Jedinou možnosťou, akou sa mohla Mária Janšáková podeliť o  otrasné spomienky z koncentračného tábora v Ilave, bolo zapísať si ich. Historička Marína Zavacká tento zabudnutý text objavila, doplnila o rozsiahlu štúdiu a pripravila na nové vydanie. Ľudácka prevýchova sú tak dve dôležité knihy v jednej.

„Vo väzení nie je nič horšie, ako vedomie o vlastnej nevine. Bráni to tomu, aby si človek zvykol a podkopáva to morálku,“ napísal maďarsko-britský spisovateľ Arthur Koestler vo svojej najslávnejšej knihe Tma na poludnie. Po prečítaní spomienok Márie Janšákovej sa však zdá, že Koestler sa mýlil. Ešte horšie je to, keď vôbec neviete prečo vás uväznili a ani na ako dlho. To bol totiž Janšákovej prípad. Aj keď, s jedným podstatným rozdielom: ona totiž nebola vo väzení, ale v koncentračnom tábore.

Koncentrák vs. basa

Titulka Ľudácka prevýchova
Ľudácka prevýchova

Do koncentračného tábora sa, na rozdiel od väznice, zaistenci dostávajú bez súdneho procesu, bez obžaloby, bez obhajoby a často i bez výsluchu. Často nevedia prečo tam sú, ani na ako dlho. To nový ľudácky režim nepochybne lákalo. Na výstavbu a používanie „koncentrákov“ sa ľudácka garnitúra tešila už od novembra 1938 a nikdy sa netajila tým, že jej inšpirácia prichádza z nacistického Nemecka. V lete 1939 sa dokonca na inšpekčnú cestu do Dachau vybral gardistický expert Karol Murgaš. Koncentračný tábor vznikol pri väznici v Ilave (chvíľu sídlila v objekte aj polepšovňa) v apríli 1939.

Prečo vôbec potreboval ľudácky režim koncentračný tábor? Ľudákom sa nikdy nepodarilo úplne ovládnuť súdny systém, v ktorom sa zachovali zvyklosti aj procedúry z demokratického Československa. Sudcovia i pracovníci ministerstva spravodlivosti neprejavovali pri vykonávaní ľudáckych rozkazov žiadnu horlivosť – práve naopak. Často ich sabotovali a súdne procesy naťahovali. Tak či onak, aj bez naťahovania si samotný súdny proces vyžadoval čas – bolo potrebné zhromaždiť dôkazy, muselo prebehnúť vyšetrovanie, súdený mal nárok na obhajobu a prípadne sa mohol odvolať. Toľko času ľudáci nemali. „Nepriateľov štátu“ potrebovali mať pod kontrolou okamžite.

O internovaní v koncentračnom tábore nerozhodovali súdy, ale orgány ministerstva vnútra – žiadne vyšetrovanie, žiadny proces, žiadne dôkazy a žiadna obhajoba. Stačilo ak „doterajšou činnosťou vzbudili alebo vzbudzujú obavu, že budú prekážkou v budovaní Slovenského štátu“ (Vládne nariadenie č. 32 Sl. z. z 24.3.1939 o zaisťovacom uväznení nepriateľov Slovenského štátu, § 1). A to bol aj prípad Márie Janšákovej, ktorá sa do koncentračného tábora v Ilave dostala 10. septembra 1939.

Ideálny životopis

Adolf Hitler a Jozef Tiso v júli 1940
Adolf Hitler a Jozef Tiso v júli 1940

„Milosťpani, vec je vážnejšia, ako som myslel. Keď ste nepovedali to, z čoho ste obvinená, tak ste museli niečo inšie povedať. Darmo by vás sem predsa len neboli zatvárali! Bude teda pre vás najlepšie, keď sa úprimne a skrúšene doznáte.“ Lenže Mária Janšáková netušila, k čomu sa má priznať. Výsluch pokračoval. Zúfalý vyšetrovateľ to skúšal po dobrom, „Pozrite, ja vám len dobre chcem, keď sa sama k niečomu priznáte, bude váš trest veľmi mierny,“ lenže nedospel k ničomu. Ani on, ani jeho väzenkyňa netušili, prečo tam je.

Absurdnosť celej situácie a Janšákovej uväznenia podčiarkuje najmä jej z ľudáckeho hľadiska v podstate dokonalý profil. Nebola političkou, nebola komunistkou, aktivistkou ani Židovkou. Naopak, bola národovkyňa, členka najstaršieho slovenského ženského spolu Živena, vzorná matka a manželka. Prečo by práve ju mali zatknúť nebolo zrejmé a presné vysvetlenie nepoznáme dodnes. Oficiálne ju mali zatknúť preto, že sa údajne v kaviarni v spoločnosti svojich známych vyjadrila, že Nemci postrieľajú Bratislavčanov za to, že nechceli ísť do vojny proti Poľsku. To však veľmi rýchlo vyvrátila (koniec-koncov, Bratislava bola väčšinovo nemecké mesto, preto to ani nedávalo zmysel).

Jedným možným vysvetlením mohol byť jej manžel – Štefan Janšák, ktorý sa slovenskej verejnosti predstavil ešte pred prvou svetovou vojnou sériou novinových článkov o tragédii v Černovej (1907) za ktoré si vyslúžil niekoľko mesiacov v uhorských väzniciach. Bol to evidentne schopný, inteligentný a nadaný muž. Vyštudoval Vysokú školu technickú v Brne, odbory staviteľstvo a národohospodárstvo a v podmienkach demokratickej Československej republiky sa veľmi rýchlo vypracoval do vysokých úradníckych pozícií na Ministerstve dopravy. Medzivojnové obdobie strávil „budovaním republiky“ a okrem iného bol jedným zo zakladateľov archeológie na Slovensku. Problém boli jeho kontakty na Francúzsko a jeho priatelia, medzi ktorých patrili napríklad Rudolf Viest, ktorému dokonca pomohol odísť do emigrácie.

Mária Janšáková
Mária Janšáková

Nový režim však schopných ľudí ako Janšák zúfalo potreboval. Hlinkova slovenská ľudová strana jednoducho nedisponovala dostatkom úradníkov, ktorí by mohli kompetentne riadiť štát. Chtiac nechtiac tak nová garnitúra musela siahnuť aj po ľuďoch, ktorých nepovažovala za práve „spoľahlivých.“ Janšák si teda udržal svoje miesto na ministerstve dopravy i svoju slobodu. Zatknutie vysokopostaveného úradníka s národoveckou históriou a s gloriolou martýra, ktorý sedel za svoju činnosť v uhorskom väzení by sa navyše režimu, ktorý celú svoju legitimitu odvodzoval od národného boja a vlastenectva  len veľmi ťažko vysvetľovalo. Ľudáci teda – pravdepodobne – prišli s „elegantným“ riešením: zatkli jeho manželku. Zastrašovaním si tak vynútili jeho službu. Samozrejme, ide o dohad. Skutočný dôvod uväznenia Márie Janšákovej nepoznáme dodnes.

Dve knihy v jednej

Viac ako 80-stránkový text Márie Janšákovej s názvom Cela číslo 20 vznikol niekedy v priebehu vojny a poslúžil najmä ako spôsob, akým sa jeho autorka snažila vyrovnať z traumy, ktorú zažila. Po prepustení sa totiž nemohla s nikým stretávať, z domu mohla chodiť len na nevyhnutné nákupy či k lekárovi – a i počas toho sa nesmela s nikým rozprávať – a o svojom pobyte, či pomeroch v tábore musela mlčať. Písanie tak bolo jediným spôsobom, ako sa „vyrozprávať“ a aspoň čiastočne dostať von nepríjemné spomienky.

Čo činí jej pamäte zaujímavé, je predovšetkým fakt, že ide o pohľad citlivej a veľmi vnímavej ženy, orientovaný primárne nie na autora samotného – ako to býva u tohto typu literatúry zvykom – ale na jej spoluväzenkyne a spoluväzňov. Janšáková si ich všímala veľmi podrobne, opisovala ich utrpenie tak ako svoje, empaticky a s pochopením. Zamerala sa pritom aj na drobnosti každodenného fungovania koncentračného tábora, od slamníkov, na ktorých na zemi spali, až po bežnú každodennú rutinu a výsluchy. Janšákovej spomienky prvý raz vyšli ešte v roku 1946, odvtedy sa na ne viac-menej zabudlo. Až do doby, keď ich vlastne celkom náhodou objavila Marína Zavacká, historička Historického ústavu SAV.

Marína Zavacká (v pravo) na prezentácii knihy Ľudácka prevýchova v bratislavskom Artfore
Marína Zavacká (v pravo) na prezentácii knihy Ľudácka prevýchova v bratislavskom Artfore

Janšákovej spomienky opatrila vysvetľujúcimi poznámkami a najmä doplnila rozsiahlu štúdiu, ktorá predstavuje „úvod do problematiky“ vysvetľujúci situáciu, za akej sa často nič nechápajúci ľudia dostávali v prvých mesiacoch nového režimu do koncentračného tábora. V tejto prvej časti knihy, alebo ak chcete, prvej z dvoch kníh v jednom balení, sa Zavacká postupne venuje životu Márie Janšákovej a jej rodiny, začiatkom ľudáckeho režimu v rokoch 1938 až 1939, samotnému koncentračnému táboru v Ilave, životu Janšákovej po prepustení a tiež obsahuje akési metodologické zamyslenie nad tým, aká je hodnota spomienok ako historického prameňa.

Časť popisujúca začiatky ľudáckeho režimu, jeho etablovanie a fungovanie v prvých mesiacoch má len 20 strán, ale celú problematiku vysvetľuje tak komplexne, objektívne a výstižne, ako to len bolo možné. Komukoľvek, kto nemá celkom jasno v tom, aký režim vládol vo vojnovom slovenskom štáte, stačí týchto 20 strán, aby pochopil. Autorka pritom nesiahla k žiadnym hodnoteniam či subjektívnemu podsúvaniu názorov. Jednoducho pomenováva fakty, ako boli, vysvetľuje a zdôvodňuje.

Nejde teda len o suchý, pozitivistický výklad, aký je často vidieť v prácach mnohých historikov. Naopak, Zavacká poňala svoju prácu moderne, smerom, ktorým sa snaží v poslednom období uberať najmä anglo-saská historiografia: skĺbila politické dejiny s dejinami každodennosti, so sociálnymi i s kultúrnymi dejinami do komplexnej a kompaktnej mozaiky. Využívala pritom množstvo prameňov a výskumných techník, od vládnych nariadení v zbierkach zákonov, archívnych dokumentov, pamätí, komparatívy až po využitie metódy oral history. Súčasťou knihy je pritom aj bohatá obrazová príloha, množstvo dobových fotografií a výňatkov z dokumentov, prejavov a zákonov, ktoré dopĺňajú atmosféru knihy. Všetko sa pritom dá prečítať za víkend.

Ľudácka prevýchova sú dve knihy v jednom: odborný, ale zrozumiteľne napísaný a vzhľadom k množstvu mýtických predstáv o tom, ako sa „dobre žilo za slovakštátu,“ ktoré sa dnes objavujú vo verejnom diskurze i veľmi dôležitý text a zároveň mnohovravné, miestami dojemné, miestami dokonca vtipné spomienky jednej obyčajnej ženy, ktorá nikomu nič neurobila, no predsa skončila pred 70. rokmi v koncentračnom tábore.

Titulka Ľudácka prevýchova

Marína Zavacká: Ľudácka prevýchova. Mária Janšáková v Ilave v roku 1939 a jej Cela č. 20. Bratislava : Artforum, 2018. 1. vydanie, 198 strán. Pevná väzba. ISBN 978-80-8150-210-1.

Obrazová príloha: wikipedia.org, Artforum

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnymi štúdiami fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami dejín juhovýchodnej Ázie. V akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University ako Visiting Research Scholar. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je spoluautorom monografie História pre zaneprázdnených. Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas).