Stredovekí Mongoli boli známi dvoma vecami: lukostreľbou a umením jazdy na koni. Podobne ako ostatní súčasní nomádi si chlapci aj dievčatá tieto zručnosti zdokonaľovali od mladého veku.
Nie je prehnané tvrdiť, že Mongoli prežili svoj život v konskom sedle. Bojové kone hrali v podstate hlavnú rolu pri vojenskej expanzii, čo sa všeobecne prejavilo u dobových autorov i moderných vedcov pri popise mongolských jazdcov, ktorí si pod kopytami podrobili národy od Číny až po dolný Dunaj a vytvorili najväčšiu stredovekú ríšu. Analýza celého rozsahu problematiky kultúry chovu koní stepných nomádov by zabrala množstvo monografií. Tento článok sa zaoberá jedným aspektom: cestovaním na koni rozsiahlou ríšou, ktoré je opísaná v mongolských aj v európskych písomných prameňoch a zrkadlí sa aj v archeologickom materiáli.
Tajná história Mongolov
Jedným z najpodrobnejších naratívnych opisov mongolskej spoločnosti je Tajná história Mongolov, ktorá rozpráva o ceste Temudžina k titulu Džingischána a o jeho nástupcovi Ögodejovi. Obsahuje aj množstvo podrobností z každodenného života mongolskej spoločnosti v 13. storočí. Druhým interným zdrojom je Ata-Malik Juvayni, úradník a kronikár perzského pôvodu na dvore Ílchána Hulegua.
Západné zdroje s najdetailnejším popisom Mongolskej ríše pochádzajú z poznámok dvoch duchovných misií, ktoré sa dostali až k rezidencii chánov v Karakorume. Prvým cestujúcim bol Giovanni di Plano Carpini, pápežský legát vyslaný k Veľkému chánovi. Jeho cesta sa začala v roku 1245 v Lyone a prostredníctvom stretnutia s Batuom, vládcom Džočiho úlusu na rieke Volge, sa dostal do hlavného mesta Karakorumu v čase konania Veľkého Kurultaja, na ktorom bol zvolený nový veľký chán Güyük.
Druhým cestujúcim, ktorý zanechal svoje poznámky o cestách po Mongolskej ríši, bol William z Rubrucku, vyslaný francúzskym kráľom na kristianizačnú misiu v roku 1253 počas siedmej križiackej výpravy. Začínal v Konštantínopole, pokračoval loďou na Krym, odkiaľ opäť cez Batuovou hordu dosiahol Karakorum, kde ho prijal Veľký chán Möngke. Zostal tam niekoľko mesiacov a v roku 1255 sa vrátil inou cestou do Svätej zeme.
Cestovanie
Presun vojakov počas výprav sa ponášal na každodenný pohyb nomádov pri kontrole stád či pri presunoch z tábora do tábora. Mongolský vojak a bežný nomád nemali iba jedného koňa, ale zvyčajne niekoľko náhradných, ktoré ho nasledovali vďaka ich prirodzenému stádovému inštinktu. Takéto správanie popisujú aj očití svedkovia mongolskej invázie do Európy. Náhradné kone boli držané blízko, aby ich bolo možné vymeniť, nevyčerpať tak len jedno zviera a udržať rýchlosť pochodu. V Tajnej histórii Mongolov dáva Džingischán rady, ako náročnou jazdou neublížiť koňom. Vojaci mali šetriť svoje kone a nedovoliť im príliš vychudnúť, nesmeli divoko poľovať v cvale, ale museli byť usporiadaní vo formácii, a predovšetkým nesmeli upínať chvostové remene sedla, keď nebojovali, a príliš uťahovať uzdy. Rovnako bolo zakázané udierať koňa uzdou, alebo sa spoliehať na konský bič. Strata koní v dôsledku okolností, ktorým sa dalo vyhnúť, na vojenskom ťažení, pri ktorom neexistovala istota, že sa budú dať získať nové, ale tiež jednoduchá strata ekonomickej jednotky, ktorú kôň predstavoval pre jednoduchého nomáda, bola určite chybou, ktorej sa bolo treba vyhnúť. Plano Carpini dodáva, že po jednodňovej jazde nechávali Mongoli koňa odpočívať tri alebo štyri dni. To podčiarkuje predstavu, že každého Mongola sprevádzali najmenej tri alebo štyri náhradné kone.
Kôň však nebol jediným prostriedkom prepravy, aj keď bol určite tým najbežnejším. Fráter William začal svoju cestu na Kryme výberom, či spolu s jazdnými zvieratami použijú náhradné kone, alebo vozy ťahané volmi. Po zlej rade si vybral druhú možnosť, keďže mu bolo povedané, že bude musieť na každej zastávke na výmennej stanici prehadzovať batožinu z nákladných koní na nové, kdežto inak mu stačí prepriahnuť voly. To ho však prinútilo cestovať polovičnou rýchlosťou. Spomína, že cesta k Sartaqovi, Batuovmu synovi, mu trvala dva mesiace namiesto jedného. Systém takýchto prepriahacích staníc pre kone, nazývaný yam, vytvoril chán Ögodej. Starý kuriérsky systém, ktorý sa spoliehal na výmenu koní v kočovníckych táboroch, ktoré jazdec navštívil, bol pomalý a vyžadoval zmenu a lepšiu organizáciu ekonomických dopadov na miestnych obyvateľov. Plano Carpini píše, že každý človek, chudobný či bohatý, musel dať chánovmu poslovi čerstvé kone a jedlo. Niektorí pravdepodobne bohatší jednotlivci a členovia nobility si na tento účel zvykli chovať niekoľko špeciálnych koní, ale nemajetnému jedincovi mohla návšteva posla či vyslanca spôsobiť veľký problém. Ögodej tak zriadil systém oficiálnych poštových staníc obsadených profesionálnymi zamestnancami a jeho brat Čagataj, vládca centrálnej časti ríše, s touto myšlienkou súhlasil a sľúbil, že vytvorí rad poštových staníc spájajúcich panstvo Veľkého Chána s jeho územím, a naliehal na Batua, pána západného úlusu, aby urobil to isté.
Staniciam yamu boli stanovené presné kvóty na poštových valachov, kobýl na dojenie, oviec ako zdroja potravy a volov spolu s vozmi, ktoré ťahali. Línia staníc z Karakorumu do oblasti dnešnej Ukrajiny bola pevne určená niekedy po návšteve Plana Carpiniho, ale pred cestou Wiliama z Rubrucku, ktorý už popisuje jednotný systém začínajúci východne od rieky Don. Zdá sa, že západne od Donu neexistovali žiadne oficiálne stanice yamu, pretože William spomína, že kone im dávali iba kapitáni Tatárov v ich táboroch. Po prekročení Donu už cestovali od stanice k stanici, až kým neprišli k Sartaqovmu táboru. William používal slovo yam nesprávne na označenie prednostu namiesto označenia samotnej stanice. Takýto prednosta mal zjavne dôležité postavenie, pretože bol zodpovedný za bezproblémové doručenie správ.
Konské stanice
A ako taká stanica vyzerala? Určite to záviselo od geografickej polohy. Marco Polo, ktorý tiež opisuje yam, spomína veľké luxusné budovy s dobre vybavenými apartmánmi, vhodnými aj pre kráľa – jeho správy však treba čítať opatrne. V blízkosti stálych osád boli možno kamenné alebo drevené budovy, ale v otvorenej stepi sa podľa Williama s najväčšou pravdepodobnosťou používali iba typické jurty s pasúcimi sa dvadsiatimi až tridsiatimi koňmi a s dvadsaťčlennou posádkou. Stanice yamu boli dôležité aj v blízkosti táborov šľachty a chánov, pretože nimi prechádzali nielen poslovia, ale taktiež sa tu, čakajúc na audienciu, ubytovávali veľvyslanci. Chán Batu mal napríklad štyri stanice na hranici svojho tábora na každej zo svetových strán, ktoré prijímali cestujúcich prichádzajúcich z daného smeru. Rôzni veľvyslanci sa teda nemohli fyzicky stretnúť, zatiaľ čo v Karakorume existovala iba jedna centrálna stanica pre každého prichádzajúceho. Stanice boli vo vzdialenosti jedného dňa jazdy a podľa Williama z Rubrucku za ten deň boli schopní prekonať vzdialenosť medzi Parížom a Orléans, čo je zhruba 125 km. Zodpovedá to aj pri výpočte trasy medzi Donom a Volgou, čo je približne 600 km, ktorá Williamovi trvala desať dní s vozom s volmi, teda päť dní jazdy koňmo. Na niektorých miestach bolo možné prekonať dva yamy za jeden deň, napríklad v pohorí Tarbagataj na hranici dnešného Kazachstanu a Číny. Na niektorých miestach bola možnosť vystriedať koňa viackrát za deň, niekedy však cestovatelia v rozľahlej stepi nenarazili na stanicu aj dva alebo tri dni. Zaujímavé je pozorovanie, že spomedzi koní si Mongoli vždy vyberali prví a Európania až po nich, zvyčajne teda z najhorších dostupných zvierat. William bol tiež podľa jeho vlastných slov tlstý muž, ktorý potreboval najsilnejšie zviera, aby ho mohlo prevážať. Williamova cesta späť po dlhom pobyte v tábore Veľkého chána v Karakorume ho viedla inou cestou, stepami severne od Balchašského jazera. Tu boli yamové stanice veľmi zriedkavé, ak vôbec existovali, pretože spomína, že si mohli oddýchnuť iba jedenkrát za dva mesiace a desať dní. Neskôr, už v krajinách južne od Kaukazu, bolo pre Williama problémom získať kone zjavne preto, že tieto klientske štáty nepoužívali mongolský systém prepravy. Yam sa však využíval aj v neskoršom období v Tamerlánovej ríši, a tiež v Rusku. Pozoroval ho aj Odoric z Pordenone na začiatku 14. storočia, keď v Číne vládla mongolská dynastia. Poslovia a významní cestovatelia dostali od Veľkého chána špeciálny typ priepustky vo forme tabuľky zvanej paiza, vyrobenej z drahých kovov pre vysokých hodnostárov a z dreva pre nižšie postavených poslov.
Najväčšou prekážkou na cestách boli rieky. Podľa Tomáša zo Splitu, ktorý bol očitým svedkom invázie do Uhorska v 1241–1242, boli Mongoli schopní preplávať aj bystré rieky na konskom chrbte. Ak sa to nedalo, urobili si z prútia provizórne člny, kde si uložili svoj náklad a preplávali naľahko. Podobný spôsob popisuje aj Plano Carpini. Podľa neho každý Mongol nosil so sebou kus surovej kože, ktorá sa po zviazaní zmenila na akýsi plavák. Keď rieku prechádzalo viac vojakov, spojili viac takýchto vriec, urobili plť, na ktorú položili sedlá a ďalší náklad a zaviazali ho za chvost vedúceho koňa, alebo použili provizórne pádla a veslá. Kone išli za vybraným plavcom, ktorý ich previedol na druhú stranu. Dunaj však predstavoval pre mongolskú armádu problém, a nebolo možné prekročiť ho takýmto spôsobom, kým úplne nezamrzol.
Kôň a postroj
Typický stepný kôň alebo poník je archaicky vyzerajúce zviera, stále podobné svojim divokým predkom. Mongolské kone sú vysoké zhruba 120–140 cm v kohútiku a majú tendenciu mať dlhú hlavu, krátke, ale silné končatiny, a tiež krátky krk a chrbát, so silným svalstvom. Aj moderné mongolské kone, aj tie, ktoré sú opísané v písomných prameňoch, majú rôzne sfarbenie. Tajná história Mongolov často uvádza rôzne škvrny alebo konkrétne rozdiely vo farbe alebo v stave chvosta a hrivy, ktoré sa používali na ich rozpoznanie od zvyšku stáda. Spomínal sa napríklad sivobiely kôň s rýchlymi nohami a huňatým chvostom, plavý valach, gaštanový kôň s riedkym chvostom, sivý s čiernym chrbtom a podobne. O výške či iných vlastnostiach však Mongoli nepísali, z ich pohľadu nebolo nutné zmieňovať očividné veci.
V tomto ohľade lepšie opisy pochádzajú zo západných zdrojov. Tomáš zo Splitu uvádza, že mongolské kone sú malé, ale veľmi odolné, a sú schopné vydržať dlhé pochody bez vyčerpania a s malým množstvom potravy. Podobný obraz vykresľuje Plano Carpini, ktorý musel vymeniť európske kone v Kyjeve, pretože by v zime v stepi neprežili, keďže iba mongolské kone sú schopné vyhrabať si trávu aj spod snehu. Mongoli podľa neho nemávajú uskladnené seno alebo zrnové krmivo. Stepné kone boli vítanou komoditou pre svoju odolnosť aj v Rusi a v ďalších slovanských krajinách. Existujú dokonca dôkazy, že Rusi pravdepodobne kradli kone Mongolom, aby ich mohli predať, pretože Plano Carpini spomína knieža Andreja z Černigova, ktorého Batu nechal popraviť pre takéto obvinenie. Trh špeciálne pre kone sa spomína v meste Karakorum pri severnej bráne. Je tiež známe, že Mongoli prišli do kontaktu aj s inými druhmi koní, najmä arabskými, ktoré boli opísané ako štíhle a vysokonohé s dlhými krkmi. Tento popis určite znamená, že sa týmito charakteristikami líšili od typického stepného koňa, čo tiež dokazuje archeozoologický výskum.
Hlavnými časťami postroja sú sedlo so strmeňmi a uzdenie, ich výroba bola mužskou prácou. Mongoli i ďalší nomádi nepoužívali ostrohy ani kone nepodkúvali. Sedlo malo drevenú konštrukciu, ktorá sa od staroveku v základe príliš nezmenila, v čase mongolskej expanzie bola však typická vyvýšená predná a nízka zadná rázsocha. Nálezy kompletne zachovaných sediel pochádzajú z územia od Mongolska cez Sibír a Altaj až po juhoruské stepi. Aj keď sú strmene v písomných prameňoch sotva spomenuté, sú z archeologického hľadiska bežnou a dobre preskúmanou položkou. Nachádzajú sa v hroboch oboch pohlaví, čo zdôrazňuje skutočnosť, o ktorej hovorí Plano Carpini, že ženy môžu jazdiť rovnako dobre ako muži, len s kratšími strmeňmi. V predmongolskej ére mali strmene oddelené ucho na pripevnenie koženého remienka, a krčok, v 13.–14. storočí bol otvor na remienok vyrazený v tele strmeňa a boli vyrobené zo železa, ale zachovali sa aj drevené. Mali okrúhly alebo slzovitý tvar s viac či menej vyhnutým, ale veľmi širokým stúpadlom. Analogické artefakty sa nachádzajú po celej stepi a zasahujú až na naše územie. Zubadlo bolo najčastejšie jednoduché, dvojdielne, bez výrazných postranníc. Unikátom na našom území je chakaský postroj s pôvodom v prostredí okol rieky Jenisej, nájdený v maďarskom Rakamaze, ktorý ukazuje, akú obrovskú vzdialenosť dokázal stepný kôň v stredoveku reálne prekonať.
Pramene:
- Giovanni diPlano Carpini,: The story of the Mongols whom we call the Tartars. Translation E. Hildinger. Boston 1996.
- William of Rubruck: The mission of friar William of Rubruck. His journey to the court of the Great Khan Möngke 1253–1255. Translation P. Jackson. London 1990.
Literatúra:
- Uray-Kõhalmi, K.: Two saddle finds from Western Mongolia. Acta archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae 20, 1968, 347-358.
- Liščák, V.: Po stopách brata Odorika. Styky Evropy a mongolské Číny ve 13. a 14. století. Praha 2014.
- Knobloch, E.: Putování k Mongolum. Praha 1964.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval archeológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, v súčasnosti pôsobí v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Nitre. Špecializuje sa na strelné zbrane a lukostreľbu v období stredoveku. Okrem pracovného života sa tejto téme venuje aj vo voľnom čase, dobovou rekonštrukciou života stredovekých nomádov, najmä Kumánov v Karpatskej kotline. Je autorom knihy Medieval Archery Equipment from the Territory of Slovakia (2019).