Film Najtemnejšia hodina žne prevažne pozitívne kritiky a Gary Oldman v hlavnej úlohe je skvelý. Vydávať to však za historický film, či za film založený na skutočných udalostiach, je nezmysel. Históriou je prinajlepšom zľahka inšpirovaný.
V slovenských kinách sa od 11. januára premieta nový film Joea Wrighta Najtemnejšia hodina (Darkest Hour). Je to film o Winstonovi Churchillovi, nejde však o jeho životopis. Naopak, sústreďuje sa len na veľmi krátke obdobie v máji 1940, keď „britského buldoga“ vymenujú za premiéra Spojeného kráľovstva a hneď na úvod je nútený urobiť niekoľko celkom zásadných rozhodnutí, ktoré zmenia chod dejín. V hlavnej úlohe sa predstavil Gary Oldman, ktorému sa Churchilla podarilo zahrať doslova famózne – koniec koncov, v čase písania tejto recenzie si už odniesol Zlatý glóbus ako najlepší dramatický herec a je aj najväčším kandidátom na zisk Oscara. Poďme sa ale pozrieť na to, čo je v tomto „historickom“ filme pravda a čo nie.
Fakty a fikcia
Lord Halifax, Neville Chamberlain, Winston Churchill a jeho manželka Clemmie boli historické postavy. Aj druhá svetová vojna sa stala. A niekde pri týchto faktoch sa končí i historická presnosť Wrightovho filmu. Skutočnými udalosťami sa „zľahka inšpiroval“.
Nechcem príliš rozoberať detaily, ktoré boli nepresné, pretože ich bolo proste príliš veľa. „Roj“ (section) stíhačiek, ktoré preleteli Churchillovi v jednej scéne nad hlavou, mal štyri lietadlá (zostava Finger-Four), v skutočnosti však v tom čase lietali britskí piloti v trojčlenných formáciách (Vic formation, veliteľ mierne vpredu a jeho „čísla“ vpravo a vľavo). Po štyroch začali lietať až neskôr vo vojne. Vo filme je ako dátum začatia operácie Dynamo uvedený 28. máj, čo je hlúposť. Briti ju plánovali od 20. mája a reálne vydal Churchill rozkaz na jej začatie 26. mája o 19:00. V čase rozkazu bolo navyše už 28 000 mužov evakuovaných – na rozdiel od toho, čo sa ukazuje vo filme.
Rozhovor Churchilla s Rooseveltom, ktorý mu v podstate oznámi, že pre Britov nemôže urobiť nič, sa tiež neodohral, ako bolo zobrazené vo filme. Jednak sa Roosevelt v tom čase už dávno snažil zmeniť kurz americkej zahraničnej politiky a presvedčiť senát o nevyhnutnosti pomôcť Británii, ale najmä – priama telefónna linka medzi Washingtonom a Londýnom existovala až od roku 1943 (SIGSALY). A tak ďalej a tak ďalej. Nechajme ale detaily, tvorcom sa nepodarilo dať dokopy ani základné fakty.
Absurdita filmu: Churchill v metre
Ďalšou z mnohých scén, ktoré sú vo filme, ale nikdy sa nestali, je nasilu emotívna scéna, keď Churchill utečie svojmu šoférovi z Rolls-Roycea, aby sa previezol britským metrom a opýtal sa „bežného ľudu“, či má s Hitlerom uzavrieť mier. Samozrejme, vypočuje si dojemné, hromové „Nikdy!“. Je veľmi nepravdepodobné – i keď, samozrejme, možné – že by sa Churchill viezol metrom. Historik William Manchester uvádza vo svojej knihe The Last Lion : Winston Spencer Churchill, že Churchill šiel metrom jedinýkrát v živote – počas generálneho štrajku v roku 1926. A – ako to bolo uvedené aj vo filme – stratil sa. Jeho manželka za ním musela vyslať „pátraciu čatu“, ktorá ho priviedla bezpečne domov.
Takmer s istotou vieme povedať, že úplne jednoznačné a jednohlasné „nie“ rokovaniam s Nemeckom by z úst britskej pracujúcej triedy nezaznelo. Komplexné prieskumy verejnej mienky z tohto obdobia neexistujú, čiastočné informácie však máme. A historici, ktorí sa touto problematikou zaoberajú, sa viac-menej zhodujú na tom, že významná časť britskej verejnosti chcela mier.
Britský historik profesor Toye, ktorý napísal niekoľko zásadných publikácií o Churchillovi, vydal dokonca knihu o vplyve jeho prejavov na verejnosť – The Roar of the Lion : The Untold Story of Churchill’s World War II Speeches. Toye na základe prieskumov verejnej mienky, denníkov a ďalších archívnych materiálov prišiel s nasledujúcim veľavravným záverom: nadšenie verejnosti z Churchillových prejavov šlo ruka v ruke so značnou kritikou a nesúhlasom bežných ľudí. Niektorých jeho prejavy povzbudzovali, pre iných boli sklamaním a spôsobovali im depresiu, často pre ne dochádzalo v rodinách a na pracoviskách k hádkam. Niektorí boli dokonca presvedčení, že Churchill bol pri svojich prejavoch často opitý.
A aby sme nezabudli – Churchill cestoval len jednu zastávku. Naozaj by to trvalo tak dlho ako vo filme?
Churchilla predstavili ako ľudového politika, ktorý počúva názor svojich občanov. To je tiež pravde celkom vzdialené – Churchill už v mladom veku veril, že sa narodil, aby bol líder, aby ľudí viedol, nie ich počúval. Sám to takto prezentoval. Historik a Churchillov životopisec Martin Gilbert vybral do svojej knihy The Power of Words niektoré Churchillove výroky. Medzi nimi nájdeme aj tento z 10. mája 1940 po jeho vymenovaní za premiéra: „…konečne som dostal právomoc vydávať všetkým pokyny. Cítil som sa, ako keby celý môj osud a predošlý život bol len prípravou na túto hodinu a tento súd.“ Churchill jednoducho nebol človek, ktorý by si šiel po radu k bežným ľuďom.
Neexistujú ani žiadne dôkazy o tom, že by lord Halifax a Neville Chamberlain plánovali primäť parlament k hlasovaniu o dôvere Churchillovi, tobôž nie tak skoro po jeho vymenovaní. K veľkej roztržke medzi lordom Halifaxom a Churchillom skutočne došlo, nemala však taký dramatický priebeh ako vo filme. Nemáme žiadne dôkazy ani o tom, že by Churchill otvorene zvažoval rokovania s Nemeckom. Vieme, že nad tým v súkromí, za zavretými dverami, pravdepodobne uvažoval, ale scéna, kde ho v podstate prehovorí samotný kráľ, je vymyslená. V prvom rade bol Churchill absolútne presvedčený, že Hitlerovi sa nedá veriť a že by akúkoľvek dohodu aj tak porušil.
Na čo sa „zabudlo“
Okrem chýb scenáristi množstvo vecí jednoducho vytrhli z kontextu. Je jasné, že im nešlo o dokumentárny film, ale takýto jednostranný (probritský) pohľad je až príliš. Vo filme nepadne ani slovo o tzv. Haltbefehl (dva rozkazy o zastavení nemeckého postupu pre obavy zo spojeneckého protiútoku z 22. a 23. mája). Rozkaz Hitler odvolal až 26. mája o 15:30 popoludní. Práve tých pár dní dalo Spojencom možnosť vydýchnuť si a skonsolidovať svoje obranné línie. I vďaka tomu bola nakoniec evakuácia z Dunkerqueu úspešná.
Okrem toho, a to je oveľa podstatnejšie, tvorcovia filmu ani len nezmienili francúzsku 1. armádu tvorenú zväčša jednotkami zo severnej Afriky. Tú obkľúčilo pri Lille sedem nemeckých divízií (z toho tri obrnené) pod vedením Erwina Rommela. Keď im oznámili, že pomoc nepríde, očakávalo sa, že Francúzi sa vzdajú. Napriek všetkému však bojovali ďalej. Päť divízií pod vedením generála Moliniého malo dohromady približne 40-tisíc mužov. Na nemeckej strane stálo 110 000 mužov a približne 800 tankov. Obkľúčený obrovskou presilou, bez zásob vody, jedla a streliva, sa Molinié rozhodol nevzdať.
Jeho muži bojovali, až kým im 31. mája definitívne nedošlo strelivo. Držali viac ako 100-tisíc nemeckých vojakov, ktorí by sa inak pridali k jednotkám útočiacim na oblasť Dunkerqueu. Bežne sa v historickej literatúre hovorí, že tak zachránili približne 100-tisíc spojeneckých vojakov, ktorých by inak nestihli evakuovať. Vo filme však vidíme len hrdinskú obetu Britov obkľúčených v Calais. Tvorcovia navyše „zabudli“, že to neboli len Briti, ale i francúzske a belgické jednotky, ktoré Calais bránili. Francúzsky generál Charles de Lambertye, ktorý sa odmietol vzdať, v Calais dokonca zomrel – i keď, žiada sa dodať, na infarkt, keď si prezeral obranné línie.
Haltbefehl, francúzska obrana Lille a francúzska obrana pláží Dunkerqueu boli tým „zázrakom“, ktorý umožnil Britom evakuáciu.
Chudobný Churchill, neexistujúci sekretárkin mŕtvy brat a búrlivý potlesk
V jednej scéne sa Churchillovi sťažuje jeho manželka Clemmie, že sú finančne na dne. Okrem toho, že je scéna zbytočná, je aj nereálna. Churchill bol výborný spisovateľ a písaním i prednášaním si v 30. rokoch zarobil nemalé peniaze. Nebol síce najbohatším mužom krajiny a viedol pomerne nákladný život, finančne na dne však určite nebol. Ďalším problémom je Churchillova sekretárka/zapisovateľka Elizabeth Layton (hrala ju Lily James). Žiadneho brata, ktorý jej zomrel vo Francúzsku, nemala. Bola z Južnej Afriky a vyrastala v Kanade. To ale nie je najväčšia chyba. Prvýkrát totiž stretla Churchilla v máji 1941 – presne o rok neskôr než vo filme.
Film sa končí sugestívnou scénou s Churchillovým asi najznámejším prejavom „Budeme brániť náš ostrov za akúkoľvek cenu, budeme bojovať na plážach, budeme bojovať na poliach, v mestách aj na kopcoch, ale nikdy sa nevzdáme“ zo 4. júna 1940. Vo filme po ňom zožal obrovský potlesk – „standing ovations“ – a do vzduchu sa vyhadzovali papiere a vôbec asi všetko čo mali poslanci po ruke. V prvom rade k žiadnym veľkým ováciám nedošlo. Podľa dobových svedectiev väčšina poslancov síce na znak schválenia prejavu kývala hlavami, alebo niečo súhlasné zamumlala, v miestnosti sa však stále nachádzalo dosť poslancov, ktorí s Churchillom i nesúhlasili. Po druhé, vo filme to vyzerá, že jeho prejav počúvali aj ľudia v rádiách – čo sa znova nestalo. Predniesol ho v House of Commons, bežní Briti ho počuli prvýkrát až po vojne. Počas vojny sa nikdy nevysielal verejne v rádiu (aj keď je pravda, že mnohí si pamätajú, že ho počas vojny počuli...).
Ja osobne som zažil najväčší šok pri titulkoch na konci filmu. Ako konzultant bol uvedený známy a rešpektovaný historik John Lukacs. Je zaujímavé, že jemu chyby a nepresnosti neprekážali. Zatiaľ čo Nolanov Dunkirk bol napriek niekoľkým drobným chybám v podstate historicky korektný film, Wrightova Najtemnejšia hodina je realite na míle vzdialená.
V priebehu kampane za odchod Británie z EÚ zástancovia odchodu často vyťahovali rôzne historické udalosti, aby zdôvodnili nevyhnutnosť odchodu – zaznieval napríklad absurdný argument porovnávajúci brexit s Dunkerqueom: „…unikli sme z Európy v roku 1940, urobme to znovu.“ Wrightov film tak trochu naskočil na túto nacionalistickú vlnu, ignoruje základné historické fakty a prezentuje vyložene britský pohľad na udalosti.
Použitá literatúra:
- Gilbert, M./Churchill, W.S.: The Power of Words. Boston 2012.
- Lukacs, J.: Five Days in London : May 1940. Yale 1999.
- Manchester, W.: Winston Spencer Churchill, The Last Lion. Visions of Glory 1874-1932. New York 1989.
- Roberts, A.: ‘The Holy Fox’: The Life of Lord Halifax London 1991.
- Toye, R.: The Roar of the Lion : The Untold Story of Churchill’s World War II Speeches. Oxford 2013.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv, zábery z filmu Najtemnejšia hodina
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.