„Ako jeden z prvých príspevkov k dejinám vakcinácie (očkovania kravskými kiahňami) v Uhorsku si zaslúži byť všeobecne známe, že doktor Schönbauer v máji roku 1801 v Malinove, na pozemku grófa Balassu a za jeho značnej podpory, zaočkoval šesť detí. U piatich z nich bolo očkovanie účinné. Správa o tomto počine prispela k tomu, že metóda vakcinácie sa stala v Európe spoľahlivou a osvedčenou.“

 

Tak znie titulný článok novín Pressburger Zeitung z 9. júna 1801. Ide o prvý zdokumentovaný prípad úspešnej vakcinácie proti pravým kiahňam (variola vera, variola maior) na území dnešného Slovenska. Redakcia vtedy jediných bratislavských novín sa touto správou jednoznačne prihlásila k vakcinácii, ktorá bola v tom čase medicínskou novinkou.

 

300 rokov očkovania na Slovensku

História očkovania proti pravým kiahňam je podstate staršia, ale tu musíme rozlišovať dva spôsoby: vakcináciu a variolizáciu. Rozdiel je v použitej očkovacej látke – matérii. Zatiaľ čo pri variolizácii sa použila látka (hnis) odobratá z pravých kiahní, pri vakcinácii sa použila látka z kravských kiahní (vacca – lat. krava). V oboch prípadoch sa očkovanie realizovalo votretím do rany alebo vpichnutím očkovacej látky do ramena, s cieľom dosiahnuť imunizáciu voči ochoreniu.

Pravé kiahne patrili celé stáročia k prudko nákazlivým a najsmrteľnejším chorobám.

Pravé kiahne boli vírusovým ochorením, ktoré ľudstvo v rôznej intenzite trápilo už od počiatku civilizácií. Boli charakteristické vyrážkami, ktoré sa objavovali po celom tele a smrtnosť bola najmä v novoveku veľmi vysoká. Ak aj nakazená osoba kiahne prekonala, mohlo ju to veľmi vážne poznačiť. Okrem doživotných početných jaziev spôsobovali kiahne aj dočasnú či doživotnú slepotu, vybiehanie oka z očnej dutiny a podobné deformačné zmeny. V rôznych obdobiach prakticky po celom svete prepukali lokálne epidémie kiahní, ktoré decimovali obyvateľstvo. Dokonca sa uvažuje, že pravé kiahne mali vplyv na zánik Západorímskej ríše.

Počas štyroch mesiacov roku 1800 zomrelo v Bratislave na pravé kiahne 104 obyvateľov. Navyše táto choroba veľmi negatívne ovplyvnila detskú úmrtnosť, smrtnosť sa pohybovala medzi 20–40%. Aj lekárovi Michalovi Schönbauerovi, ktorý je hlavným protagonistom úvodnej state, umrela jeho mladšia (iba 4-ročná) sestra na kiahne. On sám mal vtedy 7 rokov.

Prvé pokusy o preventívne očkovanie – nafúkaním prášku z chrást kiahní, s cieľom vyvolať miernejšiu formu choroby, do nozdier zdravého človeka – sa realizovali už v stredovekej Číne. Neskôr sa v Ázii používala variolizácia, ako ju poznáme z neskoršieho obdobia. Prvým známym prípadom variolizácie v Európe je očkovanie syna lady Mary Worthleyovej Montaguovej, ktorá sa na tento krok odhodlala v roku 1718 v Istanbule. Po svojom návrate do Anglicka dala o tri roky neskôr pred zrakmi členov Kráľovskej lekárskej spoločnosti očkovať aj svoju dcéru.

V rovnakom čase, v roku 1721, začal s variolizáciou aj prešovský mestský lekár Ján Adam Rayman, ktorý tak učinil ako vôbec prvý v Uhorsku. Rayman sa podľa dobových prameňov naučil očkovať od potulných Grékov a Arménov na východnom Slovensku. No hoci bol veľkým propagátorom očkovania a jeho následná štúdia sa stretla aj so zahraničnou odozvou, doma nemal takmer žiadnych podporovateľov a nasledovníkov. A tak sa v jeho vlasti variolizácia nikdy nestala akceptovanou preventívnou liečebnou metódou.

 

Očkovala aj Mária Terézia

Mária Terézia dala zaočkovať svoje deti (Maľba: M. van Meytens).

Tento spôsob očkovania v sebe, samozrejme, skrýval aj riziko prepuknutia silnej infekcie. Pravidelná lekárska starostlivosť bola v období 18. storočia výsadou len mizivého percenta obyvateľov a lekárov s univerzitným vzdelaním bolo najmä v Uhorsku ako šafranu. Bežní ľudia sa navyše k celej veci stavali negatívne. Košický lekár Fridrich Jakub Fuker vo svojom diele z roku 1777 píše: „Varujem očkovateľov kiahní, aby nechodili do Uhorska, pretože tu by boli naším ľudom ukameňovaní.“ Toto boli dôvody, prečo sa variolizácia u nás nikdy neuchytila.

Pritom sa najmä v období druhej polovice 18. storočia rôzne autority, aristokracia, lekári či kňazi snažili toto vnímanie zmeniť. Príkladom išla aj cisárovná Mária Terézia, ktorá v roku 1768 dala zaočkovať seba i svoje deti. Chcela im tak zachrániť život, veď pravé kiahne ju pripravili o tri ratolesti. Sama panovníčka už predtým prekonala ťažký priebeh choroby a na počesť jej víťazstva nad kiahňami v roku 1767 sa dokonca razili pamätné medaily.

Ako sa spoločnosť racionalizovala, stúpal počet priaznivcov variolizácie, ktorú podporovali aj mestskí a stoliční lekári. Koncom 18. storočia však na nový, efektívnejší a menej rizikový spôsob očkovania – vakcináciu – upozornil anglický lekár Edward Jenner.

 

Jennerova metóda

Karikatúra zo začiatku 19. storočia na teóriu očkovania Edwarda Jennera (Maľba: J. Gillray).

Edward Jenner v skutočnosti nebol prvým, ktorý použil vakcínu proti pravým kiahňam v Európe. Jeho prínos je najmä v tom, že ju dokázal dostať medzi odbornú verejnosť a s pomocou ďalších lekárov presadiť skutočne v svetovom meradle. Vakcináciu preto mnohí doboví autori spomínajú aj ako „Jennerovu metódu“. Jenner si podobne ako dedinské obyvateľstvo všimol, že kravské kiahne sa môžu preniesť aj na ľudí, no nevyvolávajú rovnako ťažké symptómy ako pravé kiahne, a nespôsobia smrť. Navyše, a to bolo najcennejšie zistenie, ak niekto prekonal kravské kiahne, bola veľmi vysoká pravdepodobnosť, že bude imúnny aj proti pravým kiahňam.

Prvý pokus uskutočnil Jenner 14. mája 1796. Vzal tekutinu z pupencov dievčaťa, ktoré sa nakazilo kravskými kiahňami a preniesol ju na obe paže chorého osemročného chlapca Jamesa Philipsa. Ten sa po šiestich týždňoch uzdravil. Edward Jenner pokračoval v pokusoch aj naďalej a v roku 1798 o tom uverejnil odborný spis, ktorý publikoval v anglickom jazyku.

Pre šírenie vakcinácie bolo kľúčové, ako sa k tomu postavia ostatní odborníci z radov lekárov. Keďže niektorí boli už predtým zástancami variolizácie, bolo logické, že novú a efektívnejšiu metódu budú rovnako propagovať. Ich počet však stále nebol veľmi vysoký.

Lekár Jean de Carro.

Pre celú strednú a východnú Európu bolo rozhodujúce rýchle prijatie vakcinácie odbornou verejnosťou vo Viedni. Tam v tom čase pôsobil mladý lekár pôvodom zo Ženevy Jean de Carro, ktorého Jennerov spis mimoriadne zaujal. Jean de Carro študoval medicínu v Edinburgu, a preto nemal žiadny problém s anglickými odbornými textami. Začal si s Jennerom dopisovať a v jednom z listov ho požiadal o vakcínu. Ten mu ju skutočne zaslal a Carro zvolal celé konzílium lekárov z Viedenskej univerzity, medzi ktorými bolo aj niekoľko zahraničných odborníkov. Dňa 10. mája 1799, čiže krátko po vydaní Jennerovho spisu, očkoval de Carro pred ich  vakcínou svojich dvoch synov Pierra a Charlesa. Trikrát jemne preťal pokožku pod pravým ramenom a do rezu vložil ľanové vlákno nasiaknuté vakcínou.

Jean de Carro svojich synov ešte preočkoval a konzílium lekárov pozorovalo, ako chlapci reagujú. Pokus bol úspešný a tak dostal de Carro možnosť očkovať ďalších päť detí priamo na lekárskej fakulte. Všetky vakcíny sa ujali a tak si postupne nová „Jennerova metóda“ získala vo Viedni podporovateľov. Boli to najskôr významní viedenskí odborníci Pascal Ferro, Dr. Careno či riaditeľ viedenskej nemocnice Johann Peter Frank. Posledný menovaný získal od panovníka povolenie hromadne očkovať miestne siroty a najdúchov. Stalo sa tak na jeseň roku 1801 a pokus bol opäť úspešný. Rakúska vláda zaviedla vakcináciu do bežnej praxe nariadením z 20. marca 1802.

 

Počiatky vakcinácie v Uhorsku

Zakrátko po úspešných pokusoch Jeana de Carro vo Viedni začali vakcináciu uplatňovať aj v Bratislave. Niet sa čo čudovať. Bratislava a Viedeň mali stáročné kultúrne a sociálne prepojenie, ktoré sa prejavovalo aj v medicínskej oblasti. Prvé pokusy o aplikovanie vakcíny v Bratislave nemáme zachytené. Pravdepodobne sa tak udialo krátko pred Schönbauerovým pokusom, v tichosti, v príbytkoch bratislavských lekárov. Tí akiste očkovali najskôr seba a svoje deti, tak ako bolo bežným zvykom. Schönbauerova vakcinácia v máji 1801 v Malinove tak bola prvou, o ktorej sa nielen písalo, ale ktorá bola vykonaná mimo „rodinného kozuba“. Je to míľnik, ktorý môžeme považovať za symbolický začiatok systematického očkovania na území Slovenska. Veľkú zásluhu má na tom nielen doktor Schönbauer (vtedy len 22-ročný), ale aj starnúci gróf František Balassa, niekdajší predseda Uhorskej kráľovskej komory.

Nasledovala prvá masová vakcinácia v Uhorsku, keď 5. augusta 1801 bratislavský lekár Teodor Huszty a svätojurský lekár Štefan Lumnitzer spoločne s dvoma ránjhojičmi očkovali 63 osôb. „Jennerovou metódou“ očkovali aj ďalší rešpektovaní bratislavskí lekári Ignác Endlicher či Pavol Kolbányi. Dr. Kolbányi napríklad v novinách z 26. apríla 1803 uverejnil oznam, v ktorom vyzýval, aby deti chudobných prišli do jeho bytu na Ventúrskej ulici, kde ich medzi 11. a 12. hodinou zadarmo zaočkuje.

Spomenutí lekári neúnavne propagovali vakcináciu, písali o nej odborné pojednania i správy do novín. Očkovacie látky rozosielali do ďalších miest po celom Uhorsku, pomáhala aj Viedeň, odkiaľ sa vakcíny posielali do celého sveta (napríklad aj do Ruska). Verejné očkovania poddanských detí prispeli k tomu, aby sa počiatočná nedôvera verejnosti voči očkovaniu postupne otočila a vakcinácia proti pravým kiahňam sa stala v Uhorsku bežným lekárskym zákrokom. Nebola to však jednoduchá a rýchla cesta, o čom svedčí množstvo opatrení a „stratégií“, ktorými to uhorské úrady chceli dosiahnuť. Navyše situáciu sťažovali aj antivakcinačné hnutia, ktoré celý proces prijatia spomalili.

Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada ako najvyšší verejno-správny orgán v Uhorsku sa čoskoro tiež prihlásila k vakcinácii a vydala dve nariadenia o očkovaní v rokoch 1804 a 1808. Podľa nariadenia z roku 1804 bola vakcinácia dobrovoľná a poskytovaná každému bezplatne. Na tento účel bolo zriadených šesť očkovacích staníc, z toho dve na území dnešného Slovenska – v Bratislave a v Košiciach.

Tieto nariadenia boli dôležité, ale v niektorých regiónoch takmer nenašli odozvu. A preto bolo veľkou úlohou stoličných a mestských lekárov, aby túto situáciu postupne zlepšovali. Veľkým propagátorom vakcinácie v stredoslovenskej banskej oblasti bol napríklad kremnický banský fyzikus Jozef Veselý, ktorý absolvoval odbornú prax vo Viedni. Veselý v spolupráci s ostatnými kolegami neváhal navrhnúť aj radikálnejšie spôsoby presadzovania očkovania a „presviedčania“ verejnosti. Požadoval napríklad, aby farári každého štvrť roka vypracovávali súpis osôb zomrelých na kiahne a mená mŕtvych čítali z kazateľnice. Tak mali apelovať na príbuzných, aby zmenili svoj názor,  čím sa mal postupne zmeniť aj názor celej komunity. Na podnet Veselého žiadal Hlavný komorskogrófsky úrad, čiže centrálny štátny úrad pre stredoslovenskú banskú oblasť, Dvorskú komoru vo Viedni, aby vydala nariadenie o povinnom očkovaní pre stredoslovenské banské mestá. Viedeň nakoniec toto nariadenie skutočne vydala. Stalo sa tak v roku 1816 a vakcinácia bola aj podmienkou pre vstup do zamestnania.

 

Všeobecná akceptácia a porazenie choroby

Očkovanie už v minulosti zachraňovalo ľudské životy (Kresba: L. Calkin).

Všeobecnému prijatiu vakcinácie v Európe napomohla aj nepriama povinnosť očkovania. Napríklad v rakúskej časti monarchie bolo očkovanie podmienkou prijatia do sirotinca, gymnázia, kňazského seminára, armády, či dokonca pre uzavretie manželstva. Ešte stále sa neočkovalo všade, ale vakcinácia sa aspoň vo veľkých mestách stala normou a mestské rady mohli od „novousadlíkov“ pýtať lekárske potvrdenie, ktoré o očkovaní podávalo hodnoverné svedectvo. Svedčí o tom napríklad aj Potvrdenie o očkovaní z roku 1846, ktoré sa zachovalo v Archíve mesta Bratislavy (pozri obrázok). Takýmto písomným dokumentom sa preukázali rodičia zaočkovanej Emmy Nemečekovej po príchode a usadení v Bratislave.

Situáciu v Rakúsko-Uhorsku definitívne potvrdil zákon z roku 1873, ktorý ukladal všeobecnú povinnosť pre rodičov a opatrovníkov očkovať deti proti pravým kiahňam do prvého roku ich života. No a povinnú vakcináciu zaviedla po svojom vzniku aj Československá republika.

Vakcinácia proti pravým kiahňam výrazne znížila úmrtnosť a prispela aj ku kvalite života ľudí vo všeobecnosti. No aj napriek jej úspechom ešte v 20. storočí na ňu zomierali stovky miliónov ľudí na celom svete. Obrovská vakcinačná kampaň, ktorá odštartovala koncom 50. rokov minulého storočia však doviedla snahy aj našich lekárov do úspešného konca. Ako až doposiaľ jedinú ľudskú chorobu na svete ju Svetová zdravotnícka organizácia v roku 1980 vyhlásila za eradikovanú.

 

Článok vznikol v spolupráci s Občianskym združením Bratislavské rožky – Pozsonyi Kifli Polgári Társulás.

 

Pramene:

  • Pressburger Zeitung, 09. 06. 1801; 26. 04. 1803
  • Archív mesta Bratislavy, f. Magistrát mesta Bratislavy, Mestský fyzikát.

 

Použitá literatúra:

  • Breyer, H.:  Johann Peter Frank. Leipzig 1983.
  • Dobson, M.: Choroby. Postrach ľudstva. Bratislava 2009.
  • Kiss, L.: Égnek legszebb ajándéka. Barangolás a himlőelleni védőoltás magyarországi kultúrtörténetében. Budapest  2017.
  • Kovár, B.: Sila zániku. Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností. Bratislava 2020.
  • Kovár, B./Zajac, O./Benediková (ed.), L.: Epidémie v dejinách. Bratislava 2020.
  • Krchnáková, L.: O zavádzaní očkovania proti kiahňam v Kremnici a ostatných stredoslovenských banských mestách. Kremnický rumaj 1, 2004, 7–8.
  • Ricziová, B.: Ochranné očkovanie zachránilo ľudstvo pred epidémiami pravých kiahní. In: B. Kovár/O. Zajac/L. Benediková (ed.): Epidémie v dejinách. Bratislava 2020, 165–173.
  • Šubrtová, A.: Poslední noc. Z pamětí doktora Jeana de Carra. Praha 1987.

Obrazová príloha: Bratislavské rožky, B. Bibel, E. Board, L. Calkin, J. Gillray, M. van Meytens.

Venuje sa dejinám vinohradníctva a vinárstva, heraldike a archívnictvu. Je editorom historicko-populárnej publikácie Víno v prameňoch (Marenčin, 2018) a autorom monografie Jozefa Watzka, srdcom archivár (Spoločnosť slovenských archivárov, 2019). Je redaktorom časopisu Fórum archivárov a pracuje v Archíve mesta Bratislavy.