Štiavnické vrchy sú doslova posiate klenotmi z dávnej minulosti. Pri ich návšteve teda našinec nemá problém nájsť historické pamiatky, ale skôr sa rozhodnúť, ktoré z tých všetkých krás minulosti navštíviť.
Okres Banská Štiavnica je vzhľadom na svoju bohatú minulosť regiónom s veľkým archeologickým potenciálom. Preto je samozrejmosťou, že v priebehu 20. a 21. storočia sa vykonalo v tejto oblasti veľké množstvo archeologických výskumov, ktoré pomáhajú odkrývať najstaršie dejiny mesta a jeho okolia. Najznámejšími lokalitami v bezprostrednej blízkosti Banskej Štiavnice sú Sitno a Glanzenberg (tzv. Staré mesto). Na druhom menovanom prebiehal najdlhšie trvajúci archeologický výskum v Banskoštiavnickom regióne.
Prvé známe vykopávky v lokalite prebiehali už v roku 1902. Ich iniciátorom bola mestská rada Banskej Štiavnice. Tento výskum viedol mestský archivár a kustód muzeálnych zbierok E. Richter. V ére modernej archeológie sa o rozsiahlu vedeckú prácu v lokalite zaslúžil archeológ J. Labuda. Ten tu viedol štyri desaťročia systematický archeologický výskum. Ako nám už samotný názov vrchu Glanzenberg (z nem. „blyštiaci/ligotajúci sa kopec“) napovedá, táto lokalita bola spájaná aj s ťažbou a spracovaním rudy. Potvrdzujú nám to aj stopy po povrchovom dobývaní v dávnej histórii a veľké množstvo archeologických nálezov z hradu, ktoré sa priamo spájajú s baníckou činnosťou či spracovaním rudy. Hrad, výstižne nazývaný aj Staré mesto, bol taktiež mocenským centrom. Jeho osídlenie je zaznamenané už v 12. storočí, keď sa tu nachádzala osada s centrálnou vežovitou stavbou na vrchole. Osídlenie začalo pustnúť zhruba o pol tisícročie neskôr v 17. storočí.
Vďaka archeologickým výskumom bolo nájdených mnoho architektonických objektov. Patria medzi ne hradná kaplnka, vojenské veže, no taktiež aj obytné, hospodárske a technické objekty, ako napríklad dom skúšača rúd. Medzi zaujímavé nálezy z Glanzenbergu patria napríklad bronzové typárium (pečatidlo) cirkevného hodnostára zo 14. storočia a byzantská minca typu scyphatus z prelomu 11. a 12 storočia, alebo bronzový žetón typu Androklés pochádzajúci pravdepodobne z dnešného Benátska, datovaný do 15. storočia. Okrem týchto a ďalších nemenovaných unikátov je lokalita bohatá, ako už bolo uvedené, aj na o niečo všednejšie, no stále hodnotné nálezy spájajúce sa s banskou činnosťou. V tomto prípade je to hlavne hutnícka troska, fragmenty piecok na tavenie rudy, technická hutnícka keramika, ale aj banícke insígnie, teda banícke kladivá a želiezka.
Pozornosť odborníkov je aktuálne venovaná hlavne posledným dvom menovaným. Autor článku pripravuje štúdiu k tejto téme, ktorá bude publikovaná v zborníku Slovenského banského múzea. Dnes môžeme nálezy z tejto lokality obdivovať v múzejnej expozícii na Starom zámku. Cez samotný Glanzenberg vedie náučný chodník, v dnešnej dobe sú zrekonštruované základy niektorých architektúr tak, aby boli dobre viditeľné pre návštevníkov. Jeho historickú podobu môžeme spoznávať aj vďaka moderným technológiám, ako je napríklad 3D rekonštrukcia, ktorá je prístupná pre smartfóny.
Celkom iný charakter majú záchranné archeologické výskumy, ktoré sa realizujú pred a počas stavebnej činnosti v historických lokalitách. Ich cieľom je, ako nám už napovedá ich názov, záchrana kultúrneho dedičstva pred možným poškodením. Najurgentnejšie sú tieto výskumy pri projektoch, v rámci ktorých sa výrazne zasahuje do terénu, ako napríklad výstavba základu budov alebo inžinierskych sietí pod zemou. Bez prítomnosti archeológa by mohlo dôjsť pomerne ľahko k poškodeniu možných nálezov pod povrchom zeme. Záchranné výskumy predstavujú (nielen) v rámci Banskej Štiavnice absolútnu väčšinu archeologických výskumov, ich terénna časť trvá vo väčšine prípadov len krátky čas, aj keď sa vyskytujú výnimky.
Medzi najdlhšie trvajúce záchranne výskumy v okrese patril výskum v lokalite Sitno v rokoch 1982 až 1987. Viedol ho zamestnanec Archeologického ústavu SAV P. Žebrák. Prebiehala tu taktiež spolupráca so Slovenským banským múzeom. Dôvodom jeho realizácie bola výstavba retranslačnej stanice druhého televízneho programu. Vrch Sitno je považovaný za fenomén z prírodného aj archeologicko-historického hľadiska. Je najvyšším vrchom Štiavnických vrchov, no zároveň významnou archeologickou lokalitou. Na jeho návrší, ktoré tvorí rozsiahla plošina, sa rozprestieralo hradisko z doby bronzovej a omnoho neskôr v stredoveku hrad, ktorého pozostatky môžeme vidieť dodnes. Najznámejšie nálezy zo Sitna a jeho bezprostrednej blízkosti sú dva poklady z doby bronzovej. Obidva môžeme aktuálne obdivovať v expozícii Starého zámku v Slovenskom banskom múzeu a ich zhotoviteľmi bol ľud lužickej kultúry. Keďže je Sitno najvyššou polohou Štiavnických vrchov, v dnešných časoch je obľúbeným miestom pre turistiku. Z jeho návršia je možné vidieť až do susedného Maďarska.
Medzi ďalšie významné lokality skúmané v bezprostrednom okolí patrí mestský hrad, teda takzvaný Starý zámok. Tento návštevnícky obľúbený, impozantný objekt týčiaci sa nad mestom prešiel zložitým vývojom a v priebehu svojej histórie slúžil aj ako cirkevný objekt, no neskôr ako sídlo vojenskej posádky. Dnes je súčasťou Slovenského banského múzea, jeho najstaršia fáza pochádza z prelomu 12. a 13. storočia. Pôvodne bola na jeho mieste trojloďová románska bazilika. V 14. storočí bol obohnaný múrom a nakoniec v 16. storočí prestavaný na mestský hrad. Dôvodom tejto prestavby bola narastajúca hrozba tureckých vojenských výprav. V neskoršom období bol Starý zámok využívaný skutočne rôznorodo – slúžil ako budova mestského múzea alebo dokonca ako telocvičňa. Aj vďaka svojej rôznorodej minulosti je zaujímavou stavbou z architektonicko-historického hľadiska. Archeologické výskumy v tomto objekte prebiehali niekoľkokrát.
V rokoch 1968, 1971 až 1972 sa tu realizoval výskum Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírodyv spolupráci so Slovenským banským múzeom. Počas neho sa potvrdila hypotéza, že súčasťou objektu s kostolom a karnerom bol taktiež cintorín, kde bolo nájdených až 29 hrobov. Ďalšie významné výskumy sa venovali priestorom sakristie, Himmelreichu a vstupnej brány; tie viedol J. Labuda v rokoch 2000 až 2002 a opäť prispeli k lepšiemu poznaniu historických stavebných etáp. Dnes je budova súčasťou Slovenského banského múzea a jej expozícia je veľmi komplexná. V stručnosti môžeme povedať, že odráža historický vývoj Štiavnického regiónu vrátane výstav venujúcich sa historickým remeslám.
V centre mesta sa nachádza budova Kammerhofu. Táto pamiatka je považovaná za najväčší stavebno-historický objekt v Banskej Štiavnici a má veľký význam nielen pre históriu Banskej Štiavnice, ale aj slovenského baníctva (nielen) ako takého. Najdôležitejší výskum Kammehofu prebiehal v rokoch 1968 až 1970 na hornom nádvorí stavebného komplexu. Viedla ho pracovníčka Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave Š. Schönweitzová. Budova prešla viacerými stavebnými fázami, hlavne v období od 12. do 16. storočia. Bola sídlom banskej komory a hlavného komorského grófa.
V súvislosti so širokými kompetenciami úradov, ktoré sídlili v tomto komplexe, sa spájali aj rôzne činnosti, ktoré môžeme archeologicky doložiť. Banská komora získavala striebro a zlato, ktoré následne testovala a spracovávala. S touto činnosťou sa spája špecifická technická a skúšobnícka keramika, ktorá bola pri tomto výskume nachádzaná. Boli to práve drobné skúšobnícke nádoby (tzv. kapelky), ktoré niesli stopy roztavených farebných kovov. Okrem nádob rôznych tvarov a veľkostí boli nachádzané aj ďalšie zaujímavé predmety, ako napríklad banícke nástroje a žarnovy. Týmito nástrojmi boli banské kladivá a želiezka, ktoré slúžili k ručnému banskému dobývaniu. Jeden z výskumov spájaných s Kammerhofom prebiehal pri stavaní mestskej kanalizácie. Pri tejto príležitosti sa vďaka záchrannému archeologickému výskumu podarilo odkryť časť hradby obkolesujúcej daný komplex a ďalšia technická a skúšobnícka keramika. V rámci nálezov architektúr môžeme spomenúť aj výskum, ktorý bol realizovaný pri rekonštrukcii cesty na Kammerhofskej ulici v roku 2009, kde boli objavené základy tzv. Kammerhofskej brány. V dnešnej dobe v budove sídli Slovenské banské múzeum so stálou expozíciou, ktorá je zameraná na históriu baníctva a vývoj banskej techniky. Expozícia je návštevníkom známa hlavne vďaka širokej ponuke aktivít pre školy a rodiny s deťmi.
Použitá literatúra:
- Labuda, J.: Najnovšie výsledky archeologického výskumu SBM v regióne Banskej Štiavnice. In: Zborník Slovenského banského múzea 14. Banská Štiavnica: Slovenské banské múzeum, 1989, s. 7 – 22.
- Labuda, J. – Thurzo M.: Nálezové okolnosti a antropologická analýza stredovekých lebiek z karnera Starého zámku v Banskej Štiavnici. In: Zborník Slovenského národného múzea: Prírodné vedy 42. Bratislava: Slovenské národné múzeum – Prírodovedné múzeum, 1996, s. 2 – 8.
- Labuda, J.: Banská Štiavnica ako príklad osídľovania banských regiónov. In: Archaeologiahistorica 29. Brno: Múzejní a vlastivědní společnost, 2004, s. 261 – 266.
- Labuda, J.: Glanzenberg v Banskej Štiavnici. Archeologický výskum zaniknutej lokality. Slovenské banské múzeum, Banská Štiavnica, 2016.
- Labuda, J.: Nové poznatky archeologického výskumu v Banskej Štiavnici a register lokalít. In: Zborník Slovenského banského múzea XXVI. Banská Štiavnica: Slovenské banské múzeum, 2019, s. 9 – 27.
- Labuda, J. – Glejtek, M.: Unikátny nález bronzového typária v Banskej Štiavnici. In: Pamiatky a múzeá 2/2020. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2020.
- Ožďáni, O. – Žebrák, P.: Depot bronzových predmetov z hradiska lužickej kultúry na Sitne. In: Slovenská archeológia LXV – 2, 2017, s. 237 – 277.
Obrazová príloha: Lužina, Wikimedia Commons
Vyštudoval klasickú archeológiu na Trnavskej univerzite, kde sa zameriaval hlavne na militárie v okrajových oblastiach Rímskej ríše. Počas štúdia začal pracovať aj na výskumoch zameraných na montánnu archeológiu, tej sa venuje dodnes ako archeológ v Slovenskom banskom múzeu v Banskej Štiavnici. Vo voľnom čase sa venuje archeológii a histórii vojenstva v priebehu dejín, no taktiež vývojom osídlenia vo vybraných regiónoch Slovenska.