Aké prvé etniká žili na území Slovenska? Boli to Kelti, Germáni alebo Slovania? Existovali v našom praveku národy, tak ako ich poznáme dnes?

Otázka etnického pôvodu našich predkov patrí medzi najdiskutovanejšie odborné témy. Zároveň sa o problematiku viac či menej úspešne zaujíma množstvo amatérskych historikov. Rovnako je často predmetom diskusií na internete.

Na začiatku si musíme uvedomiť, že bádanie sa neustále posúva dopredu a niektoré závery, ktoré tu prezentujem, sa môžu v budúcnosti zmeniť. Pri úvahách o najstarších etnikách na území Slovenska si treba vziať do úvahy niektoré dôležité fakty. Územie Slovenska je súčasný geografický pojem. Praveké etniká v regióne stredného Podunajska nerešpektovali dnešné štátne hranice, preto je aj názov môjho článku trochu zavádzajúci.

V článku neoperujem s pojmom národ. Toto slovo sa hodí skôr pre novovek a modernú dobu. V písomných prameňoch sa síce tento pojem vyskytuje, ale ja uprednostňujem a v článku ďalej používam obsahovo blízke slovo etnikum. Problematické sú aj niektoré ďalšie pojmy, ktoré sa často používajú v historických prameňoch. Napríklad pomenovanie Kelti (gréc. Keltoi) vychádza z označenia konglomerátu kmeňov, ktoré tak nazvali starovekí grécki autori, a často si pod týmto pojmom predstavovali široké spektrum etník a kmeňov. Rimania používali synonymické slovo Gali alebo Galovia (lat. Galli). Germáni označovali rovnaké etniká pojmom Walhaz. Z týchto príkladov môžeme vidieť, že pri pomenovávaní pravekých etník musíme byť viac ako opatrní, pretože jedno a to isté etnikum mohlo v histórii vystupovať pod viacerými menami. Môže nastať aj opačný problém, a jedným názvom sa označujú absolútne rozdielne kmene – pojmom Huni sa okrem nich samotných v neskoroantických a včasnostredovekých prameňoch označujú aj Avari a Maďari.

Kelti

Pojmom ako Germáni, Kelti alebo Slovania sa dnes prikladá niekedy iný význam, než aký mali reálne v praveku a v stredoveku – to môže byť zavádzajúce. Tieto označenia totiž pochádzajú väčšinou od antických a včasnostredovekých autorov a často označujú zoskupenia kmeňov, ktoré v skutočnosti nemusia mať toho veľa spoločného. Napríklad v Galii vieme o spoločných keltských náboženských obradoch a o vrstve druidov, ktorá presahovala kmeňové hranice, ale vo všeobecnosti nevytvorili Kelti spoločnú politickú entitu. Poznáme množstvo názvov keltských kmeňov, ako sú napríklad Bójovia, Haeduovia, Helvéti alebo Kotíni, ale nevieme o tom, že by vystupovali spolu ako jedno etnikum. Antickí autori ich často zjednodušene označujú spomínanými názvami Kelti alebo Galovia.

Ako nájsť etnikum?

Pri pokuse definovať konkrétne etnikum v praveku a v stredoveku Slovenska sa dá postupovať niekoľkými spôsobmi. Etnikum sa môžeme pokúsiť nájsť prostredníctvom materiálnej kultúry; jeho vlastného pomenovania; názvu, ktoré získalo od iných etník; spoluprácou s prírodnými vedami (napríklad analýzou DNA) a prostredníctvom zachovaných geografických názvov. Všetky tieto smery výskumu majú v prostredí Karpatskej kotliny svoje výhody aj nevýhody.

„Dnešná archeologická kultúra Apple-Coca Cola“

Niekedy archeológovia prideľujú niektorým prejavom materiálnej kultúry „etnické vlastnosti“. V takomto prípade však ide v mnohých prípadoch skôr o módny prejav než o prejav etnicity. Napríklad, ak by archeológovia v budúcnosti nemali o dnešnej dobe žiadny písomný, prípadne audiovizuálny záznam, mohli by obyvateľov Európy zaradiť do jedného etnika na základe veľmi podobného kultúrneho prejavu. Navrhol by som mu názov – etnikum Apple-Coca Cola. Niekedy sa síce objavia prvky v materiálnej kultúre, ktoré by sa dali spojiť s konkrétnym etnikom, ale tie sa väčšinou začali rýchlo šíriť aj medzi ostatné kultúry/etniká. Zároveň narazíme na problém interpretácie nálezu – sú tzv. dácke šálky z 1. storočia pred Kr., objavené v dnešnej Bratislave, prejavom prítomnosti cudzieho elementu v prostredí keltských Bójov, alebo sú len dôkazom obchodnej výmeny? A predovšetkým – sú vôbec z Dácie?

Herodotos

Vlastné pomenovanie pravekých etník na území Slovenska nedokážeme identifikovať. Z najstarších období totiž neexistujú skoro žiadne písomné záznamy, ktorých tvorcami by boli priamo obyvatelia územia dnešného Slovenska (výnimkou sú len nápisy na keltských minciach). Nevieme, či sa etniká na našom území označovali ako Bójovia, alebo ako Kotíni. Nemôžeme však takúto možnosť ani vylúčiť, ale ani potvrdiť. V dielach antických autorov sa vyskytujú mnohé názvy pre etniká žijúce na strednom Dunaji. Niektoré pomenovania sú skôr pracovnou hypotézou ako faktom, možno naozaj v Karpatskej kotline žili Herodotovi skýtski Agathyrsovia alebo Strabónovi keltskí Tektoságovia, ale na základe dnešného stavu bádania to nedokážme potvrdiť ani vyvrátiť.

Pri informáciách od antických a včasnostredovekých autorov musíme byť opatrní a pristupovať k zdrojom skepticky. Napríklad známy kronikár mních Nestor (prelom 11. a 12. storočia, kláštor v Kyjeve) píše o pravlasti Slovanov na strednom Dunaji, odkiaľ sa mali rozšíriť do ostatných častí Európy. Človek, ktorý však pozná historický kontext, vie, že Nestor pravdepodobne opisuje druhé sťahovanie Slovanov, ktoré spôsobil vpád kočovných Avarov, a nie pôvodné sťahovanie zo slovanskej pravlasti.

Genetická pramatka – Eva

Zdanlivú nádej v otázke etnicity poskytujú prírodné vedy. Momentálny stav aplikácie rôznych prírodovedných metód (napríklad stronciové analýzy, výskum DNA) pre určenie etnicity nám ešte nedovoľuje ich plnohodnotné využitie. Podľa genetiky všetci ľudia pochádzajú od jednej matky, ktorá žila pred 150- až 200-tisíc rokmi niekde vo východnej Afrike (hypotéza mitochondriálnej Evy). Genetická línia tejto ženy prevládla a postupne „vytlačila“ ostatné. Európania by mohli byť potomkami siedmich žien (hypotéza Briana Sykesa – sedem dcér Eviných). Mohli by sme teda vďaka génom zistiť etnicitu pravekých národov? Popredný slovenský genetik Vladimír Ferák hovorí: Národnosť je pojem kultúrny a s genetikou v európskom kontexte nemá nič spoločné.“ Uvediem jednoduchý príklad z dnešnej doby – spoločný život Slovákov a Maďarov (a ich predkov) v Uhorsku viedol k premiešaniu génov. Slováci majú geneticky bližšie k Maďarom než k niektorým slovanským národom. Môžeme preto tvrdiť, že obyvatelia Martina, Prešova alebo Žiliny sú Maďari? Prípadne môžeme tvrdiť, že obyvatelia Debrecínu, Pécsu alebo Segedínu sú Slováci? Nie!

Na určenie etnicity jazykovedci často používajú tzv. toponymá, čo sú geografické názvy, v ktorých sa mohlo uchovať staršie pomenovanie. Uvažuje sa napríklad, že označenie rieky Morava je ešte z obdobia keltského osídlenia. Opäť však musíme zachovať správnu dávku skepticizmu. Žiadny jazykovedec ešte nedokázal vymyslieť dobrú datovaciu metódu pre svoje hypotézy. Ako napríklad časovo určíte vznik slova Morava bez písomných prameňov?

Z uvedeného vyplýva, že pre prostredie Karpatskej kotliny sme odkázaní hlavne na správy od antických autorov, ktorí nás často len skratkovito informujú o vtedajších pomeroch. Ostatné smery bádanie môžeme použiť skôr ako pomocné zdroje.

Najstaršie etnikum?

Najstaršími známymi etnikami v priestore stredného Podunajska by na základe písomných prameňov mohli byť skýtski Agathyrsovia a Sigynnovia, ktorí sa spomínajú v diele historika Herodota [Herodotos, Dejiny IV, 48 – 51; Dejiny V, 9]. Pravdepodobne ide o nomádske kmene. V období, ktoré opisuje Herodotos, existovala na území Slovenska vekerzugská kultúra (objavila sa približne v 6. storočí pred Kr.). Môžeme Herodotových Skýtov stotožniť s touto kultúrou? Veľmi ťažko! V kultúre Vekerzug sa síce objavuje zopár nomádskych prvkov, ale jej nositeľmi bolo pravdepodobne usadlé obyvateľstvo. Druhým problémom je ich presná lokalizácia, pretože Herodotos píše, že Agathyrsovia žijú na jednom z prítokov Dunaja (Istros) s menom Maris [Herodotos, Dejiny IV, 48]. Kde leží rieka Maris? Je to Morava, Váh, Hron alebo Tisa? Nemôžeme Agathyrsov skôr stotožniť s kuštanovickou kultúrou s jadrom osídlenia v Sedmohradsku (kuštanovická kultúra zasahovala svojím okrajom aj na východné Slovensko), ktorá má viac nomádskych prvkov?

Mapa sveta podľa Herodota

Niekedy na prelome 5. a 4. storočia prichádzajú zo západu na územie Karpatskej kotliny Kelti. Na základe archeologických prameňov môžeme uvažovať, že ich osídľovanie prebiehalo vo viacerých vlnách. Na skúmanom území sa stretli s pôvodným obyvateľstvom, vyrastajúcim z prostredia vekerzugskej kultúry, dôkazom by mohli byť niektoré prvky v pochovávaní na tzv. plochých pohrebiskách, ktoré sa spájajú s prichádzajúcimi Keltmi (napríklad hroby skrčencov vo Váci, Kelti pochovávali v natiahnutej polohe, atď.). Vlastné pomenovanie prichádzajúcich keltských kmeňov zatiaľ nepoznáme.

V niektorých písomných prameňoch sa spomína existencia keltského kmeňa Volkov-Tektoságov v Karpatskej kotline [Caesar, Zápisky o vojne v Galli VI, 24]. Vieme o ich ťažení na juh, ktoré sa skončilo vyplienením Delf. Poklad z tejto výpravy sa podľa Pompeia Troga našiel blízko dnešného francúzskeho Toulouse. Keďže nepredpokladáme, že sa keltské armády plavili cez Stredozemné more, môžeme uvažovať, že išlo o kmene, ktoré minimálne prešli územím Karpatskej kotliny a pravdepodobne popri Dunaji, čiže hypoteticky mohli prejsť aj naším územím. Caesar síce píše o existencii keltských morských plavidiel, ale tie sa plavili v Atlantickom oceáne a nemáme žiadne zmienky o ich existencii v Stredozemnom mori [Caesar, Zápisky o vojne v Galli III, 7 – 16]. Je preto pravdepodobné, že Volkovia a Tektoságovia prechádzali územím Karpatskej kotliny – či sa však usadili na území dnešného Slovenska, nevieme. Lepšie sme informovaní o názvoch etník v neskorších obdobiach. Spomínajú sa hlavne dve keltské kmene – Kotíni a Bójovia.

Kelti na severe a príchod Bójov

Hypotetické ťaženie Volkov a Tektoságov

Na severnom Slovensku sa v dobe laténskej (približne 5. až 1. storočie pred Kr.) rozšírila tzv. púchovská kultúra (3. storočie pred Kr. až 2. storočie po Kr.), ktorá sa vo všeobecnosti spája s keltskými Kotínmi a zároveň sa uvažuje, že sa na jej vzniku podieľal aj domáci substrát z prostredia horských oblastí severného Slovenska, do ktorého prišli keltskí migranti z juhu pod tlakom kmeňa Bójov. Najznámejšou lokalitou tejto kultúry je Liptovská Mara. Keltský pôvod Kotínov zaznamenal aj rímsky historik Tacitus [Tacitus, Germánia, 43].

Keltskí Bójovia sa na strednom Dunaji objavili pravdepodobne vo viacerých vlnách a stretávali sa tu už s usadeným keltským obyvateľstvom. Prvú vlnu Bójov mohli tvoriť už migranti zo severnej Itálie, ktorí začiatkom 2. storočia pred Kr. unikali pred tlakom Rimanov.

Ďalšia vlna Bójov mohla prísť z Čiech, kde sa im síce podarilo odraziť prvý nápor germánskych Kimbrov (okolo r. 113 pred Kr.), ale pred ich predpokladaným pokračujúcim tlakom (pravdepodobne aj tlakom iných kmeňov) museli nakoniec Kelti územie Čiech opustiť. V polovici 1. storočia pred Kr. mohla prísť ešte jedna vlna. Jej novým centrom sa stala Bratislavská brána a juhozápadné Slovensko, kde vytvorili svoje mesto – oppidum. Po usadení sa v priestore Bratislavskej brány začali Bójovia expanziu smerom na východ.

Keltská svätyňa Havránok na Liptovskej Mare

Posledným elementom v pestrom zoskupení etník na území stredného Dunaja boli Dákovia, ktorí tu prenikali už na začiatku 1. storočia pred Kr z juhovýchodu. Niekedy v polovici 1. storočia pred Kr. začal dácky panovník Burebista víťazný útok na keltské kmene Bójov a Tauriskov (mohli žiť na území dnešného západného Maďarska) v Panónii a na území dnešného Slovenska. Dákovia porazili Bójov, ktorých viedol Kritasiros [Strabón, Zemepis VII, 3, 1 – 3]. Je pravdepodobné, že po tejto bitke časť Bójov odišla do hornatých oblastí severného a stredného Slovenska do oblasti spomínanej púchovskej kultúry a posilnila tunajšie osídlenie. Neskôr sa k nim mohla pripojiť aj časť Dákov, ktorí migrovali kvôli expanzii Rímskej ríše.

S rímskymi výbojmi súvisí aj nápis – tzv. Tuskulské elógium, v ktorom sa spomínajú kmene Kotínov a Osov. Zlomok Tuskulského elógia hovorí o tom, že vojvodca Marcus Vinicius sa asi v roku 10 pred Kr. dostal do kontaktu s Kotínmi, Osmi a Anartmi. Spomínané údaje, aj keď už pre neskoršie obdobie (doba rímska, 1. až 4. storočie po Kr.), potvrdzuje antický historik Tacitus, ktorý takisto spomína etniká Kotínov a Osov [Tacitus, Germánia 43].

Kotínov sme už spomenuli vyššie, ale kto sú Osovia? Hlavne maďarskí bádatelia im prisudzujú ilýrsky pôvod. Osovia sa v elógiu nachádzali vedľa Kotínov, čo viedlo niektorých bádateľov k ich umiestneniu do ohybu Dunaja. Tento predpoklad sa však nepotvrdil, pretože zo záveru 1. storočia pred Kr.,  čiže z obdobia vzniku Tuskulského elógia, nemáme z  dolných tokov riek Hron a Ipeľ a z dunajského ohybu doložené husté osídlenie.

Sťahovanie Bójov a expanzia Dákov

Čo sa stalo s keltskými osídlením na území Slovenska?

Na základe faktov môžeme predpokladať, že na území Slovenska žili v praveku rôzne etniká, ale s istotou vieme pomenovať len niektoré keltské kmene,  konkrétne Bójov a Kotínov. Prečo však „zmizli“ z našich dejín?

Prvou možnou príčinou zániku bójskeho (ale aj keltského) osídlenia by mohli byť zmeny v stredoeurópskej laténskej spoločnosti, ktoré sa začali už na rozhraní 3. a 2. storočia pred Kr. Vieme, napríklad, o zmene pohrebného rítu z kostrového na žiarový, dokonca neskôr pohrebiská úplne miznú. Zmeny mohli mať neskorší dopad na osídlenie, pretože ho nejakým spôsobom narušili. Žiaľ, takéto zmeny nie sme schopní v archeologických a historických prameňoch zachytiť a lepšie identifikovať.

Na prelome letopočtov sa do stredného Podunajska tlačili germánske kmene Kvádov. Týmto tlakom nemuseli odolať ani posledné zvyšky Bójov, ktoré nepodľahli Dákom. Rovnako sa z juhu tlačili Rimania, ktorí sa zastavili na Dunaji.

Poslednou príčinou zániku bójskeho osídlenia by mohli byť klimatické zmeny. Všetky klimatické modely ukazujú na pokles priemernej ročnej teploty a na kolísanie zrážok na konci 1. storočia pred Kr. Klimatické výkyvy mohli vyvolať dominový efekt. Opakujúca sa neúroda v dôsledku sucha mohla, napríklad, viesť k napätiu v spoločnosti.

Pri Kotínoch predpokladáme, že ich presídlili (viac či menej násilne) Rimania. Na základe antických nápisových pamiatok sa dá predpokladať, že už za čias cisára Nera (1. storočie po Kr.) presídlil panónsky legát L. Tampius Flavius skupiny severodunajských barbarov do Panónie. Naznačujú to aj ďalšie epigrafické a písomné pamiatky. Osudový zvrat v živote Kotínov nastal za markomanských vojen (161 – 180 po Kr.). Keď Rimania začiatkom 70. rokov 2. storočia po Kr. chystali  plán, ako zakročiť proti Kvádom, prisľúbili im Kotíni pomoc. Neskôr však zaváhali a  ťažko sa previnili proti skúsenému veliteľovi a poslovi Tarrutienovi Paternovi, ktorý mal stáť na čele ich kontingentu, a ktorý neskôr dosiahol rozhodujúce víťazstvo nad Kvádmi. Po zúčtovaní s Kvádmi nedala na seba odveta za vierolomnosť Kotínov dlho čakať. Ako uvádza Cassius Dio, Kotíni boli Rimanmi presídlení (medzi rokmi 173 a 180 n. l.) do vyľudnených provincií v Dolnej Panónii, kde sa čoskoro vytratilo aj ich meno [Cassius Dio, Rímske dejiny, 71, 11 – 12].

Pramene

  • Caesar, G. I.: Zápisky o vojne v Galii. Preložil J. Hrabovský. Bratislava 2008. 
  • Hérodotos: Dějiny aneb Devět knih dějin nazvaných MÚSY. Preložil J. Šonka. Praha 2004.
  • Tacitus, P. C.: Agricola, Anály, Germánia, Histórie. Preklad: J. Žigo/M. Paulinyová/J. Rovenská. Bratislava 1988.
  • Valachovič, P. a kol.: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov. Bratislava 1988.

Použitá literatúra

Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk (HistoryLab.sk). Je autorom knihy Sila zániku : Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách.