Gaius I. Caesar je známy ako vynikajúc vojenský stratég a taktik. Vyhral množstvo bitiek a porazil slávnych vojvodcov. Často sa bitky medzi Caesarom a jeho oponentmi odohrali podľa slávneho citátu: „Prišiel som, videl som a zvíťazil som.“ No existuje niekoľko prípadov, keď mal rímsky vojvoda naozaj na mále. Caesara nezastavil ani Pompeius, ani Vercingetorix, ale takmer sa to podarilo dnes už neznámemu keltskému kmeňu Nerviov.
Keď v roku 60 pred Kr. vznikol v Rímskej republike prvý triumvirát, ktorý spojil troch najmocnejších mužov Ríma, pravdepodobne málokto počítal, že to bude práve Gaius I. Caesar, ktorého ambície porazia aj slávneho Pompeia a budú väčšie ako tie najbohatšieho Rimana Crassa. Na ceste k neobmedzenej moci potreboval Caesar veľký triumf a finančné prostriedky – oboje mu malo poskytnúť ťaženie v Galii. Caesar potreboval byť úspešný, aby sa mohol presadiť medzi rímskou elitou.
Nepoddajný sever
V Galii sa Caesar objavil v roku 58 pred Kr., keď najskôr porazil migrujúcich Helvétov s ich spojencami (medzi ktorých patrili aj Bójovia, ktorí sídlili aj na území dnešnej Bratislavy) a následne aj germánskeho kráľa Ariovistu. Na stranu Germánov sa pridalo aj mnoho Galov (Keltov). Po týchto víťazstvách sa Caesar chystal zmocniť celej Galie, čo vyvolalo medzi jej slobodnými obyvateľmi oprávnené obavy.
Na severe Galie vznikla práve proti Caesarovi a proti Germánom mocná konfederácia Belgov, na ktorej čele stál kráľ Galba z kmeňa Svesiónov. Jej členmi boli Belovaci, Svesióni, Nerviovia, Atrebáti, Ambiáni, Morini, Menapiovia, Kaleti, Veliokasiovia, Viromanduovia, Atuatukovia, Kondruzi, Eburóni, Cerózi a Pemani. Belgov opisuje Caesar vo svojich zápiskoch ako najudatnejších zo všetkých Galov. Inokedy ich označuje aj ako Germánov. Územie Belgov (podľa nich sa volá aj dnešné Belgicko) na juhu ohraničovali rieky Marna a Seina, na západe more a na východe a severe Rýn.
Agenti a spriatelené susedné kmene informovali Caesara, že Belgovia sa pripravujú na konflikt s Rímom a zhromažďujú veľkú armádu. Caesar preto zorganizoval a pridal k svojmu vojsku dve nové légie a dal sa na pochod proti nim. Nie všetky kmene Belgov však vystupovali proti Caesarovi. Rímsky vojvodca získal vojenským nátlakom na svoju stranu kmeň Rémov. Práve preto ostatné kmene začali obliehať oppidum Bibrax – hlavné sídlo kmeňa Rémov. Caesar však prišiel Rémom na pomoc spolu so spriateleným galským kmeňom Heduov a konfederáciu porazil. Kmene ustúpili na svoje územie a Caesar ich začal po jednom dobývať. Štyri kmene – Nerviovia, Atrebáti, Atuatukovia a Viromanduovia – sa však odmietli podrobiť.
Podľa Caesara patrili Nerviovia medzi najudatnejších a najdivokejších Belgov. Neprenikli k nim ani rímski obchodníci s luxusným tovarom, ktorý tak často žiadali ostatné keltské a germánske elity. Nerviovia dokonca zakázali dovoz vína na svoje územie, pretože bolo podľa nich škodlivé.
Bitka na rieke Sabis v roku 57 pred Kr.
Rímsky vojvodca sa rozhodol preniknúť priamo na územie Nerviov. Tí už zhromažďovali vojsko spolu so svojimi spojencami a čakali ešte na príchod Atuatukov. Caesar chcel využiť príležitosť, preto zaútočil na Belgov na brehu rieky Sabis (niekedy Sambre, dnes riečka Selle, pri meste Saulzoir). Predtým však nechal na „svojom“ brehu rieky vybudovať opevnený tábor. Podľa všetkého mal Caesar k dispozícii osem légií a spolu s pomocnými zbormi sa bitky na jeho strane zúčastnilo 30- až 45-tisíc bojovníkov. Koalícia vedená Nerviami mohla mať okolo 60-tisíc mužov.
Nerviovia, ktorí sa tradične spoliehali skôr na pechotu ako na jazdectvo, vyvinuli v priebehu rokov techniku obrany proti jazde pomocou hustých a nepreniknuteľných živých plotov z konárov a tŕňov zasadených medzi mladé stromy. Túto bojovú techniku si zdokonalili v bojoch s okolitými kmeňmi. Od prebehlíkov sa dozvedeli o postupe Caesarových légií. Chceli zaútočiť so všetkými silami na menšiu časť rímskej armády a zlikvidovať légie postupne. Nerviovia v podstate použili vojenský postup, ktorý je dobre známy ako doktrína o koncentrácii síl.
Caesar iniciatívne poslal cez rieku Sabis jazdectvo s prakovníkmi a lukostrelcami, aby preskúmali nepriateľské postavenie a prípadne zaútočili na Belgov. Galovia však jazdu rýchlo zahnali na útek a začali prudký útok na „rímsky“ breh. Rieku prekročili pomerne rýchlo a donútili hlavné rímske zbory k boju muža proti mužovi. Na ľavé krídlo Rimanov útočili Atrebáti, na stred Viromanduovia a na pravú stranu Nerviovia pod vedením najvyššieho veliteľa Boduognata.
Počas boja dokonca hrozilo, že VII. a XII. légia na pravom Caesarovom krídle budú zničené. Niektorí galskí spojenci (napríklad Treveri) dokonca z boja aj ustúpili. Rímsky vojvodca osobne prevzal velenie v tejto časti bojiska. Podarilo sa mu usporiadať jednotky a zavelil k protiútoku, ktorý prerazil predné keltské línie. Na pomoc povolal zálohy, zároveň sa z vlastnej iniciatívy vrátila X. légia, ktorá skončila prenasledovanie Atrebátov. Galovia začali ustupovať, a keď spätne prechádzali rieku, dorážali na nich rímski lukostrelci a prakovníci. Podľa rímskych údajov na ich pravé krídlo zaútočilo až 40-tisíc bojovníkov a prežilo len 500. O tom, že situácia na pravom krídle bola viac ako vážna, svedčí aj fakt, že sa boja zúčastnil samotný Caesar. Nie je, samozrejme, vylúčené, že táto informácia je súčasťou budovania Caesarovho osobného kultu.
Okrem Caesarových schopností pomohol tesnému víťazstvu Rimanov aj fakt, že nižší dôstojníci, tzv. centurióni, boli schopní na mnohých úsekoch prevziať iniciatívu do vlastných rúk. Nie nadarmo boli dôležitou zložkou rímskej armády, ich výber prebiehal hlavne na základe zásluh, a nie pôvodu. Caesar v bitke zvlášť vyzdvihol centurióna Publia Sexta Bacula, čo nebolo v jeho zápiskoch, ktoré mali hlavne „propagovať“ jeho statočnosť, až také časté.
Epilóg
Atuatukovia už nestihli prísť na pomoc svojim spojencom, preto sa stiahli do svojho centrálneho oppida. Caesar ich ďalej prenasledoval, a nakoniec obliehal aj ich centrum. Atuatukom sa donieslo, že po porážke Nerviov požiadala konfederácia Belgov o prímerie. Preto aj oni súhlasili s Caesarovou ponukou, že ak sa vzdajú, ušetrí ich životy. Keď otvorili brány hradiska, Caesar vyhlásil, že porušili podmienky prímeria a okamžite dal pobiť 4-tisíc z nich. Ostatných 53-tisíc členov kmeňa predal do otroctva. Podľa rímskeho vojvodcu sa síce vzdali, ale ukryli si zbrane, ktoré použili pri nočnom prepade legionárov. Nemôžeme však vylúčiť, že Caesar len využil príležitosť, aby mohol zarobiť na obchode s otrokmi.
Víťazstvo na Belgmi vyvolalo v Galii rešpekt a de facto otvorilo Caesarovi cestu k jej kompletnému dobytiu. Caesar však vo svojich zápiskoch utajil, že jeho víťazstvo sa rodilo veľmi ťažko. Ktovie, aký by bol býval osud Galov a Rimanov, ak by boli Nerviovia vyhrali – možno by bolo jednoducho stačilo, ak by Atuatukovia boli prišli načas…
Pramene
- Caesar, G. I.: Zápisky o vojne v Galii. Preložil J. Hrabovský. Bratislava 2008.
Použitá literatúra
- Ellis, P. B.: Keltové. První tisíciletí keltských dějin, 1000 př. Kr. – 51 po Kr. Praha 1996.
- Gilliver, K.: Essential Histories 43: Caesar’s Gallic Wars 58-50 BC. Oxford 2002.
- James, S.: Exploring the World of the Celts. London 1993 (2005).
- Kovár, B.: Caesar a Kelti. Historická revue XIX/9, 2008, 20–25.
- Obrazová príloha: wikipedia.org, Christiano64/wikipedia.org, A. Bossi/wikipedia.org
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.