Moderný štát, v ktorom už bolo možné jednoznačne rozlišovať medzi vojenskými a civilnými prvkami, vznikol z existenčnej potreby budovania takého vnútroštátneho finančného systému a byrokratického mechanizmu, ktorý by bol schopný zabezpečiť funkčnosť efektívnej a stálej armády. Tvrdá vojenská disciplína a oddanosť štátu premenili európske vojská na omnoho účinnejšie organizácie, ako boli feudálne insurekcie, žoldnierske kompánie či iné spontánne organizované vojenské sily, ktoré nahradili.
Moderne usporiadané ozbrojené sily posilňovali štátnu moc tým, že armáda slúžila nielen ako nástroj vonkajšej obrany, ale aj vnútorného nátlaku. V prvom rade dokázala zabezpečiť účinné vyberanie daní, bez ktorých by pravidelné vyplácanie a zásobovanie nebolo možné. Moderný štát sa inštitucionalizoval prostredníctvom mechanizmu civilnej správy, potrebného na budovanie profesionálnych štátnych armád. Priemyselná revolúcia však voviedla spoločnosť do úplne novej éry masových vojen. Organizačný rámec im poskytol národný štát.
Rozmach moderného štátu
V priebehu 17. storočia vznikala naprieč európskymi monarchiami centralizovaná civilná správa schopná do poľa postaviť stovky tisíc mužov a po dlhé roky ich tam udržať. Velitelia plukov, menovaní monarchiou, pluky zostavovali a plne zodpovedali za ich stav. Časť štátnej správy, tzv. intendantúra, kontrolovala tento „finálny produkt“ a podávala o tom správy ministrovi vojny. Monarchie boli rozdelené na oblasti, ktorých ľudský a ekonomický potenciál mohol armády zásobovať a ubytovať. Zriaďovali sa stále sklady, arzenály a kasárne, ale aj kadetské školy, nemocnice a invalidovne. Francúzsko tento zázrak štátnej moci stvorilo a Prusko bolo jeho najsvedomitejším napodobiteľom.
Konkrétny príklad možno odvodiť z reforiem, ktoré nasledovali po územnom urovnaní medzi Brandenburskom a Švédskom (1653). Aby mohol brandenburský kurfirst Fridrich Wilhelm do poľa vystrojiť väčšiu armádu, presvedčil stavy, aby jeho úradníci vyberali na ich územiach dane, čím sa vzdali svojho historického práva. S týmto krokom súhlasili vzhľadom na rastúcu náročnosť vojenského financovania. Ríšsky snem v roku 1654 odporúčal, aby poddaní každého štátu ríše poskytli svojim lénnym pánom pomoc pri strážení pevností a iných dôležitých miest. To pomohlo Fridrichovi Wilhelmovi nahnať svojich poddaných do služby vo veľkom štátnom vojsku. Táto armáda bola potom často využívaná na vymáhanie daní a upevnenie centrálnej moci panovníka. Keďže dane odvádzali vidiečania i mešťania, šľachta sa týmto praktikám nebránila, čím bolo bez väčších prekážok možné postaviť stálu centrálne platenú armádu. Štátny správny aparát zodpovedný za výber daní však zašiel ešte ďalej. V mestách, kde sa peniaze získavali prostredníctvom spotrebnej dane, začal vykonávať dohľad nad žatvou, platením nájmov či inými priemyselnými a obchodnými aktivitami. Štát tak získal nový stupeň kontroly nad ekonomickými aktivitami svojich poddaných, čo viedlo k vzniku centrálnej výkonnej vlády v Berlíne.
V Rakúskej ríši dochádzalo v priebehu 18. storočia k obdobnému, aj keď mierne oneskorenému vývoju. Po porážke, ktorú Rakúsko utrpelo vo vojne o rakúske dedičstvo, si Mária Terézia uvedomila, že na obnovenie svojej moci sa bude musieť prispôsobiť pruskému modelu a pustila sa do horúčkovitej reformy štátneho aparátu a armády. S pomocou rakúsko-českého politika Haugwitza bolo založené Riaditeľstvo pre administratívne a finančné záležitosti (1749), v rámci ktorého sa presadil pružnejší systém vyberania daní, novelizoval sa systém vyplácania žoldu, vojská boli zásobované cestou eráru. Zatraktívnili sa pomery v armáde. Budovali sa invalidovne, vojenské nemocnice, bola založená Vojenská akadémia vo Viedenskom Novom Meste. Zaviedli sa jednotné slušivé vojenské uniformy a dôstojnícky zbor sa mohol po odslúžení 10 rokov uchádzať o šľachtický titul.
Nastolil sa tzv. konskripčný systém odvodov (1763), ktorý sa zakladal na súpise obyvateľstva. Pluky sa budovali na teritoriálnom princípe, takže ich národnostné zloženie bolo homogénnejšie a medzi pospolitým ľudom sa začal šíriť nacionalizmus. Aj Tereziánsky urbár (1767), ktorý zlepšil postavenie obyčajného ľudu voči zemepánom, plnil funkciu pri zlepšení financovania veľkej pravidelnej armády. Pod vplyvom horúčkovitých reforiem v oblasti štátneho aparátu, plynúcich z nutnosti profesionalizácie ozbrojených síl, došlo k uplatneniu myšlienok osvietenstva. Jozef II. zaviedol Tolerančný patent a zrušil nevoľníctvo (1781), ktoré už bolo pri rozvinutej civilnej správe a sofistikovanejšej štátnej kontrole nad ekonomickou základňou štátu, nepotrebné, ba až obmedzujúce. Došlo k rozvoju obchodu, vzdelanosti a inovatívnosti, čo vohnalo vietor do plachiet priemyselnej revolúcie.
Národ v zbrani
Buržoázia, daňoví poplatníci vytvárajúci zisky, v štátnych armádach neslúžili. Úlohou dobrého občana bolo platiť dane a pri rozumnej politickej ekonómii ich panovníci pri zarábaní peňazí ani nemienili obmedzovať. Spolu s rastúcim bohatstvom Európy rástla prosperita a sebavedomie buržoázie, ktorá sa na vojenskú zložku spoločnosti, skladajúcu sa z vidiečanov a aristokratov, pozerala skrz prsty. Armády boli uzavretými inštitúciami, oddelené od zvyšku spoločnosti, a vojna bola redukovaná na čoraz špecializovanejšiu a neprístupnejšiu vedu sledujúcu záujem absolutistického monarchu. Nastupujúca priemyselná revolúcia menila svet obchodu a finančníctva. Ekonómovia druhej polovice 18. storočia už vo vojne nevideli taký zdroj bohatstva ako merkantilisti. V časoch osvietenstva boli ľudia čoraz väčšmi presvedčení, že bohatstvo pochádza z voľného obchodu, ktorému čoraz väčšie dynastické vojny zamedzovali. Rastúca trieda kapitalistov považovala vojny starého režimu za nezmyselné, a navyše finančne nadmerne zaťažujúce. Mechanizmy moderného štátu, budované najmä s vidinou vydržiavania pravidelnej štátnej armády, previazali spoločnosť s politickým režimom v nevídanom rozsahu.
Nákladné dynastické vojny, nespravodlivý a regresívny daňový systém a zlá hospodárska situácia vo Francúzsku vyvrcholili v otvorenej vzbure proti starému režimu. Francúzska revolúcia vyniesla na piedestál slobodného občana. Armáda sa stala nástrojom národa. Aby Francúzi dokázali vybojovať prvú koaličnú vojnu, uchýlili sa k totálnej mobilizácii. Revolučný koncept „národ v zbrani“ bol sformulovaný v dekréte Levée en masse a uzákonený Národným konventom prvej Francúzskej republiky 23. augusta 1793. Išlo o historicky prvú všeobecnú brannú povinnosť pre mužov vo veku od 18 do 25 rokov. Vďaka tejto reforme získala nová francúzska armáda taký počet vojakov, akým sa nemohol pochváliť žiaden iný štát, čím sa Francúzskej republike podarilo preniesť vojnu za svoje hranice a nútiť okolité štáty inovovať svoje vojenské organizácie tak, aby sa národu v zbrani ubránili.
Vojny národov
Koncom 18. storočia Európa prežívala dve paralelné revolúcie, ktoré systematickým spôsobom zmenili vojenstvo, politiku a spoločnosť. Francúzska revolúcia sprostredkovala masám politické práva, čím dala vzniknúť masovým armádam. Priemyselná revolúcia umožnila tieto masové armády vyzbrojiť, zaodieť, nakŕmiť a zaplatiť. Otvorili sa možnosti vedenia masových vojen, ktorých metódy si vyžadujú mobilizáciu všetkých zdrojov štátu.
Vojenský teoretik a generál Carl von Clausewitz poukazoval na všeobecnú brannú povinnosť ako na fenomén, ktorý definitívne doviedol ľudstvo do éry absolútnych vojen, keďže cieľom vojny za takých okolností je zlomenie odhodlania druhého národa ďalej bojovať. Budovanie národnej armády si vyžiadalo aj mobilizáciu hospodárstva, čo bolo vzhľadom na vtedajšiu technologickú úroveň možné len čiastočne. V mladej Francúzskej republike sa chlieb rozdával na prídelové lístky, spotrebný tovar mal stanovené maximálne ceny, luxusné tovary boli zabavené na export, zahraničný obchod regulovaný centrálnou komisiou, doprava a priemyselná výroba znárodňovaná, výroba vojenského materiálu pod štátnou kontrolou a vedcom boli prideľované vojenské úlohy.
Napoleon v roku 1804 napísal, že keby nebolo všeobecnej brannej povinnosti, nebolo by ani národnej moci. Tajomstvo úspechu Francúzov počas revolučných a napoleonských vojen spočívalo v spojení profesionality starého režimu s národným nadšením zhmotneným vo všeobecnej mobilizácii. Vďaka výhode obrovského počtu vojakov a z toho vyplývajúcich organizačných, operačných a taktických zmien si Napoleon na krátky čas dokázal podrobiť Európu. Uvoľnenie národného elánu bol fenomén, ktorému bolo nutné dať priechod aj v iných krajinách, ak mali kontinentálne armády ostať konkurencieschopné. Panovníci si uvedomili, že je nutné dať ľuďom vlasť, za ktorú by bojovali. Za politickým obrodením národa stála najmä vojenská nevyhnutnosť.
Európske mocnosti sa s novou dynamikou vysporiadali a ich armády sa prispôsobili. Asi najzásadnejšou zmenou, ktorá sa po napoleonských vojnách v Európe uplatnila, bola jednotná vojenská služba pre všetky druhy zbraní. Rakúsko ponechalo v platnosti nariadenia z roku 1802, ktorými sa zaviedla jednotná 14 ročná vojenská služba. Až po roku 1845 bola skrátená na osem rokov. Prusi najprv v roku 1813 zaviedli miličný systém a o rok neskôr uzákonili všeobecnú brannú povinnosť, ktorá ostala v platnosti až do roku 1918. Iba Británia, chránená morom, mohla pristupovať k dobovému vývoju svojsky. Ak by bola potrebovala vybudovať armádu podľa kontinentálneho modelu, na štruktúru jej spoločnosti by to bolo malo ďalekosiahly dopad. Námorníctvo však nepotrebovalo masy odvedencov. Jeho kvalita sa aj naďalej opierala o expertízu, profesionalitu a systém zásobovania, pri ktorých boli doktríny 18. storočia naďalej aktuálne.
Priemyselná revolúcia závratnou rýchlosťou transformovala spoločnosť a kapacitu štátov viesť vojnu. Technologické a organizačné inovácie, ako mechanizmus nabíjania pušiek zozadu, telegraf, železnice či vznik generálnych štábov, radikálne pretvorili vojenské doktríny moderných štátov. Bol to práve národný štát, ktorý dokázal týmito inováciami vyzbrojiť masové občianske armády. Vojensky efektívne a úspešné štáty, ako napríklad Prusko či Sardínske kráľovstvo, dokázali na bajonetoch priemyslom živených masových armád zjednotiť Nemcov a Talianov. Naopak, iné národné štáty, medzi nimi Uhorsko (1867), si svoj vznik presadili na úkor rozpadávajúcich sa dynastických ríš. Myšlienka veľkého maďarského národa však u nemaďarských obyvateľov nenašla pochopenie. Slováci sa totiž o svoj národný štát prihlásili už v tzv. jari národov (1848). Aj keď národný štát bol na slovenskom území budovaný už Maďarmi, Slováci si svojbytnosť museli vybojovať až v hrôzach prvej svetovej vojny.
Vojna a štát
Zmeny vo vojenskom umení a vojenských technológiách si vždy vyžadovali organizačný a politický rámec, ktorý by premietol ich potenciál do praxe. Na základe ich opisov sa dá pomerne dobre rozlíšiť, v akom spoločenskom zriadení sa žilo, či už to bolo rané feudálne panstvo reprezentované rytiermi, stredoveké stavovské zriadenie milícií, centralizujúce sa monarchie s medzinárodnými žoldnierskymi kompániami, moderný štát so svojou pravidelnou štátnou armádou, a nakoniec národný štát branných síl. Zo sledovaného deja môžeme pozorovať, že v európskych pomeroch do 19. storočia bol štát predovšetkým nástrojom na budovanie vojenskej moci.
Literatúra
- Dangl, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava 2017.
- Gray, C.: Strategy for Chaos, Revolutions in Military Affairs and the Evidence of History. London 2002.
- Howard, M.: Vojna v európskych dejinách. Bratislava 2014.
- Knox, M./Murray W.: The Dynamics of Military Revolution, 1300–2050. Cambridge 2001.
- Segeš, V. et al.: Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha 2015.
- Šmihula, D.: Vojenská služba, politické práva a občianstvo. Plzeň 2015.
Obrazová príloha: wikipedia.org, R. Knötel, L.-L. Boilly, H. Vernet
Vyštudoval medzinárodné vzťahy na Ženevskej škole diplomacie a verejnú správu na Leidenskej univerzite v Haagu. Pracuje v štátnej správe a od roku 2017 je postgraduálnym študentom Akadémie ozbrojených síl M. R. Štefánika, kde sa venuje otázkam bezpečnosti a obrany štátu.