Život na slovenskom vidieku v 18. storočí nebol jednoduchý. A to ani medzi zemepánmi. Svedčí o tom i príbeh istého Imricha Odlera z Dechtíc, ktorý sa s vidinou pekného vena oženil, aby sa nakoniec so svojím svokrom musel súdiť.
Toto je príbeh z dávnych čias. Z čias mýtov a legiend, keď boli starí bohovia malicherní a krutí a zoslali na ľudstvo osud utrpenia… Ale vôbec nie! Tento príbeh nie je zďaleka taký starý ako Herakles a povesti s ním spojené. Za chvíľočku si však prečítate skutočný príbeh, žiadny mýtus, z prostredia jednej slovenskej dediny, kde boli ľudia malicherní a krutí akurát tak sami na seba…
Presuňme sa teraz na chvíľu do roku 1751. V Uhorsku vládla tridsiatnička Mária Terézia, otec budúceho cisára Napoleona – Carlo Buonaparte – mal ešte len päť rokov a Spojené štáty americké mali vzniknúť až o štvrťstoročie neskôr. V neveľkom mestečku Dechtice na hraniciach Nitrianskej a Bratislavskej stolice 19 km severne od Trnavy mali tu žijúci ľudia svoje vlastné radosti a starosti, často veľmi vzdialené od politických udalostí vo svete. Drvivú väčšinu dechtických obyvateľov tvorili Slováci rímskokatolíckeho vierovyznania, živiaci sa prevažne roľníctvom a vinohradníctvom. Žili tu však aj remeselníci a osobitné miesto medzi nimi mali habáni, známi svojimi hrnčiarskymi a džbankárskymi výrobkami.
Majiteľom Dechtíc a celého dobrovodsko-smolenického panstva bol grófsky šľachtický rod Erdődi, ktorý dal v roku 1618 na severozápadnom výbežku dechtického chotára postaviť františkánsky kláštor svätej Kataríny Alexandrijskej, dnes známy pod skráteným názvom „Katarínka“. Okrem kléru a sedliakov žil v okolí aj neveľký počet nižšej šľachty – zemianstva. Hoci mali zemania osobitné postavenie v spoločnosti, ak niekto z rodiny majetok nejakým spôsobom prehajdákal, jeho potomkovia často nemali oveľa viac ako bohatší sedliaci, s výnimkou truhlice s výsadnou listinou potvrdzujúcou ich zemiansky status.
Zemianska svadba
Pomerne značný majetkový rozdiel bol aj medzi zemanmi Imrichom Odlerom z Dechtíc a Jánom Kakošim, mlynárom zo susednej Borovej. Napriek tomu v jeden deň zavolal postarší mlynár k sebe na návštevu mladého Odlera, potomka známej habánskej rodiny, a núkal mu svoju dcéru Katarínu za ženu. Do rozhovoru sa zapojila aj matka mladuchy, ktorá obom mužom naliala víno, nakrájala chlieb a slaninu a svojou troškou tiež postrkovala Imricha smerom k svadbe. Mladý zeman otáľal, nebol si istý, či má tomuto celkom zrejmému tlaku podľahnúť. No Kakošiovci to mali veru dobre premyslené, sľúbili mladému Odlerovi slušné veno i to, že dajú dcére ušiť mentieku (šľachtický kabátec), ako sa na poriadnu zemianku sluší a patrí. Imrich nakoniec súhlasil, za týchto podmienok bol ochotný si Katarínu vziať.
Nevieme, prečo Kakošiovci tak veľmi túžili svoju dcéru vydať za nie práve bohatého Odlera. Veď mala sotva 19 rokov a času teda viac ako nadostač. Do úvahy prichádza možnosť, že Katarína neoplývala prílišnou krásou a hypoteticky mohla trpieť aj nedostatočne silnou náturou, teda bola často chorľavá. Zrejme sa však už nikdy nedozvieme, či to bol skutočný dôvod lanárenia Imricha Odlera na sobáš s ňou.. Túto tézu potvrdzuje fakt, že spoločné manželstvo ukončil Katarínin náhly skon. Ale to už veľmi predbieham.
Sobáš sa uskutočnil v nedeľu dňa 8. augusta 1751 v Borovciach. Nevedno, aký naň mala názor sama Katarína. Je pravdepodobné, že rodičia ju postavili pred hotovú vec a ona to akceptovala. A možno bola i rada, že si našla mladého, slobodného a rúčeho muža. Nezriedka sa totiž stalo, že rodičia svoju dcéru vydali za postaršieho vdovca, ktorý mohol mať aj väčší počet detí. Vzájomné sympatie mohli hrať určitú rolu, ale aj nemuseli.
Sľuby sa predsa musia plniť
Mladá rodina sa po svadbe nasťahovala do Dechtíc. O tom, že Imrich bol na zemianske pomery skutočne chudobný, svedčí fakt, že si od svojho svokra musel vypožičať peniaze na soľ, a tiež voz, ktorým si ženu odviezol domov. Sám Ján Kakoši si nebol istý, či má svojmu zaťovi voz požičať, a tak sa šiel poradiť so svojím susedom Adamom Horiášom. Ten mu v rozhovore povedal toto: „…je chudobný, ale usiluje sa, požičajte mu.“ Imricha teda považovali za pracovitého hospodára, a tak Kakoši vzal radu do úvahy a voz mu skutočne požičal.
Na sviatok svätého Šimona a Júdu (28. október) sa Imrich vybral do Trnavy na jarmok a nakúpil tam niekoľko vriec soli celkovo za 21 zlatých. Tieto peniaze mu dal svokor a treba povedať, že to vôbec nebola zanedbateľná suma. Ročný plat učiteľa dechtickej školy bol v tom čase päť zlatých, dechtický richtár zas za svoju činnosť dostával 15 zlatých ročne. I keď, samozrejme, musíme brať do úvahy aj fakt, že to nebol ich jediný zdroj príjmov. Učiteľ bol okrem toho i kostolným organistom, za spev a hru na omši dostával jednorázovo 26 denárov (100 denárov = 1 zlatý) a k jeho pozícii boli viazané aj naturálne či robotné dávky.
Moment požičania peňazí však paradoxne započal spor medzi oboma zemanmi. Niekedy na začiatku nového roka prišiel Imrich za svokrom a vyčítal mu, že nesplnil svoj sľub a nekúpil svojej dcére mentieku, ako sľuboval. Kakoši nepripustil variant keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú a svojmu mladému zaťovi vykričal, že svojej dcére dal do vena množstvo drahých šiat a jemu 21 zlatých na soľ a nemusí jej teda nič kupovať. Odler s ním nesúhlasil a trval na tom, že sľuby sa predsa musia plniť a že to bola podmienka uzavretia sobáša. Ktovie, ako sa v tej chvíli cítila samotná Katarína.
Bez mentieky to nepôjde
Vzťahy medzi zaťom a svokrom boli počas celého roka 1752 napäté. Kakoši svojej dcére mentieku stále nekúpil. Nevedno, či bol lakomý, alebo skrátka len veril svojej pravde. Azda aj pod vplyvom týchto udalostí, a možno, ako som už načrtol, i v dôsledku neveľmi dobrej fyzickej kondície, dňa 11. decembra 1752 vtedy 20-ročná Katarína Odlerová umrela. Príčinu úmrtia nepoznáme, no istotne to nebola nehoda s náhlym skonom. Ešte pred smrťou jej totiž bolo poskytnuté posledné pomazanie.
To však oboch sokov nezmierilo, ba čo viac, rodinná roztržka vyústila až do súdneho sporu. Keďže boli obaja, Odler aj Kakoši, šľachticmi, nesúdil ich zemepán, ale stoličný súd. Žalobu podal paradoxne Ján Kakoši, ktorý obvinil Odlera z nezaplatenia dlhov, ktoré voči nemu má. Žiadal od neho vrátiť celkom 53 zlatých a 29 denárov. Okrem soli, ktorú mu zaplatil na trnavskom jarmoku, žiadal tiež, aby vrátil peniaze, ktoré by stál prevoz soli z Trnavy do Dechtíc (4 zl.) a aby vyplatil sumu za prenájom voza (24 zl.).
To nebolo všetko. Bezškrupulózny žalobca požadoval vyplatiť i 4 zlaté a 40 denárov, čo bola čiastka, ktorou zaplatil pohreb vlastnej dcéry (pre zaujímavosť: mníchom za slúženie omše zaplatil jeden zlatý, farárovi za obrad pri pochovávaní dal jeden zlatý a 65 denárov, učiteľovi – organistovi zaplatil za hru, spev a zvonenie 50 denárov a ostatné pohrebné trovy, ktoré sa bližšie nešpecifikujú, vyčíslil na 1 zlatý a 25 denárov).
Obžalovaný Imrich Odler sa bránil, tvrdil, že všetko, čo mu svokor poskytol, bolo pre jeho manželku – formou vena. Uviedol tiež, že ho Kakoši oklamal, že nezadovážil svojej dcére mentieku, tak ako sľuboval. Taktiež pred súdom vypovedal, že šaty, ktoré si jeho nebohá manželka doniesla z domu, on po jej smrti svokrovi vrátil.
Na rozsúdenie tohto sporu boli predvolaní svedkovia znalí pomerov v oboch rodinách. Ich vypočúvanie sa uskutočnilo 19. novembra 1753 a 27. januára 1754. Stoličný vyšetrovateľ sa ich pýtal na otázky okolo predmanželských záležitostí a podlžností (či je pravda, že Ján Kakoši sľuboval, že dá svojej dcére ušiť zemianske šaty spolu s mentiekou, len aby si ju Imrich Odler vzal), a tiež chcel vedieť, či na kúpu soli dal Kakoši financie z dobrej vôle, alebo či tieto peniaze zaťovi len požičal.
V poslednom bloku otázok sa zisťovalo, či šaty, zakúpené Kakošim pre svoju dcéru, Imrich svojmu svokrovi skutočne vrátil, a akú mali, respektíve majú tieto šaty hodnotu. Cena šiat nebola zanedbateľná, ak by súd vzal túto skutočnosť do úvahy, mohol znížiť celkovú sumu pohľadávky, ktorá bola vymáhaná. Ohľadom hodnoty zemianskych šiat vypovedali dvaja svedkovia Ján Jambor a František Odler. Zaujímavé je, že obaja mali na cenu rozličný pohľad. Prvý menovaný uviedol, že šaty môžu stáť asi 50 zlatých, druhý svedčil, že nemajú hodnotu viac ako 30 zlatých.
Rozsudok
Rozsudok vyniesli na druhý deň po poslednom vypočúvaní svedkov dňa 28. januára 1754 v Trnave. Ján Kakoši nakoniec ustúpil od zaplatenia pohrebných trov za pochovanie svojej dcéry. Vypočúvanie svedkov ukázalo, že Imrich Odler vrátil šaty po zosnulej svojmu svokrovi. Ohľadom požičania voza súd skonštatoval, že Imrich si ho od svojho svokra skutočne požičal, a že mu už za to vyplatil 15 zlatých a 9 mu teda ešte ostáva dlžný. Zvyšných 25 zlatých, ktoré Kakoši pýtal za kúpu soli a za jej odoslanie do Dechtíc, nepriznal súd žalobcovi v plnej miere. Keďže šaty po zosnulej, ktoré mu Imrich vrátil, istotne nestáli menej ako 20 zlatých, súd rozhodol, že Odler má Kakošimu vrátiť len 10 zlatých a zvyšných 15 nemusí. Toto rozhodnutie bolo pre Imricha formou kompenzácie práve za vrátenie odevu po svojej manželke.
V priebehu roku 1753, teda ešte pred vynesením rozsudku, sa Imrich Odler druhýkrát oženil. Za ženu si vzal istú Julianu Hilovú, ktorá rovnako ako jeho predošlá manželka nepochádzala z Dechtíc. Dňa 17. februára 1754 sa im narodil prvý syn Jozef, ktorý však umrel ako sedemročný. Aj v tejto rodine sa prejavila celková vysoká detská úmrtnosť tých čias. Celkovo mali Imrich s Julianou desať detí, z toho sedem chlapcov a tri dcéry. Až šesť z nich sa však nedožilo ani veku 10 rokov. Poslednými boli dvojičky Adam a Eva. Obe deti však ako trojdňové umreli a krátko po ich narodení dňa 24. apríla 1771 zomrel vo veku 48 rokov aj ich otec Imrich Odler.
Aj takýto, často ťažký a nie veľmi veselý, bol život našich predkov. Strpčovali im ho rôzne choroby, na ktoré vtedy neboli lieky, vojny, hlad a množstvo daní a dávok, ktoré museli odvádzať. Nezriedka si ho však znepríjemňovali i sami, o čom svedčí tento skutočný príbeh. Ale aj taká už je ľudská povaha.
Pramene
- Štátny archív v Bratislave, fond Župa Bratislavská I. Spory pred župným občianskym súdom, kat. č. 675, č. sp. 1048.
- Štátny archív v Bratislave, fond Zbierka cirkevných matrík, Rímskokatolícky farský úrad Dechtice, inv. č. 538.
Literatúra
- Dubovský, J.: Cirkevné dejiny obce Dechtice. In: I. Šimončič/J. Šimončič (eds.): Dechtice – k dejinám rímskokatolíckej farnosti. Dechtice 2012.
Obrazová príloha: archív autora, Štátny archív Bratislava, wikipedia.org,
Venuje sa dejinám vinohradníctva a vinárstva, heraldike a archívnictvu. Je editorom historicko-populárnej publikácie Víno v prameňoch (Marenčin, 2018) a autorom monografie Jozefa Watzka, srdcom archivár (Spoločnosť slovenských archivárov, 2019). Je redaktorom časopisu Fórum archivárov a pracuje v Archíve mesta Bratislavy.
