Prostitúcia sprevádza ľudstvo od nepamäti. Nie nadarmo sa hovorí, že je to najstaršie remeslo. Skúmaniu sexuality a s tým spojenej prostitúcie v dejinách sa začali učenci výraznejšie venovať až v 19. storočí. Odvtedy vzniklo množstvo diel, časť z nich sa pokúšala o seriózny výskum v tejto oblasti, zatiaľ čo ďalším išlo skôr o pritiahnutie a šokovanie čitateľa. Veď ako sa hovorí, sex a nahota predávajú najlepšie.
Vráťme sa však k prostitúcii v dejinách. Prostitúciu je možné rozdeliť do troch foriem, a to na prostitúciu pohostinnú, posvätnú a legálnu, čiže zákonom uznanú. V krátkosti si predstavíme pohostinnú a posvätnú prostitúciu, a potom sa vydáme na prieskum prostitúcie v antickom Grécku.
Hosť do domu – boh do domu
Pohostinná prostitúcia je jedným z najstarších druhov prostitúcie a vyplýva z uctenia si hosťa. Príchod hosťa bol považovaný za dobré znamenie, jeho pobyt v hostiteľovom dome prinášal šťastie. Za to, že priniesol požehnanie a šťastie do domu, zaslúžil si odmenu. A to pohostinnosť prejavovanú v každom smere. Hostiteľ teda návštevníkovi ponúkol nielen strechu nad hlavou a stravu, ale aj vlastnú ženu alebo dcéru. Odmietnutie takéhoto daru sa považovalo za urážku. Tento zvyk pretrval u niektorých spoločenstiev dodnes.
So súhlasom bohov
Posvätná prostitúcia súvisí s náboženstvom a s uctievaním bohov. Popri „klasických“ obetných daroch od veriacich obetovávali ženy na uctenie si daného božstva svoje panenstvo alebo v prípade vydatých žien – svoju cudnosť. Opis takejto posvätnej prostitúcie nájdeme aj u Hérodota, ktorý uvádza, že každá obyvateľka Babylonu mala vraj raz za život povinnosť odísť do Ištarinho chrámu, kde sa mala oddať cudzincovi. Ten si mohol vybrať jednu zo žien v chráme, hodiť jej do lona akúkoľvek sumu so slovami: „Vyzývam ťa k službe bohyni.“ Vybraná žena nesmela „svätý“ peniaz vrátiť ani odmietnuť daného muža. Peniaze získané týmto aktom boli odovzdané chrámu. Ženy z chrámu nesmeli odísť pokiaľ posvätnú službu nevykonali. Ako Hérodotos ďalej uvádza, pekné ženy ostávali v chráme kratšie ako škaredé, ktorým sa stávalo, že v chráme zotrvali aj tri či štyri roky.
Po „zložení obetného daru“ bohyni sa ženy vrátili domov bez toho, aby boli chápané ako nemravné či ako prostitútky. Kult bohyne Ištar sa čiatočne pretransformoval do kultu bohyne Afrodity a tento druh prostitúcie sa tak dostal aj na Cyprus, kde v mestách Pafos a Amatús stáli chrámy zasvätené Afrodite.
Afroditine chrámy slúžiace na posvätnú prostitúciu boli aj v Korinte, kde sa tento druh prostitúcie udržal až do r. 146 pred Kr. Zastavme sa na chvíľku pri bohyni Afrodite. S gréckou mytológiou sa zoznamujú už žiaci základných škôl, a teda aj malý školák vie, že Afrodita bola bohyňou lásky a krásy. Už menej ľudí však vie, že Afrodita bola tiež patrónkou hetér. Gréci označovali najkrajšiu z bohýň viacerými menami: Kallipygos (s krásnym pozadím – Gréci veľmi oceňovali „kallipygický pôvab“ a análny styk bol v antickom Grécku rovnako častý ako vaginálny), Anadyomené (vynárajúca sa), Pandémos (všetkému / attickému / ľudu spoločná), čo je jej pomenovanie ako predajnej kokety a aj meno jedného z jej chrámov v Aténach, postaveného Solónom. Práve pod menom Pandémos sa stala patrónkou hetér a aténske hetéry jej vo štvrtý deň v mesiaci odovzdávali výťažok zo svojej živnosti. Okrem toho sa nazývala aj Afrodita Melanic (Čierna), Mucheia (bohyňa jaskýň), Kastnia (bohyňa necudného párenia) či Skotia (Tmavá).
Gréci a platená láska
Dejiny prostitúcie v antickom Grécku sú menej prebádané ako napríklad rímske. Pri spoznávaní gréckej antickej prostitúcie narážame na mnohé biele miesta, ktoré sa podaktorí bádatelia snažili vykryť poznatkami získanými v Ríme. Takáto metóda však má svoje slabiny. Prístup Rimanov k sexuálnemu životu nebol predsa len úplne totožný s gréckym. Typickým príkladom je napríklad pederastia, teda láska dospelého muža k chlapcovi, ktorá bola v Grécku veľmi rozšírená, zatiaľ čo Rimania tento zvyk neprevzali. Rovnako u Rimanov nezabodoval status hetér, teda vzdelaných sexuálnych spoločníčok.
V gréckom, ako aj v celom starovekom svete spoločnosť akceptovala prostitúciu. V gréckych mestských štátoch sa pobehlice (pórnai) a nevestince (porneia) delili do viacerých kategórií. Gréci tieto kategórie aj príslušne pomenovali: v prípade pórnai to boli napr. apópharis – drvička, jephúris – tá z mosta, démia – verejná žena, dromás – bežkyňa, katáklietos – zatvorená v kláštore, alebo jednoducho laikástria – prostitútka.
Za porneion je považovaný priestor, kde boli poskytované sexuálne služby a kde pracovala viac ako jedna prostitútka. Prevádzkovateľ porneionu mohol byť slobodný občan alebo otrok a nazýval sa pornoboskos.
Pokiaľ ide o verejné domy, tie pôvodne bývali v najchudobnejšej časti mesta a v pobrežných prístavných mestách. Miestom známym značným výskytom verejných domov a neviestok ako takých bola aténska štvrť Kerameikos. Práve pri vykopávkach v Kerameiku bola odkrytá budova, ktorá svojho času slúžila ako porneion. Komplex mal značnú rozlohu, až 500 m², a pozostával z piatich častí. Do komplexu viedli dva vchody, pričom pri vchode z ulice sa nachádzali izby s rozlohou 2 x 3 až 2,2 x 4 metre. Veľkosť akurát vhodná na umiestnenie jednej alebo dvoch postelí. Tým, že sa izby nachádzali v blízkosti vchodu z ulice, bolo zákazníkovi umožnené dostať sa k svojej „kňažke lásky“ bez toho, aby bol spozorovaný inými hosťami. Pri druhom východe sa nachádzali väčšie izby, kde boli nájdené poháre, taniere, vínne karafy a pod. Predpokladá sa, že v týchto miestnostiach boli klienti hostení.
Zriadenie nevestincov v Aténach sa pripisuje prísnemu zákonodarcovi Solónovi. Ten ich zriadil ako „demokratický a zdraviu prospešný prostriedok“. Slovami básnika Filemona: „Keď si v našom meste videl obrovský počet mladých mužov, ako trpia, keď sa ozýva príroda a dávajú priechod chlípnosti, kúpil si otrokyne a rozmiestnil vo viacerých štvrtiach, kde si ich pripravil a dal verejne k dispozícii.“
Všimnime si, že Filemon spomína otrokyne, ktoré Solón nakúpil a umiestnil do verejných domov. Na základe písomných a archeologických prameňov máme doložené, že pracovníkmi/pracovníčkami v nevestincoch boli poväčšine otroci/otrokyne. Mnohokrát sa otroci dostávali do nevestincov vo veľmi mladom veku, často už pred začiatkom puberty. Napr. pornoboskousa (bordelmama) Nikarete bola známa tým, že mala vo svojej ponuke veľmi mladé dievčatá. Naproti tomu, mnohé z prostitútok pracujúcich mimo nevestincov boli slobodné ženy.
Ceny a daňová povinnosť
Dievčatá v nevestincoch naozaj neboli drahé. Išlo predsa o verejnoprospešný prostriedok. A tak zákazníkovi stačil len jeden obolos. Prepitné si každý klient zvážil sám – to sa mohlo vyšplhať až k dvom drachmám. Prostitútky „na voľnej nohe“ už boli drahšie. Poniektoré stáli až päť drachiem a tie najdrahšie hetéry nemali pevnú cenu. Vlastne všetko záviselo od ponuky a dopytu.
Ako sa vraví, jedinými dvomi istotami v živote sú dane a smrť. Nevyhli sa tomu ani „kňažky lásky“. Pornotelónes – mestský úradník, dbal na to, aby každý pasák a majiteľ nevestinca platil za svoje zverenkyne istú sumu (télos pornikón). Astunomoi – desiati mestskí úradníci (päť pre Pireus a päť pre samotné mesto Atény) sa zase starali o reguláciu prostitúcie. Aristoteles spomína, že títo úradníci určili ceny za služby flautistiek, harfistiek a dievčat hrajúcich na lýru (boli to taktiež prostitútky, ktoré boli pozývané na hostiny, kde najprv hrali a potom poskytovali sexuálne služby). Určená cena bola dve drachmy. Okrem iného prenasledovali čiernu prostitúciu (neviestky, ktoré neplatili poplatky), zabezpečovali aspoň základnú ochranu prostitútkam, riešili spory a kontrolovali, či si prostitútky, predovšetkým tie slobodné, nepýtali príliš vysoké sumy. Platiť dane museli, samozrejme, aj prostitútky pracujúce mimo nevestinca. Výška poplatku nie je známa, ale pramene uvádzajú, že ročne išlo o vysokú sumu.
Už v staroveku mali prostitútky predpísaný istý „dress code“, aby sa dali odlíšiť od počestných žien. Tieto odevné predpisy boli, samozrejme, v každom mestskom štáte odlišné. V Aténach bol prostitútkam zakázaný jednofarebný odev a nesmeli nosiť drahé látky (napr. purpur) a zlaté šperky. V Syrakúzach to však bolo úplne naopak. Práve počestné ženy nesmeli nosiť odev s purpurovým okrajom, krikľavé ozdoby a zlaté šperky.
Medzi prostitútkami boli veľmi obľúbené blond vlasy. Aby dosiahli svetlý odtieň, farbili si vlasy šafranom a inými rastlinnými farbivami. Prípadne používali príčesky zhotovené z blond vlasov.
Hetéry
„Hetéry máme pre svoje potešenie, družky na dennú osobnú službu a manželky preto, aby sme plodili vlastné deti a mali doma spoľahlivého strážcu.“ Pseudodemostenes pár slovami vystihol spôsob života zámožného Gréka. Ten mohol mať doma manželku a jednu alebo niekoľko konkubín (pallaké). Taktiež nadväzoval sexuálne vzťahy aj s inými ženami a mužmi. Okrem toho si mnohí vydržiavali aj profesionálnu milenku, čiže hetéru (hetaira).
Pôvod hetér nie je celkom jasný, ale luxusná prostitúcia vznikla asi v iónskych štátoch v 8. stor. pred Kr. Hetéry dosiahli vysoké postavenie v klasickom Grécku, a to najmä v Korinte, v Aténach, v kolóniách a v egyptskej Alexandrii i Naukratide. Ctihodní muži jednoducho nechceli byť spájaní s obyčajnými porné, ktoré mohol mať každý.
Stať sa hetérou bolo snom každej mladej prostitútky, ale okrem fyzickej krásy a dokonalého ovládania umenia zvádzania, museli byť inteligentné a veľmi vynachádzavé. Počestné aténske dievčatá sa učili len to potrebné – priasť, variť a robiť domáce práce. Intelektuálny život, obchody, politika – toto všetko bolo vyhradené len mužom. Manželky tak pre mužov nepredstavovali žiadneho partnera na rozhovor. A práve tým boli hetéry príťažlivé. Hetéry sa vzdelávali, aby mohli konverzovať na vysokej úrovni aj s tým najnáročnejším partnerom. Okrem toho ovládali iróniu a sarkazmus, vedeli bravúrne viesť dvojzmyselné i trojzmyselné reči, často so sexuálnym podtónom, čo mužov lákalo.
Aj medzi hetérami však boli rozdiely. Medzi hetérou tej „najnižšej kategórie“ a porné boli minimálne rozdiely a mnohokrát boli takéto hetéry aj brané ako obyčajné porné. Takéto hetéry boli často najímané na hostiny, ktoré končievali orgiami.
Prejdime však k tým „ozajstným“ hetéram. Elegantným duchaplným spoločníčkam s vybraným vkusom a širokým rozhľadom. Niektoré z nich dokonca navštevovali filozofické školy (Epikuros mal spomedzi nich šesť žiačok).
Vo všeobecnosti mávala hetéra často len jedného milenca na dlhšiu dobu – vlastne dokiaľ ju zvládal finančne vydržiavať či pokiaľ ju neprestal baviť – alebo ona jeho. Hetéry sa nevyznačovali práve skromnosťou, ich ctiteľ si ich mohol získať nákladnými darmi a často sa cena za priazeň tých najžiadanejších hetér pohybovala okolo jednej miny. Ako sme však uviedli, nešlo o pevne stanovenú cenu. Z jedného príbehu sa dozvedáme, ako si chcel istý Moecherius kúpiť lásku Fryné (jednej z najznámejších hetér), no tá žiadala celú minu. Moecheriovi sa cena zdala privysoká a protestoval, že nedávno sa uspokojila len s dvoma zlatými statérmi, ktoré dostala od cudzinca. „Samozrejme“ – odpovedala Fryné – „čakaj, až budem v dobrej nálade, potom ti dám zadarmo.“
Hetéry svojimi činmi a rečami mnohokrát inšpirovali básnikov a filozofov, ktorí ich spomenuli vo svojich dielach. Vďaka tomu sa nám zachovali ich mená. Niekedy to boli fiktívne hrdinky, no často išlo o reálne postavy.
Hetéry si dávali muzikálne znejúce a exotické mená. Často však dostávali prezývky vzťahujúce sa či už na ich fyzické prednosti alebo nedostatky, alebo na ich šikovnosť v sexuálnej oblasti. Hoiu napríklad prezývali Antikyría (Čemerica), lebo táto rastlina sa považovala za prostriedok proti šialenstvu. Niektoré chudučké hetéry s veľkými očami prezývali Aphye (Rybička). Lais mala meno Axíne (Sekera), lebo keď niečo žiadala, vedela byť pekne ostrá. Glycéra (Sladká), Lais (Tá pre všetkých), Fryné (Ropucha), Lention (Levíča). Krásna Metiké bola známa ako Klepsydra, teda Vodné hodiny, lebo svoju priazeň odmeriavala na hodiny.
Spomedzi množstva známych hetér si predstavme aspoň jednu – Fryné. Vlastným menom sa volala Mnesarete a narodila sa v boiótskej dedinke Tespia. Keďže bola nebezpečná, básnici ju prirovnávali k Charybde. Bola však aj veľmi krásna. Keď sa raz dostala pred súd, jej obhajca Hyperides jej roztrhol šaty a pred sudcami jej obnažil hruď. Súdni úradníci ostali tak očarení krásou jej poprsia, že sa neopovážili odsúdiť ju. Dodajme, že Gréci považovali krásu a dobrotu za rovnocennú. Fryné svojou krásou inšpirovala viacerých umelcov, napríklad maliara Apela k jeho Afrodite vychádzajúcej z mora. Bola tiež modelkou pre Praxitelovu Afroditu z Knidu. Okrem krásy sa mohla popýšiť aj značným bohatstvom. V r. 335 pred Kr. sa ponúkla financovať obnovenie tébskych hradieb, ak na ne umiestnia pamätnú dosku: „Zničil Alexander, znova postavila hetéra Fryné.“
Použitá literatúra
Bellinger, R. J.: Sexualita v náboženstvích světa. Praha 1998.
Dufour, P.: Dějiny prostituce I. Starý Orient, Egypt, Izrael, Řecko. Olomouc 2003.
Galán, J. E.: Láska a sex v starom Grécku. Bratislava 2004.
Glazerbrook, A./Henry, M. M.(eds.): Greek prostitutes in the ancient Mediterranean 800 BCE – 200 CE. Madison 2011.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Vyštudovala históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa najmä stredovekými dejinami. Počas štúdia pracovala v Múzeu židovskej kultúry a po ukončení štúdia v Mestskom múzeu v Bratislave. Momentálne sa dejinami zaoberá už len vo voľnom čase, pričom aj naďalej sa zaujíma o témy, ktorým sa venovala už počas štúdia − viera v stredoveku a jej prejavy v každodennom živote.