Prichádzajú nečakane, na stádach koní, v očiach súčasníkov často opisovaní ako démoni z podsvetia. V kronikách zanechávajú krvavú stopu a často opäť miznú v tej istej hmle, z ktorej sa vynorili.
Takýto je bežný obraz nomádskych (kočovníckych) etník, ktoré z variaceho sa kotla eurázijských stepí prichádzajú aj na územie Slovenska už od predhistorického obdobia, aj v očiach modernej verejnosti. V našich hlavách rezonujú len väčšinou sprofanované mená najvýznamnejších veliteľov – Attilu, Arpáda či Džingischána, opradené mnohými veľa ráz brutálnymi legendami. Čo je však z týchto nejasných predstáv pravda a aké svetlo môžu do nášho poznania vniesť archeologické a historické poznatky? V tomto článku by som rád podrobnejšie rozobral jednu z laikom menej známych nomádskych spoločností – Avarov. Ako, kedy a kde žili? Ako sa obliekali, čo jedli, s kým sa milovali a ako bojovali? Po prieniku do historických súvislostí sa pokúsim dostať cez príslovečnú hmlu k obyčajnému človeku, ktorý prišiel z veľkej diaľky a rozhodol sa Karpaty a ich okolie nazývať domovom.
Príchod
V minulosti išli veľké zmeny mnohokrát ruka v ruke s násilím. Inak to nebolo ani v roku 567 po Kr., keď sa v okolí rieky Tisy usadil ľud kagana Bajana. Jeho príchod však nebol náhodný. Pôvodne vytlačení z juhoruských stepí inými turkickými etnikami, po vojnách aj spojenectvách s Byzanciou na dolnom Dunaji, v snahe nájsť si aspoň aké-také miesto, kde by mohli pásť svoje stáda a rozložiť svoje stany, prijalo toto spoločenstvo pozvanie germánskych Langobardov. To sa udialo po výbojoch na územie dnešného Nemecka, kde sa vojna s Frankami nakoniec skončila vzájomným spojenectvom. Samozrejme, že Langobardi by na svoje vlastné územie nepozvali nikoho z lásky k blížnemu, ale žiadali o služby námezdných žoldnierov. Ponuka bola v zásade jednoduchá: pomôžte nám poraziť našich susedov Gepidov a trosky ich ríše môžete považovať za svoje územie. Bajanova odpoveď bola kladná a Gepidi boli porazení. Územie v okolí Tisy bolo totiž ideálne pre pastvu stád aj pre zachovanie tradičného nomádskeho spôsobu života, ohraničené zo severu a východu horami, ktoré poskytovali prirodzenú ochranu, z juhu zas Dunajom. Na západe hraničilo ich teritórium s langobardským územím, čo si však ich susedia s veľkou nevôľou veľmi rýchlo uvedomili. Prítomnosť silného a bojovného elementu hneď za hranicami ich znepokojovala, spojenectvo mohlo veľmi rýchlo zaniknúť – takisto ako vzniklo. Preto Langobardi na veľkonočný pondelok roku 568 opustili svoje sídla a vlastne unikli na územie dnešného Talianska, kde zanechali svoju stopu dodnes – v pomenovaní oblasti Lombardie. Tento dátum vynačuje aj začiatok obdobia stredoveku na našom území.
Avari a Slovania
O avarskom kaganáte sa na hodinách dejepisu rozpráva hlavne v súvislosti s tzv. Samovou ríšou. Aj keď podľa archeologických nálezov je možné predpokladať, že skupiny slovanských osadníkov prenikli na územie Karpatskej kotliny už oveľa skôr ako Avari, vtedajší historici si viac všímajú až ich prítomnosť v konfliktoch v s Byzanciou v 7. storočí. Všeobecný trend hovorí o holubičích slovanských povahách, kruto skúšaných jarmom nomádov. Rozdeľovať včasnostredovekú spoločnosť na tyranov (Avarov) a úbohých trpiteľov (Slovanov) na základe etnického aspektu je však scestné. Národné či etnické sebaurčenie v takej miere, ako ho vnímame dnes, neexistovalo. Ľudia sa identifikovali nie podľa ich príslušnosti k určitému etnickému celku, ale primárne k ich najbližšiemu okoliu: rodine či kmeňu, a sekundárne k osobe vládcu a k bohatej elite. Spolužitie teda fungovalo podľa jednoduchej rovnice – kto má viac zbraní a bojovníkov, je viac ako ten, čo má len pole či stádo. Nemožno teda paušalizovať, slovanské kmene stáli ako na strane Avarov, tak aj proti nim, zmiešané pohrebiská s rôznymi pohrebnými zvyklosťami poukazujú na minimálne čiastočné mierové spolužitie vnútri samotného kaganátu, najmä v jeho záverečných fázach.
Ako vyzerali?
Ako asi vyzeral bežný Avar, ktorý prišiel na naše územie? Nijako. Bežný Avar totiž nikdy neexistoval, týmto slovom označujeme príslušníka širokého etnického konglomerátu zloženého z rôznych skupín. Časť z nich patrila ku kmeňom bulharským, časť k turkickým, môžeme pozorovať mongoloidné prvky, za súčasť avarského kaganátu možno považovať tiež slovanské kmene, ktoré sa pridali buď ešte vo východných stepiach, alebo až na území Karpatskej kotliny. Viac poznatkov by priniesli hlbšie antropologické analýzy kostí z pohrebísk z tohto obdobia. Jediné, čo môžeme skonštatovať s takmer istotou, je, že Avarský kaganát bol multietnickým útvarom, ktorý nazývali „domovom“ ľudia rôznych tvarov, farieb a odtieňov.
Zaujímavým fenoménom je sporadický výskyt umelo deformovaných lebiek, najmä ženských jedincov. Tento jav je známy už u Hunov a je možné predpokladať, že na území avarského kaganátu má pôvod v rovnakom prostredí. Úprava lebky sa robila už v detstve, keď sa rastúca hlava zväzovala, aby dostala pretiahnutý dlhý tvar, v dnešnom vnímaní pripomínajúci hlavu Votrelca režiséra Ridleyho Scotta. Konkrétny význam takejto úpravy však nie je známy (a radšej predpokladajme, že analógia s mimozemšťanom je čisto náhodná).
Čo ešte sa dá povedať o vonkajšom výzore? Archeologické doklady nachádzame hlavne na pohrebiskách. Vďaka nim je možné opísať najmä šperky, ktoré nosili, prípadne súčasti odevu, ktoré nepodľahli zubu času. Samozrejme, rozprávame predovšetkým o bohatšej vrstve spoločnosti, ktorá si mohla dovoliť užívať a potom do hrobov vkladať predmety nepodliehajúce skaze. O bežných obyvateľoch, ktorých bola väčšina a ktorých do záhrobia sprevádzali len skromné predmety alebo výbava z organického materiálu, zväčša nezachovaná, sú informácie zriedkavejšie.
Na mužskom odeve sa vynímal honosný opasok, obitý plieškami zdobenými mytologickými aj reálnymi zvieratami, rastlinným motívom či geometrickým vzorom. V motívoch bol veľmi obľúbený najmä gryf, ktorého časté vyobrazenie nabáda niektorých vedcov k pomenovaniu 8. storočia ako „storočia gryfa“. Na opasku okrem dekorácií viseli aj zbrane, ako šabľa, luk v puzdre a tulec na šípy. O úprave vlasov u mužov svedčia kovové trubičky či pliešky, ktorými si pravdepodobne zdobili vrkoče. Honosne zdobené boli aj postroje koní, ktorých často posielali na druhý svet spolu s ich majiteľom, a honosným postrojom sa nachádzajú pochovávané po jeho boku.
Ženy si zdobili hrdlá, uši a ruky, opasok bol pravdepodobne skôr prvkom mužského bojovníckeho elementu. Honosné šperky avarských žien poukazujú nielen na šikovnosť miestnych majstrov, ale aj na kontakty s byzantským prostredím. V nálezovom fonde nie je núdza o náušnice, koráliky, náramky, nákrčníky, amulety a podobne. O úprave účesov a o parádení vtedajších žien nám hovoria aj frekventované nálezy hrebeňov a šijacích súprav – ihelníčkov.
Ako žili?
Ťažká otázka pre celé obdobie praveku aj stredoveku, z ktorého nemáme dostatočné písomné správy. Môžeme opisovať jednotlivé aspekty, ktoré však môžu byť z jazykového, tendenčného či akéhokoľvek iného aspektu značne skreslené. Čo však môžeme s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať je, že tak ako dnes, ľudia sa v prvom rade chceli najesť, odpočinúť si a zabaviť sa.
Čo sa týka jedla, nomádske etniká ako žili, tak aj umierali s koňom a jeho konzumáciu pravdepodobne považovali za prirodzenú aspoň vo vzťahu s určitými náboženskými či špecifickými spoločenskými zvyklosťami. Mäso z chovaného dobytka spolu s mliečnymi výrobkami, s obilninami či divo rastúcimi strukovinami a s inými potravinami predstavovali podstatnú zložku jedálneho lístka. Lov bol bežnou súčasťou života, aj keď kosti divej zveri majú v archeologickom materiáli menší podiel oproti kostiam domestikovaných zvierat. Početné výrobky z parohoviny však podporujú teóriu o tom, že kosti sa jednoducho z lesa k obydliam nedoniesli.
A ako bývali? V prvotných fázach bol najcharakteristickejší pastiersko-nomádsky spôsob života. Celé skupiny aj so svojimi stádami dobytka kolovali po osvedčených trasách, zastavujúc sa pravdepodobne len na zimu. Archeologické doklady takéhoto spôsobu života však nenachádzame. Stany či jurty archeologicky sledovateľné proste nie sú. Poznáme osady rôznej veľkosti, ktoré tvorili polozahĺbené domy s drevenou konštrukciou, tzv. polozemnice. Či už sú dokladom usádzania sa nomádskeho elementu, alebo nie, sú rozhodne dokladom o tom, že na rovnakom území nežili len kočovné spoločnosti. Na základe nálezov z pohrebísk (spoluvýskyt hrobov jazdcov a hrobov s nepočetnou výbavou na pohrebiskách) je možné uvažovať, že nomádske a usadlé obyvateľstvo spolunažívalo v podstate v mieri. Démonizovať obdobie avarského kaganátu a tvrdiť, že išlo o obdobie útlaku či poroby je scestné. Ľudia boli vždy ľuďmi a nacionálny koncept pri sporoch a útlakoch hral druhé husle sociálnemu a ekonomickému postaveniu. Nomádske etniká zohrali dôležitú úlohu v histórii Slovenska a zapierať ich by znamenalo zapierať vlastné dejiny v turbulentnom kotle, ktorým stred Európy vždy bol.
O tom, ako Avari a ostatní kočovníci bojovali a umierali, ako prišli Maďari a neskôr iné stepné národy, si povieme v iných článkoch.
Použitá literatúra
- Avenarius, A.: Die Awaren in Europe. Bratislava 1974.
- Čilinská, Z.: Slovania a avarský kaganát: Výpoveď staroslovanského pohrebiska v Želovciach. Bratislava 1992.
- Karasulas, A.: Mounted Archers of the Steppe 600 BC–AD 1300. Londýn 2004.
- J. Zábojník: Slovensko a avarský kaganát. Nitra 2009.
Obrazová príloha: J. Zábojník (Slovensko a avarský kaganát), Z. Čilinska (Slovania a avarský kaganát), www.wikipedia.org
Vyštudoval archeológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, v súčasnosti pôsobí v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied v Nitre. Špecializuje sa na strelné zbrane a lukostreľbu v období stredoveku. Okrem pracovného života sa tejto téme venuje aj vo voľnom čase, dobovou rekonštrukciou života stredovekých nomádov, najmä Kumánov v Karpatskej kotline. Je autorom knihy Medieval Archery Equipment from the Territory of Slovakia (2019).