Osídlenie severného a stredného Slovenska v dobe laténskej a na začiatku doby rímskej je súčasťou záverečnej etapy včasnohistorického vývoja nášho územia. V posledných storočiach pred prelomom letopočtov ho obývalo prvé bezpečne dokázateľné historické etnikum – Kelti, ktorí na začiatku nášho letopočtu odovzdali žezlo ďalším – z rímskeho pohľadu – barbarom – germánskym Kvádom. „Horskí“ Kelti nie sú na Slovensku celkom bezmenní. Súdiac podľa historických prameňov existuje možnosť, že sa v slovenských horách pravdepodobne usadil keltský kmeň Kotínov, ktorí spolu s ďalšími etnikami situovanými rôznymi bádateľmi do nášho regiónu prispievali k etnickej rôznorodosti severu Karpatskej kotliny. V neskorej dobe laténskej a v staršej dobe rímskej sa Kotínom s určitou rezervou prisudzuje samostatný archeologický prejav doby laténskej – púchovská kultúra.
Ako sa to začalo…?
V neskorej dobe laténskej až v staršej dobe rímskej sa na severnom a strednom Slovensku rozvíjal špecifický variant laténskej kultúry – púchovská kultúra. Jej začiatok je ohraničený približne polovicou 2. stor. pred n. l. (prelom stupňov LT C2/LT D1, t. j. prelom strednej a neskorej doby laténskej) a jej záver je vymedzený 2. stor. n. l. (prechodný stupeň B2/C1 doby rímskej), čo zodpovedá záveru tzv. markomanských vojen.
Púchovská kultúra nevznikla na „zelenej lúke“. Keltskí osadníci začali do slovenských hôr prenikať už omnoho skôr, a síce vo včasnolaténskom období (LT A), zhruba od polovice 5. stor. pred n. l. Tieto (pravdepodobne prospektorské skupiny) sa na severnom a strednom Slovensku dostali do prostredia obývaného nositeľmi lužickej kultúry, ktorá, čiastočne ovplyvnená, no integritne nenarušená halštatskou kultúrou prežívala v horských regiónoch od neskorej doby bronzovej do začiatku doby laténskej. V skutočnosti nevieme, aký charakter mala táto prvá vlna keltskej migrácie do severných oblastí Slovenska, faktom však zostáva, že v závere doby halštatskej alebo vo včasnlaténskom stupni LT A (t. j. v období od polovice 6. stor. do konca 5. stor. pred n. l.) sa v horách sformovali sídliskové jednotky pôvodného obyvateľstva, ktorých súčasťou boli nielen sídliská a hradiská, ale aj útočiská (refúgiá) v extrémne vysokých polohách (nadmorské výšky aj nad 1000 m n. m.), ktoré v závere 5. stor. pred n. l. (záver stupňa LT A) násilne zanikli (napr. Liptovský Mikuláš, časť Ploštín-Demänovská Poludnica, Bobrovec-Mních, Pavčina Lehota – Demänovská Dolina-Na jame, Závažná Poruba – Liptovský Ján-Iľanovská Poludnica, Závažná Poruba-Končistý, Likavka – Martinček-Predný Choč, Ružomberok-Sidorovo).
V nasledujúcom období starej doby laténskej, v priebehu stupňa LT B1 (začiatok 4. – posledná tretina 4. stor. pred n. l.), sa na juhozápadnom Slovensku začína obdobie tzv. plochých keltských pohrebísk, ktoré súvisia s druhou vlnou keltskej expanzie. Je pravdepodobné, že prvá či druhá („prospektorská“ či „kolonizačná“) keltská vlna mala za následok zničenie sídliskovej štruktúry pôvodného „horského“ obyvateľstva. Na základe archeologických prameňov sa dokonca javí, že došlo k úplnému vyľudneniu horských oblastí, pretože pre nasledujúcich takmer 100 rokov (takmer celý stupeň LTB1) nemáme z územia severného a stredného Slovenska k dispozícii spoľahlivé pramene, ktoré by umožňovali tento časový úsek „archeologicky“ pokryť. Napriek tomu, súdiac podľa údajov z nasledujúceho obdobia, nebol zrejme prvý kontakt slovenských pravekých „horalov“ s Keltmi až taký fatálny, nakoľko sa v materiáli nasledujúcich časových úsekov objavujú prvky ukazujúce na spätosť s kultúrnymi tradíciami predchádzajúcich období, pričom je jasné, že tieto „prvky“ musel niekto uchovať a „cudzí prišelci“ – Kelti – to podľa všetkého neboli. Práve tradicionalistické väzby na predchádzajúci kultúrny substrát je jednou z významných charakteristík púchovskej kultúry.
V stupni LT B2 (posledné desaťročia 4. stor. – začiatok poslednej tretiny 3. stor. pred n. l.) sa na území budúceho rozšírenia púchovskej kultúry objavujú pamiatky typické pre laténsku kultúru (kovové predmety), ako aj také, reprezentujúce zmes spomínaných domácich a keltských tradícií. „Miešanie“ sa prejavuje hlavne na keramike (vyskytujú sa napríklad nádoby laténskych tvarov, ale s aplikovanými tradičnými elementmi, napr. s iným počtom úch, s „halštatskou“ výzdobou a menej kvalitnej technológie než „pravé“ laténske, ako ich poznáme z juhozápadu Slovenska). Tento kultúrny fenomén, keď je prenikanie laténskych elementov na severné a stredné Slovensko zatiaľ sporadické, v materiálnej kultúre už predsa zachytiteľné, dostal pomenovanie predpúchovský stupeň.
Predpúchovský stupeň sa dá najlepšie definovať v Liptove; ostatné horské regióny Slovenska vykazujú v podstate príklon k laténskej kultúre, resp. z nich nepoznáme dostatočné množstvo keramických nálezov na to, aby sa dali kultúrne bližšie charakterizovať; a známe kovové predmety sú charakterom laténske. V závere stupňa LT C2 (záver strednej doby laténskej; začiatok poslednej tretiny 2. stor. pred n. l.) vystriedala predpúchovský horizont sformovaná púchovská kultúra.
Archeológia púchovskej kultúry
Púchovská kultúra sa sformovala na báze tradičnej domácej kultúry s halštatskými lužickými koreňmi, do ktorej okolo polovice 2. stor. pred n. l. prenikla migračná či kolonizačná vlna Keltov, ktorá postupne prevrstvila domáci substrát (tzv. proces keltizácie). Kelti priniesli nové technológie, kultúrne tradície a zmenu sídliskovej štruktúry (výroba keramiky na hrnčiarskom kruhu, výroba maľovanej keramiky, hutníctvo a kováčstvo železa a farebných kovov, výroba šperkov, používanie pluhov a kôs v poľnohospodárstve, používanie mincí, intenzívny rozvoj osídlenia). Zakladali sa nové sídliská, na ktorých sa stavali dvojpriestorové zrubové domy podľa starej tradície, sídlisková štruktúra sa však zomkla okolo nových centrálnych hradísk v ústiach dolín. Pri opevňovaní sa využívali staré, ako aj nové – keltské – typy hradieb. Súčasťou centrálnych opevnení boli aj kultové miesta. Intenzívne sa využívalo nerastné bohatstvo Nízkych Tatier a Slovenského Rudohoria.
Púchovská kultúra dosiahla najväčší rozmach v neskorej dobe laténskej. V rámci včasnej doby rímskej (stupeň B1a, t. j. obdobie tesne po zlome letopočtov) došlo na území púchovskej kultúry ku katastrofe, ktorá sa prejavuje horizontom vypálených sídliskových objektov a spálených opevnení (doložený napr. v Dolnom Kubíne-Veľkom Bysterci, Podturni, Liptovskej Mare). Pôvodcovia tejto katastrofy sú zatiaľ neznámi (Germáni z juhu, nositelia przeworskej kultúry – tiež Germáni – východní, zrejme Lugiovia – zo severu, Dáci?). Po nej sa výrazne zmenila sídlisková štruktúra aj spôsob života obyvateľov hôr. Zriedili a zmenšili sa sídliskové areály, domy sa zmenili na jednopriestorové, k ich pôvodnej zrubovej pristúpila „germánska“ kolová konštrukcia. Prvýkrát sa objavujú obydlia vnútri starších fortifikácií. Nebola obnovená sústava hradísk; niektoré prežili, ale v zmenšenom rozsahu (Liptovská Mara). Život na sídliskách postupne znovu ožil, došlo však k degradácii v remeselnej produkcii a keltské technológie sa väčšinou prestali používať (výroba keramiky na hrnčiarskom kruhu, razba mincí). Dominantnou zostala práca s kovom (výroba a spracovanie železa, výroba šperkov); významná bola produkcia soli v okolí Krakova, kde sa vytvorila lokálna púchovsko-przeworská enkláva.
Púchovská kultúra zanikla v závere 2. stor. pred n. l., pravdepodobne v súvislosti s politickými a s etnickými zmenami na mape strednej Európy na konci markomanských vojen. Iná hypotéza dáva zmenu v rozmiestení obyvateľstva a v rozložení sídel na konci 2. stor. do vzťahu s celosvetovou klimatickou zmenou v dôsledku výbuchu sopky na Novom Zélande.
Za oblasť rozšírenia púchovskej kultúry na Slovensku sa považujú regióny Orava, Liptov, Spiš, stredné Považie, Turiec, horné Ponitrie, stredné a horné Pohronie (južnou hranicou je spojnica Trenčín – Partizánske – Žarnovica – Zvolen – Detva, ktorá sa v starej dobe rímskej posunula na sever, zhruba na líniu Púchov – Slovenské Pravno – Zvolen); v susedných krajinách k tomu pristupuje severovýchodná Morava a časti Malopoľska (tieto regióny boli v starej dobe rímskej tiež vyprázdnené, až na významnú enklávu v okolí Krakova).
Sídla „horských“ Keltov
Zrejme najznámejšou lokalitou púchovskej kultúry je sídlisková aglomerácia nad Liptovskou Marou s centrálnym hradiskom s refúgiom a s obetiskom na kopci Havránok a so šiestimi osadami s dvorcovým usporiadaním v okolí (od roku 1991 je kopec Havránok národná kultúrna pamiatka, kde sa formou múzea v prírode prezentujú výsledky výskumov, ktoré tu intenzívne prebiehali hlavne pod vedením Dr. K. Pietu od konca 60. rokov minulého storočia, s menšou prestávkou v podstate do roku 2009). Táto lokalita prežila celé obdobie púchovskej kultúry (vrátane jej formovania v predpúchovskom horizonte) a zanikla až v čase jej celkového kolapsu v závere staršej doby rímskej v 2. stor. n. l. K ďalším miestam s archeologicky zaujímavými pozostatkami púchovskej kultúry na Slovensku patrí obetisko v Udiči-Prosnom, sídliská napr. v Púchove a v Spišských Tomášovciach, „trhové osady“ v Košeci-Nozdroviciach či v Hrabušiciach, výrobné stredisko v Trenčianskych Tepliciach, hradiská napr. na Veľkom vrchu pri Divinke, vo Folkušovej, vo Vyšnom Kubíne-Ostrej skale, v Jánovciach-Machalovciach, na Spišskom hrade, krajinská fortifikácia v Podturni, sídlisko s hradiskom v Kvačanoch a v Likavke (hrad a podhradie), výrobné objekty dokladajúce hutníctvo železa v Spišských Tomášovciach, vo Varíne a v Nezbudskej Lúčke či výrobu žarnovov v Rakši a mnohé ďalšie, viac či menej známe a preskúmané.
Pre celé obdobie púchovskej kultúry nepoznáme hroby či pohrebiská s výnimkou ojedinelých pohrebov zo staršej doby rímskej, ktoré sa darí nachádzať najmä v posledných rokoch.
Použitá literatúra
- Beljak, J.: Púchovská kultúra a Germáni na Pohroní v staršej dobe rímskej. In: Droberjar, E./Lutovský, M. (eds.): Archeologie barbarů 2005. Sborník příspěvků z I. protohistorické konference „Pozdně keltské, germánské a časně slovanské osídlení“. Kounice, 20. – 22. září 205. Praha 2006, 257 – 272.
- Benediková, L./Pieta, K.: Havránok, Vlachy, Liptovská Mara. In: Turčan, V. a kol: Kultúrne krásy Slovenska. Archeologické pamiatky. Bratislava 2009, 94 – 103.
- Dobiáš, J.: Dějiny československého území před vystoupením Slovanů. Praha 1964.
- Dvořák, P.: Podivný barón. Budmerice 1993.
- Novotný, B.: Slovom a mečom. Martin 1995.
- Pieta, K.: Die Púchov-Kultur. Nitra 1982.
- Pieta, K.: Liptovská Mara. Včasnohistorické centrum severného Slovenska. Bratislava 1996.
- Pieta, K.: Keltské osídlenie Slovenska. Mladšia doba laténska. Nitra 2008.
- Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I. Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Bratislava 1998.
Obrazová príloha: Pieta 2008, Lucia Benediková, Lucia Kováčová, Branislav Kovár
Vyštudovala odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1999 pôsobí v Archeologickom ústave v Nitre, kde obhájila dizertačnú prácu, a kde sa špecializuje na záver pravekého a na protohistorické obdobie (doba halštatská a doba laténska).