Takouto revolúciou bez boja bola neolitická „revolúcia“. Ide o proces, počas ktorého sa ľudstvo začalo venovať poľnohospodárstvu a prešlo k usadlému spôsobu života. Ten umožnil zhromažďovanie technologických inovácií, dostatočné zásoby potravy a aj zvýšenie počtu obyvateľov. Ale prečo sa zrazu ľudia, ktorí sa živili lovom a zberom, „rozhodli“ radikálne zmeniť spôsob obživy? Okolo tejto otázky pokračuje medzi odborníkmi masívna diskusia, ktorá prináša aj rôzne kontroverzie.
Neolitickú „revolúciu“, ktorej označenie ako prvý zaviedol britský archeológ V. G. Childe, sa dosiaľ pokúsilo vysvetliť mnoho archeológov, antropológov, historikov i ekonómov. Aj keď je vo všeobecnosti akceptované, že tento proces bol pre ľudské dejiny kľúčový, neexistuje jednoznačná teória vysvetľujúca dôvody prechodu na neolitický spôsob života. Zvyčajne je vnímaný ako výsledok viacerých faktorov (klimatické zmeny, populačný tlak a rôzne kultúrne podmienené alternatívy), ktoré sa odohrali na Blízkom východe na začiatku holocénu. Najpopulárnejšou je jednoznačne hypotéza o zmenách klímy a s ňou spojená premena ekosystému.
Loviť a zbierať alebo pestovať a chovať?
Už takmer storočie sa prehistorici pokúšajú odpovedať na ústrednú otázku: Prečo sa ľudia po tom, ako sa stali lovcami a zberačmi, rozhodli na začiatku holocénu vyrábať svoje potraviny? Žiaľ, neexistuje žiadna jednoznačná odpoveď. Inými slovami, dôvody neolitickej „revolúcie“ vidia jednotliví bádatelia odlišne. Táto variabilita sa dá vysvetliť rôznorodosťou artefaktov pozorovaných archeológmi na celom svete. Je to však aj výsledok rôznych myšlienkových smerov v archeológii. Existujú dve hlavné teórie, ktorých „popularita“ sa v závislosti od obdobia menila.
Prvá je založená na sociálnej evolúcii. Podľa nej je výroba potravín vysvetľovaná adaptáciou človeka na „vonkajšie otrasy“. Tých môže byť hneď niekoľko, napr. vyhynutie zvierat v dôsledku nadmerného zabíjania či choroby; alebo zmena klímy a ňou vyvolané transformácie ekosystémov. Toto vysvetlenie je asi najpopulárnejšie, pretože v minulosti prevládajúce podnebie a jeho premeny sú dnes pomerne dobre známe. Iné aspekty, ako napr. veľkosť populácie či miera konkurenčného súperenia medzi susednými kmeňmi, sú skôr na úrovni hypotéz. Vzostup poľnohospodárstva by mohol byť odpoveďou ľudstva na klimatickú zmenu vedúcu k zlepšeniu alebo zhoršeniu životného prostredia (čo ide ruka v ruke s dostupnosťou potravy pre ľudí). V prvom prípade (zmeny k zlepšeniu) výsledné ekosystémy podporujú hojnosť a rozmanitosť rastlín a živočíchov. Výsledkom je preto jednoduchšie obstarávanie potravín pre lovcov/zberačov a viac času na experimentovanie s pestovaním a chovom zvierat. V druhom prípade (zmeny k zhoršeniu) sú ekosystémy horšie ako predtým, s väčším nedostatkom potravinových zdrojov, napr. následkom sucha. Aby lovecko-zberačská komunita prežila, t. j. vyhla sa hladovaniu a smrti, musí nájsť nové spôsoby, ako získať potraviny – a to mohlo viesť k začiatku poľnohospodárstva. Tieto jednoduché alternatívy ukazujú, že začiatok hospodárenia môže byť výsledkom rôznych „vonkajších šokov“ (pozitívnych alebo negatívnych) – aj keď v konečnom dôsledku všetky súvisia s klimatickými zmenami.
Druhá teória uvažuje, že ľudia nezmenili svoje životné nastavenie v dôsledku „vonkajších otrasov“. Vnútorným spôsobom sa rozhodovali, čo robiť, t. j. či hľadať potravu, loviť alebo farmárčiť. Tento kultúrny pohľad na neolitickú „revolúciu“ je oveľa častejší medzi „mainstreamovými“ ekonómami a je typický aj pre ekológiu ľudského správania. Z ekonomického hľadiska možno neolitizáciu vysvetliť ako jednoduchý výber medzi technikami získavania potravy, konkrétne medzi hľadaním potravy a lovom a poľnohospodárstvom. Túto voľbu, založenú na jednoduchej analýze nákladov a výnosov, robili vtedajšie komunity porovnávaním miery vynaloženia vlastnej energie. Pokiaľ získavanie potravy lovom a zberom poskytuje vyššie výnosy, ľudia zostávajú lovcami/zberačmi. A to aj v prípade, že už vedia, ako domestikovať rastliny a zvieratá. Vo chvíli, keď efektivita získavania potravy klesá (resp. je v porovnaní s pestovaním a chovom nižšia), niektorí lovci/zberači sa obracajú na poľnohospodárstvo a na chvíľu sa adaptujú na obe techniky. Keď sa rozdiel medzi týmito dvoma spôsobmi zabezpečovania obživy prehĺbi, väčšina obyvateľstva úplne prechádza na pestovanie a chov a nastáva „neolitická revolúcia“.
Prechod k poľnohospodárstvu v oboch prípadoch mohol byť na začiatku len doplnkovou alebo náhradnou stratégiou v problematických časoch, ktorá sa postupne presadila. Uspokojivú odpoveď na otázku, čo viedlo k prechodu od lovu a zberu k pestovaniu a chovu, azda nemožno nájsť aj preto, že v rôznych častiach sveta mohli byť kľúčové úplne rozdielne faktory. Centrá, kde sa prvotne odohrala neolitická revolúcia, sú totiž rôznorodé. Vzostup poľnohospodárstva jasne dokumentujú archeologické štúdie, ktoré dokazujú, že v období od cca 10 000 do 3 000 pred n. l. sa neolitická „revolúcia“ objavila nezávisle na približne siedmich rôznych miestach: primárne Blízky východ (resp. oblasť Úrodného polmesiaca), o niečo neskôr Čína, Stredná Amerika (resp. Mezoamerika), Nová Guinea, Andy, severná a západná Afrika. Rovnako dôležitý je problém rozlíšenia, čo bolo pri vzostupe produkcie potravín príčina a čo dôsledok.
Kde to teda všetko začalo?
Jedným z nepopierateľných faktov súvisiacich s neolitizáciou je dôležitosť oblasti Úrodného polmesiaca, ktorá sa nachádza v juhozápadnej Ázii. Práve odtiaľto podľa všetkého pochádza celý rad prvkov civilizačného pokroku. Zároveň ide o úplne najstaršie centrum produkcie potravín – domestikovaných tu bolo hneď niekoľko hlavných plodín (pšenica jednozrnná a dvojzrnná, jačmeň, strukoviny – hrach, šošovica, cícer a hrachor, ľan) a takmer všetky zdomácnené zvieratá (ovce, kozy, ošípané a hovädzí dobytok). Produkcia jedla vo forme pestovania a chovu bola prvou z veľkých inovácií, ktoré sa objavili v oblasti Úrodného polmesiaca. Prečo mala pri zdomácnení rastlín a zvierat taký výrazný náskok práve táto časť sveta?
Prvou veľkou výhodou uvedenej oblasti je jej poloha v rámci stredomorskej klímy, pre ktorú sú charakteristické mierne, vlhké zimy a dlhé, horúce a suché letá. Typické sú tam rastlinné druhy, ktoré dokážu prežiť obdobia sucha a začnú rýchlo rásť, keď prídu dažde. Viaceré plodiny (najmä obilniny a strukoviny) sa na tieto podmienky adaptovali tým, že sa z nich stali jednoročné rastliny, ktoré síce veľmi nenarastú, ale produkujú pomerne veľké a – čo je dôležité – jedlé semená. Tamojšia flóra obsahovala hneď niekoľko druhov divých predkov plodín s takouto vysokou produktivitou. Ich hodnotu poznali už lovci/zberači, ktorí sa vďaka možnosti nazbierať veľké množstvo semien divých obilnín a živiť sa nimi celý rok usádzali v stálejších príbytkoch ešte predtým, ako začali tieto rastliny sami pestovať.
Rovnako kľúčovou výhodou spomenutej oblasti je výskyt veľkého množstva na domestikáciu vhodných druhov zvierat. Zdomácnené tu boli ovce, kozy, ošípané a kravy, ktoré sú dodnes štyrmi z piatich najdôležitejších zdomácnených zvieracích druhov. Aj v tomto prípade (rovnako ako pri rastlinách) bola domestikácia zavŕšením dlhodobého pozorovania a experimentovania. Ľudia by len ťažko investovali čas a energiu do starostlivosti a kŕmenia zvieraťa, ak by nepoznali možnosti jeho využitia.
Bola prvá sliepka alebo vajce?
Vráťme sa však k príčinám a dôsledkom neolitickej „revolúcie“. Napriek rozsiahlym diskusiám sa autori zhodujú hneď na niekoľkých dôvodoch, ktoré mohli prispieť k zásadnej zmene spôsobu získavania obživy. Prvým je zníženie množstva potravinových zdrojov vo voľnej prírode, od ktorých boli lovci/zberači závislí. V oblasti Úrodného polmesiaca to bol úbytok počtu divých gaziel, predstavujúcich hlavný zdroj mäsitej zložky potravy pre tamojších lovcov/zberačov, ktorý dal impulz k domestikácii tamojších iných druhov zvierat. Gazely v danej oblasti pôvodne žili vo veľkých stádach, avšak rozrastajúca sa populácia ich postupne „vylovila“.
Nie všetky zvieratá (rovnako ako rastliny) boli vhodné pre zdomácnenie. Pre rozvoj poľnohospodárstva boli dôležité hlavne veľké bylinožravé cicavce (mäsožravce sa ekonomicky neoplatili), ktoré boli hierarchicky usporiadané (v prípade nebezpečenstva nemali tendenciu sa rozpŕchnuť – preto nechováme antilopy) a v zajatí bolo možné naplniť podmienky pre ich rozmnožovanie (preto máme doma psy a nie gepardy).
S tým súvisí aj druhý faktor, ktorý predstavuje fakt, že v dôsledku vyčerpávania zdrojov potravy získavanej lovom sa lovecko-zberačský spôsob života „vyplácal“ čoraz menej. Na druhej strane, v oblasti Úrodného polmesiaca sa následkom klimatických zmien začalo dariť divorastúcim obilninám. Vzhľadom na ich hojný výskyt poskytovali ľahko prístupný zdroj potravy. Asi preto ich lovci/zberači „objavili“ ešte pred samotným vzostupom poľnohospodárstva. Ich zber predchádzal na uvedenom území domestikácii pšenice a jačmeňa.
Ďalším faktorom je rast hustoty obyvateľstva, ktorý súvisel so vzostupom produkcie potravín. Dlhodobo sa vedú diskusie, čo bola príčina a čo dôsledok. Prinútil nárast hustoty populácie ľudí, aby začali s produkciou potravy alebo, naopak, umožnila produkcia potravy nárast hustoty populácie? Tento „názorový boj“ Ester Boserupovej a Thomasa Malthusa pravdepodobne nemá víťaza, nakoľko v princípe by to malo fungovať obojsmerne (a možno aj fungovalo). Produkcia potravín by vzhľadom na väčší prínos životu dôležitých kalórií z obrábanej pôdy na hektár v porovnaní s lovom a zberom mala viesť k zvýšeniu hustoty ľudskej populácie. Na druhej strane, hustota obyvateľstva od konca pleistocénu aj tak prirodzene stúpala vďaka technologickým inováciám, ktoré sa postupne začali používať. Tento pozvoľný rast počtu ľudí viedol k získavaniu väčšieho množstva potravy. V spoločnosti lovcov/zberačov sa ľudia kvôli hľadaniu obživy museli zväčša sťahovať z miesta na miesto. Roľníci sa, naopak, trvale zdržiavali v blízkosti svojich polí. Tento fakt umožnil vtedajším komunitám zvýšiť svoju početnosť.
Žena v lovecko-zberačskej spoločnosti mohla reálne mať vzhľadom na kočovný spôsob života iba jedno dieťa, resp. porodiť druhé mohla len vo chvíli, keď sa batoľa naučilo chodiť dosť rýchlo na to, aby udržalo tempo ostatných členov komunity. Interval medzi jednotlivými pôrodmi bol teda 3 – 5 rokov. V poľnohospodárskej spoločnosti mohli mať ženy toľko detí, koľko uživili. Pôrodný interval sa skrátil približne na polovicu. Rodenie vyššieho počtu detí však vyžadovalo ešte viac jedla. Hustota obyvateľstva rástla o niečo rýchlejšie ako bol potravinový výnos. Paradoxom je, že hoci sa produkciou potravín, resp. obrábaním pôdy zvýšil výnos prijateľných kalórií, výsledkom bolo, že prví roľníci (najmä na začiatku) boli živení horšie ako lovci/zberači.
Nedávne štúdie porovnávajúce plusy a mínusy lovu a zberu v porovnaní s pestovaním priniesli zaujímavé výsledky – poľnohospodárstvo bolo vo svojich začiatkoch namáhavou, časovo náročnou a intenzívnu prácu vyžadujúcou aktivitou s nízkou návratnosťou. Inak povedané, prví poľnohospodári museli pracovať tvrdšie a dlhšie ako lovci/zberači. Vzhľadom na svoju závislosť od vybraných domestikovaných plodín, t. j. stravovania založeného majoritne na uhľohydrátoch, boli navyše oveľa náchylnejší na choroby a podvýživu. Usadlejší spôsob života spojený s bezprostrednou blízkosťou domestikovaných zvierat tiež viedol k zhoršeniu hygienických pomerov a zvýšeniu rozmachu zvieracích ochorení. Napriek značnej námahe nevyhnutnej pre obrábanie pôdy i civilizačným problémom (napr. chorobám), ktorým bolo treba čeliť, v konečnom dôsledku poskytol rozvoj poľnohospodárstva obrovskú výhodu komunitám, ktoré si ho osvojili.
Ľudia v roľníckych spoločnostiach menej podliehali rozmarom prírody ako lovci/zberači, a tým mali vyššiu šancu na prežitie. I s použitím „primitívnej“ techniky obrábania dokázali v oblasti s úrodnou pôdou vyprodukovať niekoľkonásobne viac potravy v porovnaní s lovom a zberom. Zdomácnenie zvierat, poskytujúce spoľahlivý zdroj mäsa bez toho, aby museli vyvinúť námahu pri love, rovnako prinieslo výhody, ktoré lovci/zberači nemali. Tí zo zabitého zvieraťa mohli využiť mäso, kosti i kožu – a to na prípravu jedla, nástrojov alebo prístrešku – ale len raz. Pri chovaných zvieratách si uvedené komodity môžete zaistiť dlhodobo. Nehovoriac o získavaní ďalších produktov, ako sú mlieko, vlna či (neskôr) ťažná sila. Výhodou sa stalo aj väčšie množstvo narodených detí – od určitého veku mohli pomôcť so starostlivosťou o plodiny, zvieratá i mladších súrodencov, rovnako ako s prácou v domácnosti (prípravou jedla).
Ďalším efektom potravinového prebytku bolo, že nebolo potrebné zapojiť každého člena komunity do činností spojených s hľadaním a prípravou jedla. Ľudia mali teraz viac času venovať sa aj iným aktivitám. Zrodili sa „kvalifikované profesie“ ako výroba nástrojov, hrnčiarstvo, tkáčstvo, tesárstvo a pod. Inými slovami, efektívne poľnohospodárstvo umožnilo intenzívnejšiu deľbu práce. Netreba zabúdať aj na iný dôležitý dôsledok vzniku usadlého hospodárenia, a to zhromažďovanie technologických inovácií. Zatiaľ čo lovec si premyslí, čo si vezme so sebou „do batohu“, roľník môže vďaka usadlému spôsobu života zhromažďovať veci a vďaka tomu sa môže viac venovať novým „vymoženostiam“. Tak dala neolitická „revolúcia“ impulz zrýchlenému technologickému pokroku.
Poľnohospodárstvo nakoniec vyhralo „vojnu“
Zdá sa, že si stále nemôžeme stopercentne odpovedať na otázku, prečo sa lovci/zberači na rôznych miestach sveta rozhodli začať s pestovaním plodín a chovom zvierat. Čo je však viac-menej isté, je fakt, že oba ekonomické systémy (obstarávanie potravín a výroba potravín) majú svoje výhody aj nevýhody. Poľnohospodárstvo napriek tomu prakticky na celom svete nahradilo lov a zber a tieto formy získavania obživy sa dnes nachádzajú len vo veľmi okrajových a „zaostalých“ oblastiach (napr. Nová Guinea).
Na záver je tiež potrebné poznamenať, že už v čase pred neolitom bola ekonomika a spoločnosť rozvinutá natoľko, aby mohlo dôjsť k neolitickej „revolúcii“. Práve v tomto predneolitickom období sú korene mnohých zmien, ktorých vplyv a význam pretrváva dodnes. Predpojaté predstavy o prechode od jednoduchých lovcov/zberačov ku komplexným farmárom dlhodobo brzdili pokrok v oceňovaní rôznorodých zručností, vedomostí a spôsobov, akými lovci/zberači pôsobili v rámci svojich ekosystémov. V skutočnosti však mnohí lovci/zberači prijali usadlý spôsob života skôr, ako sa pôvodne predpokladalo. Vzhľadom na to je možné konštatovať, že komplexné lovecko-zberačské komunity preklenuli priepasť medzi životom jednoduchých lovcov/zberačov a poľnohospodárov a napomohli významnému procesu, ktorý dnes poznáme pod pojmom neolitická „revolúcia“.
Použitá literatúra:
- Diamond, J.: Evolution, consequences and future of plant and animal domestication. Nature 2002, 700 – 707.
- Diamond, J.: Osudy ľudských spoločností. Bratislava 2021.
- Stock, JT./Pinhasi, R.: Changing paradigms in our understanding of the transition to agriculture: Human bioarchaeology, behaviour and adaptation. Human bioarchaeology of the transition to agriculture, 2011, 1 – 13.
- Svizzero, S.: Population Pressure and the Transition to Agriculture. Global Journal of Human-Social Science: History, Archaeology & Anthropology 16 (2), 2016, 7 – 12.
- Svizzero, S.: Persistent Controversies about the Neolithic Revolution. Journal of Historical Archaeology & Anthropological Sciences 1(2), 2017, 1 – 10. DOI: 10.15406/jhaas.2017.01.00013
- Svizzero, S./Tisdell, A. C.: The Neolithic Revolution and Human Societies: Diverse Origins and Development Paths. Working Papers on Economics, Ecology and the Environment no. 192, 2014, 1 – 38.
Je absolventkou Katedry archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. V rámci doktorandského štúdia sa začala venovať problematike archeológie domácnosti a absolvovala študijný pobyt na Oddelek za arheologijo, Filozofska fakulteta Univerze v Ljubljani(Slovinsko). Je spoluautorkou publikácie Archeológia pravekých domácností(2018), ktorá je knižnou podobou jej dizertačnej práce. V súčasnosti pôsobí ako odborná radkyňa na Krajskom pamiatkovom úrade Nitra a príležitostne prednáša študentom archeológie.