Keď premýšľame o minulosti, zvyčajne hľadáme politické, spoločenské, ekonomické či prírodné príčiny historických udalostí a vývoja ľudských spoločností. Bolo by však chybou zabúdať na jedného konkrétneho všadeprítomného hýbateľa dejín – alkohol.

Čo ak vznik poľnohospodárstva primárne súvisel s potrebou varenia piva? Prečo starí Egypťania z náboženských dôvodov pili dovtedy, kým sa nepovracali? Bol ideálny vikinský náčelník aspoň niekedy počas dňa triezvy? Aký sociálny dopad mal v Anglicku predaj ginu na mestské obyvateľstvo? Nebola ruská revolúcia podnietená aj zákazom vodky? Alebo, ak sa pozrieme na úplný začiatok, nezliezli už predkovia ľudí zo stromov hlavne preto, aby mohli vstrebávať etanol z na zem popadaného a postupne kvasiaceho ovocia?

Na tieto a mnohé ďalšie otázky odpovedá výnimočne zábavná a nadmieru poučná kniha od Marka Forsytha, ktorú v preklade Ivany Krekáňovej prinieslo vydavateľstvo Mamaš. Populárno-historická publikácia Stručné dejiny opitosti: Ako sa ľudstvo veselilo od doby kamennej po súčasnosť rozpráva o dlhej histórii pitia alkoholu, a to so sympaticky odľahčeným dôrazom na dejiny každodennosti, ako aj s typicky pochabým britským humorom.

Pitie ako dejinná konštanta

Začiatkom 20. storočia predstavil americký biológ Robert Dudley vedeckej komunite nevšednú hypotézu. Podľa jeho zistení, ako aj vzhľadom na staršie adiktologické výskumy je pravdepodobné, že náchylnosť jedincov z druhu Homo sapiens ku konzumácii alkoholických nápojov pramení v evolučných návykoch, ktoré sme získali od primátov. Podľa hypotézy amerického vedca naši pravekí predkovia pravidelne požívali malé množstvá alkoholu z popadaných plodov, keďže táto látka vznikala pri rozklade zrelého ovocia alebo nektáru divokými kvasinkami. Kvasinky sa pri procese prirodzeného kvasenia, čiže pri fermentácii, živia rastlinnými cukrami a produkujú odpadové látky – oxid uhličitý a obzvlášť etanol, čo je chemický názov pre alkohol.


Sumeri pijúci pivo cez slamky, aby sa vyhli kalu. Detail z pečatného valčeka kráľovnej Puabi z Uru, asi 2600 pred n. l.

Hoci sa týmto procesom ovocie kazí, pre zvieratá a najmä pre dávnych ľudoopov, ktorým sa vyvinula schopnosť tráviť alkohol, to bol spôsob, ako konzumovať kvasiace cukry ako ďalší zdroj živín. A vedľajším efektom boli navodené psychoaktívne stavy, prejavujúce sa slastnými pocitmi, ktoré sa však nie vždy musia končiť príjemným spôsobom. Takýmto primordiálnym správaním by sme mohli vysvetliť nielen etymológiu slovného spojenia „mať na druhý deň opicu“, ale tiež počiatky významného aspektu historickej povahy ľudstva, čiže sklony k opilstvu. Hoci túto tzv. hypotézu opitej opice neprijala vedecká komunita jednohlasne, minimálne pre anglického publicistu Marka Forsytha predstavuje odrazový mostík, ktorým začína svoje vskutku humorné putovanie dejinami konzumácie alkoholu.

Podobne ako Dejiny písané vodkou od rusistu a politológa Marka L. Schrada, ktoré boli nie tak dávno preložené do slovenčiny, aj Stručné dejiny opitosti sprevádzajú čitateľa dejinami s optikou zameranou na všadeprítomné popíjanie, neraz priamo ovplyvňujúce aj veľké dejiny. Zatiaľ čo Schradov dôsledný pohľad na ruské dejiny cez prizmu alkoholu (obzvlášť vodky) predstavil odborný výklad, ktorý znesie najprísnejšie historiografické kritériá, kniha Marka Forsytha si kladie iný cieľ než analyzovať minulosť pomocou dostupných prameňov. Autor si totiž v prvom rade robí z histórie žarty a pomocou historických faktov i súčasných hypotéz čitateľa dobre zabáva.

Kultúry pitia naprieč dejinami

Pitie alkoholu mávalo v prípade niektorých spoločností široko akceptovaný, relatívne umiernený a spoločensky stabilný charakter, inokedy, naopak, ústilo do bezuzdných opileckých praktík. Sociálni antropológovia dokonca pre potreby stanovenia odlišných kultúrnych skúseností s pitím vymysleli rozdelenie spoločností na „mokré“ a „suché“ kultúry. Na jednej strane tzv. mokré kultúry boli a sú charakteristické pravidelnejšou, miernejšou, menej spoločensky regulovanou a menej nárazovou „kultúrou pitia“ (napr. stredomorské krajiny preferujúce víno, resp. v minulosti Sumeri či Aztékovia).


Detail z hrobky Neferhotep, asi 1300 pred n. l. Dáma vľavo je služobná, ktorá drží nádobu s vínom. Dáma vpravo je opitá.

Na druhej strane sa zas príslušníci tzv. suchých kultúr pohybujú v prostredí, kde konzumácia alkoholu pri bežných aktivitách (napr. pri jedle) nie je príliš tolerovaná, resp. býva väčšmi regulovaná (napr. eticky alebo ekonomicky), takže prevládajú skôr obmedzenia či zákazy. A keď už raz za čas dôjde k príležitosti vypiť si, pije sa nárazovo, prevažne tvrdý alkohol, často dovtedy, kým konzumenti nie sú intoxikovaní (napr. Škandinávci alebo niektorí vyznávači islamu).

Takáto klasifikácia, samozrejme, neplatí absolútne, môže nám však pomôcť porozumieť nielen súčasnej realite pitia alkoholu, ale v niečom zrkadlí aj návyky a sociálnu prax starších civilizácií a ich formy opíjania sa. Či už to boli pravekí roľníci, starovekí Sumeri, antickí Gréci, stredovekí sedliaci, austrálski osadníci, alebo – tí predovšetkým – obyvatelia východnej Európy, všetky spoločnosti boli viac či menej ovplyvnené pitím a niekedy aj (neúspešnými) pokusmi o jeho kompletné odstránenie.

Forsyth však píše o ľuďoch minulosti – či už o jednotlivcoch, alebo spoločenstvách – bez náznaku vážnosti a s vtipným nadhľadom, často pomocou irónie i zveličovania, ale aj s citom pre dejinné paradoxy. Anglický publicista tak poskytuje živo napísaný a na hranici serióznosti balansujúci stručný poznávací výlet do minulosti, ktorá sa v žiadnom období nezbavila náklonnosti k alkoholu a k bujarým oslavám, iba ťažko predstaviteľných bez opojných nápojov.

Vo svojom recesistickom výklade sa pritom opiera o niektoré novšie štúdie a monografie, ktoré v posledných rokoch publikovali seriózni vedci k téme historického pitia a opíjania. Zo záverečnej bibliografie vyplýva, že autor žartovne a celkom osobito viac-menej prerozprával odborné príspevky, ktoré by inak zrejme zostali bežnému čitateľovi menej prístupné. Čitateľa však nezaťažuje vyčerpávajúcim zoznamom zdrojov.

Kým pri niektorých kultúrach mal k dispozícii viaceré ucelenejšie výstupy od odborníkov (napr. kapitola o Blízkom východe), tak napríklad pri kapitole Vikinský sumbl čerpal okrem prekladov niektorých prameňov len z jedného vedeckého článku. Sympaticky pôsobí fakt, že Forsyth zistenia z literatúry iba mechanicky nepreberá ani nekompiluje, ale skôr adaptuje pre potreby svojho textu. Pritom napr. pri kapitole Biblia sčasti svojsky supluje úlohu historika či biblistu, keď bez opory v sekundárnej literatúre sám hľadá pramenné stopy záľuby v pití u raných kresťanov.

Zasadací poriadok na rímske konvíviu.

Na ochutnávku ponúkam citát z úvodu, výstižne zrkadliaci tému a tón knihy:

„A v nepravdepodobnom prípade, že by ste sa náhle transportovali do iného času a na iné miesto, staroveký Egypťan by bol asi veľmi prekvapený, že nepijete preto, aby sa vám zjavila bohyňa Sachmet s levou hlavou – myslel som si, že to robí každý, povedal by. Neolitický šaman by sa čudoval, prečo nekomunikujete s predkami. Príslušník etiópskeho kmeňa Suri by sa zas pýtal, prečo ste ešte nezačali pracovať. To je totiž to, čo Suriovia robia, keď pijú, ako hovorí príslovie: ‚Kde nie je pivo, tam nie je práca.’ Drobná technická poznámka na okraj: nazýva sa to prechodné pitie, teda pitie na znak prechodu z jednej časti dňa do druhej. V Anglicku pijeme preto, že sme s prácou skončili. Suriovia pijú, pretože s ňou začali“ (s. 11).

Viacerí čitatelia sa po prečítaní knihy zhodli na tom, že listovanie v nej je ešte o niečo podnetnejšie v prípade, že si ho spestríte pohárikom obľúbeného nápoja. Treba konštatovať, že majú úplnú pravdu.

Mark Forsyth: Stručné dejiny opitosti. Ako sa ľudstvo veselilo od doby kamennej po súčasnosť. Bratislava: Mamaš, 2022. 232 strán, pevná väzba. ISBN 9788082680006.

Prečítajte si aj ďalšie publikácie z edície Spoločnosť & dejiny. Kúpou knihy cez tento link podporíte fungovanie HistoryLab.sk.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, doktorandské štúdium absolvoval na Oddelení stredovekých dejín Historického ústavu SAV. Zameriava sa na raný stredovek v stredoeurópskom priestore, najmä na 8. – 10. storočie a transformačné procesy v strednom Podunajsku s osobitným zreteľom na veľkomoravskú problematiku. V súčasnosti pracuje v Centre vedecko-technických informácií SR na agende Otvorenej vedy.