Texty zákonov poskytujú často najdôležitejšie informácie, aké môžeme zvlášť o starovekých dejinách získať (napríklad legendárny babylonský Chammurapiho zákonník). V rámci Rímskej republiky boli prvým kodifikovaným právnym celkom Zákony dvanástich tabúľ. Aké však bolo pozadie ich vzniku?
Zrod republiky
Rímska republika, ktorá vznikla v roku 510 pred Kr. vyhnaním posledného etruského kráľa Lucia Tarquinia Superba, musela hneď od začiatku svojej existencie zápasiť s mnohými problémami. Boli to neustále boje so susednými latinskými, etruskými a volskými mestami, ale aj spory vnútri samotného Ríma. Prebiehal zápas o politické práva medzi aristokratickými patricijmi a ľudom – plebejcami.
Tŕňom v oku plebejcov bolo, že nemohli zastávať významnejšie úrady, patriciom (členom senátu) zase prekážal jediný úrad ovládaný výhradne plebejcami – inštitúcia tribúnov ľudu. Situáciu komplikovala absencia písaných zákonov a plebejci sa ponosovali, že sú vydaní na milosť rozhodnutiam aristokratických úradníkov. Spísanie zákonov tak malo zohrať v ukončení súperenia rozhodujúcu úlohu.
Boj o zákony
V roku 462 pred Kr. sa situáciu pokúsil riešiť tribún ľudu Gaius Terrentilius Harsa. Využil neprítomnosť konzulov, obvinil ich zo zneužívania právomocí a podal návrh, aby bola zvolená 5-členná komisia na spísanie zákonov o zvrchovanej moci najvyšších úradníkov. Tieto zákony musí schváliť ľud a konzuli budú následne povinní ich rešpektovať.
Senát však reagoval rôznymi obštrukciami a podarilo sa mu hlasovanie o zákone zdržať. Keď malo nasledujúci rok prebiehať nové hlasovanie, z neba údajne pršali kúsky mäsa. Podľa výkladu Sibyliných kníh sa navyše nemali konať nijaké poburujúce zhromaždenia. Tribúni ľudu tvrdili, že je to účelové zdržiavanie, vznikli nepokoje, plebejci odmietali odvod. Tribúnom sa síce podarilo dosiahnuť vyhnanie najväčšieho buriča proti nim, Caesonia Quinctia, ale zákon nepresadili.
Následne takmer došlo ku katastrofe, keď vzbúrenci a otroci pod vedením Appia Herdonia obsadili Kapitol. Boli síce zlikvidovaní, ale tribúni obviňovali senát z neefektívnej reakcie. Tieto spory sa ťahali ešte niekoľko rokov, až došlo v roku 455 pred Kr. k dohode, že návrh zákona prednesú senátori. Údajne až do Atén boli vyslaní traja posli, aby tam opísali preslávené Solónove zákony a aby sa oboznámili s tamojším politickým zriadením a právom. Dnes sa však usudzuje, že títo posli neputovali až do Atiky, ale len do južnej Itálie, kde sa oboznámili so zákonmi početných miestnych gréckych mestských štátov.
O tri roky sa vyslanci vrátili a tribúni začali naliehať, aby sa začalo so spisovaním zákonov. Padlo rozhodnutie zvoliť desaťčlennú komisiu takzvaných decemvirov. Tí mali na jeden rok získať absolútnu moc, pretože okrem nich neboli zvolení žiadni ďalší úradníci a proti ich rozhodnutiam nebolo možné odvolať sa k ľudovému zhromaždeniu.
Vláda decemvirov
V roku 451 pred Kr. tak bolo zvolených 10 decemvirov, všetko patriciovia a zároveň bývalí konzuli. Boli medzi nimi traja vyslanci, ktorí sa vrátili z „Atén“, a tiež populárny Titus Genucius. Najvýznamnejšou osobou medzi decemvirmi bol však vďaka priazni medzi ľudom Appius Claudius. Decemviri sa striedali, každý deň vynášal súdne rozhodnutia jeden z nich. Striedali si aj liktorov, vždy ich mal pri sebe len predseda súdu. Rozhodovali spravodlivo a nestranne voči všetkým občanom a získali si tak veľkú obľubu.
Nakoniec predložili občanom desať dosiek pripravených zákonov, o ktorých prehlásili, že prinášajú rovné práva pre všetkých. Každý si ich mal prečítať, premýšľať o nich, hovoriť o nich s ostatnými. Všetky výhrady a pripomienky mali byť potom prediskutované na ľudovom zhromaždení.
Po prerokovaní boli zákony skutočne prijaté odhlasovaním v centuriálnom sneme. Následne vznikol všeobecný dojem, že chýbajú ešte dve dosky zákonov. Keby boli vytvorené a pridané, mohol by vzniknúť kompletný zákonník. Toto očakávanie vyvolalo túžbu, aby boli v záujme dokončenia svojej práce znovu zvolení decemviri. Plebejci sa dokonca nedožadovali ani zvolenia svojich tribúnov, pretože voči rozhodnutiu jedného decemvira bolo možné odvolať sa k druhému.
Keď sa decemvirom končil ich rok v úrade, kolegovia poňali podozrenie, že Appius Claudius by chcel vo funkcii zotrvať. Napriek tomu ho poverili vybraním nových decemvirov, a zároveň všetci odstúpili, očakávajúc, že Claudius urobí to isté. Nepočítali však s jeho bezohľadnosťou. Ani ho nenapadlo rezignovať, naopak, využil svoju právomoc a za nových kolegov si vybral mužov, ktorí boli jeho prívržencami, alebo takých, ktorými bol schopný manipulovať. Štyria jeho noví spolupracovníci boli patriciovia (len dvaja boli bývalí konzuli), piati plebejci.
Tyrania decemvirov
V deň nástupu nových úradníkov 15. mája roku 450 pred Kr. zaplnilo námestia Ríma 120 liktorov. Každý z nových decemvirov si ich totiž priviedol všetkých a začali zastrašovať obyvateľstvo. Liktori mali dokonca medzi zväzkami prútov zastoknuté sekery, čo bolo porušením pravidla siahajúceho až k vyhnaniu kráľa.
Zdalo sa, že decemviri si plánujú ponechať moc natrvalo a už neumožnia nové voľby. Senátu však situácia spočiatku neprekážala. Prial si, aby plebejci dostali od decemvirov príučku a aby nakoniec ešte privítali návrat predtým nenávidenej funkcie konzulov. Pokiaľ boli vypracované zostávajúce dve dosky zákonov, jednoročné funkčné obdobie úradníkov sa začalo chýliť ku koncu. Claudius a jeho kolegovia sa zatiaľ opierali o podporu mladých patricijov, ktorých uplácali zhabanými majetkami vyhnancov.
Za tejto situácie na rímske územie zaútočili Sabíni a Aequeovia. Cítiac, že ľud je proti nim, rozhodli sa decemviri zvolať senát, aby s ním vzniknutú krízu konzultovali.
Nasledovala búrlivá diskusia, v ktorej sa proti úradníkom postavil Lucius Valerius Potitus a Marcus Horatius Barbatus. Ten decemvirov dokonca označil za desať Tarquiniov, pretože zrušili komície, ročne zastávané úrady, a vzájomné striedanie pri vykonávaní moci. Situácia začala byť dramatická, po zásahu brata jedného z decemvirov sa však upokojila. Aj senátori si totiž priali, aby desiati radšej neskôr dobrovoľne odstúpili, než aby sa mal ľud opäť búriť. Bol teda nariadený odvod a ôsmi decemvirovia vyrazili ako velitelia na dve bojiská. V meste zostal len Appius Claudius a Spurius Oppius.
Obe rímske vojská však boli porazené a museli sa stiahnuť. Navyše decemviri urobili hrubú chybu. Vo vojsku bol aj slávny bojovník Lucius Siccius, ktorý uzurpátorov otvorene kritizoval. Poslali ho preto na prieskum a jeho spolubojovníkom nariadili zavraždiť ho. Kým sa im to však podarilo, stihol niekoľkých z nich zabiť. Akcia, ktorá mala vyzerať ako útok nepriateľov, skončila neslávne. Armáda sa dozvedela, že Siccia zavraždili vlastní a obľuba decemvirov prudko poklesla.
Definitívnou kvapkou, po ktorej pohár trpezlivosti obyvateľstva pretiekol, však bol prípad Verginie. Appius Claudius k nej vzplanul vášňou, ona ho však odmietala. Vymyslel preto hanebný plán. Svojho klienta Marca Claudia poveril, aby si dievča privlastnil ako svoju otrokyňu a potom mu ju priviedol. Klient sa o to na fóre aj pokúsil, no vznikol rozruch a občania sa začali zhromažďovať. Problém sa mal preto vyriešiť na súde, ktorému predsedal Appius Claudius.
Verginiin otec bol pri vojsku, preto ju bránil jej dedo Numitorius, a hlavne snúbenec Icilius. Ten sa dožadoval, aby privolali jej otca a osočil Appia z tyranie. Ten nakoniec ustúpil a odložil súd na nasledujúci deň. Verginiin otec sa tak stihol vrátiť od vojska a nasledujúci deň sa odohrala pamätná scéna.
Appius rozhodol, že vyhovuje nároku Marca Claudia a vyhlasuje dievča za otrokyňu. Proti jeho rozhodnutiu nebolo možné odvolanie. Verginiin otec následne vzal dcéru nabok a prebodol ju, aby sa nedostala Appiovi do rúk. Potom pôvodcu všetkého zla preklial a utiekol z mesta k vojsku – liktori sa márne pokúšali zadržať ho. Zatkli Icilia, ale senátori Valerius a Horatius ho oslobodili, a mesto sa začalo búriť. Appius Claudius spanikáril a ukryl sa. Jeho kolegovi Spuriovi Oppiiovi nezostalo nič iné, než zvolať senát.
Pád decemvirov a zverejnenie zákonov
Časť senátorov sa vydala do vojenského tábora, aby zadržali vzburu, ktorú tu mal vyvolať Verginius. To sa im však nepodarilo, lebo utečenec prišiel sprevádzaný celým zástupom, prosiac vojakov, aby vinu za hroznú udalosť pričítali Claudiovi, a nie jemu. Sám by sa bol zabil, keby nemal nádej na pomstu od svojich spolubojovníkov. Vojaci mu dali za pravdu a podporili ho. Situácia bola zmätená, šírili sa chýry, že Appius už ušiel z mesta. Decemviri, ktorí boli pri vojsku, situáciu neustáli a vojaci vyrazili na Rím.
Senát poslal troch bývalých konzulov, aby sa vzbúrencov opýtali, prečo obsadili rímsky pahorok Aventín. Tým však chýbali vodcovia, a tak si žiadali, aby k nim poslali Valeria a Horatia, ktorým dajú odpoveď. Verginius navrhol, aby si zvolili desať mužov, ktorí budú riadiť rokovanie a budú sa volať vojenskými tribúnmi. Keď mu však ako prvému túto hodnosť ponúkli, odmietol s tým, že by to budilo dojem, že celá vzbura bola vyvolaná len osobnou záležitosťou – osudom jeho dcéry. Ostatní s ním súhlasili a zvolili si iných desať mužov.
Pod vedením Icilia a Numitora sa vzbúrilo aj vojsko vyslané proti Sabínom. Tiež si zvolili desať tribúnov, vtiahli do Ríma a spojili sa s druhou armádou. Následne si vybrali dvoch vrchných veliteľov, Marca Oppia a Sexta Manilia. Keď senát na ich činnosť nereagoval, rozhodli sa vysťahovať na Svätú horu, rovnako ako ich predkovia v roku 494 pred Kr., keď secesiou (odchodom) získali úrad tribúna ľudu.
Mesto opustilo vojsko aj plebejci, a spolu s nimi aj manželky a deti. Senát bol nútený konať a ostro sa postavil proti decemvirom. Tí v bezvýchodiskovej situácii vyhlásili, že sa podrobia vôli senátu. Žiadali len, aby ich ochránili pred nenávisťou ľudu.
Valerius a Horatius sa vydali na Svätú horu a rokovali tam s Iciliom. Plebejci žiadali obnovenie úradu tribúnov ľudu a možnosti odvolať sa k zhromaždeniu, amnestiu za nedávne udalosti a smrť decemvirov – tú im však poslovia vyhovorili. Po návrate vyslancov vznikla ohľadom prijatia podmienok všeobecná zhoda. Ani decemviri sa nestavali proti, pretože sa o ich potrestaní nehovorilo nič. Nakoniec sa tak musel podrobiť aj Appius Claudius. Decemviri sa verejne vzdali úradu a za predsedníctva pontifica maxima bolo zvolených desať nových tribúnov ľudu. Nechýbali medzi nimi Verginius, Icilius a Numitorius.
Následne boli za konzulov zvolení Horatius a Valerius. Spolu podali návrh, aby rozhodnutia ľudu, prijaté v zhromaždení, platili pre celý národ, čo veľmi posilnilo postavenie tribúnov ľudu, lebo práve oni tu navrhovali zákony. Upevnili aj právo odvolania, občan mal právo odvolať sa voči rozsudku každého zvoleného úradníka (okrem špeciálnej funkcie diktátora). Zároveň bola osoba tribúna ľudu učinená osobne nedotknuteľnou. Na verejnosti boli súčasne vystavené kompletné, do bronzu vyryté Zákony dvanástich tabúľ.
Nasledovala ešte „menšia“ represia, vo väzení skončil Appius Claudius a Spurius Oppius. Obaja si predtým, než im vypršal odklad trestu, sami siahli na život. Marcus Claudius, ktorý sa pokúsil zmocniť Verginie, bol takisto odsúdený, ale Verginius mu odpustil trest smrti, preto vyviazol len s exilom. Do vyhnanstva sa pobrali aj zostávajúci ôsmi decemviri, ich majetok bol zabavený. Po týchto trestoch sa senátu zmocnil strach, či nebudú nasledovať ďalšie čistky. Upokojil ich až tribún ľudu Marcus Duillius, ktorý prehlásil, že trestania už bolo dosť a on ako tribún použije svoje veto voči každému, kto by chcel pokračovať v prenasledovaní.
Je zaujímavé, že celá verzia prijatých zákonov sa nezachovala. Pôvodné tabule boli zničené roku 387 pred Kr. počas vyplienenia Ríma Galmi. Naše znalosti o nich sú tak založené len na doslovných citáciách antických autorov, parafrázach a komentároch k jednotlivým ustanoveniam.
Pramene:
- Lívius: Dějiny I. Praha, 1971.
- Dionysius of Halicarnassus: Roman Antiquities. Dostupné na internete: http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Dionysius_of_Halicarnassus/home.html.
- Cassius Dio: Roman History. Dostupné na internete: http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Cassius_Dio/home.html.
Použitá literatúra
- Broughton, T. /Robert S.: The Magistrates of the Roman Republic: Volume I. 509 B.C. – 100 B.C. & Volume II. 99 B.C.- 31 B.C. American Philological Association, New York 1951.
Obrazová príloha: B. Barloccini, C. Maccari, www.wikipedia.org
Mgr. Adam Rada, PhD., absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 2018 obhájil dizertačnú prácu na tému Prétoriánski prefekti za vlády julsko-klaudiovskej dynastie: Otázky pôvodu a vplyvu. V popularizačných článkoch sa venuje obdobiu antiky, prevažne dejinám Ríma, ale tiež Grécka a helenistického sveta.