Počiatky prechodu od lovecko-zberačského spôsobu života k poľnohospodárstvu sú úzko spojené s domestikovaním rastlín a zvierat. Spolu s ním však prichádzali do ľudských príbytkov nebezpečné vírusy a baktérie. V dnešnej dobe je spojitosť medzi chovom dobytka a pestovaním plodín na jednej strane a šírením chorôb na strane druhej nepopierateľný fakt.

V prípade niekoľkých známych „zabijakov“ ľudstva ide o choroby, ktoré sa vyvinuli z ochorení zvierat s tým, že ich korene siahajú do vzdialenej histórie. Zdá sa, že prví roľníci si podmanili rastliny a zvieratá, ale zároveň si vytvorili nového nepriateľa – infekčné patogény, ktoré si neskôr v dejinách vyžiadali vysokú daň.

Keď prví farmári prvýkrát zasiali jačmeň a pšenicu, zmenili viac než len stravu. Zaviedli nový spôsob života charakteristický obývaním prvých stálych príbytkov a domestikáciou rastlín a zvierat. Proces zdomácňovania sa prvotne objavil na Blízkom východe niekedy okolo roku 10 000 pred n. l. V archeológii sa toto obdobie označuje ako neolit (mladšia doba kamenná). Vzhľadom na zmenu životného štýlu bolo stravovanie roľníckych komunít založené majoritne na uhľohydrátoch, ktoré obsahovali pestované obilniny a strukoviny. Vzhľadom na ich dominanciu v strave a chýbajúce ďalšie dôležité látky boli „neolitici“ oveľa náchylnejší na podvýživu a choroby.

Zdomácnené zvieratá predstavovali pre prvých roľníkov zdroj obživy a zároveň potenciálny zdroj nákazy.

Prečo evolúcia hromadných infekčných chorôb začala práve vzostupom poľnohospodárstva? Dôvodov je pravdepodobne hneď niekoľko. Farmári predstavovali oveľa hustejšie ľudské populácie ako lovci a zberači. Tí sa navyše často sťahovali a svoje fekálie s nahromadenými mikróbmi zanechávali na mieste krátkodobého pobytu. Naproti tomu roľníci trvale žili v bezprostrednej blízkosti odpadu a splaškov, takže šírenie baktérií a vírusov malo „zelenú“. Niektoré poľnohospodársky založené komunity dokonca uľahčovali fekálnym baktériám nakazenie nových obetí. Svoje exkrementy a moč zbierali a rozptyľovali ako hnojivo na poliach, kde pracovali. Na usadlých farmárov však „nečíhali“ len tieto „fekálne hrozby“.

Pravá tvár neolitu

Zmena spôsobu života migrujúcich lovcov a zberačov na usadlých roľníkov je neustále predmetom protichodných názorov. Pre niektorých bádateľov je súčasťou pokroku, ktorý ide ruka v ruke so zlepšujúcim sa komfortom bývania, efektívnym využívaním úrodnej pôdy a pasienkov, produkciou potravín a možnosťou nakŕmenia väčšieho počtu hladných krkov. Pre iných predstavuje prvé poškodzovanie životného prostredia a biodiverzity (rozmanitosti živočíšnych a rastlinných druhov), vznik sociálnych nerovností, výskyt prvých „vojnových“ konfliktov a masívny nárast dovtedy neznámych chorôb. Pravda bude pravdepodobne opäť niekde uprostred.

Výhodou prechodu od lovu a zberu k poľnohospodárstvu nepochybne bolo bezprostredné zvýšenie produkcie objemu jedla. Komunity, ktoré sa adaptovali na pestovanie, boli totiž vo svojom teritóriu schopné produkovať oveľa viac potravy ako tie, ktoré záviseli od zberu. Toto zvýšenie potravinových zdrojov mohlo byť využité na rozšírenie ekonomického zisku či zväčšenie populácie (dialo sa oboje). Na druhej strane, nárast veľkosti komunít dal priestor civilizačným patogénom.

Neviditeľný nepriateľ v podobe infekčného patogénu.

Navyše, v období neolitu sa nezvýšila len koncentrácia obyvateľstva. Súčasťou vtedajších domácností sa stali zdomácnené zvieratá, ktoré žili v bezprostrednej blízkosti ľudí – niekedy priamo pod jednou strechou. Dôvodov pre spoločný životný priestor so zvieratami mohlo byť viac. Jeden mohol súvisieť s hustým výskytom predátorov, pre ktorých boli ovce či kozy vítanou korisťou. Okrem ochrany majetku mohli zvieratá slúžiť ako vzácny zdroj tepla, a to najmä v zimných mesiacoch. V tomto ohľade bol úžitok pravdepodobne obojstranný – pri udržaní dobytka v teple domova sa zvyšuje produkcia mlieka či zjednodušuje zber hnojiva. V súčasnosti sa do úvahy berie aj ideologický faktor, čiže vysoká symbolická hodnota dobytka pre vtedajšie spoločnosti.

Domáce zvieratá ustajnené v tesnej blízkosti ľudí však neboli jediný problém. Riziko predstavovali aj zásoby potravín v podobe obilia či mliečnych výrobkov, ktoré priťahovali hlodavce a s nimi parazity – blchy a vši. V osadách sa teda voľne „pohybovali“ rôzne druhy baktérií a vírusov. Zatiaľ čo lovci a zberači obydlia často striedali, usadlí poľnohospodári dlhodobo žili na jednom mieste a v priamom kontakte so zvieratami, čo znamenalo len krôčik od prenosu zvieracích chorôb na človeka.

Patogény prichádzajú na scénu

K najvýznamnejším infekčným chorobám modernej ľudskej populácie produkujúcej potraviny patria ochorenia, ktoré sa mohli objaviť len v priebehu posledných 12 000 rokov, teda po rozmachu poľnohospodárstva. K týmto záverom bádatelia dospeli vďaka tomu, že tieto choroby môžu pretrvávať iba vo veľkých a hustých ľudských populáciách. To, samozrejme, neznamená, že spoločenstvá lovcov a zberačov nečelili infekčným chorobám.

Namiesto toho, podobne ako riedke populácie našich príbuzných primátov, trpeli ochoreniami s vlastnosťami, ktoré im dovoľovali pretrvávať v malých populáciách, na rozdiel od chorôb spôsobených davovou epidémiou. Súčasné poznatky naznačujú, že väčšina infekčných patogénov mierneho pásma sa k ľuďom pravdepodobne dostala od zvierat – či už zdomácnených (záškrt, chrípka, osýpky, mumps, čierny kašeľ, rotavírus, kiahne, tuberkulóza), divých (napr. ľudoopov: hepatitída B) alebo hlodavcov (mor, týfus).

Zmena spôsobu života migrujúcich lovcov a zberačov na usadlých roľníkov je neustále predmetom diskusií.

Molekulárnym biológom sa podarilo určiť najbližších príbuzných viacerých mikróbov zodpovedných za výlučne ľudské choroby. Vyšlo najavo, že títo príbuzní sú vinníci davových infekčných chorôb – tých, ktoré sa viažu na rôzne druhy domácich zvierat. Tieto choroby však nepostihujú hocijaké zvieratá – týkajú sa najmä „domácich miláčikov“ (v zmysle tesného spolužitia), ktorí sa združujú do väčších skupín. Preto keď boli domestikované sociálne zvieratá ako ovce, kozy, hovädzí dobytok či ošípané, ktoré postihovali epidemické choroby, bolo len otázkou času, kedy sa ich choroby prenesú na ľudí. Štúdie naznačujú, že najstarší roľníci čelili nástrahám v podobe zoonóz (infekčných chorôb zvierat prenosných na človeka) ako chrípka, malária, osýpky, salmonela či tuberkulóza.

Keď choroba číha za každým rohom

Ako som už spomenula, vzostup poľnohospodárstva a s ním spojená domestikácia zohrali viacero úloh vo vývoji živočíšnych patogénov na ľudské patogény. Napríklad najbližším príbuzným osýpok je vírus spôsobujúci dobytčí mor. Ten postihuje hovädzí dobytok a iné druhy prežúvavcov, nie však ľudí – rovnako ako osýpky nemáva hovädzí dobytok. Blízka príbuznosť týchto epidemických chorôb naznačuje, že došlo k prenosu zo zvieraťa na človeka.

Prenesený vírus dobytčieho moru sa postupne adaptoval na ľudský organizmus a vyvinuli sa z neho osýpky. Takýto prenos a mutácia pritom nemôže byť ničím prekvapujúcim, keďže roľníci boli dlhodobo doslova vo dne v noci vystavení tesnej blízkosti kráv, a to už od čias ich domestikácie – t. j. tento „dôverný vzťah“ trvá už niekoľko tisícročí. Treba podotknúť, že k davovému šíreniu osýpok došlo až oveľa neskôr (aj keď autori sa v presnom čase zatiaľ príliš nezhodujú, hovoríme pravdepodobne až o období okolo 6. stor. pred n. l.). Faktom však ostáva, že korene vývoja patogénu, ktorý ich spôsobuje a jeho schopnosť preniesť ochorenie na človeka, siahajú oveľa hlbšie.

Jeden zo „zabijakov“ ľudstva – baktéria Mycobacterium tuberculosis.

Najneskôr v čase rozmachu poľnohospodárstva „dostala priestor“ tuberkulóza (pôvod tejto choroby je podľa najnovších štúdií pravdepodobne už v staršej dobe kamennej – paleolite), ktorá bola taktiež pôvodne „doménou“ hovädzieho dobytka. Na základe prípadov výskytu v neolitických osadách v Sýrii, Izraeli a Jordánsku je zrejmé, že počas 8. a 7. tisícročia pred n. l. nebol jej výskyt medzi ľuďmi ničím vzácnym. Nové výskumy dokonca prišli s dôkazom jej „spolužitia“ s roľníkmi už o tisíc rokov skôr. Nálezy jedincov zo sýrskej lokality Tell Aswad či izraelského sídliska Atlit-Yam poukazujú na prípady úmrtia na tuberkulózu v 9. tisícročí pred n. l., t. j. v období, počas ktorého na Blízkom východe prebiehali procesy neolitizácie a domestikácie.

Doklady stretu najstarších farmárov s tuberkulózou boli zaznamenané aj na známom tureckom sídlisku Çatalhöyük. Zdá sa však, že toto ochorenie sa tu len „postavilo do radu“. Tamojší obyvatelia s najväčšou pravdepodobnosťou zároveň čelili novým kmeňom chorôb prenášaným zvieratami v podobe chrípky, salmonelózy a malárie. Potvrdila to prítomnosť bakteriálnych patogénov zistených analýzou kostrových pozostatkov – najmä vo včasnej fáze osídlenia.

V priebehu ďalšieho obdobia došlo k ich zredukovaniu, avšak nikdy úplne nevymizli. Berúc do úvahy fakt, že rozvoj poľnohospodárstva znamenal pre šírenie chorôb raj na zemi, treba poznamenať, že v súvislosti s rozvojom „miest“ to platilo dvojnásobne. Hustejšie osídlenie šlo ruka v ruke s ešte horšími hygienickými pomermi – a práve tie boli problémom prvých mestských centier mladšej doby kamennej.

„Ideálny domov“ baktérií a vírusov – rekonštrukcia sídliska Çatalhöyük.

V týchto ľudnatých osadách našla svoj „ideálny domov“ brucelóza – ochorenie napadajúce viaceré orgánové systémy, ktoré sa u ľudí prejavuje najmä dlhodobými horúčkami. Primárne ide o chorobu prežúvavcov (hovädzieho dobytku, oviec a kôz), prasiat a psov. Jej počiatky treba hľadať na neolitických sídliskách a v tamojších populáciách kôz. Cirkulácia patogénu spôsobujúceho brucelózu bola spôsobená vysokou hustotou výskytu tohto zvieraťa v blízkosti vtedajších komunít, ktorá bola motivovaná optimalizáciou produkcie potravín.

Zárodky výskytu v neolitických osadách má tiež Parvovírus B19. Ide predovšetkým o ochorenie detí, známe napr. pod názvom piata choroba, ktoré sa prejavuje vyrážkou, mierne zvýšenou teplotou, bolesťami hlavy a akoby príznakmi chrípky. Jeho prítomnosť vo včasnoneolitických vzorkách vedci odhalili pomerne nedávno a potenciálny súvis s domácimi zvieratami dosiaľ skúmaný nebol.

Neželaný darček ďalším generáciám

Posun od lovu a zberu divokých zdrojov k poľnohospodárstvu a chovu zdomácnených zvierat mal zásadné a ďalekosiahle dôsledky pre ľudskú ekológiu, demografiu, spoločnosť a životné prostredie. Rozvoj farmárčenia zmenil epidemiológiu infekčných chorôb pre ľudskú aj zvieraciu populáciu. Združovaním zvierat do väčších, hustejších stád v úzkom spojení s ľudskými komunitami sa vytvorila stabilná možnosť vystavenia ľudí infekciám pochádzajúcim od ich zvierat.

Možnosti prenosu zvieracích ochorení na ľudí (Zdroj: GAO analysis of USGS data, Art Explosion).

Niektoré štúdie pri objasňovaní prenosu chorôb navrhujú alternatívnu, komplexnejšiu škálu príčin. Skôr než domestikácia by hnacou silou evolúcie ľudských patogénov mohla podľa nich byť celková ekologická zmena, konkrétne antropogénna modifikácia prostredia. Potvrdzujú to dôkazy, že mnohé súčasné novovznikajúce infekčné choroby sú spojené s pretváraním životného prostredia ľuďmi. Poľnohospodárstvo mohlo zmeniť ekológiu prenosu už existujúcich ľudských patogénov, zvýšiť ich úspešnosť, viesť k novým interakciám medzi ľuďmi a voľne žijúcimi zvieratami a prostredníctvom domestikácie zvierat poskytnúť stabilný „prenosový kanál“ pre infikovanie ľudí chorobami divej zveri.

V kontexte hľadania pôvodu jednotlivých moderných ľudských infekčných chorôb treba podotknúť, že výskum neustále napreduje. Najnovšie molekulárne údaje pri viacerých ochoreniach naznačujú, že baktérie, ktoré ich spôsobujú, vznikli azda oveľa skôr ako v mladšej dobe kamennej (tuberkulóza, lepra) a dokonca, že nepochádzali od domácich zvierat (čierny kašeľ). Zacielenie genetického výskumu na hľadanie priamych dôkazov o prítomnosti patogénov v archeologických pozostatkoch môže teda priniesť do budúcna ešte veľmi zaujímavé výsledky. Faktom však ostáva, že na vzniku a vývoji mnohých choroboplodných zárodkov sa podieľal dlhodobý a blízky vzťah prvých roľníkov k domácim zvieratám. Nebyť tohto neolitického „neželaného daru“ ďalším generáciám, mohli sa dejiny azda vyvíjať úplne inak.

Použitá literatúra:

  • Buzic, I./Giuffra, V.: The paleopathological evidence on the origins of human tuberculosis: a review. Journal of Preventive Medicine and Hygiene 61 (1), 2020, E3 – E8. DOI: 10.15167/2421-4248/jpmh2020.61.1s1.1379
  • Düx, A. et al.: Measles virus and rinderpest virus divergence dated to the rise of large cities. Science 368 (6497), 2020, 1367 – 1370. DOI: 10.1126/science.aba9411
  • Eshed, V./Gopher, A/Pinhasi, R./Hershkovitz, I.: Paleopathology and the origin of agriculture in the Levant. American Journal of Physical Anthropology 143 (1), 2010, 121 – 133. DOI: 10.1002/ajpa.21301
  • Gibbons, A.: How ancient farmers throttled their immune systems to survive. Science 373 (6560), 2021, 1186. DOI: 10.1126/science.acx9041
  • Guilaine, J.: Food, health, well-being: let’s not idealize the Neolithic! Paléorient 47 (1), 2021, 19 – 22. DOI: 10.4000/paleorient.872
  • Kovár, B./Zajac, O./Benediková, L. (eds): Epidémie v dejinách. Ľudia v boji s neviditeľnými nepriateľmi. Bratislava 2020.
  • Latham, J. K.: Human Health and the Neolithic Revolution: an Overview of Impacts of the Agricultural Transition on Oral Health, Epidemiology, and the Human Body. Nebraska Anthropologist 28, 2013, 95 – 102.
  • Mühlemann, B. et al.: Ancient human parvovirus B19 in Eurasia reveals its long-term association with humans. Proceedings of the National Academy of Sciences 115 (29), 2018, 7557 – 7562. DOI: 10.1073/pnas.1804921115
  • Pearce-Duvet, J. M.: The origin of human pathogens: evaluating the role of agriculture and domestic animals in the evolution of human disease. Biological reviews of the Cambridge Philosophical Society 81 (3), 2006, 369 – 382. DOI: 10.1017/S1464793106007020
  • Wolfe, D. N./Panosian Dunavan, C./Diamond, J.: Origins of major human infectious diseases. Nature 447, 2007, 279 – 283. DOI: 10.1038/nature05775

Je absolventkou Katedry archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. V rámci doktorandského štúdia sa začala venovať problematike archeológie domácnosti a absolvovala študijný pobyt na Oddelek za arheologijo, Filozofska fakulteta Univerze v Ljubljani(Slovinsko). Je spoluautorkou publikácie Archeológia pravekých domácností(2018), ktorá je knižnou podobou jej dizertačnej práce. V súčasnosti pôsobí ako odborná radkyňa na Krajskom pamiatkovom úrade Nitra a príležitostne prednáša študentom archeológie.