V roku 1744 sa obnovilo dočasne prerušené nepriateľstvo medzi Fridrichom II. Veľkým a Máriou Teréziou. Začala sa druhá sliezska vojna. Po približne trištvrte roku vyplnenom manévrovaním sa 4. júna 1745 obe strany opätovne stretli v otvorenej bitke pri Hohenfriedbergu.
Vypuknutie druhej sliezskej vojny
Konanie Fridricha II. nemohlo nikoho nechať na pochybách, že berlínsky mier, ktorý uzavrel s rakúskou panovníčkou v roku 1742, považoval len za dočasný mier zbraní. Hlavnú pozornosť venoval obnove a reforme svojich ozbrojených síl, najmä jazdectva a delostrelectva. Medzitým nastal zlom v priebehu vojny o rakúske dedičstvo. Márii Terézii sa podarilo zahnať okupačné vojská a prejsť do ofenzívy; Sasko bolo nútené uzavrieť mier a priebeh bojov v južnom Nemecku naznačoval, že čoskoro bude porazené aj Bavorsko. V tom čase sa rakúskej diplomacii podarilo vytvoriť alianciu so Spojeným kráľovstvom a Sardíniou a napokon aj so svojím bývalým protivníkom, saským kurfirstom Fridrichom Augustom II. Keďže ten bol zároveň poľským kráľom (ako August III.), Prusko bolo obkľúčené zo všetkých strán.
V tejto situácii sa Fridrich II. rozhodol pre preventívny útok. Dňa 15. augusta 1744 vyrazil na čele svojich vojsk a vtrhol do Čiech. Keďže vojská Márie Terézie boli viazané na Rýne, Prusom sa rýchlo podarilo obsadiť Prahu a ovládnuť väčšinu krajiny. Čoskoro však nastal zvrat. Rakúska armáda pod vedením Karola Lotrinského napochodovala do Čiech a začala protiofenzívu, v dôsledku ktorej bol Fridrich II. nútený ustúpiť do Dolného Sliezska.
Začiatkom roka 1745 padlo Bavorsko. To Rakúšanom uvoľnilo ďalšie sily a spolu so Sasmi sa pripravili na úder proti pruskému kráľovi. Dokonca sa medzi sebou dohodli na rozdelení pruského územia.
Koncom mája 1745 armáda Karola Lotrinského prekročila česko-sliezsku hranicu a postupovala na sever. Tam sa k nej pripojil saský zbor. Rakúsky hlavný veliteľ očakával, že sa mu podarí dobyť Berlín a definitívne tak poraziť Fridricha II. Netušil však, že pruský kráľ zámerne pustil Rakúšanov a Sasov na svoje územie, aby na nich čakal pri Strzegome (vtedy Striegau). Mal v úmysle prinútiť svojich protivníkov k rozhodujúcemu stretnutiu, pričom sa spoliehal na svoju prevahu na bojisku. Do bitky vyrazil s celkovým počtom asi 65 000 mužov vrátane 17 000 jazdcov, ktorí boli rozdelení do 69 práporov a 151 eskadrón (rot); palebnú podporu zabezpečovalo 192 diel. Spojené saské a rakúske sily mali vyše 70 000 mužov vrátane 20 000 jazdcov, ktorí boli zaradení do 63 práporov a 129 eskadrón a disponovali 121 delami.
Bojisko
Miesto, ktoré sa stalo bojiskom, má tvar trojuholníka, ktorého špička smeruje na východ a kde sa nachádza mesto Strzegom. Odtiaľ sa rieka Strzegomka vinie smerom na juhozápad; jej brehy sú strmé a samotný tok sa dá prekročiť len na niekoľkých miestach. Proti prúdu rieky sa nachádza obec Dobromierz, ktorá sa vtedy nazývala Hohenfriedberg. Podľa tejto obce je pomenovaná aj bitka.
Západnú stranu bojiska lemuje potok Czyściec, ktorého okolie je rovinaté a z vojenského hľadiska nepredstavuje významnú prekážku. Rovnako ani Nysa Szalona, do ktorej sa Czyściec vlieva. Nysa tečie ďalej na sever k obci Dzierzków, ktorá tvorí pomyselný tretí cíp trojuholníka. Zo severovýchodu je bojisko ohraničené kopcami, ktoré sa tiahnu v prerušovanej línii od oblasti Dzierzkówa až po okolie Strzegomu; ide o vrchoviny Granitowa, Krowiarka, Jedlice a Góra Świetego Jerzego.
Na takto vymedzenom území sa nachádzalo niekoľko dedín a výšin. Kľúčový význam mali kopce západne od Strzegomu, z ktorých sa naskytol výhľad na celé bojisko. Pred začiatkom bitky boli pruské sily rozložené východne od Strzegomky a presahovali poza rieku v oblasti Graba (Gräben) a Strzegom. Sasi táborili pri obci Żółkiewka (Pilgramshain), asi 3,5 km severozápadne od Strzegomu, a Rakúšania pri obciach Godzieszówek (Günthersdorf) v pomyselnom strede bojiska a Tomkowice (Thomaswaldau), asi 5 km juhozápadne od mesta.
Priestor, ktorý si Fridrich II. vybral za svoje bojisko, nepredstavoval typickú otvorenú krajinu, v ktorej sa odohrávali lineárne bitky. To ovplyvnilo aj priebeh bojov, ktoré sa fakticky rozpadli na niekoľko po sebe nasledujúcich stretnutí.
Stretnutie medzi Prusmi a Sasmi
Fridrich II. chcel využiť moment prekvapenia, a preto v noci z 3. na 4. júna 1745 nariadil svojim jednotkám, aby sa začali presúvať na západ k rakúskym pozíciám. Aby utajil svoj zámer, prikázal vojskám postupovať v úplnej tichosti; kolesá vozov a diel preto nechal obložiť slamou.
Ako prvý vyrazil zbor pod velením Petra Ludwiga du Moulina so šiestimi pešími prápormi a štyrmi jazdeckými plukmi. Jeho prvou úlohou bolo obsadiť výšiny pri Strzegome a využiť ich ako pozorovateľne, aby tam Fridrich II. mohol zriadiť svoj hlavný stan. Prusi však nevedeli, že vrchy sú obsadené Sasmi. Potýčky, ktoré tam vypukli v skorých ranných hodinách, síce nemohli zastaviť du Moulinove jednotky, ale varovali saské vojská. Po dobytí výšin pruský predvoj prenikol k dedine Żółkiewka. Vďaka rýchlemu postupu mohol ešte využiť moment prekvapenia, ale Sasom to nezabránilo zoradiť sa do bojovej zostavy. Svoj podiel na tom mala aj ich jazda, ktorá podnikla okamžitý útok a vybojovala ďalší čas. Napriek tomu bola pozícia Sasov ťažká. Najmä keď pruská jazda pod vedením Wilhelma Dietricha von Buddenbrock s celkovou silou 46 eskadrón vyrazila do útoku. Nakoniec sa k nim pridala aj časť vlastných síl Fridricha II., a tak na saské pozície postupovalo 21 peších práporov. Hoci 14 saských práporov podporovalo ďalších 16 práporov rakúskej pechoty, nedokázali odolať koncentrovanému pruskému útoku, najmä keď pruské delostrelectvo spustilo paľbu kartáčmi. Sasi boli nútení ustúpiť v celej svojej línii; čiastočne sa zachytili v okolí obce Kostrza (Häslicht), ale počas prípravy pruského záverečného útoku väčšina z nich utiekla z bojiska. Približne o 7. 00 tak boje na sasko-rakúskom ľavom krídle úplne ustali.
Stretnutie medzi Prusmi a Rakúšanmi
V tom čase sa už jadro pruských vojsk pod velením Leopolda II. Anhalt – Dessau nachádzalo v oblasti východne od obcí Godzieszówek a Tomkowice. Karol Lotrinský však dlho neveril, že Prusi zaútočia, a na veliteľské stanovište dorazil až po 7.00 hod. Medzitým ho fakticky nahradil Adam Sigismund von Thüngen, ktorý nariadil rakúskej pechote, aby sa zoradila medzi oboma dedinami. Tie následne kryli boky pechoty. Na pravej strane, medzi Tomkowicami a riekou Strzegomka, zaujalo pozíciu rakúske jazdectvo.
Napriek nie celkom koordinovaným manévrom na pruskej strane sa obe línie začali k sebe približovať v súvislej fronte. V strede formácie mali Rakúšania výraznú početnú prevahu, keďže 18 pruských práporov postupovalo vo dvoch líniách oproti ich 33 práporom. Vo chvíli, keď sa priblížili na 150 krokov, pechota spustila paľbu z muškiet; bolo asi 7.15 hod. Prestrelka, hoci krvavá na oboch stranách, zostala spočiatku nerozhodná. O to dramatickejší bol priebeh bojov na východnom krídle bojiska.
Pruské jazdectvo pod velením Friedricha Wilhelma von Kyau začalo pohyb ako posledné a postupovalo v ústrety rakúskemu jazdectvu. Pri prechode cez Strzegomku sa však pod ním prelomili mosty. Prešlo veľa cenného času, kým Hans Joachim von Ziethen, ktorý velil zadnému voju v sile desiatich eskadrón husárov, nariadil obchádzku. Medzitým sa oddiely Friedricha Wilhelma von Kyaua, ktorý netušil, čo sa stalo za jeho chrbtom, dostali do stretu s rakúskou jazdou. Pod tlakom početnej prevahy boli Prusi nútení ustúpiť, pretože na bojisku mali len desať eskadrón. Našťastie pre nich sa na bojisko oneskorene dostali von Ziethenovci. Nasledovalo ich ďalších 25 eskadrón pod velením Ernsta Christopha von Nassau. Pruské jazdectvo dokázalo využiť skutočnosť, že útočilo na Rakúšanov do boku, čím vyrovnalo ich jazdeckú prevahu, ktorá predstavovala 66 eskadrón. Rakúšania, prekvapení príchodom nových síl, ustúpili na svoje východiskové pozície, kde sa im podarilo stabilizovať líniu. Nasledovalo niekoľko výpadov, ale žiadny z nich nepriniesol zvrat v priebehu bojov.
Ako už niekoľkokrát predtým, aj pri Hohenfriedbergu mala pruská pechota preukázať svoje kvality. Piatim jej práporom pod velením Samuela von Polentza sa podarilo preraziť k dedine Tomkowice, čím sa vklinili medzi rakúsku pechotu v strede a jazdectvo na pravom rakúskom krídle. Hneď ako totiž Prusi ovládli dedinu, zaujali pozície na jej južnom okraji a spustili paľbu do boku rakúskej jazdy. Tí sa tak ocitli v krížovej paľbe. Nepomohlo ani nasadenie jednotiek Franza von Saint-Ignona, ktorý velil rakúskej zálohe, a okolo 8.00 h bolo celé rakúske jazdectvo nútené ustúpiť k Dobromierzu.
Konečné rozhodnutie bitky padlo v strede zostavy. Vzájomné ostreľovanie si vyžiadalo ťažké straty na pruskej aj rakúskej strane. Napriek preriedeniu pruských radov Prusi naďalej tvrdohlavo držali svoje pozície. Pruský úspech pri Tomkowiciach priniesol zlom v priebehu bojov. Po tom, čo Samuel von Polentz dorazil rakúsku jazdu, nechal svojich mužov urobiť otočku a prikázal im zaútočiť na pravé krídlo rakúskej pechoty. Pod ich tlakom začala ustupovať jedna nepriateľská jednotka za druhou.
Pruskí dragúni, ktorých Leopold II. vyčlenil do zálohy, čakali na tento okamih. V okamihu sa vrhli do medzier a rozbili rakúsku zostavu. Karol Lotrinský, ktorý si uvedomil, že bitka je prehratá, nariadil svojim zvyšným jednotkám, aby sa stiahli. Fridrich II., vedomý si drvivého víťazstva, ktoré dosiahol, sa ani nepokúsil Rakúšanov prenasledovať. Predpokladal, že Mária Terézia nebude mať inú možnosť ako prijať mier.
Bilancia bitky a jej následky
Rakúšania a Sasi po bitke opustili Sliezsko a pruský kráľ sa mohol právom považovať za víťaza. Najmä keď sa dozvedel bilanciu strát. Rakúšania stratili asi 10 300 mužov, Sasi takmer 3 400, spolu 13 700 vojakov, pričom na bojisku zostalo veľa diel a štandard; pruské straty naproti tomu predstavovali 4 600 mužov.
Medzi dôvody pruského víťazstva patril nielen lepší výcvik ich pechoty, husárov a delostrelectva, ale aj zručnosť pruského kráľa pri sledovaní priebehu bojov. Naopak, Rakúšania sa dopustili viacerých chýb, ktoré pruské velenie dokázalo využiť vo svoj prospech. Predovšetkým Karol Lotrinský takmer úplne zanedbal prieskum a nevenoval pozornosť manévrom nepriateľa; za týmto nevšímavým postojom sa do značnej miery skrývalo jeho presvedčenie, že po stiahnutí pruských vojsk z Čiech je armáda Fridricha II. v rozklade.
Bitka pri Hohenfriedbergu patrí medzi veľké víťazstvá Fridricha II. Či už z taktického hľadiska, v konečnej bilancii alebo v dosiahnutých výsledkoch. V jednej veci sa však pruský panovník mýlil. Ak očakával, že toto stretnutie rozhodne vojnu, prepočítal sa. Kým sa dosiahol vytúžený mier, muselo sa odohrať ešte mnoho bitiek. Ďalšia na seba nenechala dlho čakať. O necelé štyri mesiace mal Fridrich II. viesť svoju armádu do boja znovu, a to opäť v Čechách.
Použitá literatúra
- Der Zweite Schlesische Krieg 1744 – 1745. Zweiter Band. Hohenfriedberg. Berlin 1895, s. 203 – 244.
- Oesterreichischer Erbfolge-Krieg 1740 – 1748. VII. Band. Wien 1903, s. 451 – 496.
- Pod císařským praporem. Historie habsburské armády 1526 – 1918. Praha 2003, s. 142 – 143.
- Taraba, Luboš: Sukně proti kalhotám. Válka o rakouské dědictví 1740 – 1748. Praha 2019, s. 295 – 315.
Obrazová príloha: Wikimedia Commons
Doc. Mgr. Aleš Binar, PhD., vyštudoval históriu na Sliezskej univerzite v Opave, kde získal aj doktorát a habilitoval sa. Od roku 2010 pôsobí na Univerzite obrany v Brne. Odborne sa venuje československým vojenským dejinám 20. storočia, predovšetkým druhej svetovej vojne, a regionálnym dejinám Sliezska. Je autorom viacerých monografií, skrípt, odborných a popularizačných štúdií.