou k nacistickému Nemecku, výčinmi Hlinkovej gardy alebo polovojenskej organizácie Deutsche Partei“.
Miloš Bobocký sa preto zapojil do odbojovej činnosti a začal spolupracovať s dnes už zabudnutými odbojármi Jozefom Špátom, Alojzom Štvánom, spomenutým Ernestom Gajdošom a Dušanom Polákom. Na pôde baťovskej vývoznej a dovoznej spoločnosti Kotva založili zo Špátovej iniciatívy spravodajskú skupinu Hela, ktorá mala kontakty na ďalšie odbojové skupiny na Slovensku i kontakty smerom do zahraničia (tejto problematike sa venoval historik Jozef Jablonický vo svojom diele Z ilegality do Povstania). Bobocký pracoval v ilegalite predovšetkým ako šifrant a spojka pod krycím menom Iľja (podľa ruského spisovateľa Iľju Erenburga). A naďalej sa venoval basketbalu ako hráč ŠK Bratislava a slovenskej reprezentácie.
Skupina Hela mala spojenie na Istanbul, kde pôsobila čs. vojenská spravodajská skupina. Po tejto linke prišli koncom mája 1943 na Slovensko dve ilegálne vysielačky a jednu z nich ukrýval Miloš Bobocký v rodičovskom dome. O necelý rok neskôr pricestoval po rovnakej linke aj styčný a spravodajský dôstojník čs. exilového Ministerstva národnej obrany v Londýne kpt. Jaroslav Krátky (krycie meno Zdena). Na Slovensku vystupoval Krátky pod falošným menom Ing. Otto Brückner a Miloš Bobocký s ním intenzívne spolupracoval až do vypuknutia Povstania. Bol to práve kpt. Krátky, kto naučil Bobockého šifrovať a poveroval ho spravodajskými úlohami. Bobocký mu bol vlastne neustále k dispozícii.
Povstanie
Na jar 1944 musel Miloš Bobocký prerušiť štúdium a presťahovať sa do Banskej Bystrice, aby sa mohol naplno venovať odbojovej spravodajskej činnosti. Dostal tam krycie zamestnanie u drevárskej firmy a spoločne s Ernestom Gajdošom obsluhoval vojenskú ilegálnu vysielačku Otto v Turčianskych Tepliciach. Prostredníctvom nej boli posielané informácie o prípravách Povstania. Správy odvysielané do Londýna dostával najčastejšie od člena tajného Vojenského ústredia Milana Poláka alebo priamo od Jána Goliana. Prijaté správy im následne dodával.
Ešte pred odchodom do Banskej Bystrice ukrýval Miloš Bobocký v rodičovskom dome kufor s 1,5 miliónmi Ks, ktoré boli určené pre odboj. Ďalší takýto kufor plný peňazí previezol z Bratislavy priamo do bytu Jána Goliana. Bol to znak toho, že 22-ročný Miloš Bobocký mal plnú dôveru hlavných organizátorov Povstania. V priebehu augusta 1944 sa jeho aktivita vystupňovala a správy prinášal a odnášal denne. Po vypuknutí Povstania ho odvelili na Donovaly, kde sa zapísal do Vysokoškolského strážneho oddielu. Po krátkom čase Bobockého povolali späť a pracoval ako spojka pre potreby Slovenskej národnej rady.
„S takou nerozvážnosťou, s akou som sa do Povstania zapojil, to by som neodporúčal žiadnemu mladému človeku. Ale šiel som tam s nadšením pre vec, bojovať proti nenávideným nacistom. Bol som potom veľmi sklamaný, keď som v Povstaní videl, ako sa na tom všetkom niektorí ľudia priživujú, intrigujú alebo sledujú svoje vlastné politické či iné záujmy. Videl som tiež, ako sa v Banskej Bystrici rabovali byty po Nemcoch či ako brutálne vypočúvali zajatcov na Povereníctve vnútra. Takéto veci sa mi priečili, ja som išiel do Povstania plný ideálov a nadšenia, nie pre vlastný prospech,“ povedal na sklonku života Miloš Bobocký.
Koncom októbra 1944 krátko pred pádom Banskej Bystrice odišiel opäť na Donovaly a ako člen Vysokoškolského strážneho oddielu sprevádzal generálov Viesta a Goliana do hôr. „Do hôr som odišiel bez zásob jedla a generál Golian mi počas odpočinku na takom pni odrezal kus slaniny a chleba, aby som nehladoval.“ Krátko nato sa uskutočnila nemecká prepadová akcia, počas ktorej bol Miloš Bobocký zranený a zajatý. S prestrelenou nohou ho odvliekli do väzenia v Banskej Bystrici, odkiaľ sa mu s pomocou dozorcu podarilo poslať moták so správou rodine do Bratislavy. Možno zavážil aj fakt, že nemecký väzenský lekár bol bývalý basketbalista. Nevlastná sestra Gizela prišla spoločne s manželom do Banskej Bystrice a vďaka perfektnej nemčine a veľkému balíku peňazí sa jej podarilo dostať Miloša Bobockého z väzenia na slobodu.
V Bratislave sa však musel naďalej ukrývať, pričom nadviazal kontakt so styčným dôstojníkom Michalom Pavlovičom a s ďalšími ilegálnymi pracovníkmi, ktorí v hlavnom meste pôsobili na prelome rokov 1944/1945. Len vďaka veľkej dávke šťastia a dôvtipu nebol Bobocký zaistený gardistami a členmi Ústredne štátnej bezpečnosti v Pavlovičovom byte na Novej dobe, kam prišiel na dohovorenú schôdzku. Bobockému sa potom podarilo dostať na Starú Turú, kde v úkryte prečkal prechod frontu. Po skončení vojny sa vrátil k prerušenému štúdiu a v roku 1947 bol promovaný na inžiniera.
Majster Európy
To je už ale obdobie najväčších športových úspechov Miloša Bobockého. V roku 1946 sa totiž stal majstrom Európy v basketbale a v roku 1947 vicemajstrom Európy. Doteraz sa žiadnej generácii basketbalistov nepodarilo zopakovať takýto úspech. Miloš Bobocký na svoje basketbalové časy spomínal takto: ,,V roku 1940 prišli do Bratislavy odohrať dva zápasy Taliani. V ich podaní som prvýkrát videl trojskok a od nich som odpozeral aj streľbu z výskoku so závesom, ktorú potom u mňa obdivovali aj Česi. Taliani nám dokonca nechali aj loptu, ozajstnú basketbalovú, lebo dovtedy sme hrávali s futbalovými.“ V období prvej ČSR sa Slovák v reprezentačnom drese neobjavil, českí funkcionári i česká tlač mali preto sklon slovenských hráčov podceňovať.
Na jeseň 1945 však zanechalo mužstvo ŠK Bratislava vynikajúci dojem na turnaji v pražskej Lucerne, kde vysoko zdolalo miestny Uncas. Hráčov na Majstrovstvá Európy 1946 do Ženevy nominoval basketbalový zväz a zo Slovákov dostali pozvanie Miloš Bobocký, Gustáv Hermann, Ján Hluchý a Jozef Křepela. Tréningy na Strahove boli jedinou prípravou na šampionát. Pred odchodom síce sľúbil predseda zväzu Marek, že v prípade triumfu má mužstvo zabezpečené trojmesačné turné do kolísky basketbalu – USA, ani on sám však tomu neveril. Osobitou kapitolou bola cesta do Ženevy. Solventnejší hráči na ňu prispeli sumou 2000 Kčs. Pôvodne mala výprava odcestovať parížskym rýchlikom, ale Sovieti uzavreli hranice vo svojej rakúskej zóne. Odchod sa tak zdržal o deň, výprava cestovala cez vojnou zničené Nemecko tri dni. „Čas sme si krátili všelijako, písali sme si dokonca denník. Väčšinou sme postávali na chodbe a sledovali pre nás dovtedy neznáme krajiny,“ spomínal Miloš Bobocký.
Vo vlaku na chodbe sa zoznámil so švajčiarskym podnikateľom, ktorý ho pozval do jedálenského vozňa. Pri poháriku sa zarozprávali a líder nášho útoku si ani nevšimol, že niektoré vagóny odpojili. Keď sa vracal, s hrôzou zistil, že výprava odišla. Vystúpil na najbližšej stanici – bez batožiny, bez peňazí. Ani nevedel, kde sa nachádza. Basketbalisti však medzitým vyhlásili po ňom pátranie a Bobockého našťastie miestny výpravca nasmeroval do Bazileja. Tam sa pripojil k spoluhráčom.
,,Pripadali sme si ako dedinskí chlapci, ktorí prvý raz zavítajú do veľkomesta. Všade hojnosť a v Hotel de Soleil, kde sme bývali, aj skvelá strava. V Ženeve som prvýkrát v živote ochutnal čokoládu. Organizátori nás pozvali do továrne na jej výrobu. Mohli sme sa jej najesť dosýtosti, ale vedúci nás krotili: Nebláznite, zajtra hráme.“
Účastníkov šampionátu rozdelili do troch skupín: v A-skupine hralo Taliansko, Maďarsko, Poľsko, Luxembursko, v B-skupine Francúzsko, Holandsko, Anglicko, v C-skupine ČSR, Švajčiarsko, Belgicko. ČSR v úvode vyhrala pred 6-tisíc divákmi nad domácim Švajčiarskom 20:17 (najlepším strelcom bol Bobocký so siedmimi bodmi). Hádzanársky výsledok nech nikoho nemýli. Každý kôš sa vtedy veľmi cenil. Naši reprezentanti to potom nečakane dotiahli až do finále proti Taliansku, ktoré bolo veľkým favoritom turnaja. Pred 8-tisíc divákmi zviedli oba tímy nesmierne vyrovnaný súboj. Zverenci trénera Hájka prehrávali 23:29, a predsa nepriaznivý priebeh otočili. V poslednej minúte bol stav 32:32. Hráč Josef Toms zariskoval – a jeho pokus skončil v koši. ČSR pár sekúnd pred koncom vyhrávala 34:32 a súper už neodpovedal. Naši basketbalisti za potlesku preplnenej haly nečakane oslavovali historický titul majstrov Európy.
So zlatou medailou československá výprava získala i právo organizovať ďalšie majstrovstvá Európy. Uskutočnili sa v roku 1947 v Prahe, ČSR na nich opäť dokráčala do finále, v ktorom však podľahla vynikajúcemu Sovietskemu zväzu.
Miloš Bobocký sa okrem športu uplatnil aj v pracovnej činnosti. Zamestnal sa v tlačovom kombináte Pravdy, kde postupne prešiel všetkým pracovnými pozíciami, od radového zamestnanca až po riaditeľa. Mal najväčšiu zásluhu na vybudovaní tlačiarenského kombinátu Pravdy (výšková budova na brehu Dunaja pri nákupnom centre), ktorý disponoval najmodernejšími technológiami v rámci strednej Európy. Ku koncu života sa Miloš Bobocký stal prvým laureátom Výročnej ceny bratislavského Starého mesta – Ceny richtára Jakuba, taktiež dostal Pamätnú medailu Ministerstva obrany SR, Rad SNP II. stupňa či medailu Za zásluhy I. stupňa. Bol aj uvedený do Siene slávy slovenského basketbalu. Pokiaľ mu to zdravie dovoľovalo, navštevoval basketbalové zápasy a sledoval športové dianie. Miloš Bobocký zomrel 5. marca 2016 vo veku 94 rokov.
Použitá literatúra:
Jablonický, J.: Z ilegality do Povstania. Banská Bystrica2009.
Černák, T.: Miloš Bobocký. Vojnová kronika : spoločnosť, politika, armáda, kultúra I/1, 2012, 28–31.
Černák, T.: Za Milošom Bobockým. Vojnová kronika : spoločnosť, politika, armáda, kultúra V/1, 2016, 57–59.
Obrazová príloha: Archív rodiny Miloša Bobockého
Absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (2008 - Mgr., 2009 - PhDr.) a interné doktorandské štúdium na Historickom ústave SAV (2014 – PhD.) Od roku 2018 pracuje ako odborný asistent na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Vo svojom výskume sa zaoberá slovenskými dejinami 20. storočia, najmä po roku 1945 a dejinami KSS a KSČ, jej vedúcich predstaviteľov a osobnosťou Gustáva Husáka. Zaoberá sa tiež históriou slovenského a česko-slovenského futbalu a najmä vplyvom politiky na futbal počas komunistického režimu. Je autorom alebo spoluautorom kníh Husák: Mladé roky Gustáva Husáka 1913 – 1938, Husák: V odboji a SNP 1938 – 1945, Husák. Vrcholy a pády 1945-1951. Tiež autor alebo spoluautor viacerých kníh z dejín slovenského a česko-slovenského futbalu zakladateľom Edície Belasé legendy o najvýznamnejších už nežijúcich hráčoch a tréneroch Slovana Bratislava, v ktorej doteraz napísal osem publikácií. Publikoval tiež desiatky vedeckých štúdií a popularizačných článkov.