Lov spolu so zberačstvom boli pre ľudí v praveku  základom každodenného prežitia. Lov predstavuje dôležitú zložku obživy v mnohých tradičných spoločnostiach dokonca aj v súčasnosti. Už v predhistorickom období zohrávalo pri love významnú úlohu náboženstvo. Bolo potrebné nakloniť si nadprirodzené sily ovládajúce prírodu a celý kozmos , aby bol lov úspešný, prípadne si ich  po love udobriť.

Lov na levy v starovekej Mezopotámii nemal žiadny súvis s obživou a nebol ani určený pre pobavenie elity.  Jeho hlavnými protagonistami boli panovníci. Takýto lov sa radí do rituálnej, a teda náboženskej sféry. Mezopotámska spoločnosť ho považovala za aktivitu, ku ktorej pristupovala s patričným rešpektom. Dôkazom toho sú mezopotámske písomné a ikonografické pramene z dlhého časového obdobia. Lov na levy bol výhradným právom vládcov a nik iný ho nesmel uskutočňovať. Špeciálne si ho obľúbili panovníci v 2. a 1. tisícročí pred n. l. v Asýrii.

Pre leva je z hľadiska symboliky typickou črtou viacvýznamovosť. Význam symbolu šelmy totiž závisí od kontextu jeho využitia. Leví symbol tvorí zároveň základ pre interpretovanie lovu z hľadiska funkcie.

Lev ako symbol

V starovekej Mezopotámii vnímali leva v troch základných rovinách. Tieto úrovne môžu byť definované ako moc, ochrana a chaos. Už tu sú badateľné zjavné protiklady, práve preto je dôležité vnímať symboly v danom kontexte, v rámci ktorého sú skúmané a interpretované.

Lev ako symbol moci sa spájal jednak s panovníkmi a jednak s konkrétnymi bohmi a bohyňami. Vysvetlenie spojenia spočíva v majestátnosti, sile a rešpekte, ktorými šelma prirodzene disponuje. Veď aj v súčasnosti sa často stretávame s označením leva ako kráľa zvierat.

Najstaršie písomné pramene svedčiace o spojení vládcov s levmi sú sumerské mená. Z 26. stor. pred n. l. je doložený Lugal-pirig  „panovník je lev“  a z 21. stor. pred n. l. sa pre zmenu stretávame s menom Lugal-pirig-banda „panovník je divoký lev“.

Leviu charakteristiku ako nástroj propagandy využívali neraz aj ďalší panovníci. V hymnoch zameraných na oslavu Šulgiho (2094 – 2047 pred n. l.), vládnuceho počas obdobia Ur III, je panovník spájaný s nasledovnými atribútmi: „som divoko vyzerajúci lev“, „som vrčiaci lev Utua (sumerský boh Slnka)“, „ja lev nikdy nezlyhám vo svojom nasadení“, „lev s naširoko otvorenou papuľou“, „sila leva“, pripadne „dravý lev“. Nezaostáva ani Šú-Sín (2037 – 2029 pred n. l.), syn Šulgiho, ktorý sa považoval za „veľkého leva medzi panovníkmi“. Starobylou tradíciou nepohrdli ani neskorší asýrski vládcovia z 1. tisícročia pred n. l. Adad-nárárí II. (911 – 891 pred n. l.) o sebe vyhlasuje, že je „statný lev“ a skoro identický je opis Aššurbanipala (668 – 627 pred n. l.): „Som lev a som statný.“ V textoch zaznamenávajúcich mezopotámsku literárnu tradíciu je levia charakteristika využívaná pri opisoch božských postáv. Tak napr. Ninurta je „divoký zúriaci lev“, Ningišzida je „lev z ďalekých hôr“ a azda najukážkovejším príkladom je bohyňa Inanna/Ištar, keďže táto šelma bola jej symbolom a atribútom, čo dosvedčuje aj epitetón „(božská) Levica“.

Druhý aspekt levej symboliky spočíva v jeho schopnosti chrániť, či už bežných ľudí, panovníkov, alebo palácové a chrámové priestory. Stretnúť sa môžeme s pozitívnymi démonickými bytosťami známymi pod sumerskými menami alad a lamma, resp. akkadskými šédu a lamassu. V ich kompetenciách bola okrem ochrany všeobecne životná a tvorivá sila, zdravie či šťastie. V podobe monumentálnych sôch chránili vchody do chrámov a palácov, čo je typické obzvlášť pre asýrsku oblasť 1. tisícročia pred n. l. Pre tieto sochy je typická ich hybridná podoba obratne kombinujúca zvieracie a ľudské rysy. Vyobrazované boli s telom býka alebo leva s krídlami a s ľudskou hlavou s korunou, s bradou a s rohmi.

Poslednou úrovňou levej symboliky je chaos. Tento aspekt je pre riešenú tematiku najdôležitejší, keďže úzko súvisí s rituálnym lovom na levy. Sila, zúrivosť a nespútanosť sú pre leva charakteristické. Obýval voľné priestranstvá v divočine, v lesoch, v horách a patril mimo sféry kultivovanej krajiny. Nekultivované prostredie, púšte či horské oblasti predstavovali pre mezopotámske obyvateľstvo nebezpečenstvo, pretože v nich prebývali démoni a spájali sa so silami chaosu ohrozujúcimi spoločnosť. Obzvlášť, ak tieto regióny neboli pod kontrolou vládcov. Prírodné prostredie, v ktorom mačkovité šelmy prebývali, spolu s nebezpečenstvom, ktoré predstavovali, vytvorili vhodný základ pre ich spojenie s chaosom a zlom. Ide zároveň o vysvetlenie, prečo bol ich lov vyhradený vládcom, ktorých úlohou bolo udržiavať bohmi ustanovený poriadok a zvádzať boj s chaotickými silami.

Odkazy na lov asýrskych panovníkov v textoch

Asýrski vladári neboli prví, ktorí usporadúvali lov na levy. Asi najstarším písomným dôkazom sú narážky už vyššie spomenutého vládcu Šulgiho, ktorý sa v jednom hymne chváli, ako svojimi zbraňami zabil nespočetné množstvo levov. Asýrske pramene uvádzajú, že levy sa lovili a zabíjali priamo v divočine. Existujú však doklady aj o precíznom plánovaní. Po chytení sa umiestnili do klietok a neskôr vypustili, aby mohli byť následne zabité. Najucelenejšie informácie o love pochádzajú z  asýrskych prameňov, ktoré možno datovať na koniec 2. tisícročia pred n. l., ale najmä do 1. tisícročia pred n. l.

Tiglatpilesar I. (1114 – 1076 pred n. l.) sa v súvislosti s lovom odvoláva na boha Ninurtu, keď uvádza, že na jeho príkaz zabil 120 levov, pričom stál na vlastných nohách a zo svojho voza ich pobil až 800. Okrem toho, že zabíjal divú zver, lukom strieľal aj na vtáctvo. Lov tu nie je len obyčajnou činnosťou na spestrenie voľných chvíľ, ale má nábožensko-ideologický kontext. Vykonáva ho vládca s požehnaním vysokopostaveného boha, ktorý mal, okrem iného, militaristickú funkciu.

Rovnako neskorší panovník Aššur-bél-kala (1073 – 1056 pred n. l.) legitimizuje v jednom zo svojich nápisov lov prostredníctvom Ninurtu a navyše uvádza aj Nergala, boha podsvetia, vojny a chorôb. Obaja mu nariadili loviť divé zvery. Okrem šiestich divokých býkov, bližšie nešpecifikovaných zvierat a vtákov je zmienených 300 levov. Taktiež zabíjal lukom, na vlastných nohách a z voza. Aj v ďalšom nápise uvádza, že usmrtil ďalších 300 levov, v Stredozemnom mori akéhosi vodného živočícha, divých býkov a kravy či slony. Aššur-bél-kala počas ťaženia nielen zabíjal, ale aj ukoristil teľatá a slony. Inde zabil kopijou 120 levov.

Časté sú odkazy na lov v niekoľkých nápisoch Aššurnasirpala II. (883 – 859 pred n. l.). Opäť sa tu môžeme stretnúť s Ninurtom a s Nergalom, s lovom divých zverov, so zabitými levmi, slonmi, býkmi a pštrosmi. Za pozornosť stojí snaha panovníka vytvoriť akúsi exotickú zoo v Asýrii. Dospelé levy, levíčatá, tigre, divé býky, slony, pštrosy, opice, divé somáre, jeleň, medvede či leopardy, všetky tieto zvieratá priviezol a vystavil v hlavnom meste Kalach.

V prípade jedného z posledných panovníkov Asýrie Aššurbanipala je k dispozícii niekoľko nápisov ako súčasť reliéfov zobrazujúcich jeho lov na levy. Dozvedáme sa, že Aššurbanipal bojoval v otvorenej krajine a levy obkolesili jeho voz, avšak panovník ich rozohnal. V ďalšom prípade vylákali leva von z klietky a Aššurbanipal ho tri razy zasiahol šípom. Keďže lev stále žil, vládca ho smrteľne bodol dýkou. Na inom mieste sa môžeme dočítať, ako stál Aššurbanipal na vlastných nohách, schytil leva za uši a kopijou ho prebodol. Inokedy zase chytil šelmu za chvost a pravdepodobne palcátom mu rozdrvil lebku. Špeciálny náboženský podtext je badateľný v nápise informujúcom, že po zabití leva vykonal panovník nad zdochlinou libáciu. Mohlo ísť o snahu vyjadriť vďaku božstvám. Aššurbanipal už tradične spomína Ninurtu a Nergala, ale odvoláva sa aj na hlavného asýrskeho boha Aššura s partnerkou Mullissou a na bohyňu lásky a vojny Ištar.

Všetky vyššie uvedené nápisy asýrskych vládcov sú zväčša formalizované, akoby podľa dopredu stanoveného a opakujúceho sa vzorca. Za pozornosť stoja počty porazených zvierat. Tie sú často zaokrúhlené a udávané podľa desiatkovej a šesťdesiatkovej sústavy. Obzvlášť tzv. kráľovské anály boli súčasťou panovníckej propagandy. V týchto nápisoch vládcovia pyšne zaznamenávali svoje úspešné vojenské ťaženia alebo budovateľské aktivity a bolo samozrejmé, že sa predstavovali výhradne v pozitívnom svetle. Treba predpokladať, že sú využité niekedy tendenčné a patetické opisy, nie vždy korešpondujúce s realitou.

Lov asýrskych panovníkov v ikonografii

Jedným z najstarších predasýrskych dokladov lovu na levy je stéla z Uruku, datovaná na koniec 4. tisícročia pred n. l., vyobrazujúca tzv. kňaza-kráľa útočiaceho kopijou a lukom na leva. Pokiaľ ide o najstaršie doložené asýrske vyobrazenia, tie pochádzajú z reliéfov pôvodne dekorujúcich stenu v paláci Aššurnasirpala II. v Kalachu. Ide o tri podobne štylizované monumentálne zobrazenia tohto panovníka v dvojkolesovom bojovom voze ťahanom konským trojzáprahom. Aššurnasirpal II. je zachytený v stoji, vyzbrojený lukom a šípmi a voz je riadený vozatajom. Nepriateľom sú v porazenej pozícii, ako inak, levy.

Dva z reliéfov sú v súčasnosti vystavené v Britskom múzeu, tretí je uložený v Štátnom múzeu v Berlíne. Zaujímavo pôsobí najmä jedno z vyobrazení v Londýne. Aššurnasirpal II. je tu telom otočený smerom dozadu  proti smeru jazdy v pozícii s napnutým lukom. Ľavou rukou napína tetivu a pravou drží telo luku. Mieri šípom na leva nachádzajúceho sa za panovníkovým vozom. Lev síce žije, ale je už viac-menej porazený, čoho dôkazom sú tri šípy v tele. Tesne za levom sú dvaja ozbrojení vojaci, ktorí leva prenasledujú. Pozícia vládcu s lukom a šípom a jeho výzor, ako brada či pokrývka hlavy, nápadne pripomínajú symboliku, často doloženú v asýrskej ikonografii. Ide o okrídlený disk, vnútri ktorého je znázornená mužská bradatá postava rovnako strieľajúca z luku. Interpretujeme ju ako boha Aššura alebo Ninurtu. Či už ide o jedného, alebo o druhého boha, obaja disponovali vojenskou funkciou a núka sa reálna možnosť, že asýrsky vládca sa na tomto reliéfe zámerne vizuálne štylizoval podobne. Dôvodom bol božský status panovníckeho úradu, vedúce miesto vládcu v hierarchii spoločnosti, prípadne jeho nadradenosť. Tak ako bohovia zvádzali neustále boje s nepriateľskými silami, táto dôležitá úloha prináležala aj panovníkom v súvislosti s lovom na mačkovité šelmy.

Ďalší súbor reliéfov zobrazujúcich lov pochádza z asýrskeho mesta Ninive. Nechal ich zhotoviť Aššurbanipal a umiestnené boli v palácovom prostredí. Prezentované sekvencie lovu sa odohrávajú v aréne, sú kontrolované a s diváckou účasťou. Aššurbanipal loví lukom a šípmi z bojového voza a taktiež sa podobá postave v okrídlenom disku. V ďalšom prípade sedí na cválajúcom koni a kopiju práve zabodáva, zdá sa, do levej tlamy; prípadne stojí, ľavou rukou drží suverénne leva, ktorý je vo výskoku, pod mohutným krkom a pravačkou prebodáva zviera mečom v oblasti hrudníka. Aby toho nebolo málo, lev už má v hlave zabodnutý šíp. Na jednom z vyobrazení je vidieť dokonca klietku, z ktorej služobník vypúšťa bojovo naladenú šelmu. Sú tu aj strážcovia so psami a ďalší muži odnášajúci mŕtve levy. V jednom prípade vykonáva vládca nad mŕtvymi levmi už zmieňovanú libáciu. 

Nábožensko-mytologické pozadie lovu

Žiadne mezopotámske písomne pramene neozrejmujú presný význam či funkciu lovu. Pravdepodobne však súvisel s  náboženstvom. Bádatelia ponúkli v tomto smere rôzne hypotézy. Podľa Pauline Albendovej bol panovníkov úspešný lov uplatnením božskej moci a má spojitosť s víťazstvami vládcu nad nepriateľmi. Libácia po úspešnom love je oslavou božskej moci, ktorá sa o úspech zaslúžila, a ide zároveň o znovupotvrdenie úlohy božstva v rámci aktu. Elena Cassinová považuje lov za aktivitu a náboženskú povinnosť určenú vyhradené pre panovníka, keďže sa tak dialo na príkaz božstiev. Víťazstvo vládcu nad levmi malo zaručiť šírenie jeho moci za hranice civilizovaného sveta do divočiny reprezentovanej práve levom.

Podrobne sa asýrskemu lovu venovala aj Chikako Esther Watanabeová. Podľa tejto bádateľky išlo o „kultovú drámu“ a predvádzanie rituálu, pri ktorom mali byť levy formou náhradnej obete. Argumentuje levmi, ktorých lov bol vyhradený len pre panovníka, a poukazuje tiež na ľud prizerajúci sa na lov, čo zaznamenávajú reliéfy Aššurbanipala. Nakoniec uvádza libáciu ako formu očisty, ospravedlnenia či návratu do pôvodného stavu. Lov dáva do súvislosti s Ninurtom, ktorý mal v Asýrii v 1. tisícročí pred n. l. mimoriadne významné postavenie. Konkrétne zmieňuje mytologické skladby „mýtus o Anzúovi“, „Ninurta, Asag a kamene“ a „Ninurtov návrat do Nippuru“. Ako argumenty využíva filologické analógie v zriedkavo sa vyskytujúcom akkadskom termíne nar’amtu označujúcom zbraň, ktorou sú panovníkom zabité levy. Toto slovo sa odvodzuje zo slovesa ru’’umu „odrezať“ či „uťať“. Jeho výskyt je tak isto vzácny a doložený je v „mýte o Anzúovi“, keď Ninurta oddeľuje Anzúovi krídla od tela. Ďalej poukazuje na otvorený voz, z ktorého vládcovia pri love útočia na šelmy, rovnako ako sa Ninurta víťazne vracia na voze do svojho sídelného mesta Nippur. So sebou má aj jedenásť porazených príšer. K tomuto argumentu možno dodať, že mýtus mohol slúžiť vládcom, keď sa stotožňovali s Ninurtom, vracajúc sa víťazne z vojenských ťažení.

Do tretice Watanabeová upozorňuje na fakt, že vládcovia v nápisoch často uvádzajú, že lovili „na nohách“, čo by mohlo mať z jazykového hľadiska súvis s textom zaznamenávajúcim rituálny beh konaný v Mezopotámii na počesť víťazstva Ninurtu nad Anzúom. Lov na levy vládcov v Asýrii by mal teda korešpondovať s Ninurtovým bojom s príšerami. Tak ako Ninurta získal božskú moc zabitím mytologických príšer, rovnako vládca utužuje svoju moc zabíjaním levov. Tie mali predstavovať náhradu za príšery. Zabíjanie levov symbolizuje podľa Watanabeovej Anzúa a iných Ninurtových nepriateľov, „deštruktívne násilie vo všeobecnosti“ a lov má mať „sociálnu funkciu“. Porážka levov je rituálnym opakovaním porážok Anzúa a monštier v mytológii a kultového behu. Levy reprezentujú násilie, ich usmrtením je zároveň násilie porazené. Funkciou lovu mohlo byť nastolenie kultúrneho a spoločenského poriadku prostredníctvom premeny deštruktívneho násilia na niečo pozitívne.

Lov na levy v Mezopotámii, obzvlášť v asýrskom prostredí, nebol iba akási šou pre spestrenie voľných chvíľ. K dispozícii je dostatočné množstvo dokladov umožňujúcich jeho charakteristiku ako rituálnej činnosti spätej s ideológiou zakotvenou v náboženstve. Ruka v ruke sa tu stretávajú náboženstvo a politika v podaní posvätnej inštitúcie vládcu. Práve panovník bol stredobodom celého aktu. Konal tak na príkaz bohov a s ich požehnaním, s najväčšou pravdepodobnosťou preto, aby ochránil krajinu a ľud pred zhubnými silami chaosu a zla, neustále ohrozujúcimi bohmi ustanovený poriadok. V tomto prípade lev na symbolickej úrovni zosobňoval všetko negatívne a z toho dôvodu sa stal hlavným terčom rituálneho lovu. Je dokonca možné, že prinajmenšom v Asýrii sa vládca počas lovu identifikoval s bohom Ninurtom, ktorý podobne úspešne bojoval v mytológii proti rôznym démonickým bytostiam a monštrám, všetko reprezentantom chaosu.

Literatúra:

• Albenda, P.: Ashurnasirpal II Lion Hunt Relief BM124534. Journal of Near Eastern Studies 31/3, 1972, 167 – 178.
• Black, J./Green, A.: Bohové, démoni a symboly starověké Mezopotámie: Ilustrovaný slovník. Praha 1999.
• Cassin, E.: Le roi et le lion. Revue de l’Histoire des Religions 198/4, 1981, 355 – 401.
• Collins, B. J. (ed.): A History of the Animal World in the Ancient Near East. Leiden – Boston – Köln 2002.
• Grayson, A. K.: Assyrian Rulers of the Early First Millennium BC I (1114–859 BC). Toronto – Buffalo – London 1991.
• Pongratz-Leisten, B.: Religion and Ideology in Assyria. Boston – Berlin 2015.
• Prosecký, J. et al.: Encyklopedie mytologie starověkého Předního východu. Praha 2003.
• Strawn, B. A.: What is Stronger Than a Lion?: Leonine Image and Metaphor in the Hebrew Bible and the Ancient Near East. Freiburg – Göttingen 2005.
• Ulanowski, K.: The Metaphor of the Lion in Mesopotamian and Greek Civilization. In: R. Rollinger/E. van Dongen (eds.): Mesopotamia in the Ancient World: Impact, Continuities, Parallels. Proceedings of the Seventh Symposium of the Melammu Project Held in Obergurgl, Austria, November 4–8, 2013. Münster 2015, 255 – 284.
• Watanabe, Ch. E.: Symbolism of the Royal Lion Hunt in Assyria. In: Jiří Prosecký (ed.): Intellectual Life in the Ancient Near East. Papers Presented at the 43rd Rencontre Assyriologique Internationale, Prague, July 1–5, 1996. Prague 1998, 439 – 450.

Internetové odkazy:

• http://etcsl.orinst.ox.ac.uk

Obrazová príloha: B. Riviere, wikipedia.org

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.