Po smrti kráľa Žigmunda Luxemburského nastalo v Uhorsku turbulentné obdobie – politické a dynastické súboje o moc v kráľovstve poznačili do budúcna schopnosť krajiny čeliť tureckej hrozbe. Z egoizmu vyplývajúca neschopnosť či neochota šľachty zjednotiť sa k spoločnému cieľu pod inštitúciou kráľa, boli prológom, ktorý už polovici 15. storočia otvoril Turkom dvere do Uhorska. Azda len zásluhou okolností širšieho medzinárodného kontextu a úspešných mužov z rodu Huňadyovcov – otca Jána, slávneho turkobijcu a neskôr jeho syna, obratného politika a reformátora, ktorý do dejín vošiel ako kráľ Matej Korvín, bola, aspoň načas, oddialená osudná konfrontácia s Turkami.
Anarchia feudálov a padlé korunované hlavy
Na uhorský trón zasadol po Žigmundovi jeho zať, rakúsky arcivojvoda Albrecht (1438 – 1439). Ten vo všetkých dedičných krajinách prebral moc bez problémov, iba v Čechách ho časť šľachty ako kráľa odmietla (preferovali poľského Kazimíra Jagelovského), čo vyústilo v lete 1438 do konfliktu, ktorý sa preniesol aj územie Uhorska.
V rovnakom čase zaútočili na južné pohraničie Uhorska Turci a využijúc dynastické rozbroje kresťanských vladárov vpadli do Sedmohradska. Začali likvidovať zvyšok Srbska, ktoré bolo pod uhorským protektorátom. Albrecht si uvedomil vážnosť situácie, preto požiadal pápeža Eugena IV. o sprostredkovanie mierových rozhovorov s Poliakmi i s českou projagelovskou opozíciou a sám pod tlakom správ o ťažení armády sultána Murada II. k pevnosti Smederevo (Srbsko) zvolal na jar roku 1439 do Budína snem. Predmetom rokovaní bolo zabezpečiť súhlas, finančné krytie a bandériá uhorskej šľachty pre nadchádzajúce ťaženie. Pre šľachtu bol však boj s nepriateľom pred bránami kráľovstva len sekundárny problém. Primárne sa snažila obmedziť moc panovníka a vymôcť si rôzne privilégiá, čo destabilizovalo vládu, roztrieštilo sily a odvrátilo pozornosť od hlavného problému.
V priebehu augusta 1439 obkľúčili Turci Smederevo a koncom mesiaca pevnosť kapitulovala. Okrem toho Turci obsadili aj Bosnu. Chabá a narýchlo zverbovaná uhorská armáda doplnená o srbské oddiely despotu Juraja Brankoviča, sústredená na sútoku Tisy a Dunaja, do bojov ani nezasiahla – v jej radoch vypukla epidémia dyzentérie, zvesti o početnej tureckej presile zapôsobili ako katalyzátor rozkladu bojovej morálky a vojsko sa rozutekalo. Klincom do rakvy bolo prepuknutie nákazy dyzentérie u samotného Albrechta, ktorý chorobe pri pokuse transportovať ho z juhu Uhorska do Viedne neďaleko Ostrihomu roku 1439 podľahol. Po jeho smrti opäť prepukli spory o nástupníctvo, tentoraz priamo v Uhorsku. Politické vedenie krajiny sa polarizovalo na dva tábory – prohabsburský, podporujúci regentskú vládu Alžbety, vdovy po Albrechtovi, a projagelovský, podporujúci spojenie Uhorska a Poľska v personálnej únii osobou poľského kráľa.
Projagelovskej strane sa na trón podarilo presadiť poľského panovníka, ktorý v Uhorsku vládol ako Vladislav I. (1440 – 1444). Ten mal za sebou pevné zázemie, ktoré poskytovalo možnosť organizovať boj proti Turkom. Vladislav však musel zakrátko okrem tureckej hrozby čeliť aj opozícii v Uhorsku – Jánovi Jiskrovi z Brandýsa, žoldnierovi podporujúcemu regentskú vládu Alžbety, ktorá vládla za svojho syna Ladislava narodeného krátko po smrti otca Albrechta (preto dostal neskôr prídomok Pohrobok). Uhorsko opäť zachvátil mocenský spor, ktorý trieštil sily a až za prispenia medzinárodnej diplomacie sa ho podarilo utlmiť a obrátiť pozornosť na Turkov, ktorí v rokoch 1441 – 1442 podnikli drobné nájazdy na územie Uhorska. V týchto bojoch sa po prvý raz vyznamenal neskorší „turkobijec“ – uhorský magnát Ján Huňady.
V lete roku 1443 vyhlásil kráľ útočnú výpravu proti Turkom spolu s vojskami spomínaného Huňadyho. Pomocou moderných bojových taktík dobyl mestá Niš (Srbsko) a Sredec (Sofia v Bulharsku), pričom postúpil až k pohoriu Balkán (Bulharsko), ale zima a brániaci sa Turci v horských priesmykoch uhorské vojsko odrazili a donútili vrátiť sa.
Na rok 1444 sa plánovala ďalšia výprava, ale zo sultánovej iniciatívy bol v polovici júna v Segedíne (Maďarsko) podpísaný pre Uhorsko veľmi výhodný mier (sultán sa zaviazal k platbe tribútu 100 000 zlatých, vráteniu 24 dobytých hradov a opusteniu Srbska i časti Albánska) na obdobie 10 rokov. Sultán si ním „rozviazal ruky“ na pacifikovanie rozbrojov vo svojej ríši.
To už turecká hrozba naberala európsky rozmer, pretože kormidlom medzinárodnej diplomacie začal točiť pápež Eugen IV., ktorý zmobilizoval západné mocnosti (Benátky a Burgundsko) na poskytnutie námorníctva na obsadenie a zablokovanie prielivov Dardanely a Bospor. Znemožnil by sa tak návrat sultána a presun tureckých posíl na Balkán.
Pápežský nátlak (prostredníctvom legáta Giulina Cesariniho) donútil Vladislava vypovedať mier a pokračovať vo vojenskom ťažení proti Turkom na Balkáne. Spomínané kresťanské loďstvo však nedokázalo prielivy zabezpečiť a tak sa sultán, potom čo sa dozvedel o zrade segedínskej mierovej zmluvy, urýchlene presunul na Balkán. Sultánova armáda vystopovala uhorské vojská utáborené v okolí mesta Varna (Bulharsko) a 10. novembra ich prinútila k boju. V bitke, ktorej sa zúčastnil aj Ján Huňady, bolo uhorské vojsko rozprášené a padol aj kráľ Vladislav, pričom jeho mŕtvolu po boji nenašli, čo viedlo k vzniku niekoľkých legiend.
Úspešný otec – hviezda Jána Huňadyho
Smrť kráľa viedla ku korunovácii Albrechtovho syna Ladislava (vládol ako Ladislav V., 1445 – 1457). To sa opäť nezaobišlo bez polarizácie politických špičiek – na stranu dvorskú (podporujúcu mladého Ladislava, ktorý bol vychovávaný na dvore cisára Fridricha III.) a huňadyovskú (podporujúcu magnáta Jána Huňadyho). Na území Uhorska navyše stále zotrvával Ján Jiskra a záujem o korunu prejavil aj cisár Fridrich III., čo bolo zdrojom neustáleho napätia. Za neprítomnosti maloletého kráľa bol správou Uhorska, t. j. gubernátorom, snemom poverený Ján Huňady. Ten sa pragmaticky snažil v Uhorsku zachovať aspoň dočasne status quo a sústrediť sily na boje proti Turkom, ktorých intenzita začala rásť.
V roku 1448 podnikol Ján Huňady ťaženie na Balkán, ale v polovici októbra v bitke na Kosovom poli, symbolickom mieste, kde Turci roku 1389 po prvý raz porazili srbské vojská, bolo jeho vojsko armádou sultána Murada II. porazené a sám Huňady padol do zajatia, z ktorého bol prepustený iba za vysoké výkupné. Postupnými prímeriami sa však podarilo udržať vratký mier až do roku 1456. Toto intermezzo sa ale stalo osudným pre Konštantínopol – 29. mája 1453 sultán Mehmed II. mesto dobyl, čím de facto zanikla vyše tisícročná Byzantská ríša.
Pád Konštantínopola a snaha zjednotiť kresťanskú Európu viedli pápeža Mikuláša V. k vyhláseniu križiackej výpravy, čo sa odrazilo aj na nariadeniach uhorského snemu z roku 1454, ktorý odhlasoval zvýšenie početnosti vojenských oddielov tým, že narukovať musela aj šľachta a každých 100 port (usadlostí) dostalo povinnosť postaviť 4 jazdcov a 2 lukostrelcov. Veliteľom uhorských síl sa nestal nik iný ako slávny Ján Huňady. Turci posilnení úspechom na Bospore vpadli v roku 1454 znovu do Srbska, ktoré vyplienili. Tu s nimi opäť zviedol Huňady viaceré úspešné boje, napr. o mesto Kruševac a pri Belehrade.
Legendárny úspech Jána Huňadyho na bojovom poli, ktorý ho zapísal do dejín, prišiel 22. júla 1456, keď spod hradieb už niekoľko týždňov znovu obliehaného Belehradu (veliteľom posádky bol Michal Siládi) vytlačil niekoľkonásobne silnejšiu armádu sultána Mehmeda II. Nejednotnej a skeptickej Európe opäť ukázal, že Turkov možno poraziť. Najväčší „turkobijec“ stredoveku ale umrel niekoľko týždňov po triumfe na mor v meste Zemun (Srbsko). Približne o rok ho na druhý svet prekvapivo nasledoval aj kráľ Ladislav.
Syn kráča v šľapajach úspechov svojho otca
Tentoraz sa po smrti kráľa presadila tzv. národná strana a na uhorský trón zvolila mladého syna Jána Huňadyho, Mateja, ktorý vošiel do povedomia s prídomkom Korvín (z lat. Corvus, v prekl. havran, podľa znaku v rodovom erbe). Ani on sa nevyhol organizovaniu čo najúčinnejšej obrany proti tureckej expanzii za značne komplikovanej vnútornej situácie (boje s českým kráľom Jurajom z Poděbrad, s cisárom Fridrichom III., s poľským kráľom Kazimírom IV. či so žoldniermi Jána Jiskru – bratríkmi).
Prvé, pre Uhorsko viac-menej úspešné boje, sa odohrali už v lete roku 1458 na území Srbska, potom čo Matej vyhlásil v Uhorsku šľachtickú insurekciu (vojenskú mobilizáciu). To, že si bol tureckej hrozby vedomý, dokazuje aj následné vyrubenie subsídia (mimoriadnej vojenskej dane), ktoré sa malo použiť na budovanie vojska. Postupné zväčšenie tureckého tlaku na územie Srbska, Bosny, Hercegoviny a iných vazalských území pri južných hraniciach Uhorska a ich podriadenie tureckej správe doviedli Mateja v septembri roku 1463 k vyhláseniu prvej výpravy proti nim. Tá slávila úspech, keď uhorské vojská dobyli koncom roka hrad a zároveň vtedajšie hlavné mesto Bosny – Jajce (Bosna a Hercegovina). Na jeseň roku 1464 bolo naplánované pokračovanie ťaženia, počas ktorého dobyli bosniansky Srebrenik, inak ale neprinieslo podstatnejší úspech.
Ďalšie roky vlády Mateja Korvína poznačili politické spory s českým kráľom Jurajom z Poděbrad, pacifikácia žoldnierov Jána Jiskru – bratríkov či konflikty s cisárom Fridrichom III. alebo s poľským kráľom Kazimírom IV., ktoré odpútali jeho pozornosť od tureckej hrozby. Našťastie pre Uhorsko sa v roku 1463 sultán Mehmed II. dostal do vojny s Benátkami a čelil taktiež rozbrojom vo vlastnej ríši, čím priame nebezpečenstvo pre Uhorsko aspoň načas pominulo, ale menšie koristnícke výpravy Turkov v pohraničí ostali dennou realitou. Preto Matej využil angažovanie Turkov vo vojne s „kráľovnou morí“ a na odvetu proti tureckému koristeniu zorganizoval v roku 1475 ďalšiu výpravu, ktorá vo februári 1476 dobyla významnú srbskú pevnosť Šabac (Srbsko). Toto bola posledná vojenská výprava Mateja proti Turkom, ktorých sa vojensky zlomiť nepodarilo a naďalej prenikali na územie Uhorska a Sedmohradska, dokonca aj do Štajerska. Do konca vlády Mateja Korvína a de facto do konca 15. storočia sa už významnejšie boje s Turkami neodohrali, čo však neznamená, že úplne ustali. Zásluhu na tom mali prímeria (neskôr postupne predlžované do roku 1512) medzi Matejom a sultánom Bajazidom II., ktorý dával prednosť skôr mierovej politike, a tiež dvaja dôstojníci Matejovho vojska, ktorí hájili záujmy Uhorska.
Prvým bol košický rodák vo funkcii chorvátsko-slavónskeho bána Blažej Maďar. Ten po celé 70. roky 15. stor. účinne eliminoval tureckú hrozbu v oblasti Jadranu. V roku 1481 sa dokonca podieľal na oslobodení juhotalianskej mestskej pevnosti Otranto, ktorú roku 1480 dobyli Turci. Druhým bol temešský župan Pavol Kiniži, ktorý roku 1479 vybojoval slávne víťazstvo proti Turkom na Chlebovom poli (Cîmpul Pîinii v Rumunsku) v Sedmohradsku a angažoval sa aj v bojoch v Srbsku. Situácia v pohraničí ale aj naďalej zostávala napätá.
Použitá literatúra
- Dangl, V./Segeš, V.: Vojvodcovia. Praha 2012.
- Kršák, P. (ed.): Ottov historický atlas. Praha 2012.
- Marsina, R. a kol.: Dejiny Slovenska I. Bratislava 1986.
- Segeš, V. a kol.: Kniha kráľov. Bratislava 2010.
- Škvarna, D. a kol.: Lexikón Slovenských dejín. Bratislava 2006.
- Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Študent 3. ročníka bakalárskeho stupňa na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zaoberá sa dejinami raného novoveku (druhá polovica 15. stor. – záver 18. stor.) s bližším zameraním na vojensko-politické aspekty tohto obdobia.