Súzy rok 324 pred Kristom. Alexander má pred sebou už len rok života. Svojimi činmi i celou svojou osobnosťou zmenil tvár súdobého sveta. Jeho ďalší politický krok to len potvrdzuje a završuje dovtedajšie úsilie. Hoci sa pred troma rokmi oženil s Roxanou, chystá svadby nielen sebe, ale aj svojim priateľom. Sám si berie za manželku najstaršiu z Dáreiových dcér Stateiru, nazývanú tiež Barsiné, a najmladšiu Ochovu dcéru Parysatidu. Najlepšiemu priateľovi Hefaistiónovi nechal Drypetidu, sestru jeho vlastnej manželky Stateiry. Želal si totiž, aby jeho a Hefaistiónovi potomkovia boli príbuzní. Nechajme však hostí ešte chvíľu oslavovať a vráťme sa na začiatok príbehu…
Alexander vyrastal v monarchii, ktorá bola už od 7. storočia pred Kr. spravovaná rovnakou dynastiou, až kým jej posledný člen nezahynul v krvavom boji o moc. Králi si brali viacero manželiek, a tak mali veľa potenciálnych následníkov. Hierarchia kráľovských manželiek nebola pevne stanovená, rovnako ako nebol určený systém pravidiel postupnosti kandidátov na trón. Súťaživosť žien situáciu iba komplikovala. Po smrti panovníka sa začal skutočný zápas. Keď boli rivali odstránení, spravidla vládla preživšia matka a syn, ktorý, keď dovŕšil vek dospelosti, mohol riadiť ríšu samostatne.
Na ilustráciu môže poslúžiť nasledujúci príklad: Filip II. Macedónsky, Alexandrov otec, sa oženil niekoľkokrát. Po dobytí Ilýrie si vzal Audatu Eurydiké s cieľom udržať mier. Ilýrske ženy disponovali politickou a vojenskou mocou, viedli dokonca armády. Túto schopnosť neskôr zužitkovala Audata Eurydiké pri výchove ich spoločnej dcéry Kynané. Druhú manželku Filu, ktorá pochádzala zo severnej vetvy macedónskej dynastie, si zobral, aby utužil rodinné vzťahy. Nikepolis z Tesálie zomrela pri pôrode ich dcéry Thessaloniké. Tesálčankou bola aj Filinna, údajne prostitútka, s ktorou mal slabomyseľného syna Filipa Arrhidaia.
Dominantné postavenie mala Olympias z Epiru, matka Alexandra Veľkého a Kleopatry.
Dvadsať rokov po svadbe však jej pozíciu narušilo Filipovo rozhodnutie znovu vstúpiť do zväzku manželského s dcérou generála Attala – Kleopatrou. Podľa Attala tak získal šancu konečne splodiť legitímneho dediča, na čo Alexander podráždene zareagoval: „Nazývaš nás bastardom?“ Krátko nato odišiel aj s matkou do jej rodného Epiru a vrátili sa až na svadbu Alexandrovej sestry Kleopatry s jej strýkom. Počas tejto udalosti bol Filip zavraždený svojím telesným strážcom. Údajne v tom mala prsty Olympias.
Ako je už všeobecne známe, Filipovým nástupcom sa stal práve Alexander. Kým on dobýjal svet, Olympias s Antipatrom efektívne spravovali Macedóniu. Posielala mu aktuálne informácie, o ich korešpondencii kolovali legendy.
Alexander a ženy
Alexandrov vzťah k ženám je vďačným predmetom diskusií. Jeho postoje k svadbe, k plodeniu potomkov či sexuálna orientácia podnecujú historikov už od staroveku.
Ešte za Filipovho života ponúkol perzský satrapa Pixodaros svoju dcéru Filipovi Arrhidaiovi (nevlastný brat Alexandra) za ženu. To vyvolalo obavy Alexandrovej matky Olympias aj jeho priateľov, že Filipa Arrhidaia považujú v zahraničí za následníka trónu. Bolo potrebné rýchlo zakročiť. Alexander vyslal Thessala z Korintu, aby zaňho orodoval u Pixodara a požiadal ho o ruku jeho dcéry. Keď sa to Filip dopočul, zastavil všetky rokovania a vysvetlil Alexandrovi, že preňho plánoval lepšiu nevestu. Štyria z Alexandrových priateľov skončili v exile a Thessalos z Korintu bol predvedený pred Filipa v reťaziach.
Ohliadnuc od tejto ojedinelej epizódy sa môže zdať, že Alexander o manželstvo nejavil záujem. Táto nechuť oženiť sa a splodiť potomka ešte pred odchodom z Európy mala značný vplyv na udalosti po jeho smrti. Keď sa totiž pominul, nejestvovala žiadna štruktúra, ktorá by zabezpečila hladké nástupníctvo.
V porovnaní so sobášnou politikou svojho otca, ktorý sa oženil asi sedemkrát, v mladom veku, snažiac sa rozšíriť územie či upevniť svoj status, jeho syn si vzal prvú manželku pomerne neskoro, až keď bola väčšina výbojov uzavretá.
Historik Plutarchos spomína anekdotu, podľa ktorej Alexander dokonca povzbudzoval svoju sestru Kleopatru, ktorá medzičasom ovdovela, aby si radšej ponechala svojich milencov, než aby sa znova vydala. Neváhal však ponúknuť svoju nevlastnú setru Kynanu Langarovi, kráľovi Agrianiov, balkánskeho kmeňa, ktorý ho potom zásoboval svojimi najlepšími jednotkami ľahkoodencov.
Alexandrova sexuálna orientácia
Žiadny z Alexandrových súčasníkov sa nezmieňoval o jeho sexuálnych preferenciách. Úvahy o možnej homosexualite, resp. bisexualite sa vyrojili až neskôr a v modernej historiografii sa často uvádzajú ako fakt.
V starovekom Grécku bol vzťah muža s mužom úplne bežným javom, dokonca išlo o vyššiu formu lásky, keď erastés – starší skúsenejší muž, milujúci, zaúčal mladšieho, milovaného – eroménos. Alexandrova sofrosyné – zdržanlivosť – sa niekedy vysvetľuje ako prejav jeho sexuálnej orientácie. Nebol totiž ženatý a správal sa neobvykle úctivo k ženám, ktoré padli do zajatia, čo bolo v porovnaní s ostatnými dobyvateľmi prinajmenšom nezvyčajné.
Historik Arrianos sa čuduje: „… zostal chladný voči manželke Dáreiovej, ktorá vraj bola najkrajšou ženou Ázie: buď v ňom nevzbudila túžbu, alebo sa ovládol, hoci bol mladý a na vrchole svojich úspechov, keď si ľudia obyčajne dovolia všetko, čo sa im zachce.“ V tejto súvislosti sa tiež spomína aj Dáreiov eunuch Bagoas, ktorého vraj podľa Plutarcha pobozkal na ceste z Indie.
Pravdou je, že so svojím najlepším priateľom Hefaistiónom si boli veľmi blízki. Podľa Aristotela jedna duša prebývala v dvoch telách. Ich vzťah možno prirovnať k priateľstvu Achilla a Patrokla a podľa všetkého tak aj sami seba vnímali. Alexander bol veľkým obdivovateľom Achilla, spával dokonca s kópiou Iliady. Pri prechode cez Hellespont obetoval Alexander pri Tróji svoje brnenie a ozdobil vencom Achillov hrob. Hefaistión to isté zopakoval pri mieste posledného odpočinku Patrokla.
Keď Hefaistión zomrel, znášal to Alexander veľmi ťažko. Správy o jeho zármutku sa líšia, ale v jednom sa zhodujú – tri dni nepožil žiaden pokrm a nedbal na osobnú hygienu. Údajne dal obesiť lekára, ktorý Hefaistiónovi podal škodlivý liek, a ostrihal si vlasy v snahe napodobniť Achilla v žiali nad Patroklovou smrťou. V Babylone mu nechal postaviť hranicu za desaťtisíc talentov. Dal ho uctievať ako héroa a Hefaistiónov oddiel si ponechal meno svojho niekdajšieho veliteľa. Plánoval tiež usporiadať múzické a gymnické hry, na ktoré pripravil až tritisíc súťažiacich. A tí sa naozaj v krátkom čase zúčastnili… – Alexandrovho pohrebu.
Milenky
Údajne ho do tajov lásky zasvätila hetéra Pankasté, nazývaná tiež Kampaspé z Tesálie. Bola taká krásna, že pózovala Alexandrovmu dvornému maliarovi menom Apelles ako modelka na jedno z jeho hlavných diel – na Zrodenie Afrodity z morskej peny. Počas práce sa maliar zaľúbil do krásneho modelu a Alexander, ako dobrý priateľ, mu Pankasté prenechal. Táto anekdota sa však traduje až v rímskej literatúre u autorov ako Plínius, Aelianus či Lukianos, a o jej hodnovernosti možno už len polemizovať. Meno Kampaspé sa neskôr stalo všeobecným poetickým prívlastkom pre milenku.
Spochybňovaná je ešte jedna Alexandrova aféra, ale keďže „bez vetra sa ani lístok nepohne“, jednoducho sa patrí ju predstaviť: Barsiné bola dcérou perzského satrapu Artabáza. Jej matka pochádzala z ostrova Rhodos. Barsiné vyrastala na dvore kráľa Filipa v Pelle. Keďže chlapci a dievčatá sa mohli do istého veku spoločne hrávať, je dosť možné, že sa s Alexandrom poznali už od detstva. Ako to už bývalo v urodzených rodinách zvykom, pre upevnenie vzťahov sa Barsiné vydala za svojho strýka a narodila sa im dcéra. Po manželovej smrti si vzala svojho mladšieho strýka Memnóna, s ktorým mala syna. Keď znovu ovdovela, ako perzská šľachtičná spadala pod Dáreiovu ochranu, a tak bola po bitke pri Isse zajatá v Damasku.
Niekedy medzi rokmi 332 a 331 pred Kr. sa mohol začať jej románik s Alexandrom. Tento vzťah trval minimálne do roku 327 pred Kr., keď sa jej narodil syn Herakles, nazvaný podľa bájneho zakladateľa argejskej dynastie. O jej dôležitom postavení svedčí fakt, že Alexandrovi druhovia Eumenes a Plutarchos sa oženili s jej sestrami. Ak by totiž bola iba bezvýznamnou známosťou, neunúvali by sa spojiť s jej rodinou. Po Heraklovom narodení si však Alexander na jar roku 327 pred Kr. vzal Roxanu, dcéru baktrijského kniežaťa Oxyarta a Artabázos odišiel na dôchodok. Či už to bolo kvôli veku, alebo na protest proti svadbe s Roxanou, sa už nedozvieme.
Vojvodcove manželky
Roxana bola krásna, vraj druhá najkrajšia žena v Ázii po Dáreiovej manželke Stateire I. V perzštine jej meno znamenalo hviezdička. Prečo si však Alexander po toľkých rokoch odkladania manželských povinností vzal práve dcéru nejakého veľmoža z Baktrie? Možností je niekoľko, svoju úlohu istotne zohrali aj politické motívy. Podľa Arriána hneď ako ju Alexander zazrel, zamiloval sa do nej. Navyše bol už v pokročilom veku a asi si chcel zabezpečiť dediča. Alexandrova povestná slušnosť k ženám a rešpekt len urýchlili vyjednávania s Oxyartom.
Roxana sprevádzala Alexandra do Indie, hoci to podľa macedónskych zvykov ženy nerobili. Bola to skôr perzská obyčaj. Zaujímavosťou je, že počas celého manželstva nehovorili rovnakým jazykom. Roxana totiž nevedela po grécky.
Roku 324 pred Kr. sa konala už v úvode spomínaná hromadná svadba v Súzach, ktorá predstavovala finálny akt Alexandrovej dobyvačnej politiky. Obrad sa niesol v duchu perzských tradícií, čiže pre ženíchov boli vedľa seba v rade postavené kreslá, po prípitku prišli nevesty a každá si sadla vedľa svojho snúbenca. Potom sa objali a pobozkali. Asi desaťtisíc Macedónčanov (toľko ich bolo podľa menného zoznamu) dostalo od Alexandra svadobné dary.
Alexander si zobral hneď dve ženy – Stateiru, Dáreiovu dcéru, a Parysatis, ktorej otcom bol Ochos. Tento sobáš mal zabezpečiť kontinuitu achajmenovskej dynastie. Stateira II. bola už po bitke pri Isse predmetom vyjednávaní s Alexandrom. Dáreiovu ponuku ale Alexander odmietol, odkazujúc mu, že ak by si chcel vziať jeho dcéru za ženu, mohol by tak urobiť aj bez jeho dovolenia a nechal ju aj s jej rodinou v Súzach, kde sa učili grécky jazyk. Špekuluje sa, že už vtedy sa s ňou chcel oženiť a pripravoval ju na budúcu „kariéru“.
O tom, ako tento sobáš ovplyvnil Roxanin status a vzťah k Alexandrovi, zdroje taktne mlčia. V porovnaní s Dáreiovými potomkami mala Roxana skromný pôvod. Pravdepodobne ich vnímala ako hrozbu, keďže ich neskôr dala zavraždiť. Napriek tomu, niekedy v období po svadbe v Súzach, musela Roxana s Alexandrom otehotnieť.
Potomkovia Alexandra Veľkého
Babylon 323 pred Kr. – Alexander stisne ruku Roxane, odovzdáva svoj pečatný prsteň Perdikkovi a odkazuje ríšu „tomu najsilnejšiemu“. Roxana, aby upevnila svoju pozíciu, dáva po Alexandrovej smrti s Perdikkovou pomocou zavraždiť Stateiru a podľa Plutarcha aj jej sestru Drypetidu, vdovu po Hefaistiónovi. Obeťou však mohla byť pokojne aj Parysatis, Alexandrova tretia žena, ktorá predstavovala väčšie riziko ako Drypetis.
Po Alexandrovi ostali dve deti. Nemanželský syn Herakles a Roxanino ešte nenarodené dieťa, od ktorého závisela budúcnosť argejskej dynastie, budúci Alexander IV.
Perdikkas vzal Roxanu z Babylonu do Sárd v Malej Ázii. Neskôr Antipatros presunul Roxanu a Alexandra IV. do Macedónie. Keď mal chlapec trinásť rokov, Kassandros ho dal aj s matkou v tajnosti otráviť.
V roku 309 pred Kr. už Polyperchon veril, že Alexander IV. je mŕtvy, a tak s Antigonovým tichým súhlasom priviedol z Pergamonu sedemnásťročného Herakla a začal ho pripravovať na úlohu posledného možného argejského dediča. Kassandros so zmesou znepokojujúcich proroctiev a sľubov bohatých úradov a s úplatkom sto talentov nahovoril Polyperchonta, aby chlapca zabil.
Na záver sa vynára viac otázok ako odpovedí. Nemožno vehementne obhajovať, ako to robia niektorí historici, isté tvrdenia (napr. o Alexandrovej sexuálnej orientácii, o postoji k svadbe, o jeho citoch k jednotlivým ženám…), lebo na to jednoducho neexistuje dostatok dôkazov. Vzťahy boli a sú komplikované. Osobný život Alexandra Veľkého zostáva do istej miery záhadou. A vôbec, čo nás do toho? Ponechajme mu aspoň trocha súkromia post mortem.
Použitá literatúra
- Bamm, P.: Alexander Veľký. Banská Bystrica 1971.
- Green, P.: Alexander Veľký a helenistické obdobie. Banská Bystrica 2008.
- Meier Tetlow, E.: Women, crime, and punishment in ancient law and society: the ancient near east. Volume 2. New York 2005.
- Kurke, L. B.: The Wisdom of Alexander the Great:Amacom. New York 2004.
- Carney, E. D.: Women and monarchy in Macedonia. Oklahoma City 2000.
Pramene
- Arriános: Tažení Alexandra Velikého. Prel. Jaromír Bělský. Praha 2010.
- Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. Prel. D. Škoviera/P. Kuklica. Bratislava 2008.
Obrazová príloha: Warner Bros, Intermedia Films, Pacifica Film, www.wikipedia.org
Vyštudovala klasickú archeológiu na Trnavskej univerzite. Zúčastnila sa archeologických výskumov v Španielsku, v Rakúsku, v Nemecku a v Taliansku.