A zas sme boli na chvíľu svetoví. Úmrtie Alžbety II. vytiahlo na povrch staršiu legendu hodrušských čipkárok zo stredného Slovenska, ktoré podľa jednej pamätníčky vraj utajene vyrobili britskej panovníčke svadobný závoj. Ide o falošnú informáciu, no na príklade tohto mýtického závoja sa dá dobre ilustrovať to, ako jeho zástancovia ohýbajú realitu. Zároveň môže celá kauza slúžiť ako ukážka neľahkej práce historikov.
Podľa vyjadrení Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici a na základe archívneho a zbierkového výskumu je jasné, že pri „kauze hodrušského závoja pre kráľovnú“ ide o mylnú informáciu. Nie je príliš zvláštne, že sa tohto mýtu chytili bulvárne médiá, no je zarážajúce, že tento falošný naratív napriek viacerým dôkazom naďalej prezentujú ľudia zodpovední za rozvoj cestovného ruchu v Banskej Štiavnici.
Záhada čipkárkinej pamäti
Príbeh o tajnej zákazke zo Spojeného kráľovstva má svoj základ v osobnom spomienkovom rozprávaní hodrušskej čipkárky. Zastavme sa najprv pri tomto type historického prameňa. Ako je to so spomienkami pamätníkov? Rozhovory s ľuďmi, ktorí vedia porozprávať o svojej minulosti, sú bezpochyby významnou súčasťou metodológie súčasných dejín. Orálna história nám dokáže sprostredkovať taký náhľad do minulosti, aký je nedostupný historikom starších období. Bádateľovi umožňuje dozvedieť sa veci, ktoré by inak nemal ako zistiť. Rozhovor je preto výborným spôsobom na získanie pamätníkových dojmov, pocitov, myšlienok a postojov. Nie je to však len posedenie pri čaji ˗ profesionálne vedený rozhovor má aj svoje úskalia.
Historik pracujúci s metódami orálnej histórie sa na takéto stretnutie s pamätníkom musí dôkladne pripraviť a mať patričné znalosti a vedomosti na to, aby ho dokázal kvalifikovane viesť a kriticky analyzovať. Ide o veľmi citlivú záležitosť, keďže aj spôsob, akým položíme otázku, môže mať vplyv na pamätníkovu odpoveď.
„Prečo by pani čipkárka klamala?“ pýtali sa priaznivci mýtu. Pamätník počas rozhovoru povie mnoho vecí, pričom veľa z nich sa nedá overiť. Cieľom rozhovoru však nie je získanie absolútnej pravdy, ide skôr o zachytenie jeho pohľadu na určitú historickú udalosť alebo proces. V následnej analýze pamätníkových odpovedí musíme v prvom rade myslieť na to, ako funguje proces rozpomínania sa.
Predstava, že pamäť je náš osobný archív, kde niečo založíme a v prípade potreby vytiahneme, je už dávno prekonaná. Spomienky sa plynutím času prepisujú, menia a niektoré upadnú do zabudnutia, zatiaľ čo iné idú do popredia. Mená, časy, alebo dátumy sú detailmi, ktoré sa v procese rozpomínania sa môžu zamieňať, zamotávať alebo úplne zmiznúť. Dokonca existuje fenomén tzv. falošných spomienok. Človek vôbec nemusí vedome klamať, práve naopak, môže byť úplne presvedčený o pravdivosti spomienky, ktorá sa v realite nikdy neodohrala, alebo odohrala, len trochu inak.
Pamätníčka si tiež môže nejakú udalosť už v čase jej diania chybne vysvetliť; to sa nám všetkým bežne stáva. Procesy zapamätávania sú mimoriadne dôležitou a nenahraditeľnou schopnosťou mysle, no historik musí rátať s tým, že pamäť je krehká a nedokonalá. Preto ak nám pamätníčka predostrie výrok, ktorý má ambíciu byť nielen subjektívnym dojmom, ale aj historickým faktom, historici sú povinní ho overiť z viacerých zdrojov. Nedokážeme preverovať pocity alebo dojmy a ani to nie je našou úlohou. Môžeme však overiť kde, kedy a ako bol vyšívaný svadobný závoj Alžbety II.
Dá sa veriť archívom?
Veľká časť argumentácie priaznivcov mýtu je postavená na odmietaní písomných prameňov. „Nie celá história ľudstva je zdokumentovaná v listinných dôkazoch,“ argumentuje v rozhovore člen predstavenstva Oblastnej organizácie cestovného ruchu (OOCR) v Banskej Štiavnici. S tým sa dá len súhlasiť, no vysoko podstatný je v tomto prípade kontext. Predstavme si, že o niekom len tak vyhlásime, že bol rodákom z Banskej Štiavnice. Ide síce o ničím nepodložené svedectvo, no podľa logiky argumentu, ktorý predstavili obhajcovia mýtu o čipke, nemusíme mať na takéto vyjadrenie písomný dôkaz, hoci hovoríme o niečom, čo sa dá vo väčšine prípadov ľahko dohľadať. Tak ako v prípade hodrušskej čipkárskej dielne, aj v tomto prípade existujú archívy, ktoré náš výrok buď podporia, alebo vyvrátia.
Keď hovoríme o kráľovskej svadbe, tak si musíme uvedomiť, že išlo o široko medializovanú udalosť historického významu a navyše sa konala v roku 1947, teda v dobe, ktorú už zaraďujeme do súčasných dejín, a je teda dobre archívne zdokumentovaná. V tomto prípade najmä v britskom Kráľovskom archíve. Podľa urazenej reakcie OOCR však cieľom Kráľovského archívu nie je „objasňovať pravdu, ale hájiť záujmy monarchie“. Tu sme svedkami absolútneho nepochopenia funkcie archívov. Archív nemá agendu, archív uchováva historické pramene, najmä písomného charakteru. Tým, že ho autor výroku pripodobňuje k firme, ktorá si stráži svoje ciele, prípadne ich obviňuje zo zamlčiavania pravdivých údajov, značne devalvuje aj profesiu archivárov.
Ak by sme akceptovali to, čo tvrdí autor výroku, podľa logiky argumentu by priznanie, že závoj šili v hodrušskej čipkárskej dielni, bolo proti monarchii a proti záujmom archívu, čo nedáva akýkoľvek zmysel. Ak teda hovoríme o udalosti, ktorá sa odohrala v nedávnej minulosti a je zdokumentovaná vo viacerých archívnych fondoch, účtovnými dokladmi, fotografiami, ba dokonca priamo zachovanou historickou textíliou, tak kontra-svedectvo pamätníčky nemôže obstáť.
Výlet do supermarketu dejín
Celá kauza je symptómom väčšieho spoločenského problému a ten má niekoľko rovín. Prvou je opovrhovanie serióznymi vedeckými inštitúciami, ktoré síce na základe hĺbkového výskumu a viacerých prameňov dokážu, že šírená informácia je nepravdivá, no zaangažovaní jedinci to nepovažujú za určujúce. Stretávame sa potom s podobnými výhovorkami, ako v našom prípade. Vraj „rôzne zdroje uvádzajú rôzne veci a niekedy je ťažké rozoznať, ktoré z nich sú naozaj spoľahlivé.“ Týmto výrokom sa do diskusie vnáša neistota, akoby pravda vlastne neexistovala, lebo každý prameň hovorí niečo iné.
„My nie sme výskumná inštitúcia ani sudcovia, ktorí to majú posudzovať,“ hovorí najprv OOCR, no keď výskumná inštitúcia vec preverí a uverejní oficiálne stanovisko, tak ho neakceptujú a vyjadrenia historikov a etnológov spochybňujú. Práve preto, že analýza protichodných prameňov je náročná, existujú odborníci, ktorí roky študovali a ich rukami prešli stovky archívnych materiálov a osobných svedectiev pamätníkov a pamätníčok.
V dnešnej dobe by kritická práca s informáciami mala patriť k základnej výbave občana. Ako môžeme chcieť od detí, študentov alebo kohokoľvek, aby si overoval informácie z viacerých zdrojov? Ako môžeme chcieť, aby nenaleteli dezinformáciám, keď ani primerane vzdelaní ľudia pôsobiaci v cestovnom ruchu, s dosahom na širokú verejnosť, to nedokážu? Ako si môžu vystačiť s jedným zdrojom? Ak má seriózna vedecká práca kapitulovať pred tvrdením „jedna pani povedala“, aký má potom zmysel činnosť historikov? Historik predsa podstupuje komplexný výskum, konfrontuje a overuje informácie v príslušných historických prameňoch. Jednotliví historici sa vôbec nemusia zhodovať vo svojich interpretáciách dejín, no v prípade svadobného závoja ide o faktickú informáciu, ktorá neotvára veľký priestor na debatu – buď závoj ušili v Hodruši, alebo nie. Dokázať to vôbec nie je ťažké, čo sa odborníkom aj podarilo.
Druhá rovina celej kauzy spočíva v bulvarizácii dejín. Slovenská historička Elena Mannová hovorí o takom vzťahu k minulosti, ktorý pripomína nákup v supermarkete. Každý si v ňom vyberie svoj vlastný historický argument a podporí tým svoju interpretáciu sveta. Predstaviteľom cestovného ruchu v Banskej Štiavnici ide o zviditeľnenie regiónu, a to hocijakým spôsobom. A tak sa tam zo Starého zámku stane „Draculov zámok“.
Vďaka rodnému domu Maríny Pischlovej je zasa po novom toto banské mesto „slovenská Verona“. Vzácne hodrušské čipky zrejme neboli v ich očiach dostatočne atraktívne, a tak ich chceli potrieť väčším leskom v podobe prepojenia s Buckinghamským palácom. Stalo sa tak v čase mediálneho ošiaľu okolo úmrtia britskej panovníčky a je jasné, že predstavitelia OOCR z neho chceli niečo „vyžmýkať“ aj pre štiavnický región.
Položil si niekedy niekto otázku, prečo ľudia chodia do historických miest? Čaro Banskej Štiavnice spočíva v tom, že návštevníci tu môžu zažiť autentický dotyk s históriou a kráčať po uliciach, ktoré vidia na fotografiách starších ako 100 rokov. Popularizácia a bulvarizácia histórie je z hľadiska rozvoja turizmu pochopiteľná, problematická je zrejme miera a spôsob, akým sa to deje. V najvypuklejších prípadoch sa dejiny redukujú na biznis, gýč a obyčajnú kolotočárinu.
Minulosť a históriu síce vo verejnom záujme treba približovať širokému publiku, no je potrebné myslieť na to, že aj predstavitelia cestovného ruchu do veľkej miery formujú historické vedomie. Sú v zložitej situácii – na jednej strane chcú generovať zisk, podporovať lokálne ekonomiky miest a obcí, a aby prilákali čo najväčší počet turistov sa musia vedieť predať.
Sú však spôsoby, ako to robiť vkusne, s mierou a citom pre okolité prostredie a s úctou k dedičstvu našich predkov. Vytváranie ničím nepodložených mýtov v konečnom dôsledku vždy pôsobí smiešne a, bohužiaľ, veľa to vypovedá o tom, aký majú ich šíritelia vzťah k vzdelanosti, kultúre a v konečnom dôsledku aj k pravde. „Z času na čas sa objavia hlasy, ktoré spochybňujú tento krásny príbeh. V Oblastnej organizácii cestovného ruchu sa už niekoľko rokov systematicky venujeme téme hodrušského čipkárstva a musíme konštatovať, že väčšina zdrojov potvrdzuje pravdivosť toho, čo píšeme.“ Väčšina zdrojov, naopak, potvrdzuje nepravdivosť toho, čo píšu autori, pričom viacerí odborníci aj veľa miestnych obyvateľov ihneď identifikovalo túto informáciu ako prinajmenšom spornú. OOCR sa však dôkazmi nenechá rozhodiť a naďalej sa drží svojho bludu. Slovami Jiřího Kodeta z filmu Pelíšky: „Prznitelka se usmívá, navzdory své podprůměrnosti.“
Literatúra:
Mannová, E.: Minulosť ako supermarket? Spôsoby reprezentácie a aktualizácie dejín Slovenska. Bratislava 2019.
Vaňek, M.: Orální historie ve výzkumu soudobých dějin. Praha 2004.
Obrazová príloha: archív autorky, Wikipedia, Web Umenia