Často sa nám stáva, že vnímame dejiny iba ako sled vojenských ťažení či politických premien. Tieto zmeny prichádzajú akoby samé od seba. V učebniciach sa dočítame o asýrskych panovníkoch tiahnucich do Levanty, z egyptských nápisov sa hlásia nové a nové ťaženia na všetky svetové strany, Atény vnímame cez priezor antických prameňov ako imperiálnu veľmoc. Všetky tieto udalosti sa javia ako výsledok ambícií, akejsi neutíchajúcej snahy veľmocí rozšíriť svoje dŕžavy či snahy panovníkov zväčšiť svoju slávu. Panovnícka ideológia však v žiadnom prípade nevysvetľuje všetko. Prečo viedli vojenské ťaženia tam, kam viedli? Prečo prebiehali opakovane? Prečo grécke mestá zakladali kolónie i v čase, keď to nebolo nevyhnutné? Prúd dejín formuje omnoho širšia spleť príčin a následkov.
Dôležitú, a poviem priamo kľúčovú úlohu vo formovaní vojensko-politických a diplomatických stratégií zohrávala v starovekom svete potreba surovín, ktoré prúdili do prístavov a prepravných centier. Tento určujúci prvok udalostí teda platí nielen dnes, ale tvoril súčasť dejín odnepamäti. Panovníci museli preukázať svoje schopnosti nielen na vojenských ťaženiach, ale i zabezpečením dostatku pre obyvateľstvo. Oddávna tak vládol záujem o nerastné suroviny, otrokov, obilie a materiál, ktorým sa budem zaoberať na nasledujúcich riadkoch – o drevo. Stavba flotíl, veľkých chrámov, panovníckych palácov či hrobiek by bola nemysliteľná bez dreva. Kvalitné drevo chýbalo mnohým mocnostiam staroveku. Na jeho dodávkach záviseli Egypt, Babylónia i Atény. Zároveň žiadny iný tovar nevyžadoval tak rozsiahle prípravy na prepravu a uskladnenie. Doprava veľkých kusov potrebovala technické zdokonalenie lodí, výstavbu mohutných pltí, premeny zázemia prístavov, výstavbu skladov. Dopyt po dreve tak výdatnou mierou prispel k formácii diaľkového obchodu a podstatnou mierou utváral správanie štátov v staroveku. Čo konkrétne však vieme o obchode s drevom v starovekom východnom Stredomorí, teda v priestore stretu najvýznamnejších starovekých veľmocí? Akým spôsobom sa potreba dreva podpísala pod vývoj v oblasti?
Od Gilgameša po Snofrua
Už jeden z najstarších príbehov mezopotámskych dejín, epos o legendárnom uruckom kráľovi Gilgamešovi a bájnom obrovi Chuvavovi, hovorí o strastiach, ktoré museli králi sumerských miest prekonať pri dovoze dreva z Levanty. Zakladateľ akkadskej ríše Sargon Veľký i jeho vnuk Naramsín sa chvália výpravami, ktoré viedli až k pohoriam posiatym cédrovým drevom a Gudea z Lagaša sa prezentuje slovami:
Gudea, hlavný kňaz Ningursua, prešiel do hôr plných cédru, do ktorých nikto pred ním nevstúpil; zoťal cédre veľkými sekerami. (…) Cédrové kmene sa plavili dolu po rieke ako mohutné hady.
Pozrime sa do Egypta. Údolie Nílu a okolité púštne oblasti neposkytovali Egypťanom stavebné drevo. Kmene, z ktorých by sa dali zhotoviť mohutné trámy pre pokrytie striech alebo rahná pre výrobu väčších lodí, museli Egypťania dovážať. Kľúčovým partnerom dovozu bolo kanaánske mesto Byblos. Podľa toho volali Egypťania jeho obyvateľov – fenchu – v preklade drevorubači. Príchod dreva z Byblosu do Egypta zostal dodnes zaznamenaný v texte slávnej Palermskej dosky. Text, zostavený vo forme análov zachytávajúcich rok za rokom udalosti od prvej po piatu dynastiu, uvádza v čase panovania Snofrua (asi 2600 pred n. l.) príchod 40 lodí s cédrovým či borovicovým drevom do Egypta. Vďaka privezenému drevu Egypťania nasledujúce roky vystavali vlastnú loď a kráľovský palác uzatvorili cédrovými bránami.
Venamonova správa: ceny a podmienky medzinárodného obchodu
V 11. storočí chýbala na Prednom východe mocnosť, ktorá by si dokázala prisvojovať zdroje východného Stredomoria iba na základe svojej vojenskej prevahy. Egypt zostal po smrti Ramesseho XI. rozdelený na dve autonómne politické centrá. Horný Egypt ovládal všemocný veľkňaz boha Amona z Téb a na severe držala vládu Dolného Egypta v rukách dynastia vládnuca z Tanisu. O obchode s drevom v tomto období sa dozvedáme z dobrodružnej správy egyptského kňaza Venamona (pravdepodobne 11. stor. pred Kr.). Práve z tohto slávneho rozprávania, ktoré vzniklo zrejme v piatom roku vlády Smendea, zakladateľa dynastie vládnucej z Tanisu, pochádza i úvodný citát môjho článku. Venamon dostáva v príbehu príkaz od Amonovho veľkňaza Herihora zadovážiť v Byblose drevo pre bárku boha Amona. Po rôznych prekážkach a dobrodružstvách sa dostáva do Byblosu. Napriek nánosu rozprávačských stereotypov a fabúl súhlasí text správy z dobovou historickou realitou. Egypťania v meste potrebujú zadovážiť drevo, ale nemôžu si naň nárokovať ako na tribút alebo daň. Rozdrobený a oslabený Egypt nemá v tom čase v Levante dostatočnú silu a Venamon ako veliteľ egyptskej expedície musí s Byblosnmi vyrokovať obchodné podmienky. Drevo predstavuje cenný obchodný artikel, Venamon sa musí oháňať, aby ho získal a v texte sa tak pred nami odvíja obchodné rokovanie. Vďaka správe sa zoznamujeme s obchodnými podmienkami obidvoch partnerov, o fázach obchodu a o cenách tovarov. Text prezrádza, že obchod s drevom držal pevne v rukách bybloský kráľ, a z textu tiež vyplýva, že jeho pisári podrobne zaznamenávali a uchovávali obchodné záznamy v osobitnom archíve.
Potreby gréckych polis
More nikdy Grékov nerozdeľovalo, ale spájalo. Pri preprave po rozsiahlej spleti gréckych ostrovov zohrávali, prirodzene, kľúčovú úlohu lode. Pramene, ktoré budem na nasledujúcich riadkoch rozoberať pochádzajú z obdobia, keď v stredomorských vodách dominoval typ lodí označovaný ako triéry či trojveslice. Ich výstavba vyžadovala pravidelný prísun kvalitného dreva. Pri odhade váhy jednej lode na 25 ton a pri predpoklade, že konštrukcia triéry vyžadovala o 50 % viac surového dreva, prichádzame k výsledku, že výstavba jednej lode spotrebovala 35 ton dreva. Povinnú výbavu lode tvorili veslá, ktorých bolo dvesto a keďže jedno vážilo 7 – 10 kg, vyšiel celý balík
vesiel pre jednu loď na ďalších 1400 – 2000 kg dreva, takže celková spotreba dreva pri výprave jednej lode siahala až k 40 tonám. Životnosť jednej triéry pritom nepresahovala dvadsať rokov, a tohto veku sa lode „dožívali“ iba v prípade, ak ich niekde na mori nestrhla smršť, nenarazili na útesy alebo loď neskončila na dne po niektorej z námorných bitiek. Aj bez katastrofy však musela obec zabezpečiť každoročnú výstavbu nových lodí, aby si svoje loďstvo priebežne obnovovala a udržiavala. Keď si za príklad zoberieme Kerkýru, ktorá mala na počiatku peloponézskej vojny (431 pred n. l.) 120 lodí, tak ostrovania museli vystavať ročne minimálne šesť nových plavidiel, aby si udržali početnosť svojej flotily. Pokiaľ ju chceli ešte navýšiť, museli postaviť viac lodí.
Diodoros Sicílsky nás informuje, že Themistokles navrhoval v Aténach postaviť ročne 20 nových lodí, aby nielen udržal, ale i zvýšil početnosť aténskej flotily, ktorá v tých časoch pozostáva z 200 lodí. Aténčania tak museli ročne doviesť do svojich lodeníc pre výstavbu lodí až 800 ton dreva. Grécke obce, udržujúce desiatky lodí, tak potrebovali ohromné množstvo dreva. Gréci sa preto živo zaujímali o to, kde ho nájsť a ako ho možno čo najlacnejšie získať.
Staroveké správy nás pri mapovaní gréckeho obchodu s drevom privádzajú do Macedónie. Macedónsky kráľ Amyntas musel začiatkom 4. stor. pred n. l. hájiť svoj trón pred nepriateľmi. V roku 393 pred n. l. ho Ilýri vytlačili z vlastnej krajiny, ale pomocou spojencov sa mu v priebehu niekoľkých rokov podarilo svoje kráľovstvo opäť ubrániť. Medzi jeho spojencami zastával dôležitú pozíciu chalkidský spolok a Chalkiďania získali za svoje služby od Macedóncov drevo. Dohoda sa zachovala v podobe nápisu a prezrádza, že obchod držal pevne v rukách kráľ. Nielenže udeľoval povolenie na ťažbu, ale ju prostredníctvom svojich ľudí kontroloval a rozhodoval o tom, ktoré druhy stromov môžu byť vyťaté. V texte nápisu napríklad zamieta ťažbu jedle bielej, ktorú považoval za strategickú. Text nápisu zároveň dotvára našu predstavu o tom, že obchod s drevom tvoril dôležitú, i keď historikmi často opomínanú súčasť dobovej diplomacie a politiky. Tento príklad je pritom len jedným z mora ďalších, ktoré dokumentujú, že pozadie mnohých rozhodnutí gréckych obcí formovali atribúty obchodu, hľadanie obchodných ciest a zabezpečovanie partnerov.
Ubúdanie lesov v dôsledku obchodu?
Stáročia obchodovania s drevom v staroveku sa nevyhnutne odrazili na vzhľade mnohých pohorí východného Stredomoria. Fenické kopce Libanonu, obsypané vo vyšších nadmorských výškach cédrami, dnes zívajú prázdnotou. Z pôvodných porastov zostali už len hlúčiky lesov, ktoré ani vzhľadom nepripomínajú svojich starovekých predchodcov. Uchránené nezostali ani lesy stredného a južného Grécka či Malej Ázie. Strabón zaznamenal, že v jeho časoch (prelom letopočtov) zostala Kapadócia úplne bez lesov a Lívius tvrdil to isté o Frýgii. Stromy však nemizli a celé lesy sa nevytrácali iba do obchodných skladov, ale mnohé lesné plochy zmizli v dôsledku využívania dreva ako paliva pri spracovaní železnej rudy či v dôsledku letných požiarov, záplav a v neposlednom rade v dôsledku získavania novej pôdy. Navyše mnohé lesy zostali uchránené pred obchodníkmi i z toho dôvodu, že jediným vskutku efektívnym spôsobom prepravy dreva až do 19. storočia zostávali námorné a riečne cesty a zďaleka nie všetky lesné oblasti k nim mali prístup. Niektoré dostupné lesy a háje zasa zachránilo ich zasvätenie bohom, napríklad háj na ostrove Kos bol zasvätený Asklépiovi či cyprusy na Karpathose Apollónovi.
Literatúra
- Bissa, E.: Governmental Intervention in Foreign Trade in Archaic and Classical Greece. Leiden 2009.
- Habaj, M.: Feničania. Bratislava 2016.
- Meiggs, R.: Trees and Timber in Ancient Mediterranean World. Oxford 1982.
- Pritchard, J. : Ancient Near Eastern Texts Relating to the Old Testament. Princeton 1969.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Prednáša dejiny staroveku na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, kde i vyštudoval. Zaujíma sa o dejiny starovekého Predného východu s presahom na antické Grécko. Píše predovšetkým o achajmenovskej Perzii.