Kedysi, keď chcel slovutný historik zaujať svojich nepočetných čitateľov, začal písať dejiny od stvorenia alebo najneskôr od potopy sveta. Pokračoval zvyčajne opisom udalostí tak, ako ich všetci dôverne poznali a vlastne až na záver dodal pár „nových“ záznamov. No a zdá sa, že ak chce historik v takmer biblickej záplave knižných titulov zaujať na trhu dnes, musí začať písať dejiny ľudstva už od opice…
Yuval Noah Harari (nar. 1976) je izraelský historik pôsobiaci na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme, kde sa pôvodne špecializoval na kultúrne dejiny vojenstva. Neskôr sa zameral na takzvanú universal history, teda na dejiny ľudstva ako celku. A práve v tomto žánri mu vyšla pôvodne v roku 2011 kniha Sapiens, ktorá sa stala celosvetovým hitom, umiestnila sa v rebríčku New York Times Best Seller List a bola preložená do viac ako 46 jazykov, odporúča ju Mark Zuckenberg aj Bill Gates. V našich končinách je dostupná v češtine od roku 2013, a táto recenzia je napísaná pri príležitosti jej slovenského vydania. Tiež treba poznamenať, že podľa rebríčkov predajnosti je značne úspešná. Harari na ňu naviazal futurologickým titulom Homo Deus a pripravuje angažovanú knihu o súčasnosti 21 rád pre 21. storočie.
Na rozdiel od tvorcov univerzálnych kroník stredoveku obsahuje Sapiens síce málo udalostí, ale na druhej strane ide o pokus o rekonštrukciu vývoja ľudstva a poučenie z neho. Zároveň sa Harari snaží svoju prácu prezentovať ako radikálnu revíziu dejín ako takých. Problémom je, že časť jeho téz sú skôr šokujúco formulované než skutočne šokujúce. A tie zvyšné, naopak, pôsobia buď banálne, alebo problematicky.
Kontroverzná kniha?
Celá kniha sa snaží vysvetliť, ako sa titulnému druhu z rodu Homo podarilo zlikvidovať všetku konkurenciu a dospieť do bodu, keď je jeden z jeho členov schopný o tom napísať knihu. Podľa autora k tomu nedošlo pre nič iné ako pre „weaponizáciu“ myšlienok a viery v „neexistujúce“ idey. Dochádza pri nich k vážnemu rozporu. Je teda Homo sapiens len ďalšie zviera ako každé iné, čo Harari opakovane tvrdí, alebo je to skutočne výnimočný tvor, čo jeho príbeh neustále ukazuje? A v čom má byť v 21. storočí táto otázka kontroverzná, či dokonca prelomová, je dosť ťažké povedať.
Zároveň autor, pôvodne kultúrny historik, operuje s troma úrovňami „reality“ – s objektívnou realitou „vecí, tak ako naozaj sú“, so subjektívnou realitou, ktorá popisuje „nereálne“ veci, v ktoré verí konkrétny jedinec, 
a nakoniec s intersubjektívnou realitou, ktorá vzniká, keď viacero ľudí verí v jednu „nereálnu“ vec, ktorá tak začne existovať. Túto dosť zložitú otázku, ktorej sa filozofi venujú posledných pár tisíc rokov Harari zredukoval na prostý biologický determinizmus. Vznik jazyka, náboženstiev, kapitalizmu, morálky, všetko je v knihe zredukované na mechanizmy darwinistického evolučného boja alebo na náhodné mutácie DNA či vplyv hormónov. Celá kniha rieši silu myšlienok a viery v dejinách, ale chce ich vysvetliť „objektívne“, prostredníctvom prírodných vied, najmä biológie.
Obzvlášť zarážajúce je, že viera vo väčšiu objektivitu prírodných vied oproti tým humanitným je tiež intersubjektívnou či kultúrnou konštrukciou našej spoločnosti. Je otázne, či si túto iróniu autor so špecializáciou na kultúrne dejiny naozaj nevšimol, alebo ju cielene ignoruje. Zjednodušujúci prístup, ktorý prirovnáva ľudskú skúsenosť k stroju a hlavne v závere (a v knihe Homo Deus) k počítaču, sa dá tiež dá ťažko nazvať prelomový. Predka má najneskôr v osvietenskom stotožnení človeka a ľudskej spoločnosti s hodinovým strojom. A aj mechanická metafora, ktorá nás prirovnáva k v danej dobe najpokročilejšej technológii, je tiež kultúrnym, čiže intersubjektívnym výtvorom, a nie objektívnou realitou (napríklad de La Metrie v Človeku-Stroji, 1747).
Kniha je rozdelená do štyroch hlavných častí – kognitívnej revolúcie, poľnohospodárskej revolúcie, zjednotenia ľudstva a vedeckej revolúcie. Autor sa v každej venuje zlomovým transformáciám ľudstva a cielene sa vymedzuje proti liberálnemu (whigovskému) výkladu dejín, ako kronike neustáleho pokroku smerom k lepšej spoločnosti. Kritika whigovskej interpretácie dejín sa onedlho dožije storočnice (Herbert Butterfield publikoval knihu s týmto názvom už v roku 1931). No vo svojej knihe Harari prevrátil tento výklad doslova naruby a každý „pokrok“ je podľa neho v skutočnosti zmenou k horšiemu.
Kognitívna revolúcia zmenila Homo sapiens z idylu si užívajúceho ľudoopa v genocídne monštrum, ktoré vyvraždilo nielen ostatných členov svojho rodu, ale aj množstvo zvieracích druhov. Harari síce pripúšťa, že nemáme dostatok dôkazov o príčinách masových vymieraní, ale zároveň všade, kde môže, „implikuje Sapiensa“. Zároveň si však dobu lovcov a zberačov predstavuje neuveriteľne naivne, ako dobu vznešených divochov žijúcich v blahobyte. Trochu opatrnejšie pripúšťa možnosť ozbrojených konfliktov spoločností, ktorá je jednou z významných kontroverzií medzi archeológmi a antropológmi (Keeley 1996; Gat 2006).
Inšpirácia Rousseauom je u autora nepopierateľná, spoločnosť lovcov a zberačov je vykreslená ako zlatý vek ľudstva. Obzvlášť fascinujúce je tvrdenie, že lovci a zberači mali ohromné množstvo voľného času, podporené z kontextu vytrhnutým výpočtom kalorickej hodnoty ich stravy bez hmotných dôkazov.
O to väčšmi je cítiť autorovo opovrhnutie agrárnou revolúciou. Tá podľa neho ľudstvo zotročila, pripútala k zemi a k tvrdej práci, k chorobám a k menej hodnotnej strave. To, že umožnila pravidelný prísun potravy, väčšiu šancu mať potomstvo, a teda i väčšiu šancu replikácie genetického materiálu, je spomenuté, ale zároveň zavrhnuté ako vraj nepodstatné.
Autor sa detailne venuje utrpeniu a „zotročeniu“ poľnohospodárskych zvierat, ktoré trvá posledných desaťtisíc rokov. Čitateľ má až pocit, že sa autor necháva ovplyvňovať intrasubjektívnou konštrukciou zvierat ako živých a cítiacich bytostí, ktorá existuje posledných pár desiatok rokov a vznikla z liberalizmu, ktorý Harari tak intenzívne kritizuje ako chybný. Bizarným záverom je aj tvrdenie, že Homo sapiens bol domestikovaný pšenicou, ktoré navyše rozoberá tak podrobne, až sa zdá, že tomuto provokatívnemu konštruktu verí.
State o zjednotení ľudstva a vedeckej revolúcii v tomto negatívnom hodnotení pokračujú. Zdá sa, že podľa Harariho viedla každá spoločenská a technologická inovácia iba k väčšiemu utrpeniu a zotročeniu ľudstva. Naozaj je jeho prístup taký inovatívny, alebo je to len módna negácia veľkého príbehu? Navyše často pretkaná veľmi silno presadzovanými tvrdeniami, ktoré odporujú logickej postupnosti rozprávania a vyvolávajú pochybnosti, či kniha nie je skôr manifestom autorových názorov, ktoré navyše dosť korelujú s časťou dnes rozšírených názorov, akými sú strata viery v technológiu a pokrok, nostalgia za idylickou minulosťou či práva zvierat. Skutočnosť, že autor v závere a v knihe Homo Deus hrdo skáče na nášľapnú mínu generácií historikov, že pomocou minulosti vieme aspoň čiastočne predpovedať budúcnosť, podozrenia o marketingovom a agitačnom rozmere knihy iba posilňuje.
Bestsellerom vďaka marketingu
Sapiens je kniha, ktorá nemá len problémy štrukturálne, ale aj formálne. Číta sa ľahko a dá sa pochopiť, preto je vďaka dobrému marketingu takým bestsellerom, ale aj to je skôr dané jej jednoduchosťou. Je pravdou, že veľa populárno-vedeckých prác je, naopak, zaťažených zložitým jazykom, ale Sapiens akoby ani nebol písaný pre vzdelaných laikov, ale skôr pre študentov stredných škôl bez vedomostí z dejepisu. 
Veľa prirovnaní je natoľko zjednodušujúcich, až čitateľ nevie, či nemá pochybovať o autorovi, alebo aspoň o autorovom náhľade na čitateľov intelekt.
Vysvetlenie právnickej osoby na príklade spoločnosti Peugeot je zdĺhavé, opakované a primitívne. Časť pôsobí priam ako balast na vyplnenie knihy. Opakovane a rôznym spôsobom formulovať, že písmo je znakovým zachytením reči, tiež nie je veľmi objavné. A vysvetliť transatlantický obchod s otrokmi tým, že v Afrike už bolo otroctvo a bola geograficky blízko, je nielen primitívne, ale navyše zjednodušujúce do bodu, kedy je to fakticky chybné. A takýchto príkladov je v Sapiense viacero.
Celkovo je ťažké povedať, či má kniha vôbec miesto v sekcii história, a či by nemala byť radená k manažmentu, k sebazdokonaľovacej a motivačnej literatúre. Pre historika je zaujímavá jedine ako príklad súdobých sociálnych dejín poznania, ako ich v knihe Společnost a vědení definoval Peter Burke. A to sú, mimochodom, kultúrne dejiny.
Harari v rozhovore pre Guardian povedal: „Dôvod, prečo sa stal Sapiens tak úspešným, je, že ponúkol veľmi rozsiahly obraz histórie a sveta. Žijeme vo svete informačnej explózie… posledná vec, ktorú ľudia potrebujú, je viac informácií. Čo skutočne potrebujú, je niekto, kto poskladá všetky kúsky informácií do zmysluplného obrazu — a to je to, o čo sa pokúšam.“ Žijeme v rýchlom svete a máme pocit, že potrebujeme čítať len tie hodnotné knihy. Tak sa nám všetky knihy, ktoré sa snažia o komerčný úspech, snažia nahovoriť, že tieto podmienky spĺňajú. A to je posledná zásadná kritika Sapiensa.
Ak k nemu pristúpite s otvorenou mysľou, zistíte, že vám do nej chce autor silou-mocou vložiť, čo on považuje za správne. V podtitule píše o stručnej histórii ľudstva. Vo výsledku to však pôsobí ako bonmot Woodyho Allena o rýchlom čítaní Vojny a mieru: „Bolo tam niečo o Rusku.“
Použitá literatúra
Butterfield, H.: Whig Interpretation of History. London 1931.
Gat, A.: War in Human Civilization. Oxford 2006.
Keeley, L. H.: War before Civilization. Oxford 1996.
La Mettrie, J. O. de.: Výber z díla. I, Člověk stroj. Praha 1958.
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.