Rok 2020 je pre mnohé africké krajiny výnimočným rokom štátnych osláv. Až 17 štátov na africkom kontinente si tento rok pripomína 60 rokov nezávislosti od niektorej z európskych koloniálnych veľmocí. Väčšina z nich však dlhodobo patrí k najchudobnejším krajinám sveta a v západnej spoločnosti sa neustále vedú živé diskusie o rôznych príčinách tohto stavu.
V porovnaní s Európou sú dnes krajiny afrického kontinentu nepochybne chudobné a málo rozvinuté. Americký historik Frederick Cooper v tejto súvislosti upozornil, že pri diskusiách o tejto téme sa západní intelektuáli často snažia vysvetliť úspech Európy či Západu hľadaním rôznych prirodzených vlastností Európanov – k nim by mala patriť údajne výnimočná otvorenosť pre demokraciu, špecifické nadanie pre obchod, vedu a technologický pokrok, alebo dokonca anglosaská protestantská etika.
Naopak, Afričanom zas veľmi často pripisujú presný opak týchto vlastností – slabý zmysel pre hodnotu osobného vlastníctva, neschopnosť efektívneho ekonomického uvažovania alebo prirodzená tendencia k autoritárskym politickým režimom. Veľmi časté sú aj zjednodušujúce závery, podľa ktorých Afričania údajne nedokázali efektívne využiť prínos a pozitívne aspekty európskeho kolonializmu v Afrike, ako napríklad západné politické inštitúcie, vedu či modely západného vzdelania.
Na druhej strane je skupina historikov, ktorí zastavajú názor, že európsky kolonializmus bol predovšetkým zameraný na rozvoj európskych štátov, nie na rozvoj Afriky a jej obyvateľov. Niektorí africkí historici, ako Takavafira Zhou či Peter Machenjera, dokonca argumentujú, že bohatstvo Európy a chudoba Afriky sú dve strany jednej a tej istej mince.
Rozsah ani charakter tohto článku samozrejme nedovoľujú obsiahnuť všetky aspekty tejto veľkej témy. Dopady kolonializmu navyše neboli všade v Afrike rovnaké. No 60. výročie ponúka určite zaujímavú príležitosť zamyslieť sa nad niektorými kľúčovými otázkami o začiatkoch nezávislosti afrických štátov a o dedičstve európskeho kolonializmu.
Dekolonizácia
Rok 1960 sa vo svetových dejinách tradične označuje aj ako rok Afriky. V období medzi januárom a decembrom 1960 získalo na africkom kontinente nezávislosť až 17 európskych kolónií, ktoré sa vyhlásili za samostatné štáty – Senegal, Mali, Pobrežie Slonoviny, Benin, Kamerun, Togo, Madagaskar, Kongo, Somálsko, Niger, Burkina Faso, Čad, Stredoafrická republika, Konžská demokratická republika, Gabon, Nigéria a Mauritánia.
Vyhlásenie nezávislosti týchto štátov bolo výsledkom vývoja po roku 1945, ktorý sa v dejinách označuje ako dekolonizácia. Vojnou oslabené európske veľmoci, ako Francúzsko, Veľká Británia, Belgicko, Portugalsko či Španielsko a Taliansko, už nedokázali ovládať svoje koloniálne ríše tak ako predtým. Nacionalistické a politické hnutia v kolóniách získavali čoraz väčší ohlas na medzinárodnej pôde. Nové superveľmoci USA a Sovietsky zväz tlačili na európske štáty, aby svoje impériá v Afrike či Ázii rozpustili a umožnili ich obyvateľstvu právo na sebaurčenie. Dôležitú úlohu v tomto procese už zohrávala aj nová Organizácia spojených národov.
V roku 1945 boli v Afrike len tri nezávislé štáty – Etiópia, Libéria a Južná Afrika. Už pred rokom 1960 získali nezávislosť niektoré štáty, ako Egypt, Ghana, Sudán, Líbya, Guinea, Maroko či Tunisko. V priebehu roka 1960 vyhlásilo nezávislosť už spomínaných 17 krajín z ktorých až 14 boli bývalé francúzske kolónie. V priebehu 60. a 70. rokov získavali nezávislosť postupne ďalšie a ďalšie kolónie a tento proces dramaticky doznieval ešte v nasledujúcich desaťročiach.
Vyhlásenie nezávislosti sprevádzalo v afrických krajinách obrovské nadšenie a nádeje. Zbavenie sa koloniálnej nadvlády bolo spojené s presvedčením, že Afriku čaká prosperita a lepšia budúcnosť. Slová ako „modernizácia“ či „rozvoj“ sa stali alfou a omegou vládnych programov. Do začiatku 70. rokov však väčšina afrických ekonomík skolabovala a mnohé štáty sa ocitli vo víre násilných vojenských prevratov, politických diktatúr a zničujúcich občianskych vojen.
Koloniálne dedičstvo
Niet pochýb o tom, že Afrika, podobne ako iné kontinenty, prechádzala počas kolonializmu dôležitým obdobím modernizácie, spojenej s príchodom nových technológií, myšlienok a západného poznania sveta. Výraznou mierou prispela k zlepšeniu životných podmienok predovšetkým západná medicína a hygiena. No predstava, že európsky kolonializmus znamenal pre Afriku predovšetkým takúto civilizačnú misiu, je dnes už historikmi dostatočne vyvrátený mýtus.
V roku 1960 čelila totiž prvá generácia afrických politikov dvom veľkým výzvam, ktoré zdedila z čias kolonializmu: veľkej chudobe a nevzdelanosti afrického obyvateľstva. Zároveň sa vyrovnávala s veľkými očakávaniami svojich občanov, že im nové vlády zabezpečia lepší život. V 60. rokoch 20. storočia bola realita v Afrike taká, že pozostatkom kolonializmu boli väčšinou chudobné a nestabilné štáty s komplikovanými hranicami, slabou alebo neexistujúcou infraštruktúrou, nízkou úrovňou vzdelanosti a so zdedenou koloniálnou ekonomikou, ktorá len ťažko mohla obstáť vo svetovom obchode druhej polovice 20. storočia.
Koloniálne veľmoci nemali veľký záujem ani potrebu budovať v kolóniách fungujúce politické samosprávy či efektívne inštitúcie. Svoje územia v Afrike považovali predovšetkým za zdroje trhových plodín, nerastných surovín a pracovnej sily. Európska vláda v afrických kolóniách bola vo svojej podstate represívna, založená na rasovej a politickej diskriminácii. Potrebnú autoritu a stabilitu v kolóniách si Európania jednoducho dokázali zabezpečiť predovšetkým prostredníctvom armády s vyspelejšou technológiou. Tak mohli kolónie bez problémov ekonomicky orientovať a riadiť vzhľadom na svoje potreby a svetový trh. Stabilita a ekonomický vývoj v kolóniách boli preto vždy závislé najmä na vonkajších faktoroch, a nie na ich vnútornom rozvoji či potenciáli.
Navyše približne do roku 1950 domáca potravinová produkcia v koloniálnej Afrike vo všeobecnosti klesala, predovšetkým na úkor zvyšovania exportu nerastných surovín a trhových plodín, ako arašidy, bavlna či palmový olej. Priemysel sa budoval len v obmedzenej miere a v roku 1960 na väčšine afrického kontinentu vôbec neexistoval. Výraznejšie investície išli len do ťažby nerastných surovín, ako aj do železníc a budovania prístavov, ktoré zabezpečovali export zdrojov mimo kontinentu. Železnice a prístavy sa tak opäť stavali predovšetkým pre potreby vývozu surovín do Európy, a nie pre potreby afrického obyvateľstva či rozvoja miestnej ekonomiky.
V roku 1960 preto nové africké štáty ostali do veľkej miery priamo či nepriamo závislé na vonkajšej podpore. Existencia nových krajín závisela predovšetkým na zahraničných investíciách či prítomnosti odborníkov. Odchodom koloniálnej vlády často odišla aj efektívna armáda, ktorá v prípade potreby dokázala nastoliť poriadok a udržať celistvosť územia. Práve tieto skutočnosti boli jedným z hlavných dôvodov nestability mnohých afrických štátov po získaní samostatnosti, ako aj ich pretrvávajúcej závislosti na zahraničnej pomoci.
Nevzdelané obyvateľstvo
Veľkým problémom pri vzniku samostatných štátov v Afrike bola aj nízka úroveň vzdelanosti afrického obyvateľstva. Koloniálne vlády sa vo všeobecnosti obávali nárastu vzdelanej vrstvy Afričanov, ktorí by mohli svoje západné vzdelanie použiť pri zápase o ich zrovnoprávnenie s Európanmi či v boj proti kolonializmu samotnému. Základných škôl európskeho typu bolo na konci koloniálneho obdobia v Afrike len veľmi málo, a aj tam, kde boli, väčšinou chýbali kvalifikovaní učitelia. Intelektuálny rozvoj afrických detí sa zámerne obmedzoval na minimum a školy boli zamerané výlučne na produkciu efektívnej pracovnej sily pre potreby koloniálnej administratívy či ekonomiky. Univerzitné vzdelanie sa talentovaným africkým žiakom umožňovalo len výnimočne.
Napríklad vo Francúzskej západnej Afrike žilo v polovici 20. storočia približne 12 miliónov obyvateľov, no do roku 1960 koloniálna vláda vyprodukovala len niekoľko desiatok vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí mali riadiť nástupnické štáty, ako Senegal, Mali, Pobrežie Slonoviny, Mauritániu, Guineu, Burkinu Faso či Niger. Keď v roku 1961 Tanzánia vyhlásila nezávislosť od Británie, v krajine bolo len 16 ľudí s vysokoškolským vzdelaním, a napríklad v portugalskom Mozambiku neexistoval ani jeden vyštudovaný lekár. Portugalci v Guinei-Bissau po 500 rokoch vlády zabezpečili vysokoškolské vzdelanie len 14 ľuďom a jediný priemyselný výdobytok čo tu po nich ostal bol pivovar pre potreby portugalskej armády.
Vo Francúzskej západnej Afrike vznikla doslova absurdná situácia. Tamojšie vzdelané africké elity a budúci prezidenti, ako Léopold Sédar Senghor zo Senegalu či Félix Houphouët-Boigny z Pobrežia Slonoviny, si boli vedomí zlej situácie svojich kolónií do takej miery, že úplnú nezávislosť najskôr odmietali. Až do samého konca 50. rokov uvažovali hlavne o možnosti autonómie v rámci francúzskeho impéria, keďže si v daných podmienkach nedokázali predstaviť existenciu bývalých kolónií ako samostatných štátov.
Koloniálne hranice
Klasickým príkladom dedičstva kolonializmu v Afrike sú hranice afrických štátov. Dodnes sú najlepšie viditeľným výsledkom koloniálneho delenia Afriky a zaujímavým faktom je, že africkí politici si zdedené územia od začiatku veľmi pozorne strážili. Už v roku 1963 sa zaviazali k nedotknuteľnosti štátnych hraníc a túto skutočnosť zakomponovali aj do základnej listiny vznikajúcej Organizácie africkej jednoty, ktorá bola predchodcom dnešnej Africkej únie. Veľmi skoro sa však ukázalo, že tieto hranice boli v minulosti vytýčené bez ohľadu na lokálne etnické a náboženské špecifiká či predchádzajúci historický vývoj.
Niektoré kolónie, ako napríklad britská Gambia, sa ukázali ako príliš malé a ekonomicky slabé, aby ako samostatný štát dokázali zabezpečiť veľké sociálne programy na lepší život svojich obyvateľov. Na druhej strane vznikli veľké štáty, ako Sudán alebo Kongo, ktoré boli väčšie ako územie rodiacej sa Európskej únie. Africké obyvateľstvo predovšetkým južne od Sahary bolo vždy etnicky veľmi rôznorodé, v niektorých európskych kolóniách žili desiatky až stovky rôznych etník či národov. Niektoré z nich koloniálne hranice rozdelili do niekoľkých území.
Po získaní nezávislosti dostali jednotliví aktéri nové príležitosti a jednotlivci či celé etniká v nových štátoch mali často rôzne predstavy o moci, vládnutí či o prístupe k zdrojom. Po odchode koloniálnych veľmocí sa tak práve zdedené hranice a rôznorodé obyvateľstvo v nich stali príčinou niekoľkých krvavých občianskych vojen. V niektorých prípadoch, ako napríklad v západoafrickom Mali či v stredoafrickom Kamerune, sú významnou príčinou násilia dodnes.
Od demokracie k diktatúre
Africké štáty vznikajúce z koloniálnych území vo väčšine preberali tzv. západný model parlamentnej demokracie. Najčastejšie pri tom imitovali ústavy Veľkej Británie či Francúzska. Britský afrikanista Richard Reid však v tejto súvislosti upozorňuje, že zavedeniu takého modelu v Európe predchádzalo niekoľko storočí politického a spoločenského vývoja, ktorý neraz sprevádzalo krviprelievanie a vojny. Úspešne aplikovať v priebehu pár rokov takýto systém vládnutia v zložitých etnických, náboženských, ale aj v klimatických podmienkach Afriky po druhej svetovej vojne sa ukázalo ako veľmi problematické.
Prezidenti nových afrických štátov obhajovali svoje právo vládnuť najmä bojom proti kolonializmu, ktorý obviňovali zo zaostalosti Afriky za ostatným svetom. Nechávali sa oslavovať ako hrdinovia oslobodenia a bojovníci proti imperializmu. Svoju popularitu následne mnohí využívali na budovanie osobnej moci. So vznikajúcou opozíciou vo vlastnom štáte sa tak často vysporiadali rovnakým spôsobom ako koloniálne vlády pred nimi – prenasledovaním a represiami. Korupcia a klientelizmus nekontrolovateľne narastali do obrovských rozmerov, čo bolo častou príčinou štátnych prevratov organizovaných armádou.
Represívny charakter koloniálneho štátu tak africkí politici v mnohých prípadoch nezrušili, ale prispôsobili ho novým podmienkam a svojim vlastným potrebám. Budovanie demokracie tak na väčšine kontinentu nahradila vláda diktátorov a autoritatívnych vládcov, ktorí posilňovali v štáte vplyv pre svoje rodiny. Africkí politici často uprednostňovali určité etnikum na úkor druhých, prípadne jeden región na úkor druhého. Dochádzalo tak k vytváraniu nových zdrojov napätia a nenávisti, ktoré v niektorých prípadoch vyústili do etnických čistiek či genocídy.
Namiesto záveru
Prvá generácia lídrov afrických krajín zdedila po kolonializme chudobné a politicky veľmi nestabilné štáty. Napriek tomu však mali africkí politici aspoň príležitosť svojimi rozhodnutiami zmeniť tento stav k lepšiemu. Dve veci ohľadom budúceho vývoja však nedokázali ovplyvniť ani predvídať – prudký demografický nárast afrického obyvateľstva v druhej polovici 20. storočia a klimatické zmeny, ktoré sa dramaticky prejavili predovšetkým v krajinách afrického Sahelu na južnom okraji Sahary.
Od konca 60. rokov začal počet obyvateľov v subsaharskej Afrike výrazne narastať a tento trend pokračuje do súčasnosti. V 70. rokoch sa navyše v oblasti Sahelu začali prejavovať vážne klimatické zmeny a tento región postihlo katastrofálne sucho. Najvýraznejšie sa to prejavilo v Mali, v Sudáne a v Etiópii, kde došlo k veľkým hladomorom. Západné médiá začali zaplavovať informácie a obrázky o katastrofálnej chudobe afrického obyvateľstva. K tomu sa pridávali správy o ničivých občianskych vojnách v Kongu či v Nigérii alebo o armádnych prevratoch v západoafrických krajinách. Mnohí pozorovatelia pripisovali túto realitu práve nezávislosti afrických štátov a objavovali sa dokonca názory, že západný model národného štátu založený na parlamentnej demokracii nedokáže v afrických podmienkach fungovať. Ako však upozorňuje Richard Reid, takéto tvrdenia sú už len krok od obhajovania diktatúr, ale aj represívnych koloniálnych režimov.
Pri hodnotení neúspechov afrických štátov v druhej polovici 20. storočia sa často prehliada aj vplyv tzv. studenej vojny, keď svetové veľmoci opäť postavili svoje národné a strategické záujmy na africkom kontinente nad záujmy obyvateľov Afriky. Keďže kolonializmus západných štátov sa spájal predovšetkým s kapitalizmom, mnoho afrických lídrov inklinovalo k socializmu a k rôznym variáciám marxizmu, pričom sa stávali prirodzenými spojencami Sovietskeho zväzu. Na druhej strane USA spolu s Francúzskom a Veľkou Britániou upevňovali svoj vplyv v Afrike pod zámienkou stavania „hrádze proti komunizmu“, čo Západ nakoniec viedlo k podpore niektorých z najbrutálnejších diktátorov 20. storočia.
Literatúra:
- Cooper, F.: Africa in the World : Capitalism, Empire, Nation-State. Harvard 2014.
- Cooper, F.: Africa Since 1940. The Past of the Present. Cambridge 2002.
- Machenjera, P./Zhou, M. T.: Colonialism, Poverty and (Under- )Developmnet in Africa. In: The African Conundrum. Bamenda 2017, 33 – 97.
- Ferro, M. (ed.): Le livre noir du colonialisme. XVIe – XXIe siècle : de l’extermination à la repentance. Paris 2003.
- Klíma, J.: Dejiny Afriky. Praha 2012.
- Iliffe, J.: Afrika a Afričané : Dějiny jednoho kontinentu. Praha 2001.
- Reid, J. R.: Dějiny moderní Afriky. Od roku 1800 po současnost. Praha 2011.
- Guy, A.: Africa. A Modern History: 1945-2015. London 2017.
- Nugent, P.: Africa Since Independence. Houndmills 2004.
Obrazová príloha: wikipedia.org, archív autora, SeneNews.com, jeuneafrique.com, Maliweb.net
Je pracovníkom Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Zaoberá sa dejinami západnej a severnej Afriky v 19. a 20. storočí, ako aj súčasným dianím vo frankofónnych krajinách afrického kontinentu. Zaujíma sa tiež o európsky imperializmus a o jeho vplyv na vývoj Afriky a Európy. Absolvoval viacero archívnych výskumov vo Francúzsku, vo Veľkej Británii, v Tunisku a v Senegale.