Bitka v Teutoburskom lese zrazila sebavedomie všemocnej Rímskej ríše na minimum. Prehra spôsobila stratu provincie Germánia a ešte horšiu katastrofu v počte vyhasnutých ľudských životov rímskych legionárov. V septembri roku 9 n. l. boli rímski legionári zmasakrovaní germánskymi kmeňmi pod vedením náčelníka Arminia.
Na prelome letopočtov osídľovali územia severne od rieky Rýn rôzne germánske kmene. Vďaka výpravám rímskych vojvodcov Tiberia, Drusa a Germanica tu bola niekedy okolo roku 7 n. l. zriadená provincia Germánia. Jej správcom sa stal Publius Quintilius Varus. Už pred tým pôsobil ako správca provincií Afrika a Sýria. Miestodržiteľom provincie Germánia sa stal pravdepodobne vďaka kontaktom na cisársku rodinu (jeho manželka bola praneterou cisára Augusta) .
Varus bol krutým a zároveň neschopným správcom novovzniknutej provincie. Nepochopil alebo neakceptoval miestne zvyky. Bol napríklad presvedčený o tom, že spory nevyrieši zbraňami, ale len rímskym právom. Miestni Germáni však boli natoľko vypočítaví, že mu predkladali celé série vymyslených sporov. Vďaka tejto ľsti sa Varus postupne utvrdil v presvedčení, že má dôležitú sudcovskú právomoc mestského prétora, až úplne zabudol na svoju pozíciu veliteľa vojska uprostred germánskeho územia.
Germáni sídliaci medzi riekami Rýn a Vezera, žijúci pod ťarchou stále sa zvyšujúcich daní a Varovej neschopnosti a krutosti, bolí zrelí na vzburu. Čakalo sa len na ambiciózneho a odvážneho jedinca. Takým mužom bol veľmož z kmeňa Cheruskov Arminius (germánska forma mena sa nezachovala). Arminius, syn náčelníka Segimera, bol podľa antických autorov udatný a obdarený prirodzenou inteligenciou. Ako rukojemník bol vychovávaný v Ríme. Pravidelne sa zúčastňoval na vojenských výpravách Rímskej ríše, získal rímske občianstvo, a dokonca bol uvedený do jazdeckého stavu. Mohli by sme povedať, že mal rímsky vojenský výcvik. Práve jeho skúsenosti z velenia v pomocných jednotkách rímskej armády a znalosť ich stratégie ho povzbudili k príprave premyslenej vzbury. Po návrate do Germánie sa stal dôveryhodným Varovým poradcom.
Vzbura Germánov
Vzájomné vzťahy Germánov tiež neboli ideálne. Prejavilo sa to najmä v konaní cheruského kniežaťa Segesta, ktorý o pripravovaných nepokojoch vopred informoval samotného miestodržiteľa Vara. Rímsky správca mu však neveril, naopak, od svojho dôverníka Arminia získal informáciu o ďalších nepokojoch v odľahlejších územiach Germánie, ktoré bolo potrebné potlačiť a znovu nastoliť poriadok. V tom čase už Arminius tajne organizoval vojsko Cheruskov, ku ktorému sa postupne pridali aj okolité kmene Chattov, Marsov, Brukterov a Svébov.
V septembri roku 9 n. l. sa Varus rozhodol usporiadať trestnú výpravu do oblasti, kde sa mala šíriť vlna nepokojov. Sprevádzali ho tri légie – XVII., XVIII., XIX. – plus šesť pomocných kohort a tri oddiely spojeneckej jazdy spolu so sprievodnými vozmi. Vara sprevádzal aj jeho „priateľ“ Arminius.
Vojsko postupovalo v ceste močaristým územím, muselo sa predierať neznámymi, ťažko priechodnými lesmi. Pochodujúci vojaci boli nútení rúbať stromy a stavať mosty cez rieky. Práve tu sa prejavila neschopnosť rímskeho veliteľa Vara odhadnúť terén a obranyschopnosť armády. Vojakov nechal pochodovať vo veľmi úzkom zástupe niekoľko kilometrov (15 až 20 km), čo im v prípade útoku nedovoľovalo rýchlo a flexibilne usporiadať bojovú formáciu. Po prvých obranných bojoch v prvej fáze pochodu vojsko vybudovalo tábor na prenocovanie na kopci.
Na ďalší deň pokračovali v pochode v daždivom a veternom počasí, až sa dostali hlboko do Teutoburského lesa, kde im Germáni nastražili pascu. Pri lese sa od Vara pod zámienkou odpojil aj ľstivý Arminius. Rimania postupovali úzkym priechodom v ťažkom teréne. Náročný a klzký terén dal rímskym vojakom tak zabrať, že pre barbarov, ktorí poznali prostredie, nebol problém obkľúčiť ich zo všetkých strán a zo svahov nečakane zaútočiť. Hustý dážď znemožňoval vojakom použiť luky a štíty. Rozpútala sa veľká a dlhá bitka, ktorá sa postupne zmenila v masaker rímskych vojakov. Nakoniec sa germánskym bojovníkom podarilo rímsku armádu totálne zničiť. Ranený Varus nedokázal čeliť pohrome namiesto zajatia si radšej zvolil smrť. Spáchal samovraždu – prebodol sa mečom. Jeho telo bolo zohavené a jeho odrezanú hlavu poslal Arminius vládcovi germánskych Markomanov Marobudovi do jeho kráľovstva v Čechách. Cheruské knieža sa takouto výzvou pokúšal zlákať na boj proti Rímskej ríši aj Marobuda. Ten sa však zachoval lojálne na základe rímsko-markomanskej zmluvy z roku 6 n. l. a Varovu hlavu poslal Tiberiovi (Augustovi) do Ríma. Pre zaujímavosť spomeňme výskumu českého archeológa Vladimíra Salača, ktorý zistil, že hlava mohla cestovať 33 až 35 dní. Počas prevozu ju pravdepodobne uskladnili v nádobe s medom. V akom stave bola hlava doručená cisárovi?
Historik Velleius Paterculus v diele Dejiny Ríma okrem samotného opisu bitky píše aj o osude, ktorý postihol Quintilia Vara: „Napoly spálenú Varovu mŕtvolu roztrhal divý nepriateľ, no jeho odťatú hlavu doniesli k Marobudovi a on ju poslal Caesarovi, potom ju pochovali v rodinnom hrobe“ (Paterculus 1987).
Rímski vojaci, ktorí bitku prežili, boli popravení, prípadne odvlečení do zajatia a obetovaní germánskym bohom. Bitka v Teutoburskom lese aj s pochodom trvala tri alebo štyri dni a o život prišlo približne 18 000 rímskych vojakov. Priebeh drvivej porážky sa nám dochoval v dobovom diele spomínaného rímskeho historika Velleia Patercula.
„Najudatnejšie vojsko, čo sa týka disciplíny, bojovej zručnosti a skúsenosti prvé medzi rímskymi armádami, bolo pre vodcovu neschopnosť, vierolomnosť nepriateľov a nespravodlivosť osudu obkľúčené zo všetkých strán. Nemalo ani príležitosť na boj, ktorý chceli zviesť, aby unikli pasci, a tí, ktorí sa s rímskou odvahou chopili zbraní, boli prísne potrestaní. A tak vojsko, uzavreté lesmi, močiarmi a nástrahami, úplne vyvraždil nepriateľ, ktorého Rimania vždy zabíjali ako dobytok a ktorého život a smrť záležali buď od ich hnevu, alebo od milosti“ (Paterculus 1987).
Cisárovi Augustovi sa ešte v tom istom mesiaci doniesla správa o porážke Rimanov v ďalekej Germánii. Podľa historika Suetonia sa tak veľmi rozzúril, že v zúfalstve chodil po paláci a volal: „Vare, vare, redde mihi legiones meas! (Varus, Varus, vráť mi moje légie!)“. Tieto tri stratené légie (XVII., XVIII., XIX.) Rimania už nikdy neobnovili.
V nasledujúcich rokoch sa Rimania opäť pokúsili prekročiť Rýn. V roku 11 n. l. Tiberius a v roku 13 n. l. Germanicus pokračovali vo výbojoch s cieľom odčiniť hanbu z Varovej porážky. Germanicovi sa podarilo dostať hlboko do Germánie až na miesto boja. Ešte šesť rokov po bitke bol Germanicus svedkom hrôzy, ktorá sa tam odohrala. Rozhádzané telá pobitých vojakov pochoval a vztýčil nad nimi mohylu.
Dedičstvo hrdinov a porazených
Po objavení Tacitovho diela Germánia v roku 1455 v kláštore Hersfeld a jeho Letopisov v roku 1507 v kláštore Corvey sa zvýšil bádateľský záujem o skúmanie rímsko-germánskych vzťahov Bez ohľadu na výrazný časový odstup začali nemeckí humanisti na základe Tacitových diel spájať nemecké dejiny s germánstvom. Zdôrazňovali sa hlavne charakterové znaky a bojovnosť Germánov. Rovnako sa usilovali stotožniť miesta, mená a udalosti s konkrétnymi geograficko-osobnými reáliami. Názov miesta bitky ako „saltus Teutoburgiensis“ bol spomínaný v Letopisoch. Neustála túžba nemeckých učencov identifikovať sa s Germánmi je viditeľná pri mnohokrát spracovanom motíve germánskeho vodcu Arminia. Videl sa v ňom aj Martin Luther, ktorý ho označoval ako Hermanna. V 16. a 17. storočí sa Arminius stal inšpiráciou pre operné a divadelné diela. Neskôr sa kultúrne germánstvo pretransformovalo do germánstva politického a diela s motívom Hermannovej/Arminiovej bitky sa pre Nemcov stali symbolom národnej identity a oslobodenia od cudzej nadvlády. Stotožnenie Nemcov so starovekými Germánmi a Varovu porážku ako dôkaz ich zdanlivej nadradenosti využili aj fašisti ako nástroj nenávistnej propagandy.
Archeológia miesta Varovej porážky
O mieste bitky sa dlho viedli odborné diskusie. Jeho presnú polohu sa podarilo určiť až na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia na základe nálezu veľkého počtu rímskych mincí pomocou detektoru kovov. O ich objavenie sa zaslúžil britský amatérsky archeológ Tony Clunn. Bitka sa odohrala v Dolnom Sasku asi 12 km na severovýchod od Osnabrücku medzi osadami Engter a Venne v blízkosti hory Kalkriese. Pod horou sa vo východo-západnom smere rozprestiera asi 16 km dlhá a 1 km úzka nížina. Už od začiatku priniesli systematické vykopávky, ktoré začali v roku 1987 pod vedením múzea v Osnabrücku, množstvo kovového inventáru a kostrových pozostatkov.
Medzi najvýznamnejšie nálezy patrí niekoľko stoviek zlatých, strieborných a medených mincí, ktoré sa pravdepodobne vyplácali ako žold legionárom. Lokalita bola na základe mincí datovaná medzi roky 7 – 10 n. l. (teda do obdobia Varovho ťaženia proti Germánom). Objavených bolo približne 5 000 nálezov vrátane ľudských kostí a niekoľkých lebiek rozťatých mečom. Veľmi početné sú nálezy militárií (kovania mečov, hroty kopijí a oštepov, zlomky prilieb a štítov), ktoré vypovedajú o spôsobe boja, cvočky zo sandálov (caligae), kusy kuchynského náradia či lekárske nástroje. Musíme si uvedomiť, že ide len o zvyšky, ktoré zostali na bojisku, pretože množstvo zbraní a súčastí výstroja bolo rozobratých ako korisť, recyklovaných alebo predaných. Je zrejmé, že po boji Arminius a jeho muži bojisko prehľadali a odniesli všetko, čo bolo cenné. Azda najznámejším artefaktom z lokality Kalkriese je slávnostná postriebrená maska patriaca pravdepodobne rímskemu dôstojníkovi.
Okrem artefaktov rímskej proveniencie sa na lokalite našli aj germánske predmety a zbrane. Pri predstave niekoľkotisícového rímskeho vojska v plnej zbroji a podobného počtu vyzbrojených germánskych bojovníkov vydalo bojisko na lokalite Kalkriese iba malý zlomok z pôvodnej výzbroje a osobnej výbavy vojakov zúčastnených na bitke.
Dnes je väčšina nálezov vystavených v múzeu a archeologickom parku v Osnabrücku (Varusschlacht im Osnabrücker Land – Museum und Park Kalkriese). Veľký areál zahŕňa i rekonštruované hlinené valy a vyhliadkovú vežu. Tá umožňuje návštevníkom získať prehľad o mieste dávnej bitky, ktorá pokorila impérium.
Literatúra
Gaius Suetonius Tranquillus: Životopisy rímskych cisárov. Preklad E. Šimovičová. Bratislava 2010.
Velleius Paterculus: Dejiny Ríma. In: Paterculus, V./Crispus, G. S.: Dejiny Ríma/Vojna s Jugurtom/Catilinovo sprisahanie. Preklad V. Bunčáková, J. Rovenská. Bratislava 1987.
Publius Cornelius Tacitus: Agricola, Anály, Germánia, Histórie. Preklad J. Žigo, M. Paulinyová, J. Rovenská. Bratislava 1980
Droberjar, E.: Příběh o Marobudovi a jeho říši. Praha 2000.
Salač, V.: Putování hlavy Publia Quinctilia Vara z Teutoburského lesa do Ríma. Živá archeologie – REA 11, 2010, 61 – 64.
Wolters, R.: Římané v Germánii. Praha 2002.
http://www.smithsonianmag.com/history/the-ambush-that-changed-history-72636736/
Obrazová príloha: P. Dennis, Osprey, O. A. Koch, wikipedia.org
vyštudovala archeológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Venovala sa obdobiu sťahovania národov a špecializovala sa na kmeň Longobardov. S manželom sa zúčastnila archeologického výskumu v Sudáne. Pracuje pre kníhkupectvo Martinus.
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.