Jedinečné boxerské rukavice sa našli na známom archeologickom nálezisku vo Veľkej Británii v blízkosti Hadriánovho valu. Kožené rukavice ostali zachované aj po takmer 2000 rokoch pod zemským povrchom.
Vindolanda bol rímsky vojenský tábor (lat. castrum), ktorý chránil rímsku cestu neďaleko rieky Tyne južne od Hadriánovho valu. Toto nálezisko je pre dejiny Anglicka a antického Ríma veľmi cenné. Archeologický tím z Vindolandy, ktorá bola bez prerušenia osídlená takmer 300 rokov od konca 1. storočia až po koniec 3. storočia n. l., už viac ráz zverejnil nálezy, ktoré môžeme označiť pojmami výnimočný alebo unikátny. Vhodné lokálne podmienky pomohli zachovať viaceré organické nálezy, ktoré počtom alebo významom presahujú svoj región. Tak sa okrem „bežnej“ výbavy vojenského tábora podarilo nájsť stovky dobre zachovaných kožených topánok, zachovanú záchodovú dosku z dreva a aj známe vindolandské doštičky. Tieto boli v dokumente od BBC „Našich top 10 pokladov“ expertmi z Britského múzea vyhlásené za vôbec najdôležitejší archeologický nález v Británii. Nielenže ponúkajú obrovské množstvo údajov k dejinám samotného tábora a okolia, ale okrem logistických a administratívnych listov tu nájdeme aj osobnú korešpondenciu opisujúcu každodenný život. V čase nálezu boli vindolandské doštičky najstarším nálezom písma na území Británie (prekonali ich nedávno objavené tabuľky z Londýna), a tiež najstarším nálezom latinského písma zapísaného ženskou rukou na pozvánke na oslavu narodenín (doštička číslo 291).
Ďalší unikát
Výskum Vindolandy v roku 2018 úspešne pokračuje a opäť sa objavilo viacero zaujímavých nálezov, z ktorých jeden môžeme označiť za výnimočný. Riaditeľ výskumu Dr. Andrew Birley zverejnil nález boxerských rukavíc, ktoré sú jediné svojho druhu z tohto obdobia. Vzhľad a rekonštrukciu rukavíc sme vedeli rekonštruovať na základe viacerých sôch, malieb, mozaík, ale nález skutočných kožených rukavíc v takejto kondícii, je drahocenný. Andrew Birley napriek dlhoročnej práci vo Vindolande s množstvom nálezov netajil svoje emócie: „…vlasy vám stoja dupkom, keď si uvedomíte, že ste objavili niečo tak ohromujúce ako tieto rukavice.“
Rukavice, napriek tomu, že sú veľmi podobné, pravdepodobne netvoria pár, pretože majú odlišnú veľkosť. Nemôžeme hovoriť o uzatvorených rukaviciach, aké dnes poznáme napríklad z boxu. Nato chýba dôležitá fixácia zápästia a krytie prsta. Rukavice majú tvar hrubšieho pásu prechádzajúceho cez hánky a mierne pripomínajú dnešné jednoduchšie rukavice na MMA (mixed martial arts). Takýto tvar môžeme sledovať v priebehu dejín pästných súbojov v rôznych kultúrach a obdobiach.
Majiteľ si svoje rukavice určite cenil, čo dokazujú viacnásobné opravy väčšej z nájdených rukavíc. Rukavice boli pravdepodobne využívané na tréning, prípadne sparingové zápasy. Dá sa to tvrdiť na základe vyplnenia mäkkým materiálom, ktoré malo za úlohu chrániť obidvoch aktérov zápasu. Útočníkove hánky pred nepríjemnou zlomeninou a obrancu pred zranením spôsobeným údermi. Takýto typ rukavíc neumožňoval vytvorenie dostatočne veľkého krytu, a pre ich malú váhu boli údery navyše veľmi rýchle a bolestivé, keďže dopadali na veľmi malú plochu. Postoj býva vyobrazovaný ako voľný s predsunutou jednou rukou.
V prípade skutočných zápasov či súbojov sa často používali podobné rukavice „vylepšené“ kovovými plátmi (prípadne výbežkami, hrotmi), pričom obidva varianty sú v latinských písomných prameňoch známe pod názvom caestus. Takéto rukavice by sparingové zápasy a tréning neumožňovali pre ich známe devastačné vlastnosti pri úderoch. Vergílius v piatej knihe Eneidy opisuje zabitie človeka jednou ranou podobnou rukavicou, aj pohľad na krv a „vybitý“ mozog po súboji.
Nález sa po medializovaní stal hitom internetu a už je aj prezentovaný návštevníkom múzea. Rukavice sú inštalované na umelých rukách, čo vhodne ukazuje, ako dobre by sedeli bojovníkovi aj po dvoch tisícročiach od svojho vyrobenia. Celkovú atmosféru vystaveného exponátu dotvára fotografia známej bronzovej sochy odpočívajúceho zápasníka, ktorá má na sebe veľmi podobný typ rukavíc.
Dejiny človeka? Teda aj dejiny rukavice v ľudskej tvári…
Množstvo ľudí sa pri náleze rukavíc z Vindolandy čudovalo, že box ako profesionálny šport nepochádza z minulého storočia. Bolo to práve územie Británie, kde sa známe pästné súboje (fist fighting) vyvinuli do profesionálneho boxu, podobného tomu súčasnému. Naopak, ľudia, ktorí sa zaujímajú o dejiny starých civilizácií, si uvedomujú význam športu v konkrétnych kultúrach, inak to nebolo ani s rôznymi formami zápasu. Treba nevyhnutne dodať, že šport nemal len civilný, zábavný charakter, ale často presahoval rôznymi podobami svoju fyzickú a telesnú stránku. Šport, v tomto prípade súboj, sa mohol realizovať pri duchovných obradoch, bol súčasťou mystérií, iniciácií, „svätých“ vojen, teda súbojov, v ktorých išlo o život, ale aj zároveň aj o viac ako ľudský život.
Rôzne formy súbojov môžeme dokladovať na základe prameňov už v najstarších civilizáciách. V Malej Ázii a na Blízkom východe sledujeme u viacerých národov a vo viacerých mestských štátoch rôzne formy súbojov, ktoré sa odohrávali hlavne počas slávností. Tak ako môžeme dokladovať iné kultúrne vplyvy v tomto regióne, aj box (ak teda použijeme tento pojem) bol známy v starovekom Egypte, v minojskej a v mykénskej kultúre, a teda logicky aj v Grécku.
Antické Grécko nám na rozdiel od predošlých prameňov, prevažne umeleckých malieb, sošiek, prípadne iných vyobrazení zápasníkov, a pri len fragmentárnych písomných záznamoch zanecháva bohatšie informácie. Homér vo svojich eposoch Iliada a Odysea zachytil viacero súbojov a disciplín – beh, zápasenie, pästný súboj a hod oštepom. Pred pästným súbojom (gr. pygmachia) o vzácnu mulicu zastrašoval svojich súperov silný a v pästných súbojoch zdatný Epeios. Hovoril o sebe, že nemôže byť najlepší vo všetkom, ale v pästných súbojoch exceluje, čo bude mať za následok dolámanie všetkých kostí súpera, prípadne až možnú smrť. Euryalos sa ako jediný tejto výzvy nezľakol, po ťažkom zápase v bojisku však zakrvavený po údere do hlavy nemohol pokračovať.
Súboje v Grécku boli často súčasťou vojen a bojov o česť, ale časom sa rozvinula aj ich športovejšia stránka. V prameňoch môžeme sledovať opisy zápasísk, pretekov či samostatných disciplín alebo definovanie pravidiel, výbavy a oblečenia účastníkov. Takéto chápanie športu a v podstate akési jeho inštitucionalizovanie spôsobilo, že z lokálnych zápasov a súťaží počas náboženských osláv sa stali väčšie, až celogrécke hry (najznámejšie sa konali v Olympii), ktorých víťazi sa oslavovali ako hrdinovia a celebrity svojej doby. Medzi rôznymi disciplínami sa časom začal objavovať aj pästný súboj, ktorý sa udržal ako olympijský šport aj na moderných hrách. Na modernej olympiáde sa objavil v roku 1904 a až na jednu výnimku sa udržal dodnes.
Rimania „zdedili“ šport a súboje od Etruskov. Rôzne hry a slávnosti neboli Etruskom a neskôr ani Rimanom cudzie. Orientácia na dobyvačnú politiku a kvalitnú profesionálnu armádu mala za následok skvalitnenie tréningových metód. Z rovnakých dôvodov sa často podľa vzoru panhelénskych hier uskutočňovali hry a slávnosti v amfiteátroch. Cisári a bohaté rodiny posielali svojich zverencov súťažiť a takéto hry sa stali dôležitou udalosťou pre všetky vrstvy obyvateľstva. Nemôžno to jednoducho označiť za politiku typu „chlieb a hry“ voči širokým masám ľudí, pretože aj samotní cisári organizovali, a doslova prepadli sledovaniu hier.
Rímsky historik Suetonius si vo svojich Životopisoch dvanástich cisárov všimol, ako jednotliví cisári pristupovali k slávnostiam a hrám. Napríklad cisár Augustus usporiadal viacero hier a gladiátorských zápasov. Podľa Suetonia však mal najradšej pästné zápasy, nielen ním organizované a profesionálne, ale aj obyčajné pouličné bitky bez pravidiel. Nevieme, či obyčajní pouliční bitkári používali rukavice podobné tým z Vindolandy.
Vďaka útržkovým písomným správam a nálezom podobným rukaviciam z Anglicka sa dozvedáme je, že svet bojových športov sa v staroveku výrazne nemenil. Zápasilo sa všade, nielen v zápasiskách či amfiteátroch, ale aj vo vojenských táboroch a v bočných uličkách miest. Zápasili amatéri, ktorí to robili pre zábavu, ale aj dodnes zvečnené a známe hviezdy, ktorých zbožňovali masy a v ich súbojoch nešlo len o česť a slávu, ale aj o vecné ceny. Veľkí zápasníci vypredávali arény, a dokonca ani vznešený cisár Augustus nevedel odolať pohľadu na boj bez zbrane, iba pomocou pästí a rukavíc.
Literatúra
Homér: Ílias – 24 spevov. Preložil M. Okál. Bratislava 1986.
Homér: Odysseia: 24 spevov. Preložil M. Okál. Bratislava 1986.
Suetonius: Životopisy rímskych cisárov. Preložila E. Šimovičová. Bratislava 1964.
Vergilius: Aeneas. Preložil V. Turčány. Bratislava 1981.
Olivová, V.: Sport a hry ve starověkém světě. Praha 1988.
Sinn, U.: Olympia. Kult, sport a slavnost v antice. Praha 2003.
Sommer, J .: Dějiny sportu: aneb o sportech našich předků. Olomouc 2003.
Obrazová príloha: Vindolanda
Študuje odbor história na Univerzite Matej Bela v Banskej Bystrici. Najväčšiu pozornosť venuje filozofickým, religionistickým a antropologickým témam. Vo voľnom čase sa venuje bojovým športom (MMA, box, thajský box, brazílske jiu jitsu, grappling).