Hoci Margarétinou životnou úlohou mal byť vydaj a rodenie detí, našla svoje životné uplatnenie v spravovaní dŕžav, v politike a v mecenášstve. Už vo svojej dobe potvrdzovala, že úlohou ženy nie je len „šporák a deti“.
Margaréta Rakúska (1480–1530) bola jedinou dcérou Maximiliána I. Habsburského a Márie Burgundskej. V roku 1482 podpísal Maximilián mierovú zmluvu s francúzskym kráľom Ľudovítom XI., v ktorej sa zaviazal, že Margaréta sa vydá za dauphina Karola. O rok neskôr odcestovala do Francúzska. Pod dohľadom vychovávateľky a snúbencovej sestry-regentky Anny Francúzskej sa ocitla v skupine detí, ktoré dostali vynikajúce vzdelanie (medzi nimi bola aj Lujza Savojská, neskôr matka Františka I.). Margaréta ovládala niekoľko jazykov, bola sčítaná, zaujímala sa o architektúru, hrala na hudobných nástrojoch a písala poéziu. V roku 1491 však Karol zrušil zasnúbenie a oženil sa s nevlastnou matkou Annou Bretónskou, aby si zaistil Bretónsko. Margaréta sa však mohla vrátiť do Burgundska až v roku 1493.
Manželstvá
Maximiliánovi sa podarilo uzavrieť spojenectvo s Kastíliou a s Aragónskom a dohodnúť dvojitú svadbu. Syn Filip Pekný sa oženil s Janou Kastílskou (Šialenou) a Margaréta sa vydala za infanta Jána. Cestou do Španielska (1496) sa jej loď takmer potopila v búrke. Princezná si vtedy napísala vlastný epitaf: „Tu leží Margaréta, ochotná nevesta, dvakrát vydatá – no panna, keď zomrela.“ V apríli 1497 predsa len došlo k sobášu v burgoskej katedrále. Infant sa do manželky so zmyslom pre humor zamiloval, ale už po šiestich mesiacoch zomrel na horúčku. Margaréta čakala dieťa, no predčasne porodila mŕtvu dcérku. Hoci už nemala žiadny politický význam, svokrovci sa s ňou neradi rozlúčili. V roku 1499 sa vrátila do Nizozemska a zúčastnila sa krstu budúceho Karla V.
V roku 1501 sa znovu vydala – za savojského vojvodu Filiberta II. Vojvoda mal väčší záujem o lov než o vládu a Margaréta sa ochotne ujala jeho povinností. Anna Francúzska a Izabela Kastílska jej ukázali, že aj žena môže dobre vládnuť. Ghislaine de Boom o Margaréte napísal: „Po prvýkrát sa Margaréta prejavila ako schopná a energická, ba až panovačná žena.“ Manželstvo bolo šťastné, no bezdetné. V roku 1504 zomrel Filibert na zápal pohrudnice. Margaréta natoľko žialila, že sa pokúsila vyskočiť z okna. Nechala si vybrať a nabalzamovať jeho srdce, aby ho mohla mať vždy so sebou. Odvtedy nosila výlučne vdovské oblečenie. Zriadila kláštor v Brou s hrobkou pre ňu a Filiberta s nápisom: FORTUNE.INFORTUNE.FORT.UNE (Fortuna silno prenasleduje ženu). Zostala v Savojsku ešte dva roky.
Maximilián a Filip bez jej vedomia dohadovali ďalší sobáš, tentoraz s anglickým kráľom Henrichom VII. Margaréta ďalší vydaj jednoznačne odmietla.
Miestodržiteľka
V roku 1504 zomrela kráľovná Izabela Kastílska a jej nástupkyňa Jana s manželom Filipom odcestovali do Španielska. Najstaršieho syna Karla však museli nechať v Nizozemsku, pretože stavy ho odmietli uznať za vládcu, ak by nedostal nizozemskú výchovu. Po Filipovej nečakanej smrti sa situácia zhoršila, Karol bol mladý a bol sám (Jana sa nemohla, a ani nechcela vrátiť). Nizozemské stavy pôvodne stanovili regentom Maximiliána I., ale ten sa zaoberal rímsko-nemeckými záležitosťami. Maximilián preto menoval regentkou Nizozemska a ochrankyňou Karola a jeho troch sestier Margarétu.
Margarétu považovali v Nizozemsku za cudzinku, pretože od detstva bola vychovávaná inde. Nehovorila holandsky ani nemecky a zo Savojska si priviedla talianskych radcov. Jej prvým krokom boli cesty do všetkých provincií, kde chcela spoznať krajinu aj ľudí. Poddaní ju vítali s láskou, veď bola dcérou ich milovanej vojvodkyne Márie. Bolo jasné, že krajina potrebuje veľké zmeny, ktorým sa však bránili predovšetkým aristokrati. Aj obchodníci sa obávali, že by mohla znovu vyhlásiť vojnu Francúzsku. Margaréta však vedela, že bez mieru nemôže viesť krajinu k rozkvetu. Práve jej zásluhou bol medzi francúzskym kráľom a Maximiliánom uzavretý mier. Provincie sa jej odvďačili poskytnutím peňazí na potlačenie skupín lúpežníkov v pohraničí. Margaréta sa snažila zaujímať voči Francúzsku neutrálny postoj: „Medzi Španielskom a Francúzskom sa týčia vysoké hory, medzi Anglickom a Francúzskom leží more. Avšak naše zeme nemajú s Francúzskom také prírodné hranice a sú tak bez ochrany vystavené všetkým výpadom.“ Jej obľuba u stavov však kolísala. Keď mal Karol V. 15 rokov, ponúkli nizozemské stavy Maximiliánovi 140 000 livrov, ak ho vyhlási za plnoletého a zbaví Margarétu vlády. Maximilián, neustále trpiaci nedostatkom financií, súhlasil. Margaréta sa utiahla do paláca v Mechelen a zaujímala sa len o dokončenie Filibertovho náhrobku.
Návrat
V roku 1516 zomrel Karolov starý otec Ferdinand Aragónsky a Karol sa stal spoluvládcom svojej matky Jany Šialenej. Karol vedel, že musí odcestovať do Španielska a usporiadať tam záležitosti. V Nizozemsku však musel zveriť vládu niekomu schopnému a spoľahlivému – Margaréte. Tá nezaváhala a okamžite začala provincie reformovať tak, aby Karol po návrate našiel prosperujúci štát. Zaviedla úsporné opatrenia, ktoré sama dodržiavala.
Zhromaždila početných dôverníkov po celej Európe, ktorí jej pravidelne posielali podrobné správy zo všetkých panovníckych a kniežacích dvorov.
Karol si svoju tetu natoľko vážil, že pri svojej korunovácii na rímsko-nemeckého cisára jej udelil titul „prvá dáma ríše“. Pri všetkých príležitostiach bolo jej miesto po jeho boku. Karolov úspech zároveň znamenal neúspech Františka I., ktorý tiež usiloval o zvolenie za cisára. Francúzsko sa preto mstilo vojenskými vpádmi do Nizozemska. K ďalším bojom o nadvládu dochádzalo v Itálii. Keďže muži nejavili záujem ukončiť vyčerpávajúce boje, ujali sa toho ženy. Lujza Savojská, matka Františka I., oslovila Margarétu a obe sa stretli v Lille blízko Cambrai. Práve ich zásluhou bol uzavretý mier z Cambrai (1529), tzv. dámsky mier.
Margaréta bola známou patrónkou umenia. Po príchode do Nizozemska dala prestavať a rozšíriť palác v Mechelene. Na dvore si držala viacerých maliarov (napr. Pietera van Coninxloo), hudobných skladateľov (Pierre de la Rue). Vlastnila bohatú knižnicu, obsahujúcu náboženskú literatúru, poéziu, historické a etické diela (napr. dielo Kristíny Pisánskej). Pozývala k sebe aj známych humanistov, napr. Erazma Rotterdamského. Nemecký vzdelanec Cornelius Agrippa jej venoval dielo O vznešenosti a znamenitosti ženského pohlavia. Na jej dvore sa vzdelávali aj početné šľachtické dcéry, nejaký čas bola Margarétinou dvornou dámou aj Anna Boleynová.
Margaréta trpela koncom života zdravotnými problémami, už pri rokovaniach v Cambrai mala na nohe absces, ktorý sa vyvinul do gangrény. Lekári jej nedokázali pomôcť a Margaréta zomrela 1. decembra 1530. V poslednej vôli uviedla ako jediného dediča synovca Karola, zároveň ho žiadala, aby ochraňoval suverenitu Nizozemska pred centralizačnými zámermi jeho ríšskych poradcov. Bola pochovaná vedľa svojho manžela Filiberta Savojského.
Použitá literatúra
- Größingová, S.-M.: Ženy kolem Karla V. Praha 2001.
- Gristwood, S.: Game of Queens. The Women who made Sixteenth Century Europe. New York 2017.
Internetový odkaz
Obrazová príloha: wikipedia.org, J. Hey, B. van Orley, J. Brueghel Mladší, Titian
Mgr. Terézia Vangľová, PhD., vyštudovala odbor archeológia na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracuje v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Nitre. Zaujíma sa o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.