Presne pred 70 rokmi od 9. do 12. januára 1951 sa v Moskve konala prísne utajená schôdzka najvyšších predstaviteľov východného bloku. Dôvody utajenia boli naporúdzi. Nešlo o nič menšie než o prípravu krajín východného bloku na možnú tretiu svetovú vojnu.

Neexistuje, respektíve zatiaľ sa v archívoch nenašiel oficiálny protokolárny zápis o tejto schôdzke. Nepísalo sa o nej v tlači, nefigurovala ani v neskorších oficiálnych dejinách sovietskeho bloku. Často o nej nevedeli ani niektorí členovia najužšieho straníckeho vedenia.

 

Utajené stretnutie

Až v 70. rokoch 20. storočia sa o nej prvýkrát zmienil historik Karel Kaplan s odkazom na svoj rozhovor s jedným z účastníkov schôdzky, bývalým československým ministrom obrany a zaťom predsedu KSČ a prezidenta Československa Klementa Gottwalda – s Alexejom Čepičkom. Po roku 1989 sa objavilo ďalšie svedectvo v pamätiach maďarského prvého tajomníka Maďarskej strany práce Matyása Rákosiho. Spomenul si na ňu aj tajomník ÚV Poľskej zjednotenej robotníckej strany pre ideológiu Edward Ochab. Informačne najcennejšie je zápis, ktorý vypracoval pravdepodobne až ex post rumunský ministr obrany Emil Bodnăraş a ktorý objavili v 90. rokoch minulého storočia rumunskí historici.

Za sovietsku stranu sa stretnutia okrem Josifa Stalina zúčastnili Viačeslav Michajlovič Molotov, Grigorij Maximilianovič Malenkov, Lavrentij Pavlovič Berija, minister obrany ZSSR Alexander Michajlovič Vasilevskij a náčelník generálneho štábu Sovietskej armády Sergej Matvejevič Štemenko.

Satelity reprezentovali prví či generálni tajomníci príslušnej komunistickej strany a ministri obrany s výnimkou Poľska, kde prvého tajomníka PZRS Boleslawa Bieruta zastúpil Edward Ochab. Doplnil ho poľský minister obrany maršal Konstantin Rokossovskij.

Za Československo sa zúčastnili vtedy ešte generálny tajomník KSČ Rudolf Slánský a Alexej Čepička, za Maďarsko Matyás Rákosi a minister obrany Mihály Farkas, za Rumunsko generálny tajomník Rumunskej komunistickej strany Gherghiu Ghoergiu-Dej a Emil Bodnăraş,  za Bulharsko generálny tajomník Bulharskej komunistickej strany Valko Červenkov a minister obrany Petar Pančevski.

Prítomní boli aj sovietski vojenskí poradcovia v daných krajinách, napríklad „československý“ generálplukovník Nikolaj Ivanovič Gusev, „maďarský“ generálporučík Vasilij Romanovič Bojko či „rumunský“ generálplukovník Konstantin Stepanovič Kolganov.

V hlave Josifa Vissarionoviča

Tajnej schôdze sa zúčastnil aj československý minister obrany Alexej Čepička.

Stalin začal konferenciu v Kremli v utorok 9. januára 1951 o 21.00 hod. svojimi postrehmi, spočiatku prekvapivo optimistickými. Podľa neho Spojené štáty, dovtedy považované za nepremožiteľné, nielenže neboli pripravené začať tretiu svetovú vojnu, ale neboli schopné poradiť si ani s malou regionálnou vojnou v Kórei.

Vychádzal z aktuálnej a na prelome rokov 1950 a 1951 pre komunistický blok mimoriadne priaznivej situácie. Po odvrátení pádu severokórejského režimu a čínskom vstupe do vojny na jeseň 1950 sa sily OSN vedené Američanmi dostali do hlbokej defenzívy. Dokonca pár dní pred moskovskou schôdzkou čínski „dobrovoľníci“ 5. januára 1951 obsadili juhokórejský Soul a vojenská línia sa zastavila 70 kilometrov južne od juhokórejskej metropoly.

Medzi Moskvou a Pekingom však panovali rozpory, ktoré zostali pred východoeurópskymi vodcami skryté. Po dobytí Soulu totiž čínsky maršal Peng Te-chuaj navrhol dočasné zastavenie ofenzívy, aby si čínski vojaci oddýchli. Podľa veliteľa sovietskych vojenských poradcov v Číne Matvejeho Vasiljeviča Zacharova mali ale Číňania pokračovať vo víťaznej ofenzíve a nenechať si ujsť mimoriadnu šancu na porážku Američanov: „Už ste niekedy videli vojakov, aby nepostupovali ďalej po svojom víťazstve? Urobili ste chybu, keď ste dali nepriateľom čas na oddych.“

Vráťme sa však do Kremľa 9. januára 1951. „Spojené štáty disponujú atómovou zbraňou – to my tiež,“ konštatoval spokojne Stalin. „…majú rozsiahlu flotilu – ale tá nemôže hrať kľúčovú úlohu v celosvetovej vojne…,“ poučoval; „…majú moderné letecké sily – ale tie sú slabé, slabšie než naše…,“ chválil sa ďalej.

Stalin dospel k záveru, že Američania budú potrebovať minimálne dva až tri roky, aby sa na prípadnú globálnu vojnu pripravili. Vzniklo tým podľa neho veľmi priaznivé obdobie pre svetové revolučné hnutie a tiež pre to, aby východný blok tento „medzičas“ plne využil a vybudoval moderné a mocné vojenské sily, pripravené  na boj. Ukázal na Čínu – podľa neho dokázala vytvoriť lepšiu armádu než tie, ktorými disponovali krajiny sovietskeho bloku. „Nie je preto normálne, aby ste mali slabšie armády,“ karhal predstaviteľov satelitov Stalin.

Úvahy o tretej svetovej vojne podnietil aj úspech čínskych vojsk počas kórejskej vojny, keď bol dobytý aj Soul

Po tomto expozé prevzal riadenie konferencie Molotov. Jednotliví ministri obrany postupne prezentovali v polhodinových referátoch stav pripravenosti svojich armád. Ako konštatoval Bodnăraş, reporty ostatných krajín sa obmedzili na opis organizácie a početného stavu ozbrojených síl, popis úspechov a nedostatkov, a tiež na požiadavky na sovietsku stranu, týkajúce sa modernizácie vojenského vybavenia. Jediní Rumuni – alespoň podľa svojej verzie schodzky – deklarovali odhodlanie urobiť všetko pre zvýšenie svojho vojenského potenciálu. Kritizovali tiež ostatných, že vo svojich správach dostatočne nezdôraznili potrebu koordinácie v otázke organizácie, výcviku a výzbroje.

Stalin rumunskú iniciatívu chválil s tým, že je správna, a to využil na jeho nálady vnímavý Rákosi a promptne sa k Rumunom pripojil. Stalin sa, naopak, kriticky vyjadril k poľskému šesťročnému plánu s tým, že je to príliš dlhý a nepredvídateľný čas. Rákosi si neskôr spomenul na Stalinovu reakciu: „V diskusii vystúpil Rokossovskij  … a povedal, že oni majú tiež plán rozvoja armády …, no dosiahnutie tejto úrovne naplánovali ku koncu roka 1956; do roku 1953 sa im zrejme nepodarí zdvojnásobiť výdavky na armádu.“ Stalin potom ironicky podotkol, že ak môžu Poliaci garantovať, že vojna nebude, tak potom „…on nie je proti, ak budú pripravení až ku koncu roka 1956.“

Záver bol ale jasný – žiadna z armád východného bloku nebola podľa Stalina na začiatku roka 1951 schopná splniť požiadavky na vedenie modernej vojny. Chýbala koordinácia v oblasti organizácie i výzbroje.

Dva, tri alebo štyri milióny?

Slova na stretnutí sa ujal opäť Stalin. Svojim vojenským predstaviteľom adresoval i príkazy typu, že je potrebné „pomôcť súdruhom z ľudovo-demokratických krajín“ tým, že im budú rýchlejšie odovzdávané technické plány. V tomto neváhal pred ostatnými „svojich“ vojakov kritizovať: „Rozhodnutie už sme urobili a ja nechápem, prečo nebolo doposiaľ uskutočnené.“

Stalin bol presvedčený, že trojročná modernizácia a militarizácia má smerovať k takému stavu ozbrojených síl, aby bolo možné v priebehu niekoľkých dní mobilizovať 2 až 2,5 milióna mužov. Tieto sily bolo treba vybaviť a vyzbrojiť. Bodnăraş zaznamenal zaujímavú výmenu medzi Stalinom a Vasilevským, ktorá mohla byť typickým Stalinovým „rýpaním“ do Vasilevského, rovnako ako zohraným divadlom pre satelitných vodcov, aby Stalin vyzeral ako starostlivý vodca, zdržujúci svojich radikálnych maršalov. Keď totiž Stalin hovoril o pláne na 2,5 miliónovú satelitnú armádu, obrátil sa na Vasilevského: „Čo hovoríte, Vasilevský? Sú 2, 2,5 milióny dostatočné?“ A Vasilevskij, za súhlasného Štemenkovho prikyvovania, odpovedal: „Nie, ľudové demokracie môžu ľahko poskytnúť aj 4-miliónovú armádu.“ Stalin však nesúhlasil: „Ak by dali dokopy 4 milióny, bude to zle vybavená a vyzbrojená armáda. Radšej 3, k dispozícii na prvý poplach, dobre zorganizované a vybavené. To by malo stačiť. 3 milióny.“

Ďalej bol Stalin pomerne konkrétny. Každá krajina mala byť vybavená najmenej jednou stíhacou divíziou s tým, že stíhači musia byť starostlivo vybraní a preverení, aby nedezertovali s lietadlami k nepriateľovi. Každému satelitu mala Moskva poskytnúť aj dva radary s 200 kilometrovým dosahom, aby boli schopné rozpoznať blížiace sa letecké sily protivníka.

Stalin sa venoval aj otázke strategických materiálov – niektoré mali byť kompletne nahradené lacnejšou substitúciou, napríklad meď hliníkom. Najťažším problémom bola pre Stalina na základe čerstvej vojnovej skúsenosti otázka masovej produkcie obrovského množstva munície. „Nečakáme, že jedna krajina bude schopná produkovať všetko, vyhlasoval Stalin. „Jednotlivé úlohy musia byť rozdelené, vyberieme dve, tri krajiny, ktoré budú schopné vyrábať tanky či delostrelectvo rýchlejšie a v lepšej kvalite, dodal.

ZSSR disponovalo aj jadrovými zbraňami a ich nosičmi

Keď však podľa Rákosiho spomienok bulharský zástupca Červenkov podotkol, že Bulharsko takmer nevyrába oceľ a môže s predloženým plánom súhlasiť jedine vtedy, ak Sovietsky zväz plne zabezpečí Bulharsko vojenským materiálom, Stalin ho „uzemnil“ tým, že každá krajina bude musieť vybudovať svoj vlastný obranný priemysel. Opäť si pomohol sovietskou skúsenosťou z druhej svetovej vojny – počas nej bol podľa neho sovietsky priemysel presunutý na Ural: „Keby sa Červenkov pozrel poriadne na mapu, videl by, že v prípade vojny nebude možné odtiaľ Bulharsko zásobovať vojenským materiálom. Je preto nevyhnutné okamžite pristúpiť k budovaniu vlastného obranného priemyslu a v súvislosti s tým aj k rozvoju ťažkého priemyslu.“

Jednotlivé krajiny by si preto mali navzájom pomáhať, čo podľa Stalina mal zastrešovať spoločný výbor, ktorý sa mal zaoberať predovšetkým koordináciou spoločnej výzbroje, jej výroby v dostatočnom množstve a v stanovenom termíne. Ako k tomu dodal historik Gerhard Wettig, práve založenie takéhoto stáleho vyzbrojovacieho výboru môže viesť k záveru, že v roku 1951 boli v Moskve položené základy Varšavskej zmluvy.

Tu však došlo k určitým nezhodám. Podľa rumunského zápisu navrhol Rudolf Slánský, aby sa koordinačný výbor skladal iba z nestálych členov. Rumuni, s ohľadom na dôležité otázky, ktorými sa výbor mal zaoberať, a tiež s ohľadom na „radu súdruha Stalina“, aby práca výboru prebiehala v úplnom utajení, trvali na tom, aby výbor pozostával zo stálych, preverených členov. Za každú krajinu to mali byť dvaja zástupcovia, z toho jeden vojak. So Slánskeho návrhom nesúhlasil Farkas a spoločne s Rákosim podporili rumunský návrh.

V stredu 10. a vo štvrtok 11. januára sa zišla skupina na generálnom štábe sovietskej armády, aby prerokovala a zostavila konečné počty jednotlivých armád, ktoré mali dosiahnuť v mierovom a vojnovom stave.

Za Československo sa aktívne tajnej schôdze zúčastnil Rudolf Slánsky

Poľsko malo mať 350 000 vojakov v mierovom a 900 000 vo vojnovom stave; Československo 250 000, respektíve 700 000; Maďarsko 150 000, respektíve 350 000; Rumunsko 250 000, respektíve 700 000, a Bulharsko 140 000, respektíve 350 000. Celkom mali teda krajiny východného bloku disponovať armádou o sile 1 140 000 mužov v mieri a 3 000 000 v prípade vypuknutia vojnového konfliktu.

Vo štvrtok 11. januára popoludní sa uskutočnilo ďalšie stretnutie, na ktorom Vasilevskij navrhol určité korekcie vo vojnových stavoch armád Rumunska, Maďarska a Bulharska, ktoré spočívali v znížení rumunského záväzku o 100 000 mužov a, naopak  zvýšenie maďarského a bulharského o 50 000 vojakov za každého. Rumunsko tak teraz bolo na počte 600 000 a Maďarsko s Bulharskom každý na 400 000 vojakoch vo vojnovom stave.

V piatok 12. januára bol o 16.00 popoludní podpísaný protokol o spolupráci medzi šiestimi krajinami. O 22.00 sa konalo posledné plenárne zasadnutie konferencie, na ktorom bol stálym predsedom koordinačného výboru zvolený Nikolaj Alexandrovič Bulganin.

Stalin sa v záverečnej reči pustil do kritiky niektorých návrhov. Podľa neho napríklad bolo Bulharsku pridelených príliš málo stíhacích lietadiel. Plánovači podľa neho postupovali iba podľa veľkosti krajiny, ale nevzali do úvahy strategické problémy a to, že Bulharsko susedí s mnohými nepriateľmi – Tureckom, Gréckom i Juhosláviou. Bulharsko preto malo dostať dve stíhacie divízie.

Záverečné Stalinove slová citujem podľa rumunského zápisu doslova: „Chcem vás upozorniť, že tie tri roky, ktoré máme k dispozícii, nie sú preto, aby sme spali, ale aby sme sa vyzbrojili, a to dobre vyzbrojili. Prečo je to nevyhnutné? Je to potrebné vzhľadom na to, ako imperialisti premýšľajú: sú zvyknutí útočiť na neozbrojené krajiny alebo na krajiny so slabými armádami tak, aby ich zničili. Držia si odstup od dobre vyzbrojených krajín. Preto je potrebné, aby ste sa dobre vyzbrojili počas tejto pauzy, aby vás imperialisti rešpektovali a držali sa od vás ďalej.“

Chcel teda Stalin rozpútať tretiu svetovú jadrovú vojnu?

Sovietski predstavitelia si mysleli, že sa ich armáda západu vyrovná.

Podľa historika Petra Luňáka konkrétne vojnové plány vypracované jednotlivými generálnymi štábmi satelitných armád v tomto období mali skôr obranný charakter. Československý plán Orol z januára 1951 s bezprostredným útokom Západu nepočítal, určite nie dovtedy, než sa Američanom podarí vytvoriť „európsku armádu“, ktorej neoddeliteľnou súčasťou by boli aj „nemecké divízie“ (teda dovtedy, než bude do NATO začlenená Spolková republika Nemecko). Ak by k nemu bolo došlo, predpokladal sa najskôr útok Západu na sovietske jednotky v NDR a v Rakúsku a potom, „… s pomocou Juhoslávie“ na Československo a Maďarsko.

Československí plánovači podľa Luňáka odhadovali útočnú kapacitu Západu na 33 divízií v prvom dni útoku, v týždni po mobilizácii 39 a deväť dní po začatí konfliktu 56 divízií. Slabou stránkou stredoeurópskeho bojiska bola z pohľadu východného bloku masívna letecká prevaha Západu v pomere 11 ku 1. Aj napriek tomu plán kalkuloval s tým, že „západní imperialisti“ nebudú mať ani v roku 1952 dostatočné kapacity na začatie vojenského konfliktu.

Primárnym cieľom plánu Orol bolo nedovoliť vniknúť protivníkovi na územie Československa a potom vytvoriť „priaznivé podmienky“ pre veľmi vágne definovanú protiofenzívu. Tá bola rozpracovaná v následnom pláne Päsť z marca 1951. Československá armáda mala po úspešnej obrane hraníc a dokončenej mobilizácii prejsť do protiútoku, počas štyroch až piatich dní dosiahnuť rieku Dunaj a jej prítok Nábu pri nemeckom Regensburgu, a kontrolovať priestor v oblasti Regensburg – Straubing.

Plán tiež počítal s vyhlásením mobilizácie už v okamihu, keď by bola zjavná masívna koncentrácia protivníkových vojsk na území Západného Nemecka, a to aj za cenu predčasnej mobilizácie.

Československý generálny štáb počítal od začiatku s tým, že západné letecké sily začnú „nemilosrdné bombardovanie miest a dedín, priemyselných podnikov, a zvlášť železníc, mostov a komunikácií“ s cieľom zlomiť morálku ľudí a narušiť mobilizáciu a koncentráciu československej armády.

Bič na satelity?

Stalin veril, že sovietska armáda dokáže poraziť USA a jeho spojencov.

Zostáva otázkou, do akej miery boli obavy východného bloku z masívneho útoku Západu reálne a do akej miery Stalin, ktorý mal voči svojim satelitným podriadeným nespornú informačnú výhodu a musel vedieť, že útok v takejto podobe je skôr nepravdepodobný, túto hrozbu len inštrumentalizoval v snahe zdisciplinovať svoje satelity, udržiavať ich v strachu z tretej svetovej vojny a vytvárať na miestne komunistické strany a ich vodcov tlak.

Plány na budovanie veľkých armád mali určite obrovské dopady na ekonomiky, a tým aj na kohéziu spoločností jednotlivých satelitov. Ako spomínal Rákosi, ihneď po návrate z Moskvy začal maďarský Výbor obrany v zložení Mátyás Rákosi, Ernő Gerő a Mihály Farkas s Bojkovou pomocou prácu na nových plánoch rozvoja a výstavby masívnej armády. Musel byť prepracovaný celý päťročný plán 1950–1954, ktorý už vo svojej mierovej verzii predpokladal zvýšenie priemyselnej produkcie o 204 %. Po moskovskej schôdzke bolo na „papier“ pripísaných ďalších 176 %. Priemyselná produkcia teda mala dohromady stúpnuť o úplne nereálnych 380 %.

Celkové výdavky na armádu, na rozvoj priemyslu spojeného s vojenskou výrobou, na výstavbu budov a kasární a na ostatné represívne zložky sa mali na začiatku roka 1952 vyšplhať na 16 miliárd forintov. Táto suma sa rovnala celkovému množstvu všetkých kapitálových investícií do hospodárstva na sedem rokov dopredu. Rákosi k tomu podotkol: „Čoskoro sa však ukázalo, že rozvoj armády je jedna bezodná diera – nebolo mesiaca, v ktorom by sa nebol objavil nový nepredvídaný výdavok. Čoskoro sme zistili, že ani navýšené prostriedky nebudú stačiť.“

Jeden z tajných plánov útoku ZSSR a spojencov na západ

Pod vplyvom tejto situácie sa Rákosi rozhodol intervenovať u Stalina. Kedy a kde, to Rákosi, bohužiaľ, vo svojich spomienkach neuvádza. Pri rozhovore si vraj Stalin len povzdychol: „Keby ste len vedeli, koľko stojí obrana nás!“ Ale hneď pokračoval v ostrejšom tóne: „Môže sa stať, že teraz ušetríte na rozvoji armády, a potom nepriateľ ľahko rozbombarduje vaše továrne, alebo obsadí veľkú časť krajiny. To by ste chceli? Okrem toho, prostriedky, ktoré vy nedáte na vopred dôkladne zvážený a plánovaný rozvoj armády, budú musieť ísť z vreciek ostatných socialistických krajín, predovšetkým Sovietskeho zväzu. Považujete to za správne?“

Podľa vlastných slov sa Rákosi pokúsil vyjednávať a poukázal napríklad na zbytočné vynakladanie prostriedkov na výstavbu kasární. Stalin ale zostal neoblomný: „Nie je možné v mieri budovať armádu bez kasární. Nikto nič lepšie doteraz nevymyslel. Ak si myslíte, že sa vám to podarí, skúste to, ale hovorím vám vopred, že neuspejete.“

Použitá literatúra

  • Adamec, J.: Víte, kolik stojí jeden křižník? K moskevské schůzce v lednu 1951.  Praguecoldwar.cz (PWSV) 1/1, 2002. Dostupné na internete: http://www.praguecoldwar.cz/kriznik.htm.
  • Borvendég, Z./Palasik, M.: Hungary and Stalin’s Plan for the Transformation of Nature. In: D. Olšáková (ed.): In the Name of the Great Work: Stalin’s Plan for the Transformation of Nature and its Impact in Eastern Europe. Oxford – New York 2016.
  • Čubarjan, A. O. (ed.): Stalinskoe desjatiletie cholodnoj vojny. Fakty i gipotezy. Moskva 1999.
  • Jian, Ch.: Working Paper #1: The Sino-Soviet Alliance and China’s Entry into the Korean War. CWIHP Working Papers’ Series. Dostupné na internete: www.cwihp.si.edu.
  • Luňák, P.: War plans from Stalin to Brezhnev: the Czechoslovak pivot. In: V. Mastny (ed.): War plans and alliances in the Cold War : threat perceptions in the East and West- CSS studies in security and international relations. London 2006, 74.
  • Yuxing, H.: China’s Security and the Use of Force: Lessons from the Cold War. In: M. Kramer/V. Mastny: Zhu, Liqun, The legacy of the Cold War: perspectives on security, cooperation, and conflict. Harvard Cold War studies book series. Lanham 2014.
  • Vykoukal, J./Litera, B./Tejchman, M.: Východ. Vznik, vývoj a rozpad sovětského bloku 1944 – 1989. Praha 2000.
  • Wettig, G.: Schlüsseldokument des Kalten Krieges? Stalins Aufrüstungsbeschluß. Die Moskauer Beratungen mit den Parteichefs und Verteidigungsministern der „Volksdemokratien“ vom 9. bis 12. Januar 1951. Vierteljahrshefte fur Zeitgeschichte 53/4, 2005.
  • Zubok, V./Pleshakov, C.: Inside the Kremlin´s Cold War. From Stalin to Khrushchev. HUP 1996.

Pramene

  • Stalin’s Conference with East European Delegates, January 09, 1951, History and Public Policy Program Digital Archive, C. Cristescu, „Ianuarie 1951: Stalin decide inannarea Romanei“. Magazin Istoric 10, 1995, 15–23. Dostupné na internete: http://digitalarchive.wilsoncenter.org/document/134390.
  • „Ljudjam svojstvenno ošibať sja“. Iz vospominanij M. Rakoši. Istoričeskij archiv 3/1998, 3–59.

Obrazová príloha:Naval Historical Center, Valentin Mastyukov/TASS, wikipedia.org

vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.

Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.