9. augusta roku 378 po Kristovi sa blízko Adrianopolu v Trácii odohrala udalosť, ktorá znamenala začiatok zániku jednej veľkej ríše. Ríša, ktorá si predtým podrobila väčšinu známeho sveta, tu utŕžila hanebnú porážku. Možno ešte dôležitejšie ako samotná bitka boli jej následky.
Rím v priebehu svojej histórie získal nielen mnoho veľkých víťazstiev, ale zakúsil aj ohromné porážky. Z tých sa mu však vždy podarilo nejako dostať a v konečnom dôsledku vždy zvíťazil. Bitka pri Adrianopole však bola iná. Nebol to zánik ríše, ale počiatok jej zániku. Túto bitku máme opísanú v diele jedného z najväčších rímskych historikov. Pokúsim sa na základe tohto diela a zistení moderných bádateľov načrtnúť príčiny, priebeh a dôsledky udalosti, ktorá prispela k zmene Európy.
Cesta ku katastrofe
Rímska ríša v druhej polovici 4. storočia po Kr. (pretože všetky udalosti, ktoré spomeniem sa budú odohrávať po prelome letopočtov, nebudem viac pri rokoch uvádzať po Kr.) už nebola tým štátom, ktorý kedysi vytvoril obrovské impérium.
Bol to svet, ktorý by bol Juliovi Caesarovi povedomý, ale úplne by sa s ním stotožniť nemohol. Tvár ríše sa navždy zmenila za Diokleciánovej vlády. Od tej doby bol už cisár definitívne vnímaný nie ako „prvý medzi rovnými“, ale tak, ako sa nechával titulovať – „pán a boh“. V ríši bol absolútnym vládcom. Zmenila sa aj spoločnosť. Mestá začali strácať na význame, ich samospráva sa začala rozpadať. Mimoriadne narástol počet úradníkov, zmenil sa celý systém štátnej správy. Tá dostala nové stupne. Nárast v administratíve sa prejavil zväčšením daňovej záťaže, pretože armáda sa tiež podstatne rozrástla.
Štvrté storočie bolo aj storočím náboženských rozporov, časom, keď sa kresťanstvo zmenilo z prenasledovanej sekty na tolerované, a neskôr dokonca na štátom podporované náboženstvo. Kresťanstvo samotné však nebolo jednotné a objavovalo sa v ňom množstvo heréz, ktoré sa oficiálna moc usilovala potlačiť. Po smrti cisára Juliána Apostatu v roku 363 sa už žiadny z nasledujúcich cisárov nepokúsil kresťanstvo prenasledovať a všetci nasledujúci panovníci už boli kresťania. Juliánov nástupca Jovianus panoval len necelý rok, a tak sa do dejín nestačil významne zapísať. Nahradil ho Valentinianus I., ktorý založil poslednú panovnícku dynastiu v dejinách starého Ríma.
Valentinianus pochádzal z Panónie a bol synom úspešného generála. Uvedomil si, že ríša je príliš veľká na to, aby ju dokázal spravovať jeden človek, a preto si určil spoluvládcu. Stal sa ním jeho brat Valens, ktorý získal východ ríše – východnú polovicu Balkánu, Grécko, Malú Áziu, Egypt a Sýriu.
Valentinianus odišiel na západ, kde mal dosť práce s odrážaním útokov germánskych nájazdníkov. Valens si musel poradiť s uzurpátorom menom Procopius, ktorý bol vzdialeným príbuzným Juliána Apostatu. K Procopiovi sa pridala časť vojska a s Valensom to vyzeralo všelijako. V roku 366 sa mu však povstalcov podarilo poraziť a Procopia postihol obvyklý osud neúspešných uzurpátorov – odsekli mu hlavu.
Začiatok sťahovania národov
Nasledujúci rok Valens vytiahol proti Gótom, ktorí podporovali Procopia. Tí sa však stiahli do Karpát a vojenská výprava sa skončila neúspešne. Následne vypukol spor s odvekým nepriateľom – Perziou. Perzský kráľ Šapur II. napadol Arméniu a uväznil jej kráľa. Valens poslal armádu a podarilo sa mu rímske územie obhájiť, dokonca oproti zmluve z roku 363 získal aj niečo navyše. Problémy však spôsoboval aj nový arménsky kráľ Pap. Ten dal dokonca otráviť arménskeho duchovného vodcu sv. Nersesa. To však bolo priveľa a samotný Pap bol v roku 374 na popud rímskeho veliteľa počas hostiny zavraždený. V Arménii zostala rímska okupačná armáda a východ sa podarilo na čas stabilizovať. Na Balkáne sa však rozbehol kolotoč udalostí, ktoré mali vyústiť do katastrofy.
V roku 375 zomrel v Brigetiu (rímska pevnosť a civilné mesto na území dnešnej obce Komárom v Maďarsku; na protiľahlom, ľavom brehu Dunaja sa rozkladá dnešné Komárno a neďaleká Iža – rímska pevnosť Kelemantia /pozn. red./) na porážku cisár Valentinianus. Nástupcom sa stal jeho syn Gratianus, ktorý však mal len šestnásť rokov. V rovnakom roku sa začal reťazec udalostí, ktoré navždy zmenili tvár Európy – známe sťahovanie národov. Celú záležitosť spustili Huni, ktorí kočovali po rozsiahlych pastvinách v Strednej Ázii. Pod tlakom kmeňov sídliacich východnejšie sa pohli smerom na západ. Ako na prvých narazili na Alanov. Podľa prameňov boli Alani dobrí bojovníci, obávaní jazdci. Nedokázali však čeliť hunskej bojovej taktike, ktorá spočívala v rýchlom manévrovaní a ostreľovaní nepriateľa tisícmi šípov. Všetci Huni bojovali ako jazdní lukostrelci a v jazde ani v lukostreľbe sa im nikto nevyrovnal. Štandardne vyzbrojené vojsko proti nim nemalo šancu. Alani Hunom podľahli. Tí, čo nepadli v boji, sa pridali k novým pánom.
Spolu potom vytiahli proti Greuthungom (kmeňu, ktorý mal neskôr hlavný podiel na sformovaní kmeňa Ostrogótov), sídliacim západne, na území dnešnej Ukrajiny. Starý greuthungský kráľ Ermanarich spáchal samovraždu a jeho nástupcu Vithimira zabili v bitke. Následne sa väčšina Greuthungov podrobila Hunom. Zvyšok sa stiahol na západ, západne od rieky Dneper. Tu sídlili ich príbuzní Thervingovia (ktorí boli neskôr hlavnou zložkou pri vytváraní kmeňa Vizigótov). Utečenci priniesli hrôzostrašné správy, ktoré dokázali vyvolať paniku aj medzi týmito drsnými barbarmi.
Časť Thervingov sa pod vedením kráľa Athanaricha stiahla do Karpát, ale väčšina barbarov zamierila k Dunaju, na hranicu rímskeho impéria. Odtiaľ poslali Valensovi prosbu, aby sa smeli preplaviť cez rieku a usídliť v Trácii. Túto správu väčšina cisárových poradcov privítala, od nových osadníkov si sľubovali získať brancov do armády. Góti sa teda na lodiach, člnoch a pltiach preplavili, hoci rieka bola rozvodnená a mnoho ich zahynulo. Rímskym úradníkom sa však nepodarilo zistiť ich počet, údajne to boli nespočítateľné hordy. Noví obyvatelia sa spočiatku správali neškodne a chceli len, aby ich cisár podľa dohody zásobil potravinami. Vinou skorumpovaných úradníkov, hlavne miestnych veliteľov Lupiciana a Maxima, sa väčšina potravín rozkradla. Medzi Gótmi vypukol hlad a Rimania im výmenou za otrokov (spomedzi samotných Gótov) dávali psie mäso. Góti sa začali presúvať k Marcianopolu. V tej chvíli využil priaznivú situáciu zvyšok Greuthungov a preplavil sa na rímske územie.
V Marcianopole však došlo k potýčkam medzi miestnymi obyvateľmi a Thervingami, ktorých nechceli pustiť do mesta, aby si zaobstarali veci potrebné k obžive. Barbari sa vzbúrili a zabili mnoho miestnych obyvateľov a vojakov. Keď sa o tom dozvedel Lupicianus, chcel v odplate zavraždiť gótskych veliteľov, ktorí boli u neho na hostine. Tí sa mu však vyšmykli s tým, že pôjdu upokojiť svojich krajanov, ktorí by ináč vyplienili mesto. Len čo sa však dostali k svojim, začala sa skutočná vojna. Lupicianove narýchlo pozháňané jednotky boli porazené a barbari začali plieniť Tráciu.
Pritom sa k nim pridávali otroci a rôzni nespokojenci. Vodcovi vzbúrencov Fritigernovi sa podarilo presvedčiť greuthungských veliteľov Alathea a Saphraxa, aby sa k nemu pridali. Cisár zareagoval vyslaním nových veliteľov Profutura a Traiana spolu s légiami z Arménie. Malá pomoc prišla aj zo západnej časti ríše, od Valensovho synovca Gratiana. Tieto posily viedol Richomeres. Všetky oddiely sa spojili a v roku 377 sa streli s armádou teraz už zjednotených Gótov. Výsledkom bol masaker, ktorý sa skončil nerozhodne. Rimania, ktorí bitku prežili, sa stiahli do Marcianopolu. Keď sa o tom Valens dozvedel, pochopil že proti Gótom bude musieť vyraziť sám. Vytiahol zo svojej základne v Antiochii, zbierajúc po ceste všetky dostupné sily. 30. mája 378 dorazil do Konštantínopolu.
V rovnakom čase jeho synovec na západe dosiahol veľké víťazstvo nad Lentijcami, jedným z alamanských kmeňov. Po tomto víťazstve sa vydal na východ, aby pomohol strýkovi zbaviť sa jeho nepriateľov. Valens uvažoval, či má na Gratiana počkať. Jeho nový veliteľ Sebastianus medzitým v noci prekvapil časť barbarov a pobil ich. To dodalo cisárovi odvahu a zvíťazila pýcha: má on, starý veterán mnohých bitiek, čakať na svojho ani nie dvadsaťročného synovca, aby ho prišiel vytiahnuť z kaše? Bolo rozhodnuté. Valens vyrazil z Konštantínopolu a vydal sa v ústrety svojej záhube.
Nepriateľské armády
Odhadnúť počet vojakov pod Fritigernovým vedením je ťažké, zdá sa však, že mali početnú prevahu nad cisárskym vojskom. U Gótov tvorila pôvodne armádu len malá časť mužov, hlavne šľachtici a ich družiny. Počet týchto bojovníkov obvykle v rámci kmeňa nepresiahol 3000. Spolu tvorili harjis – kmeňovú armádu. Tieto jednotky boli dobre vyzbrojené aj vystrojené. Ich obvyklú výzbroj tvoril meč, drôtená košeľa, prilba a štít. Bol však medzi nimi rozdiel. Thervingovia bojovali pešo, Greuthungovia ako jazdci. Po hunskom vpáde sa však do boja zapojili všetci dospelí mužskí členovia kmeňov. Ich výzbroj bola samozrejme omnoho menej impozantná. Väčšina chudobných Gótov bojovala dlhou kopijou (contom) a chránili sa štítom. Niektorí používali aj luky. Gótskou špeciálnou zbraňou boli obrovské, v ohni vytvrdené kyjaky. Ich štandardnou obranou voči možnému nepriateľskému útoku bolo uzatvorenie do vozovej hradby a obrana v rámci nej. V priebehu dvoch rokov pred bitkou Góti ukoristili veľké množstvo rímskej výzbroje, takže časť z nich bojovala rímskymi zbraňami a v rímskom brnení. Celkovo sa však ich pechota nemohla rovnať veteránom z rímskych légií. Motiváciu čerpali z vedomia, že v prípade porážky čaká ich aj ich rodiny smrť alebo otroctvo. To zaručovalo, že budú bojovať so zúfalou odvahou.
Najlepšiu, hoci menšiu časť ich armády tvorila jazda. Tá sa skladala z Greuthungov, z alanských utečencov, a dokonca aj z niektorých Hunov (tých, ktorí už predtým bojovali spolu s Greuthungmi proti vlastným súkmeňovcom). Táto jazda vynikala rýchlosťou, a počtom aj kvalitou prevyšovala dostupnú rímsku kavalériu. Rimania sa o jej kvalitách ešte len mali poučiť.
Najlepšie časy mala rímska armáda v tomto období už za sebou. Stále sa skladala z légií, hoci tie sa zmenšili z 5000 na 800 až 1000 mužov. Existovali dva základné druhy jednotiek: limitanei a comitatenses. Limitanei boli jednotky umiestnené pozdĺž hraníc, ktoré strážili. Commitatenses boli oddiely vyššej kvality, ktoré boli umiestnené hlbšie vo vnútrozemí. Ich úlohou bolo odraziť nepriateľský útok, pokiaľ by nepriatelia prelomili hranice.
U všetkých vojakov sa prestalo používať typické rímske brnenie lorica segmentata a aj štvoruholníkový štít scutum. Výzbroj a výstroj legionárov v tomto období boli zhruba rovnaké ako u pomocných zborov o niekoľko storočí skôr. To znamená, že mali k dispozícii lacnú prilbu, drôtenú košeľu (lorica hamata), oválny štít, oštep a meč. Meče sa tiež zmenili – vymizol krátky gladius a aj pechota už používala dlhší, pôvodne jazdecký meč – spathu.
Hlavným dôvodom takéhoto znehodnotenia kvality vybavenia boli peniaze. Ríša, často sa zmietajúca vo finančnej kríze, si už nemohla dovoliť pre svojich vojakov to najlepšie. V tejto armáde tiež slúžilo omnoho viac najatých barbarov než pred pár storočiami. Nemusíme však byť príliš pesimistickí. Vojsko, ktoré Valens priviedol z východu, aby zúčtovalo s votrelcami, sa skladalo z ostrieľaných veteránov, ktorí svojou bojovou hodnotou vysoko prevyšovali väčšinu gótskej armády. Kvality svojich oddielov si boli vedomí aj dôstojníci, dôsledkom čoho boli príliš sebavedomí a nepriateľa podceňovali.
Slabinou rímskej armády bolo tradične jazdectvo a v roku 378 to nebolo inak. Jazda sa skladala z ľahkej a ťažkej: ľahkú tvorili lukostrelci na koňoch a arabskí prieskumníci, ťažkú scholae, elitné jazdecké jednotky, ktoré tvorili cisárovu telesnú stráž. Novinkou bolo použitie katafraktov, teda extrémne ťažkej jazdy obrnenej podľa vzoru Peržanov. Celkový počet Valensovho vojska sa zrejme pohyboval okolo 25 – 30 000 vojakov.
Pokračovanie 5. 3. 2014
Použitá literatúra
Ammianus Marcellinus: Soumrak Římské Říše. Praha 1975.
Grant, M.: Pád říše římské. Praha 1997.
Grant, M.: Římští císařové – životopisy vládcú císařského Říma v letech 31 př. Kr. – 476 po Kr. Praha 2002.
Wolfram, H.: History of the Goths. London 1988.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org, deadliestblogpage.wordpress.com
Vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, hlavne obdobím vlády júliovsko-klaudiovskej dynastie.
