Všetci sme dietkami božími. Sme zrkadlami našej doby, ktorá neraz zodpovedá za naše rozhodnutia a činy. Osobnej zodpovednosti za ne sa však nezbavíme. Aspoň za tie nie, ktoré sa stali naozaj. To ostatné je to, čo nám pripísali iní – či už zo závisti, z presvedčenia, z omylu alebo len pre to, že nás takých naozaj chceli vidieť.
Kam zaradiť rodinu Borgia (španielsky Borja) a kde sú hranice medzi realitou a legendou? Meno, ktoré sa stalo synonymom intríg a zločinu. Bolo zvolenie Rodriga Borgiu (Alexandra VI.) za hlavu katolíckej cirkvi dôkazom jej úpadku, alebo len omylom, či, naopak, výstrahou pred tým, čo sa môže stať, keď sa moc zverí do rúk nepovolaným? Skúsme sa na Borgiovcov pozrieť tak, ako ich „objavil“ Ferdinand Gregorovius. Tento uznávaný historik 19. stor. ako prvý ukázal borgiovskú rodinu prostredníctvom faktov. Možno dokonca povedať, že sa čiastočne zaslúžil o ich rehabilitáciu a o očistenie od pridaných legiend.
Pôvod rodiny Borgia
Rodina Borja, známejšia pod talianskou verziou mena – Borgia, pochádza zo španielskeho mesta Borja (antické mesto Bursao, Bursau). Rodrigo sa narodil pravdepodobne v roku 1432 v katalánskej rodine Isabelly a Jofrèho Borgiovcov. Obaja rodičia pochádzali z rodiny Borgia, mama bola neterou neskoršieho pápeža Kalixta III. (Alfonsa Borgiu). Rodrigo mal jedného brata a päť sestier. Z Valencie, kde vyrastal po smrti svojho otca, sa presunul do Talianska za svojím strýkom, v tom čase ešte kardinálom. Bol druhorodeným synom, a tak sa akosi prirodzene rátalo s jeho cirkevnou kariérou, ktorej bol nápomocný i samotný strýko Alfons. Ako pápež Kalixt bol natoľko naklonený Španielom, že to v Ríme vyvolalo pobúrenie a po skončení jeho trojročného pontifikátu mnohí dobrovoľne či nedobrovoľne z Ríma radšej odišli.
Rodrigo Borgia
V roku 1449 sa Rodrigo ocitol v Ríme, odkiaľ ho poslali študovať do Bologne kanonické právo. Z Bologne sa vrátil do Ríma, kde pre neho strýko Kalixt III. pripravil titul kardinála-diakona s titulárnym kostolom San Niccolò in Carcere. Od roku 1457 až do svojho zvolenia za pápeža zastával úrad vicekancelára.
Potom ho vymenovali za kardinála-biskupa pre mesto Albano a až do konca svojho života stál na čele kolégia kardinálov (Sacro Collegio). Ešte počas pontifikátu svojho strýka bol pápežským legátom v Ancone a hlavným kapitánom pápežských vojsk v Taliansku. Medzičasom pôsobil v Španielsku, podieľal sa na príprave svadby Ferdinanda Aragónskeho s Izabelou Kastílskou, v Neapole bol pri korunovaní Jany Neapolskej.
Okrem rôznych funkcií sa mu podarilo i naakumulovať viaceré cirkevné benefity – opátstvo vo Fossanove či v Subiacu, kde dokonca na vlastné trovy vybudoval pevnosť a neskôr sa tam často zdržiaval. Svoje bohatstvo si nenechával len pre seba – zainvestoval do stavby galéry proti Turkom, ktorú dal k dispozícii pápežovi Piovi II.
Cesta na pápežský stolec
Od smrti strýka Kalixta III. v roku 1458 až voľbu Rodriga za pápeža v roku 1492 sa na svätopeterskom stolci vystriedali ešte štyria pápeži (Pius II., Pavol II., Sixtus IV. a Inocent VIII.).
Nepriateľstvo medzi Rodrigom Borgiom a Giulianom della Rovere (neskorší Július II.) sa prehĺbilo už počas konkláve po smrti Sixta IV. v roku 1484. Obaja sa totiž videli na pápežskom stolci, na ktorom ich 
predbehol Inocent VIII. Obaja kandidáti si teda na pozíciu pápeža museli ešte niekoľko rokov počkať.
Ráno 11. augusta 1492 konkláve rozhodlo o novom nástupcovi – Alexandrovi VI. Stal sa ním Rodrigo Borgia, muž, ktorý už vyše 35 rokov pôsobil vo funkcii vicekancelára, a to i vďaka svojmu príbuznému – pápežovi Kalixtovi III. (1455 – 1458). Slávnostná inaugurácia sa konala 26. augusta a Rím oslavoval. Pred vatikánskou Bazilikou sv. Petra pápež vysadol na bieleho koňa a za sprievodu kardinálov sa vydal smerom do Lateránu, kde sa konala slávnostná korunovácia. Ceremónia nového pápeža sa v zásade ničím nelíšila od predchádzajúcich. Obyvatelia Večného mesta, lemujúci cestu, ktorou prechádzal slávnostný sprievod, boli na tento rituál už zvyknutí. To, čo jednotlivých pápežov odlišovalo, bol až charakter a dĺžka ich pontifikátu.
Alexander VI. v politike
V spleti politických udalostí na prelome 15. a 16. storočia, kde sa okrem objavenia Ameriky viedli boje o neapolský trón – mocenský konflikt medzi Francúzskom a Aragóncami, v ktorom zohrával dôležitú úlohu i postoj pápeža, a to nielen ako Svätého otca, ale aj ako svetského predstaviteľa Pápežského štátu.
Alexander VI. začal s podporou Milána a Benátok založením Ligy sv. Marca a len pár mesiacov nato presedlal k neapolským Aragóncom. Zmenám politickej orientácie sa prispôsobovala i sobášna politika. Pôvodne dobré politické vzťahy s Milánom a s kardinálom Ascaniom Sforzom priviedli Alexandra k myšlienke zasnúbiť svoju dcéru Lucreziu s Giovannim Sforzom z Pesara. Po zblížení s Neapolom zasnúbil syna Joffrého (Gioffreho) so Sanchou Aragónskou.
Vzťahy sa upevnili i potom, čo na neapolskom tróne nahradil zomrelého Ferranta nový Aragónec – Alfonz II. Kardinál Giulliano della Rovere to využil a v apríli roku 1494 utiekol na dvor francúzskeho kráľa Karola VIII. Následne sprevádzal Karola VIII. pri invázii do Talianska, ktorému sa bez akéhokoľvek odporu talianskych miest podarilo v posledný decembrový deň pritiahnuť pred brány Večného mesta. Ľahkosť, akou sa prehnal Talianskom, bola až zarážajúca. Predovšetkým Florencia v tichosti podporovala francúzske záujmy.
Európske mocnosti sa v marci 1495 spojili do tzv. Svätej alebo Benátskej ligy, medzi členmi nechýbalo Španielsko a Benátky, s cieľom obmedziť francúzsky vplyv na Apeninskom polostrove a vypudiť odtiaľ Karola VIII., čo sa nakoniec aj podarilo.
Karol VIII. v roku 1498 zomrel. Nastúpil Ľudovít XII. a zmenili sa i politické vzťahy medzi francúzskym dvorom a Rímom. Otvorila sa nová možnosť zblíženia prostredníctvom manželského zväzku medzi obomi stranami. Je to síce prekvapujúce, ale tentokrát prišiel rad na Cesareho, v tomto období už bývalého kardinála. Po záhadnej smrti svojho brata Juana sa totiž rozhodol zanechať cirkevnú kariéru. Profrancúzska politika sa začala realizovať práve zásluhou Cesareho. Alexander zažil po boku francúzskeho kráľa triumfálny návrat svojho syna na Apeninský polostrov. Bolo to práve v roku 1500, ktorý pápež vyhlásil za jubilejný. O tri roky nato obaja Borgiovci – Alexander i Cesare – záhadne ochoreli na maláriu. Otec to neprežil.
Smrť
Rodrigo Borgia zomrel po 11 rokoch svojho pontifikátu dňa 18. augusta 1503. Jeho telo pochovali do hrobu v kruhovom mauzóleu – v Kostole sv. Ondreja nazývanom aj Santa Maria della Febbre, ktorý bol prepojený s Bazilikou sv. Petra. Kostol, pôvodné mauzóleum, stálo v ceste budovateľským plánom neskoršieho pápeža – staviteľa Sixta V. Len 83 rokov po Alexandrovej smrti padlo rozhodnutie mauzóleum zdemolovať v záujme presunu obelisku na Námestie sv. Petra.
Zdá sa, že Rodrigo nenašiel pokoj ani po smrti. Jeho telesné pozostatky zamenili s pozostatkami jeho príbuzného Alfonza Borgiu, teda Kalixta III. V roku 1610 ich presunuli do kostola S. Maria di Monteserrato na Via Giulia v Ríme a až takmer po tristo rokoch, v roku 1889, pribudol k jeho hrobu aj náhrobok. Lepšie povedané k spoločnému hrobu oboch pápežov z rodu Borgia.
Alexandrova zlá povesť
Ostrým kontrastom k postave Rodriga Borgiu je isto jeho nástupca a rival – Giuliano della Rovere, ktorý prijal meno Július II. Po svojom zvolení odmietol pobývať v tých istých priestoroch apoštolského paláca, a preto sa presunul o poschodie vyššie, kde si nechal miestnosti vyzdobiť špičkovými umelcami svojej doby na čele s Rafaellom, ktorého meno sály nesú dodnes. J
eho pôsobenie v pozícii pápeža bolo korektnejšie. Pochybnosti však môžeme mať v otázkach jeho politických krokov, ktoré podnikol ešte ako kardinál, za pontifikátu svojho soka Alexandra.
Pápež, ktorého velebili ako „osloboditeľa Talianska od barbarov“ ich vlastne čiastočne do Talianska pozval. Vtedy ešte budúci pápež Július II. sa v poslednom desaťročí 15. stor. aktívne zúčastňoval na intervencii francúzskych vojsk na čele s kráľom Karolom VIII.
Slabou stránkou pôsobenia Alexandra VI. Borgiu na pápežskom stolci bol fakt, že sa správal viac ako svetský panovník než ako duchovný pastier. Na jeho negatívnej „reklame“ a na vytvorení legendy o nemravnom a nenávidenom pápežovi menom „Borgia“ sa dosť výrazne podieľal práve jeho nástupca Július II. V každom prípade musíme Alexandrovi VI. uznať jeho mimoriadne skúsenosti s riadením pápežskej kúrie, ktoré získal ešte ako vicekancelár, a znalosti z kanonického práva.
Niečo zo súkromia
Ešte ako kardinál si Rodrigo postavil palác della Cancelleria (palác Sforza-Cesarini) medzi Anjelským mostom a Campo dei Fiori, kde pobýval počas svojho úradu vicekancelára Svätej stolice. Tu zorganizoval sobáš pre svoju dcéru Isabellu a Pietra Matuzziho. Veľa času trávil v Subiacu, kde sa narodili aj niektoré z jeho detí. Po zvolení za pápeža sa, pochopiteľne, presťahoval do Apoštolského paláca vo Vatikáne.
Pápež býval v Apoštolskom paláci prebudovanom ešte za čias Mikuláša V., ku ktorému nechal vybudovať vežu, ktorá nesie meno rodiny Borgia aj dnes. Sály na prvom poschodí si nechal vyzdobiť majstrom Pinturicchiom. Na freskách možno nájsť portréty Giulie Farnese, ktorá prepožičala svoju tvár Panne Márii, dcéry Lucrezie (Lukrécie) zobrazenej ako Katarína Alexandrijská, ale i samotného Alexandra VI. Práve tu, v Sále pápežov, sa vraj odohrala zásadná udalosť, ktorá bola v očiach súčasníkov „prstom Božím“, ktorý mal upozorniť pápeža na jeho poklesky. 29. júna 1500 zasiahol pápežský palác blesk. Zrútila sa strecha Sály pápežov, v ktorej sa vtedy Alexander nachádzal a pápež uviazol pod sutinou zrútenej strechy. Toto nešťastie však prežil.
Použitá literatúra
- Hibbert, Ch.: Řím. Životopis města. Praha 1998.
- Enciclopedia dei Papi. Inocenzo VIII – Giovanni Paolo II. Roma 2000.
- Majanlahti, A.: Guidacompleta alle Grandi Famiglie di Roma. Milano 2010.
- Rendina, C.: I Papi. Storia e segreti. II. volume. Roma 2005.
- Rendina, C.: Le grandi famiglie di Roma. 1. vol. Roma 2006.
- Stranges, M. A.: Giustizia per i Borgia. Delitti, crimini e amori di Alessandro VI, Cesare e Lucrezia al vaglio di un magistrato. Benevento 2005.
Obrazová príloha: I. Kvetánová, www.wikipedia.org
Študovala históriu a klasickú archeológiu na Trnavskej univerzite v Trnave. Má za sebou viaceré študijné a výskumné pobyty – American Academy of Rome (Taliansko), American Center of Oriental Research v Ammáne (Jordánsko), Univerzita vo Viedni. Je absolventkou Pápežského inštitútu pre kresťanskú archeológiu v Ríme. Dodnes pôsobí ako oficiálny certifikovaný sprievodca mesta Rím a jeho provincie. Spolupracuje na výskume kláštora na Katarínke v Dechticiach.