Nepostavili ho Kelti, nebolo svätyňou druidov, neslúžilo ako astronomické observatórium… Mnohé z toho, čo väčšina ľudí počula o Stonehenge, je prinajmenšom nepresné či neúplné.
V blízkosti juhoanglického mestečka Amesbury leží najikonickejší monument pravekej Európy. Jeho jadro tvoria 50-tonové, do tvaru podkovy usporiadané bloky pieskovca (sarseny). Čnejú sa do výšky sedem metrov, vysoko nad desiatkami približne dva metre vysokých blokov doleritu. Okraj tvorí kruh šesťdesiatich ďalších pieskovcových monolitov, ale nižších, štvormetrových.
Žiadni druidi
Neúprosne plynúce tisícročia Stonehenge výrazne poznačili. Kamenné preklady pieskovcových pilierov sa zväčša dávno zrútili. Aj 110-metrová, valom lemovaná priekopa, ktorá monument obkolesuje, je dávno takmer zarovnaná. Vekom padla za obeť taktiež spomienka na zvyklosti a rituály, ktoré sa medzi jeho kameňmi odohrávali, a na identitu jeho staviteľov.
Starožitníci John Aubrey a neskôr William Stukeley v 17. a 18. storočí spopularizovali myšlienku, že monument postavili Kelti a slúžil ako svätyňa druidov. Keďže v tom čase nikto nemal predstavu o jeho skutočnej starobylosti, idea sa vžila do povedomia laickej verejnosti. Až tak, že sa Stonehenge v priebehu 20. storočia stal miestom rituálov novopohanských „neodruidov“.
V skutočnosti bol Stonehenge pre prvých Keltov, ktorí expandovali na Britské ostrovy zrejme niekedy v dobe železnej, rovnakou záhadou ako pre novovekých Angličanov či priekopníkov archeológie.
„Podľa antických autorov druidi uctievali v lesoch. Neexistuje nič, čo by ich spájalo s kamennými monumentmi, a už vôbec nie so Stonehenge,“ upozorňuje britský archeológ Mike Parker Pearson, ktorý v rokoch 2003 až 2009 viedol rozsiahly výskum monumentu. Argumenty archeológov zatiaľ v komunite „neodruidov“ nezarezonovali. „Je to veľká a trochu trápna irónia, že moderní druidi dorazili do Stonehenge práve v čase, keď z neho archeológovia vyhnali ich starovekých náprotivkov,“ komentuje historik Ronald Hutton.
Praveké observatórium?
Začiatkom druhej polovice 20. storočia sa objavili názory, že monumentalita stavby nezapadá do celkového kontextu neolitu Britských ostrovov. Vznik Stonehenge preto niektorí bádatelia (napr. Richard Atkinson) vysvetľovali „prienikom“ mykénskej civilizácie – a našli sa spisovatelia, ktorí sa dokonca orientovali na zásah mimozemšťanov.
„Odvtedy sme zistili nové fakty o hustote obyvateľstva a o výnosoch vtedajšieho poľnohospodárstva. V iných regiónoch Veľkej Británie sme navyše objavili konštrukcie, ktoré predchádzali Stonehenge – nezriedka drevené,“ vysvetľuje Mike Pearson. Experimentálna archeológia (v našom regióne predovšetkým pokusy českého inžiniera Pavla Pavla) a etnografické výskumy kultúr, ktoré megality ešte v priebehu 20. storočia vztyčovali len pomocou driev a lán, medzičasom jednoznačne preukázali, že vznik kamenných monumentov typu Stonehenge nijako nepresahoval možnosti neolitických ľudí.
Neskôr vzbudila veľký záujem hypotéza, že Stonehenge predstavoval praveké astronomické observatórium. Mal sa využívať na kalendárne výpočty a predpovedanie zatmení Slnka a Mesiaca. Objavili sa teda predstavy, že Stonehenge využívala vládnuca vrstva pravekých kňazov-astronómov.
Paradoxne, hypotéza o astronomickom observatóriu spľasla ako bublina v dôsledku rozvoja archeoastronómie: jej tvrdenia boli kriticky prehodnotené ako z hľadiska astronómie, tak archeológie a etnografických bádaní o úlohe pozorovania nebeských telies v náboženstve a kultúre tradičných spoločností.
Archeoastronómovia ako Clive Ruggles dospeli k záveru, že Stonehenge nebol observatóriom, ale skôr pamätníkom kľúčových nebeských udalostí, predovšetkým východu Slnka počas letného slnovratu, západu Slnka počas zimného slnovratu, a taktiež ohraničenia západu a východu Mesiaca. Ruggles tiež upozornil, že orientácia častí Stonehenge zodpovedá niektorým z týchto nebeských úkazov len približne a že veľké kamene sú pre potenciálneho prehistorického astronóma oveľa menej vhodné ako obyčajné palice alebo tenké stĺpy.
Podľa dnešného stavu poznania teda Stonehenge neslúžil ako observatórium nebeských úkazov. Je však možné, že rituálny význam slnovratov viedol k jeho vzniku, respektíve k vzniku celej okolitej „rituálnej krajiny“ – mimoriadnej vysokou koncentráciou monumentov s takouto orientáciou. Nedávne výskumy zistili prítomnosť viacerých terénnych útvarov, ktoré boli zhodou okolností orientované k slnovratom. Ide o žľaby, ktoré vyhĺbila voda topiacich sa ľadovcov v závere doby ľadovej. Pod tenkou vrstvou pôdy boli počas letného sucha v pravekej krajine viditeľné v podobe pásov vegetácie.
Pamätník predkov
K ústrednej interpretácii a k sformovaniu súčasného väčšinového pohľadu na funkciu Stonehenge prekvapivo významne prispel výskum na Madagaskare a madagaskarský archeológ Ramilisonina, ktorého v roku 1998 Mike Parker Pearson pozval do Veľkej Británie.
„Takmer desaťročie sme na Madagaskare skúmali miestne megalitické monumenty, takže ma zaujímalo, ako zareaguje na Stonehenge,“ spomína Pearson. „Opýtal sa ma, či som sa na Madagaskare nič nenaučil, pretože podľa neho bolo očividné, že také monumentálne kruhy z kameňov museli predstavovať momenty predkov.“
Kľúčom k tejto interpretácii bol protikladný symbolický význam dreva a kameňa. „Ramilisonina mi vysvetlil, že na Madagaskare ľudia stavajú kamenné monumenty pre svojich predkov, pretože skala je podobne ako ich predkovia večná. Stavby pre živých stavajú z dreva, pretože drevo je podobne ako ľudské životy dočasné. Stonehenge bol podľa neho jednoznačne miestom pripomienky predkov,“ spomína anglický archeológ. Ak je hypotéza o Stonehenge ako o pamätníku predkov správna, monument musel mať drevený náprotivok reprezentujúci žijúcich. A taký skutočne poznáme – 3 km vzdialený Woodhenge.
Mike Parker Pearson a Ramilisonina sformulovali model, v ktorom Stonehenge figuruje ako súčasť širšej rituálnej krajiny po boku neďalekých drevených kruhových monumentov „pre živých“ – Durrington Walls a Woodhenge, spojených kľukatou cestou („avenue“), ktorá sa tiahla neďaleko rieky Avon.
Hypotézu podporuje aj história Stonehenge. V začiatkoch existencie približne okolo roku 3100 pred n. l. ho tvorila kruhová priekopa zvnútra lemovaná asi dvojmetrovým valom, ktorá ohraničovala jedno z najväčších žiarových pohrebísk neolitickej Európy. V priebehu asi 500 rokov tu pochovali spálené zvyšky približne 240 ľudí, časť z nich do tzv. Aubreyho jám umiestnených pozdĺž valu.
Jednou z pozoruhodných vlastností Stonehenge je, že ho tvoria dva odlišné typy kameňa. Na jednej strane lokálne bloky pieskovca (sarseny), s najväčšou pravdepodobnosťou pochádzajúce zo vzdialenosti asi 30 kilometrov severne od monumentu. Na strane druhej sú to prevažne doleritové „modré kamene“ (bluestones), dovlečené zo vzdialenosti vyše 250 kilometrov z územia dnešného Walesu.
„V priebehu väčšiny 4. tisícročia pred naším letopočtom boli tieto oblasti kultúrne odlišné,“ hovorí Mike Pearson. „Pozorujeme tu odlišné štýly keramiky, odlišné pohrebné rituály aj odlišné pohrebné monumenty. Okolo roku 3400 pred n. l. bol tento regionalizmus nahradený zjednotením. Širokým používaním rovnakých typov artefaktov a podobných konštrukčných štýlov.“
Výskumník dodáva, že ak Stonehenge postavili ako monument predkov, potom išlo o predkov prinajmenšom dvoch geograficky vzdialených, ale už nie kultúrne odlišných populácií. Potvrdzujú to nedávne izotopové analýzy zvyškov v žiarových hroboch. Zistili, že 40 percent z pochovaných nestrávilo posledných desať rokov života v okolí Stonehenge, ale na západe Veľkej Británie, pravdepodobne v regióne, odkiaľ pochádzajú bloky doleritového „modrého kameňa“.
Kto postavil Stonehenge?
Dlho sa myslelo, že obrovité sarseny Stonehenge vztýčili medzi rokmi 2440 až 2100 pred n. l. Táto „hlavná fáza“ stavby sa preto spájala s kultúrou zvoncovitých pohárov, ktorú charakterizovali bohato zdobené, azda rituálne využívané poháre v tvare prevráteného zvona. Jej areál siahal od Portugalska na západe po dnešné západné Slovensko (nálezy v Skalici a Sládkovičove). Nositelia tejto kultúry prenikli do Veľkej Británie začiatkom druhej polovice 3. tisícročia pred n. l. – podľa archeogenetických a izotopových analýz z územia dnešného Nemecka a Holandska (patrili ku komunitám stepného pôvodu, ktoré začiatkom daného milénia expandovali naprieč strednou a západnou Európou a zrejme šírili rané indoeurópske jazyky).
Vztýčenie sarsenov však podľa nových poznatkov nastalo skôr okolo roku 2500 pred n. l. Hoci úpravy rozmiestnenia menších doleritových monolitov nastali aj po príchode „ľudu zvoncovitých pohárov“, hlavné fázy konštrukcie vykonali neolitickí obyvatelia Veľkej Británie.
„Okolo roku 2500 pred n. l. nastala explózia aktivity v súvislosti so Stonehenge, ktorá určite trvala menej ako storočie a musela zahrnovať tisíce ľudí. Donedávna sme o týchto ľuďoch takmer nič nevedeli,“ píše anglický archeológ Francis Pryor. Nedávnymi vykopávkami asi 3 km severovýchodne Stonehenge sa však objavili zvyšky veľkého neolitického sídliska. Ležalo priamo v Durrington Walls, v najväčšom henge (17 ha) Veľkej Británie. Tvorilo ho podľa všetkého až 1000 domov. Niektoré boli očividne obývané majetnými obyvateľmi a dve stavby, otvorené z jednej strany smerom k východu Slnka počas zimného slnovratu, podľa archeológov slúžili ako miesto spoločného sledovania neďalekých náboženských procesií.
Osada bola obývaná ani nie 50 rokov, a to na prelome 26. až 25. storočia pred n. l., čiže v čase vztýčenia sarsenov Stonehenge. Je teda pravdepodobné, že jej obyvatelia sa podieľali na konštrukcii tohto monumentu. 80-tisíc zistených zvieracích kostí svedčí o tom, že tu dochádzalo veľkým hostinám. Podľa izotopových analýz pochádzala väčšina konzumovaných zvierat zo vzdialenosti prinajmenšom 50 km, dôkazy o miestnom chove sa nenašli. Veľké hodovanie mohlo byť súčasťou rituálu budovania monumentov.
Z objavu podľa Mikea Pearsona vyplýva, že Stonehenge nepostavili otroci ani nevoľníci, ale ľudia, ktorí pricestovali zďaleka aj so zásobami jedla a možno boli pohostení tými, ktorí stavbu organizovali. Pripomína, že spoločné hodovanie je bežným sprievodným javom historicky doloženého budovania megalitických monumentov.
„Stavitelia Stonehenge neboli utláčaní, robili niečo, v čo verili. Ich spôsob života bol väčšmi podobný pútnikom než pracovníkovi, ktorý ťažko drie za minimálny plat,“ hovorí Francis Pryor. Dodáva, že zabíjanie zvierat, ktorých mäso sa podávalo na hostinách, nastávalo koncom jesene alebo začiatkom zimy: „Všetky dostupné dôkazy naznačujú, že herkulovská úloha vztýčenia veľkých kameňov v Stonehenge sa odohrávala v neskorú jeseň alebo počas zimy.“
Prvé veľké kamene Stonehenge vztýčili skôr, v 29. storočí pred n. l. Išlo o asi dvoj- až štvortonové dolerity („modré kamene“), ktoré boli umiestnené do jám rôznymi spôsobmi, čo naznačuje, že jednotlivé komunity pracovali nezávisle na sebe – na rozdiel od centralizovanej práce počas vztyčovania obrovských sarsenov na prelome 26. a 25. storočia pred n. l. 
Ďalšie dolerity, tentoraz vytvárajúce vnútorný kruh, do monumentu premiestnili „rozobratím“ neďalekého Bluestonehenge okolo roku 2400 pred n. l.
Francis Pryor špekuluje, že z Walesu dovlečené, pôvodne modrasté dolerity plnili odlišnú funkciu než sarseny. Boli menšie (asi dva metre vysoké), čiže pôsobia, akoby mali ľudské rozmery. „V návštevníkovi mohli budiť dojem, že ich víta ľudská bytosť,“ vysvetľuje Pryor. „Mne aj viacerým ďalším bádateľom evokovali ľudskú postavu. Možno tieto kamene veľkosti človeka reprezentovali skutočných ľudí? Ak áno, potom išlo o veľmi významných predkov, s podobou mužov a žien, ktorých kosti sa v priebehu skorších neolitických čias vyberali z megalitických hrobiek, aby komunite živých poslúžili pri rituáloch a potom boli vrátené späť.“
Úpadok
Okolie Stonehenge sa v druhej polovici 3. tisícročia pred n. l. stalo najväčším mohylovým pohrebiskom Veľkej Británie. Najprv tu vznikali typické mohyly kultúry zvoncovitých pohárov, vyhradené mužom a jednotlivcom, v prbehu 2. tisícročia pred n. l. ich začali nahrádzať mohyly obsahujúce aj viac ľudí, deti nevynímajúc – rodinné hroby. Počas 16. storočia pred n. l., po piatich storočiach minimálnych zmien, nastal pokus o ďalšiu prestavbu monumentu. Medzi kruhom sarsenov a vnútorným valom monumentu boli vykopané do kruhu usporiadané jamy. Predpokladá sa, že v nich mali spočinúť „modré kamene“ dolerity. K tomu ale nikdy nedošlo. 
„To s veľkou pravdepodobnosťou naznačuje, že spoločenská organizácia a infraštruktúra, ktorá sa postupne vyvinula a umožnila stavbu tohto pozoruhodného pravekého monumentu, sa v tomto období veľmi rýchlo rozpadala,“ píše Francis Pryor.
Následne na Stonehenge utíchla akákoľvek výraznejšia aktivita. Ba čo viac, z jeho rituálnej krajiny si začalo ukrajovať poľnohospodárstvo, ktoré eventuálne zarovnalo mnohé mohyly.
„Koniec využívania Stonehenge nastal v rovnakom čase, ako najväčšia zmena náboženského presvedčenia a spoločenského správania v britskom praveku,“ píše Francis Pryor. „Došlo k náhlemu a prudkému odklonu od využívania veľkých náboženských monumentov, k akým patril Stonehenge, a ktoré priťahovali ľudí často z veľmi ďalekých miest. Nahradila ich sieť menších, lokálnych posvätných okrskov. Obvykle sa nachádzali pozdĺž riek, močiarov, potokov a prameňov.“ Nové rituály sa podľa Pryora zakladali na obetách bežných alebo cenných predmetov vodám. Pokračovali až do historických čias, keď sa pripisovali Keltom.
Použitá literatúra:
Malina, J./ Pavel, P.: Jak vznikly největší monumenty dávnověku. Praha 1994.
Pearson, P. M.: Researching Stonehenge: Theories Past and Present. Archaeology International 16, 2012-2013, 72 – 83.
Pearson, M. P. et al.: Feeding Stonehenge: feasting in Late Neolithic Britain. In: G. Aranda Jinénez/S. Montón-Subías/M. Sánchez Romero (eds.): Guess who’s coming to dinner: Feasting rituals in the prehistoric societies of Europe and the Near East. Oxford 2011, 73 – 90..
Pryor, F.: Stonehenge: The Story of a Sacred Landscape. London 2016.
Snoeck, Ch. et al.: Strontium isotope analysis on cremated human remains from Stonehenge support links with west Wales. Scientific Reports 8 (1), 2018, 10790.
Obrazová príloha: wikipedia.org,
Vyštudoval geológiu a paleontológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa vedeckej publicistike a popularizačným prednáškam pre deti a mládež. Je autorom popularizačného projektu Ľudia, mýty & dejiny a vedeckým redaktorom portálu Zive.sk.